Zo správania aj osobného svedectva aktérov novembrových udalostí roku 1989 vyplýva, že Gustáv Husák nebol príliš zasvätený do diania a bol vo vleku udalostí, pričom vlastne iba plnil funkciu hradného ceremoniára. Na druhej strane sa nedá povedať, že by pôsobil úplne pasívne. Historik Viliam Plevza navštívil dosluhujúceho prezidenta naposledy 13. novembra v jeho pracovni na Pražskom hrade, kde ho zastihol pri čítaní Zahraničných aktualít. Pred Husákom otvorene kritizoval vedenie KSČ, že nie je schopné reagovať na všeobecnú nespokojnosť spoločnosti, a upozorňoval ho, že hrozí „výbuch zdola". „Nemám žiadne osobitné informácie," pokojne reagovala hlava štátu. „Tie nedostávam od svojho odchodu z budovy ústredného výboru. Dostáva ich len Jakeš. Ale od neho nič neviem. A zrejme nevie nič osobitné ani on, lebo keby vedel, určite by si to nenechal len pre seba."
Husák takisto neskôr odmieta, že by disponoval nejakými hlbšími informáciami o rokovaniach komunistických predstaviteľov s opozíciou. „Po 17. novembri sa už mlelo všeličo, ale ja osobne som sa dozvedel až o začiatku dialógu s Občianskym fórom. Keď som bol na Hrade, nevybudoval som si informačné kanály, bola to moja veľká chyba, lebo ÚV KSČ, Jakeš aj Adamec ma blokovali. O všeličom sa dozvedám až teraz – z tlače," konštatoval Husák, ktorý si o detailoch vtedajšieho diania s obľubou čítal v novinových článkoch politológa a bývalého Adamcovho poradcu Oskara Krejčího.
Informáciu, že študentská demonštrácia pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva sa pokojne končí a účastníci sa rozchádzajú, dostal Husák telefonicky ešte 17. novembra okolo 19.30 h od Miroslava Štěpána: „To jsi hodný, že voláš. Ja tu tak bloumám po Hradě,“ údajne reagoval a dodal, že sa chystá pozerať televízne spravodajstvo, aby „vedel, čo sa deje“. V ďalších dňoch, keď sa kvôli brutalite zásahu bezpečnostných zložiek proti demonštrantom a fáme o mŕtvom študentovi Šmídovi radikalizovala spoločnosť, zvlášť opozícia, sa snažil až do 4. decembra verejne neprejavovať. Opakované výzvy, aby ako prezident upokojil situáciu a vystúpil v televízii, odmietol s odôvodnením, že mu nie je dobre a nemá nič pripravené. Neskôr sa vyjadroval priamejšie, že „na konci kariéry nebude hrať divadlo“.
Rovnako odmietol návrhy slovenských proprestavbových komunistov, aby vo verejnom vystúpení osvetlil svoje správanie po auguste 1968, aby sa postavil za potrebu demokratizačných zmien a proti použitiu násilia – teda aby prevzal iniciatívu, a tak z politiky odišiel dôstojne. Podklady pre toto prakticky abdikačné vystúpenie skoncipovali pracovníci Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS Viliam Plevza spoločne s Petrom Weissom a samostatne aj Pavol Kanis, ktorý nakoniec Husáka oboznámil so svojím variantom na Pražskom hrade predpoludním 23. novembra 1989.
Prezident bez opory
Kanis sa snažil prezidenta presvedčiť, aby vystúpil na pripravovanej manifestácii na Václavskom námestí, ktorú mala vysielať Československá televízia v priamom prenose, prípadne, že by tam za Husáka prejav prečítal on sám a stretol sa aj s vodcom opozície Václavom Havlom. Husák sa s návrhom oboznámil, ale verejné vystúpenie odmietol s argumentáciou, že ako prezident si nemôže dovoliť takéto samostatné kroky, že tak mohol svojho času urobiť prezident Ludvík Svoboda, ale on je členom Ústredného výboru KSČ, ktorý bude zasadať nasledujúci deň a na jeho rozhodnutie musí vyčkať.
Na konci kariéry nebudem hrať divadlo.Gustáv Husák
„Vedenie strany sa po 17. novembri úplne rozložilo," hodnotil neskôr Husák vtedajšiu situáciu. „V straníckej špičke sme však nemali osobnosť schopnú predložiť a uskutočňovať hoci núdzové varianty postupu v neobyčajne zložitej situácii. Paralyzovaná bola aj vláda. Minister národnej obrany generál Milan Václavík, ktorý i v televízii, i na zasadaní ÚV KSČ vyslovoval oddanosť a podporu vedeniu strany, politicky nepomohol. Bol som proti akémukoľvek mocenskému riešeniu narastajúcej krízy. Pri politickom riešení som sa však – ako prezident republiky – nemal o koho oprieť. Čo by som dosiahol verejným vystúpením a navyše v atmosfére poznačenej stupňujúcim sa napätím?"
Prípadné silové riešenie nepodporovala ani Moskva, ktorá vraj dala Milošovi Jakešovi na vedomie, že akýkoľvek tvrdý postup voči opozícii či demonštrujúcim osobám je nežiaduci a že má dostatok vlastných síl, aby znemožnila prípadné nasadenie československej armády. Jakeš dostal túto informáciu okolo 22. novembra s tým, že československé politické vedenie nemá dôveru a treba vybrať nové. Ak nedisponuje vhodnými ľuďmi, tak malo vybrať nestraníkov. Na spomínanom mimoriadnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ, ktoré sa konalo od 24. do 26. novembra, bol hneď v prvý rokovací deň na „vlastnú žiadosť" uvoľnený Gustáv Husák spoločne s Aloisom Indrom a Karlom Hoffmannom z Predsedníctva ÚV KSČ. Nakoniec pod tlakom nespokojnosti verejnosti a nižších straníkov odstúpilo celé predsedníctvo aj Miloš Jakeš z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Do sporu o jeho nástupníctvo zasiahol aj doteraz apatický Husák: „Veď Lubomír Štrougal to nemôže byť, pretože on nesie najväčšiu zodpovednosť za stav, aký máme dnes v ekonomike. To by bol oheň na streche," interne komentoval pribúdajúce návrhy, aby na čele strany stál Štrougal. Ivan Knotek, ktorý sedel vedľa Husáka, mu preto odvetil, aby teda ako autorita vystúpil, inak dôjde k ešte väčším konfliktom. Husák to urobil. Najskôr sa ospravedlnil, že pôvodne nechcel vystupovať, ale prinútila ho k tomu závažnosť situácie. „Nechcem polemizovať s jednotlivými faktmi, ľahko by sa dali vyvrátiť. Prosto tak: začíname novú etapu podľa môjho názoru. Podľa mojich skúseností začnime s novým človekom. Podporujem Urbánka," ktorý bol napokon zvolený silou jedného hlasu.
Pôvabná zhoda
Podľa Karla Hoffmanna Husákov postoj spoločne s podporou krajských tajomníkov do určitej miery rozhodol. „Moje odmietnutie návrhu na Štrougala nebolo motivované osobne," vysvetľoval neskôr Husák svoj postoj. "Bol som presvedčený o tom, že novú politiku nemôžu robiť starí či bývalí politici. Preto som na pléne vystúpil na podporu Urbánka. Bližšie som ho nepoznal, ale dúfal som, že ako nový a mladý človek bude dynamickejší, prijateľnejší a pomôže strane vymaniť sa z krízy. Mýlil som sa,“ neskôr to Urbánkovi povedal aj osobne s tým, že sa v ňom, bohužiaľ, sklamal.
Na konci spomínaného zasadnutia sa ešte stihol Antonín Kapek pesimisticky vyjadriť, že KSČ stratila iniciatívu a len ustupuje stupňujúcim sa požiadavkám, dokonca už vopred prehrala funkciu prezidenta. Reagoval tým na aktivizáciu Václava Havla aj Alexandra Dubčeka, ktorému odporúčal dať priestor vo verejných debatách, aby sa svojou neschopnosťou formulovať názory sám zdiskreditoval.
O prezidentskú funkciu sa však usilovalo viacero záujemcov a svoju hru o ňu neskôr rozohral aj Ladislav Adamec, ktorý začal samostatne rokovať s opozičným Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. To spoločne so slovenskou opozičnou platformou Verejnosť proti násiliu zaradilo medzi svoje požiadavky aj odchod Gustáva Husáka z prezidentského úradu, lebo niesol spoluzodpovednosť za „devastáciu všetkých oblastí spoločenského života".
Táto požiadavka rovnako zaznela počas rokovaní delegácie opozície s Adamcom 28. novembra, pričom Havel zdôraznil, aby sa Husákova abdikácia odohrala symbolicky k 10. decembru 1989, Medzinárodnému dňu ľudských práv, čo „považoval za pôvabné".
Adamec sa spočiatku snažil ultimátu brániť a aspoň kontroval informáciou, že už odovzdal Husákovi menný zoznam k amnestii pre politických väzňov či stíhaných osôb, ktorú Husák vyhlásil v jednotlivých prípadoch a následne aj plošne (tiež nariadil štátnym žalobcom, aby nezačínali podľa predchádzajúcej praxe žiadne trestné stíhanie proti disidentom). Pôvodne išlo o urýchlené posúdenie návrhu na okamžité prepustenie a zahladenie zvyšku trestu u 18 osôb (napríklad Ivana Martina Jirousa, Petra Cibuľku či Františka Stárka) a okamžité zastavenie trestného stíhania Jána Čarnogurského, Jiřího Rumla, Rudolfa Zemana a Petra Uhla.
Nestačilo to
Občianske fórum potom 29. novembra svoju požiadavku na odchod Husáka zverejnilo. Nasledujúci deň navštívila Husáka desaťčlenná delegácia Klubu komunistických poslancov Federálneho zhromaždenia ČSSR, ktorí vyslovili prezidentovi jednoznačnú podporu a požiadali ho, aby naďalej zotrval vo funkcii. Informácie o tom vzbudili u časti verejnosti negatívne reakcie, s ktorými bol Husák oboznámený prostredníctvom písomných ohlasov doručených do jeho prezidentskej kancelárie.
Z toho dôvodu vzápätí prinieslo Rudé právo ospravedlnenie, že z pôvodného článku o udalosti vypadol dôležitý odsek: „V našej spoločnosti prebieha politický zápas, povedal ďalej súdruh Husák. Výsledkom tohto zápasu je hľadanie východiska z danej zložitej situácie, ktoré nemôže byť diktátom jednej skupiny, ale zhodou všetkých zainteresovaných partnerov. Som plne za dialóg a demokratické rokovania politických strán a spoločenských skupín."
Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostanem aj naďalej verný.Gustáv Husák
Udalosti akcelerovali nevídaným tempom a vedenie KSČ bolo čoraz viac paralyzované a v defenzíve. 29. novembra zrušilo Federálne zhromaždenie ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ, 1. decembra 1989 Michail Sergejevič Gorbačov vyslovil obdiv k Pražskej jari a Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ odsúdilo sovietsku vojenskú intervenciu z augusta 1968, čo urobila aj Moskva. Následne 5. decembra Karel Urbánek verejne označil ideologickú mantru Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde za neplatnú. Piliere doterajšej argumentácie legitimity moci sa zrútili.
Pod tlakom opozičných požiadaviek reorganizoval Ladislav Adamec vládu, v ktorej však zostávala zjavná dominancia komunistických zástupcov v pomere k nekomunistickým 15:5, v čom vznikol medzi ním a Karlom Urbánkom rozpor. „Pýtal som sa ho, či to robí zámerne, aby popudil ľudí proti komunistickej strane. Tresol telefónom a bolo po rozhovore.“ Urbánek bol totiž dohodnutý s opozíciou, že pôjde o rovný pomer, preto išiel hneď na Hrad za Husákom, ktorého opakovane žiadal, aby Adamcovu vládu nevymenoval. Husák mu odpovedal, že ak sa nedohodnú, tak vymenuje vládu, akú navrhne Adamec, že „nebude vyvolávať konflikty".
Vládu vymenoval 3. decembra s tým, že si neodpustil k Adamcovi jedovatú otázku: „A myslíš si, že to bude stačiť?“ Nestačilo, a nový kabinet pre jednoznačnú komunistickú prevahu okamžite vyzvala opozícia i verejnosť na demisiu.
Gustáv Husák takisto využil vymenovanie vlády na verejnú reakciu na frekventované výzvy, aby odstúpil či zotrval a zmienil sa, že na prezidentskej funkcii nelipne. Komunistickí predstavitelia sa spočiatku počas rokovaní s Občianskym fórom snažili presadiť, aspoň sa tak vyjadrovali, aby Husák vykonával prezidentský úrad do skončenia riadneho mandátu, t. j. do mája 1990, či aspoň do svojich narodenín 10. januára 1990, ale nakoniec 8. decembra 1989 na opozičnú požiadavku oficiálne pristúpili.
Túžba po Hrade
Informovať Husáka o jeho politickom konci išli na Hrad Karel Urbánek a podpredseda federálnej vlády Ivan Knotek. Husák im uľahčil situáciu a sám rozhovor začal poznámkou, že je mu jasné, že z ich strany nejde o zdvorilostnú návštevu, ale že ho prišli požiadať, aby abdikoval. „Som na to pripravený. A chcel som to urobiť už skôr. Domnieval som sa však, že sa vám aspoň sčasti podarí zvrátiť situáciu."
Ďalej sa rozhovoril o svojom živote a dejinnom vývoji, pričom sa domnieval, že v aktuálnej kríze nejde len o Československo, ale o socializmus, a že tento zápas je koordinovaný z USA. „Naša opozícia, ktorá je nimi platená, musíme priznať, že to nerobí zle. My na druhej strane robíme veľké a školácke chyby. Bude to tvrdý politický zápas. Aj keď v tejto etape prehráme. Chyba je, že sme za štyridsať rokov zabudli na formy politického boja s opozíciou. Vzdávať sa však by bolo nemúdre,“ údajne zakončil hovor.
V ten istý deň sa tiež uskutočnilo rokovanie Karla Urbánka s Mariánom Čalfom. Ladislav Adamec sa totiž rozhodol abdikovať na premiérsky post a cez Čalfu odkázal Predsedníctvu ÚV KSČ, aby za neho ako náhradu vybrali Slováka a jeho, Adamca, podporili na funkciu prezidenta. Adamec si prakticky tento post vyžiadal tak u Urbánka, ako aj u Havlom vedenej opozície, ktorej tvrdil, že ho podporuje Moskva aj Husák. No Husák v skutočnosti nebol oboznámený s Adamcovou hrou, ktorá narazila na rovnaký odpor komunistického vedenia aj Občianskeho fóra.
V tom čase bol už Husák pevne rozhodnutý svoj odchod neodkladať. Do určitej miery o tom svedčia jeho nadštandardné finančné dary v prospech kolektívu pracovníkov Kancelárie prezidenta ČSSR. Suma 500-tisíc Kčs mala byť použitá „najmä na zvýšenie starostlivosti o zdravie pracovníkov, rekreačnú starostlivosť pracovníkov a ich deti, na riešenie ich sociálnych potrieb". Ďalej poukázal pre sociálne odkázané osoby a sociálne účely z prostriedkov svojho prezidentského fondu Československému Červenému krížu, respektíve jeho slovenskému ústrednému výboru 500-tisíc Kčs a federálnemu výboru 600-tisíc Kčs. Miloš Jakeš síce nabádal Husáka, aby z prezidentskej funkcie neodchádzal, pretože tak KSČ stratí kľúčovú pozíciu, ale Husák argumentoval, že nechce skončiť ako Antonín Novotný.
Bez sebakritiky
V časti verejnosti sa pritom objavil názor, aby bolo voči Husákovi ako hlave štátu zachované určité dekórum. Išlo najmä o reakciu na katolíckeho kňaza Václava Malého, ktorý vyslovil ironické poznámky na Husákovu adresu počas verejnej manifestácie na pražskej Letenskej pláni 26. novembra, ktorú moderoval už ako hovorca Občianskeho fóra, a následne ho preto aj vymenili. Odpoveďou na to bolo rozširovanie po Prahe xeroxu článku zo slovenských novín Smena z marca 1968, v ktorom sa Husáka pýtali, či je v poriadku, že je prezident Novotný otvorene hanobený. Husák vtedy odpovedal, že by ho nikto nenapádal, keby konečne vypočul želania ľudu a odstúpil.
Gustáv Husák oznámil svoj odchod vo večerných hodinách 9. decembra 1989 v prejave, ktorý vysielala televízia a rozhlas: „Ja osobne som od mladých rokov veril svetlým ideálom socializmu. Kde boli chyby, boli chyby ľudí a nie základných myšlienok socializmu. Nevidím ani dnes vo svete lepšie základné myšlienky, základné orientácie. Preto im zostanem aj naďalej verný,“ rozlúčil sa s politikou a verejnosťou bez toho, aby z jeho úst vypadlo slovko sebakritiky a priznanie politickej zodpovednosti za súčasný stav.
Navyše oznámil, že poveril Mariána Čalfu zostavením novej vlády a hneď po jej vymenovaní odstúpi z prezidentskej funkcie. Stalo sa tak nasledujúci deň, keď jeho posledným štátnickým aktom bolo vymenovanie Čalfovej „vlády národného porozumenia“, v ktorej už členovia KSČ nedisponovali väčšinou hlasov a zúčastnili sa na nej aj bývalí disidenti a politickí väzni. (…)
Michal Macháček: Gustáv Husák
Vyšehrad, Praha 2017