Za Vladimírom Petríkom, občanom republiky kníh

29.11.2017 10:00
Vladimir Petrík SAV, Ústav slovenskej literatúry
Vladimír Petrík (1. marec 1929 - 19. november 2017) Autor: ,

V nedeľu 19. novembra odišiel zo života literárny kritik a historik Vladimír Petrík vo veku 88 rokov. Zanechal dielo inšpiratívnej energie.

Keď pred pár rokmi v rozhovore zdôrazňoval Vladimír Petrík absenciu mravnej autority, ktorá by zabránila úpadku kultúry v slovenskej spoločnosti, deficit duchovnej sféry, vrátane cirkvi, ktorá by zaručovala normálny status spoločnosti – jej vitálnu budúcnosť, ktorá by bola predovšetkým mravná v masarykovskom chápaní, myslel najmä na to, že dnes už nevnímame minulosť ako súčasť prítomnosti, že žijeme, ako vravel, zo dňa na deň; že sme akoby stratili dejinnú niť.

Práve jeho príbeh je však príbehom literárneho vedca, ktorý prostredníctvom literatúry pátral po hlbšom zmysle tohto sveta, ktorý celý život skúmal literatúru v jej prítomnostnom a minulostnom prepojení, naznačujúcom i perspektívu. Isto nie náhodou má prvá kniha literárnych kritík Vladimíra Petríka z roku 1970 názov Hľadanie prítomného času a jedna z posledných, reflexívno-memoárová (rozhovor s mladším kolegom Vladimírom Barboríkom), z roku 2009, Hľadanie minulého času.

Kdesi v prieniku týchto dvoch časov sa nachádzal jeho život naplnený krédom, že literatúra má predovšetkým spoločnosť poľudšťovať, duchovne obrodzovať. Aj preto si možno v tom tak trochu testamentárnom rozhovore s Tinou Čornou v týchto novinách (Kapitalizmus mi ide dosť na nervy, Pravda 1. marec 2014) posťažoval, že túto základnú funkciu si literatúra v súčasnosti neplní, že „vychádza veľa kníh, čo je možno dobré, ale nemajú nijaký vplyv ani na spoločnosť, ani na jednotlivca“. Nebol to starecký stesk, bola to triezva, presná diagnóza literárneho kritika a historika, ktorý bol zároveň čitateľom s veľkým Č.

Človek ideí, nie ideológie

Nepoznal som široko-ďaleko človeka, ktorému by literatúra bola takou životne dôležitou dennou potravou, že by bez nej doslova nemohol žiť. Ktorého by čítanie a štúdium literatúry nedeformovalo, naopak, motivovalo k stále novému čítaniu, vnímaniu a interpretovaniu, ktorého láska k literatúre bola nekonečná. Napokon byť na prahu deväťdesiatky aktívnym literárnym kritikom, publikujúcim recenzie dokonca o tvorbe mladej generácie, to hovorí samo za seba; prinajmenšom o tom, že mal v sebe neuveriteľnú inovatívnu schopnosť, ktorú sme mu mohli všetci iba žičlivo závidieť. O jeho priateľstvách s mnohými autorkami, autormi nastupujúcich generácií v Ústave slovenskej literatúry, Klube nezávislých spisovateľov či inde nehovoriac.

V takejto republike kníh mohol prežiť Vladimír Petrík svoj život v pluralite napriek tomu, že reálne väčšinou v demokracii nežil. Nepochybne sa v nej cítil najlepšie, hoci to nebol len nejaký súkromný exkluzívny hedonizmus.

Keď takmer pred štyrmi desaťročiami vyšiel v Romboide gratulačný článok Jána Števčeka pod titulom Neuveriteľný päťdesiatnik Vladimír Petrík, jubilant patril vtedy naozaj k prvej generácii, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej – Andreja Mráza, Milana Pišúta, Alexandra Matušku, Mikuláša Bakoša – nemala v päťdesiatke ten medzivojnový pocit dôstojného kmeťa na prahu penzie. Tú vitalitu si ešte neuveriteľnejšie zachoval do konca života. Takisto ako názorovú pevnosť, charakternosť počas hektických spoločenských zmien, ktoré mu prišlo prežiť. Iste aj preto, že bol človekom ideí, nie ideológie.

Dovidel hĺbku slovenskej identity – rurálno-proletárskej aj intelektuálnej, poznal vnútorný slovenský svet, jeho mentálnu štruktúru, vedel, čo je národovectvo, poznal však aj jeho druhú stránku: nemuselo, ako vravel, viesť ku skutočnej demokratizácii, skôr opačným smerom, čo ostro kritizoval historicky aj aktuálne. Vo veci národa bol skôr kultúrny protestant v matuškovskom zmysle, ktorý chcel predovšetkým Slovensko moderné. Nebolo mu však cudzie ani sociálne či triedne vnímanie sveta, napokon o tom bola naša aj západná literatúra 20. storočia. V tomto zmysle bol aj ľavicový protestant. So silným vzťahom k solidarite, tak absentujúcej v našom údajne sociálnom štáte.

Charakternosť, vierohodnosť, vecnosť

Alexander Matuška, ktorému Vladimír Petrík chystal v posledných rokoch malú monografiu, hovorieval, že na syntézu si musí človek nažiť. Literárnovedná tvorba, všetky aktivity Vladimíra Petríka sú svedectvom takejto dlhej cesty k syntéze – profesionálnej, intelektuálnej, v pravom zmysle slova osobnostnej. Zračí sa v nej, pravdaže, minulosť Vladimíra Petríka, ale aj mnohých jeho rovesníkov a súčasníkov, minulosť slovenskej literatúry a literárnej vedy, vrátane minulosti jeho celoživotného pracoviska – Ústavu slovenskej literatúry SAV.

Vladimír Petrík v ňom vytvoril dielo inšpiratívnej energie. Okrem spomínaného debutu a posledného memoárového rozhovoru treba spomenúť fundamentálnu monografiu Človek v Jégého diele (1979), súbory základných štúdií o slovenskej literatúre 20. storočia Hodnoty a podnety (1980), Slovenský historický román sedmdesátých let (Praha 1987), Proces a tvorba (1990), Desaťročie nádejí a pochybností (2000), ale podstatne aj spoluautorstvo na viacerých kolektívnych dejinách slovenskej literatúry pre domáce a zahraničné vydania, v ktorých zúročil svoje základné čiastkové výskumy v syntetickej podobe. A to nespomínam jeho rozsiahlu editorskú činnosť najmä pri vydávaní slovenskej realistickej literatúry a neobyčajne bohatú literárnokritickú tvorbu, ktorá mala pre vývin modernej slovenskej literatúry významný iniciačný a formujúci význam.

Aj tento krátky bibliografický prehľad naznačuje, že Vladimír Petrík predstavuje modelový príklad slovenského literárneho vedca a intelektuála, ktorý síce tvoril v takej ideologicky exponovanej oblasti, akú predstavovala literatúra, ale jeho dielo má v sebe niečo konštantné, pevné, čo mu dáva pečať charakternosti, vierohodnosti, vecnosti. Stálosť, lepšie povedané nesezónnosť jeho hodnotových postojov však nevyplývala z nejakej nemennosti či nebodaj dogmatického lipnutia na raz danom; skôr z chápania literatúry ako dynamického estetického javu s výrazným spoločenským poslaním, ktorý má v každej dobe svoje osobité funkcie, ale aj trvalú úlohu univerzálnu – humanizovať svet.

Literárny historik a kritik prichádzal preto, aby v tom chaose, ktorý často deformuje svet literatúry, robil poriadok, v neporiadku hľadal systém, v hlušine nehodnôt hodnoty, najmä však pravdu dejinnú, ktorá zvyčajne prežije všetky prudké zmeny v spoločenskej aj ideovej a ideologickej sfére. Vladimír Petrík od začiatku sústredil svoj záujem na živú literatúru, najmä na kritické a literárnohistorické interpretovanie prózy 20. storočia, často prózy súčasnej, priberajúc k nej postupne reflektovanie problémov literárnej kritiky tak cez prieniky do osobností ako procesov (Jégé, Votruba, Krčméry, Chrobák, Tatarka, Matuška, Mináč, Jašík, Ballek, Šikula, Vilikovský…).

Ostane dlho v pamäti

V literárnohis­torických textoch takisto ako v literárnej kritike bol skôr analytik a aforista ako rozprávač a epik. Svojimi lapidárnymi formuláciami presne postihoval najcharakteris­tickejšie črty diela, autora, žánru, procesu či problému. V tomto zmysle sú jeho problémové či profilové úvahy vlastne malými monografiami, ktoré na krátkom priestore podávajú v koncentrovanej podobe informácie a postoje poznatkovo bohaté aj korektné, ale nezbavené osobnostného pohľadu a výberu.

Literárny historik a kritik prichádzal preto, aby v tom chaose, ktorý často deformuje svet literatúry, robil poriadok, v neporiadku hľadal systém, v hlušine nehodnôt hodnoty, najmä však pravdu dejinnú, ktorá zvyčajne prežije všetky prudké zmeny v spoločenskej aj ideovej a ideologickej sfére.

Aj pre Vladimíra Petríka platí charakteristika, ktorú použil v jubilejnom rozhovore s Milanom Šútovcom pre Slovenské pohľady roku 1989, keď spomínal, že jeho obľúbeného Anatola Franca ktosi nazval občanom republiky kníh. Ako dodával v tom prednovembrovom čase, je to „nepochybne najdemokratickejšia republika, kde žijú popri sebe všetky názory a kde sa môžu viesť kultivované rozhovory a polemiky bez toho, aby sa siahalo na zbrane, ak to len nie sú zbrane irónie a satiry“.

V takejto republike kníh mohol prežiť Vladimír Petrík svoj život v pluralite napriek tomu, že reálne väčšinou v demokracii nežil. Nepochybne sa v nej cítil najlepšie, hoci to nebol len nejaký súkromný exkluzívny hedonizmus. Často z neho vyšiel do verejného priestoru, aby ju prebral z letargie a rozširoval možnosti pre slobodu myslenia. Napriek všetkej skepse totiž predsa len veril, že literatúra má na spoločnosť nejaký vplyv.

Jeho literárnokritická a literárnohistorická tvorba bola a zostáva službou nielen tejto autonómnej republike kníh, ale aj poľudšťovaniu nášho nie najhumánnejšieho sveta, ktorý napriek tomu, že ho opustil, si ho uchová dlho v pamäti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Petrík #nekrológ #literárny vedec
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

19,99
Antúria červená

Antúria červená

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk