Môj bi-lingvizmus a môj Tri-anon

14.12.2017 06:00

V pojmoch história, historická veda, pamäť jednotlivca, pamäť národa, rodová, kmeňová a národná identita a mýty neraz narážame na množstvo rozporov, ku ktorým často prispieva aj nepresnosť a nedôslednosť v preklade. Dovoľte niekoľko útržkovitých a výsostne subjektívnych poznámok na tieto témy.

Po praslici som maďarský nacionalista

Mohol by som povedať, že môj starý otec z matkinej strany bol maďarský nacionalista. Nie je to celkom pravda, ale moje tvrdenie by som mohol podoprieť faktom, že spomínaný drobný živnostník, teda môj dedo z Baky, bol odsúdený ako nepriateľ československého (ale hlavne slovenského) ľudu a bol mu skonfiškovaný celý neveľký majetok vrátane rodinného domu v spomínanej malej pridunajskej obci.

Tesne po vojne, v čase keď boli južné územia prinavrátené Československu, v krčme po niekoľkých strikoch s dvoma kumpánmi prinútili jediného Slováka v dedine tancovať na československej štátnej vlajke. Na druhý deň si poňho prišli „českí“ žandári a niekoľko nasledujúcich mesiacov strávil v pracovnom tábore v Petržalke exhumáciou tiel ruských vojakov padlých v Bratislave a ich znovupochovávaním na Slavíne. O tomto období svojho života starý pán nikdy nehovoril, porozprávala mi o tom babička po jeho smrti.

Čo sa týka starej mamy Ilonky, keď už sme pri nej, tá mala až do smrti v skrini obraz admirála Horthyho a šerpu, ktorou vítala prinavrátenie južného Slovenska k Maďarsku. Pamätám si, ako som sa po maďarsky z pasie naspamäť učil všetky tituly rytiera Miklósa Horthyho de Nagybánya. Jednoducho, babička si regenta, správcu ríše, vážila, lebo mala prirodzený rešpekt k autoritám. Neskôr aj k Masarykovi, Benešovi, Novotnému atď.

Samozrejme, že mi môj dedo Títusz hovoril aj o tom, aká do neba volajúca neprávosť sa nám stala v trianonskom paláci a že s tým sa Maďar nikdy nemôže zmieriť.

Len drobná poznámka pre mladých prekladateľov. Ak sa termín prinavrátenie, dokonca oslobodenie použije v maďarskej historiografii v istom kontexte, slovenskí historici zväčša hovoria o okupácii, prípadne anexii. A naopak. Takže projekt spoločných slovensko-maďarských dejín má aj takúto jazykovo-translačnú, interpretačnú súvislosť.

Po meči som slovenský rodoľub

Starý otec z otcovej strany, potomok moravských sklárov v druhej generácii, bol učiteľom dejepisu a prírodopisu a zástancom slovenskej samostatnosti. V čase Slovenského štátu narukoval ako (československý) záložný dôstojník do Slovenskej armády a počas Povstania velil húfnici pod strategickým vrchom Ostrô pri Ružomberku a poznal sa s rozličnými povstaleckými veliteľmi, ktorí sa však za čias mojej školskej dochádzky už v dejepise nespomínali, lebo neboli komunisti. Po vojne môj dedo zostal chvíľu vojakom v akejsi pomerne vysokej funkcii v Prahe, až kým ho nezatkli spolu s jeho bratrancom – policajným fotografom – a neobvinili zo špionáže. Okrem špionáže mal byť obvinený aj z „buržoázneho nacionalizmu“ spolu s husákovskou skupinou. Tiež si odsedel pár mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, až kým ho kamaráti z Povstania „nevyreklamovali“ z basy. To, že bol degradovaný a nesmel už ani učiť, bola v tom čase zanedbateľná vec, aj keď mal človek päť detí, ako moji starí rodičia.

Keď roku 1968 prišli Rusi, odmietol sa vrátiť z Viedne, kde práve nakupoval ruže pre bratislavský Zares. Z Viedne sa neskôr presídlil do Švajčiarska a Kanady. Keď pred dvadsiatimi piatimi rokmi umrel vo Vancouvri, Kanadský Slovák si naňho spomenul v nekrológu, kde ho označil za rodoľuba, ktorý sa dokázal obetovať pre slovenskú vec. Takže zradca národa sa časom môže vypracovať aj na roduľuba. A naopak.

Dejinný paradox je, že aj keď stál na opačnej strane barikády ako jeho tesť, teda môj „maďarský dedo“, skončil rovnako ako on. Stal sa nepriateľom slovenského národa. Na rozdiel od svojho tesťa si však myslel, že versailleský mierový systém bol nie prekliatím, ale spasením.

Babička z tejto strany mala otca Srba Jakuša, ktorý sa nikdy nenaučil dobre po slovensky, a jej mama zas bola Slovenka z Kokavy, ktorá rada hovorila po maďarsky, lebo za silnej maďarizácie sa tento jazyk naučila v škole.(…)

Dedičstvo dedov uchovaj

„Slovenského“ starého otca sme chodili raz mesačne čakať na dunajskostredskú stanicu postavenú v časoch Rakúsko-Uhorska. Vždy som sa na to tešil, lebo keď dofrčala „parná mašinka“ a starý otec vystúpil na perón, dostal som kompletný výber sladkostí, ktoré sa v tom čase u nás vyrábali a predávali, dokonca aj várovú čokoládu. No ešte väčšmi som sa tešil na pravidelnú nádielku ním dedikovaných kníh o zbojníkovi Jurovi Jánošíkovi, Tomášovi Uhorčíkovi a iných bájnych slovenských hrdinoch, o dejinách svetovej dopravy či na staré ilustrované české atlasy zvierat z jeho knižnice a vlastnoručne kreslené obrázky prajašterov, kde predbehol všetky limonády typu Jurassic park.

K „maďarskému“ starému otcovi som chodil zväčša na prázdniny a dodnes si pamätám vôňu hoblín v jeho stolárskej dielni zmiešanú s arómou prezretých hrušiek. Tento starý otec bol tiež na knihy – mal ich úhľadne poukladané v obrovskom „fijoku“ naspodku dubovej skrine. Každé ráno mi rozprával príbehy, ktoré si prečítal v žltých vreckových vydaniach halierovej knižnice. Postupne som spoznával maďarské historické osobnosti, maďarských bájnych hrdinov ako Rózsa Sándor, Buga Jakab či Sobri Jóska a takmer doslovne som ovládal maďarský preklad Hemingwayovho Starca a more s mlatkohlavými žralokmi a so starým rybárom Santiagom. Keď mal dedko mimoriadne dobrú náladu, dovolil mi listovať v Ortvayho Dejinách Bratislavy, ktorými mu zaplatila nejaká pani za natieranie starých okenných rámov.

Zlaté časy nevedomosti, keď sme ešte v národnej identite mali chaos.

Litografie mamutích klov, bronzových sekáčov a príšer z bratislavských gotických chrličov z tejto parádnej knihy organicky dopĺňali moje predstavy o prajašteroch od „slovenského“ starého otca. A Juro Jánošík bol pre mňa jasnou slovenskou verziou Sándora Rózsu. A naopak. V tej dobe ma totiž pármiliónový deficit a národnostné detaily v histórii nemohli zaujímať. (Ja som už asi vtedy žil v postfaktuál­nej dobe).

Fele magyar, fele tót

Tieto informácie z dvoch rozdielnych svetov som prijímal celkom prirodzene a nemal som kvôli svojim slovensko-maďarským koreňom pocit rozpoltenosti, tak ako ich nemal nikto z mojich vrstovníkov. Nepamätám si, že by v našom priateľskom kruhu niekedy vyvstal problém národnosti. V Dunajskej Strede bolo bežné, že sme začali vetu po slovensky a dokončili ju po maďarsky. Vedeli sme, že niektorí z nás sú Maďari, iní Slováci, dokonca sa šuškalo, že niektorí sú aj Židia a Cigáni, ale neprikladali sme tomu význam. Podstatné bolo, kto ako dobre hrá futbal a kto dociká najďalej.

Neboli sme však len „dôsledkom“ Trianonu, ale aj produktom husákovského režimu. Socializmus som prežíval v znamení internacionalizmu, s tým, že s fenoménom, ktorý nepresne nazývame „nacionalizmus“ som sa sporadicky stretával tak na slovenskej, ako aj na maďarskej strane, ale pokladal som ho skôr za historickú reáliu. Slovenské gymnázium, kde som maturoval, bolo v tej istej budove ako maďarské, len o poschodie vyššie. Nikomu ani nezišlo na um, že to je preto, že štátotvorný jazyk by mal byť o niečo vyššie položený ako neštátotvorný. Všetci sme sa navzájom poznali, Maďarov sme pravidelne porážali v basketbale a oni nás v hádzanej. Balili sme dievčatá bez rozdielu národnosti, rozhodovala prirodzená chémia. Zlaté časy nevedomosti, keď sme ešte v národnej identite mali chaos.

Ako som sa stal Feferónom

Pamätám si, že prvý raz ma fenomén odstrčenosti a vydedenosti prekvapil až na vysokej škole, keď konškolák z právnickej fakulty zistil, že viem po maďarsky a vyhlásil, že kto vie po maďarsky, ten musí byť automaticky Feferón, teda Maďar. Slovák, budúci právnik, ma odvrhol, vyhodil ma z kruhu Slovákov! Na druhej strane Maďari boli zväčša prívetiví a ústretoví, neprekážala im ani moja kuchynská maďarčina a žitnoostrovské nárečie, zdalo sa im to chutné a povzbudzovali ma. (Vtedy. Neviem, či by to tak bolo aj dnes.)

Dievčatá z krúžku na katedre maďarčiny stále vyplakávali, že Maďari sú utláčaní, že pomaly s nimi budú zaobchádzať ako s Cigánmi, a to sa mi nezdalo spravodlivé voči kolegyni Rite, ktorá bola po otcovi Rómka. Takže Cigánov môžu diskriminovať, ale Maďarov nie!? Chodili sme do môjho rodného mesta na brigády do konzervárne zavárať uhorky a slovenské dievčatá sa čudovali, prečo máme v Dunajskej Strede na obchodoch aj maďarské nápisy. Preto, lebo tu žijú Maďari, informoval som ich. A kde sa tu nabrali? No, narodili sa tu. Nevedeli pochopiť, ako sa na Slovensku môžu rodiť Maďari, a ja som nechápal, ako to niekto nemôže pochopiť, keď môže študovať na filozofickej fakulte históriu.

Napriek drobným zádrhom a náznakom pohromy som až do roku 1989 ako rodák z Dunajskej Stredy a dieťa zo zmiešanej rodiny necítil mimoriadnu potrebu striktne sa hlásiť k nejakej národnosti. A aj väčšina mojich priateľov bola na tom podobne. Jednoducho, my z juhu sme mnohí dvojakú identitu pociťovali ako prirodzenú vec. Pod vplyvom vonkajších okolností, napríklad tej, že na vysokej škole som študoval hungaristiku, cítil som vyššiu percentuálnu náchylnosť raz k jednej kultúre, inokedy zas k tej druhej, ale stále som o sebe vedel, že som „miešanec“, obojživelník. A v štáte, kde sa razil proletársky internacionalizmus, to ani nikomu neprekážalo.

Samozrejme, generalizovať na základe jednej skúsenosti by bola chyba, ale množstvo ďalších príhod ma postupne presviedčalo, že Slovák, ktorý prerečie slovo po maďarsky, je minimálne podozrivý. Niekoľkokrát som bol označkovaný nálepkou maďarón, čiže „pomaďarčený príslušník nemaďarského národa“. A vtedy som zistil, že je celkom jedno, k akej identite sa hlásite, keď predsudky a genetické kódy fungujú celkom inak. Slováci vás budú pokladať za Maďara, lebo hovoríte aj po maďarsky. A naopak!

Nadnesene by sme povedali, že ste obojživelník, ale vo vzduchoprázdne, z vody vás vyháňajú a na súš nepustia.

Jedným z dôsledkov Trianonu je aj riešenie otázky, kto je v strednej Európe väčšmi doma. A zrejme to bude dlhodobejšia dilema pre celú Európu…

Lenže po osemdesiatom deviatom sa po nás chcelo, aby sme sa jasne definovali, aby sme sa konečne rozhodli. Spolužiaci, o ktorých som na gymnáziu len tušil, že hovoria po maďarsky, sa zrazu stali čistokrvnými Maďarmi, slovka slovenského nepreriekli, o ďalších, ktorých obaja rodičia pochádzali z Maďarska, vysvitlo, že sú repatriovaní najrýdzejší Slováci a na maďarčinu zanevreli. Zrazu všetci okolo mňa mali svoju identitu, vstupovali do Matice a Csemadoku, len ja som sa stále nemohol rozhodnúť. Presnejšie, nielen ja, bolo nás omnoho viac. Pamätám si, že v deväťdesiatych rokoch sme na túto tému robili výskum a jedna respondentka, ktorej otec bol Slovák z Oravy a mama Maďarka z Budapešti, mi povedala, že nechce žiť v štáte, kde sa musí rozhodovať medzi otcom a mamou, a radšej sa presťahovala do Prahy. V súvislosti so spomínaným výskumom poviem ešte jednu príhodu, keď v žitnoostrovskom mestečku so zmiešaným obyvateľstvom prišla do obchodu starousadlíčka Maďarka a nepostavila so do radu na košíky. Keď sa jej novousadlíčka Slovenka podráždene opýtala, prečo sa predbieha, pani je povedala: „Lebo ja som tu doma!“ Slovenka odsekla: „Aj ja som tu doma!“

Zdá sa, že jedným z dôsledkov Trianonu je aj riešenie otázky, kto je v strednej Európe väčšmi doma. A zrejme to bude dlhodobejšia dilema pre celú Európu, hlavne v súvislosti s novodobou migráciou. A bude sa meniť aj chápanie pojmov ako národná identita či asimilácia. Asimiláciu sme v našom kontexte ponímali vždy ako negatívny jav, ale dnes v súvislosti s migračnou vlnou hovoríme o integrácii ako o nevyhnutnej podmienke. Výklad pojmu integrácia sa však príliš nelíši od obsahu pojmu asimilácia.

Aj keď o veciach možno hovorím trochu nadľahčene a ironicky, tieto otázky sme riešili s priateľmi, slovenskými aj maďarskými, dosť často, spomínam si, ako sme sa s autorom publikácie o významných uhorských (maďarských) vedcoch, astronómom Zsigom Bödőkom preli, či Matej Bel, veľká ozdoba Uhorska, bol Maďar alebo Slovák. Evanjelik z Očovej, ktorý písal po latinsky, sa zrejme hlásil k Natiu Hungarica, ale to neboli len Maďari, argumentoval som… Napriek tomu, že ešte aj štúrovci Bela pokladali za uhorského (maďarského) kolaboranta. Žiaľ, nikdy sme vec nerozhodli, lebo hrdý Maďar Zsiga nás medzitým navždy opustil.

Ale tému za nás živilo a riešilo okolie. Aby sme sa trochu venovali aj politickým súvislostiam prekladu, nepresne preložený názov Durayovej knihy v podobe Psí obojok sa dokonale vžil dokonca aj v maďarskom prostredí, stačí sa pozrieť na internet. Ak si dobre spomínam, v deväťdesiatych rokoch týždenník Zmena tento pomýlený preklad názvu použil na to, aby Miklóša Duraya (zrejme bez znalosti samotného textu) obvinil, že chce slovenský národ vodiť na psom obojku. Inými slovami, nasadili mu psiu hlavu, čo v tom čase pomerne významne ovplyvnilo slovensko-maďarské vzťahy. Nikto si nedal tú námahu, že by bol povedal, že kutyaszorító nie je psí obojok, ale skôr slepá ulička, klepec, pasca. Predpokladám, že dodnes kniha po slovensky nevyšla, aby sa Slováci mohli presvedčiť, či náhodou neboli v tejto veci vodení nie na obojku, ale za nos. Ale slogan stále žije, ako som povedal, dodnes ho citujú aj maďarské internetové stránky. Keď som sa pri príležitosti interview pýtal Miklóša Duraya, prečo tú vec nedal na správnu mieru, len mávol rukou, že mu to je jedno. Dokonca sa mi zdalo, že mu tá nasadená psia hlava i psí obojok aj vyhovovali. Ani si neuvedomujeme, ako často nepresný a problematický preklad, posun, či už zámerný, alebo z neznalosti, ovplyvňuje politické dianie, a vlastne aj problém termínov maďarský a uhorský, Pozsony – Bratislava, Felvidék – Horná zem do iste miery patrí do tohto súdka.

Začal som si uvedomovať, že už ani pojem identity nie je to, čo býval. Veď pred tridsiatimi rokmi o tom, že nejaká identity vôbec existuje, tušili len zasvätení.

Potom boli možno menej závažné alebo dokonca úsmevné témy, ktoré však tiež nezlepšovali slovensko-maďarskú klímu. Len námatkovo. Pred pár rokmi v Budapešti premietali životopisný film o maďarskom architektovi László Hudecovi, ktorý v Šanghaji postavil prvý mrakodrap, a v Bratislave súčasne otvárali výstavu o slovenskom architektovi Ladislavovi Hudecovi, ktorý v Šanghaji postavil prvý mrakodrap.

Potom zas prišla dilema, či jeden z najdlhšie slúžiacich vojakov histórie vojenstva sveta, husár Ladislav Škultéty-Gábriš, bol Maďar, alebo Slovák a či môžu byť jeho pozostatky prevezené z Aradu do rodného Mojtína. Škoda, že sa starý husár už nemôže vyjadriť k svojej ozajstnej identite. Preňho možno až taká dôležitá nebola, možno mal dve aj tri, ale my dnes musíme za každú cenu jasne vedieť, či uhorský husár bol Slovák, Maďar, či nebodaj miešanec.

Nuž potom prišlo obvinenie, že Slováci ukradli hymnu aj dvojkríž, zo slovenskej strany zase tvrdenia, že svätý Štefan a polovica uhorských kráľov boli Slováci. A vyhrážky z jednej i druhej strany, aby sa láskavo nefalšovala história. Nikto však vedome históriu nechcel falšovať, Slováci si chceli len postaviť svojich Cyrilov a Metodov a Maďari turulov a sikulské náhrobné kopije. Aby si každý označkoval svoje územie „dané mu od Boha“.

Niektorými témami som sa na sociálnych sieťach spočiatku zaoberal aj ja, ale postupne som si, hlavne v ostatnom čase, začal uvedomovať, že už ani pojem identity nie je to, čo býval. Veď pred tridsiatimi rokmi o tom, že nejaká identity vôbec existuje, tušili len zasvätení. Dnes sa s pojmom narába ako s dôverne známym, druh a kvalitu identity, najmä tej rodovej, kmeňovej, národnej, vážia profesionálni politickí priekupníci na oboch stranách Dunaja.

A deje sa to stále a s vážnym presahom do histórie. Zmenili sa len motívy. Donedávna sme si my Slováci mysleli, že uhorská šľachta utláčala biedny slovenský ľud, dozvedáme sa, že uhorská šľachta bola prevažne slovenská a že sme sa utláčali sami. Maďari zas mohli byť dlho presvedčení, že taký Soros zohral dôležitú úlohu pri zmene režimu, že súčasná elita vyštudovala za jeho peniaze, ale dozvedajú sa, že Soros vôbec nemá maďarskú identitu, že to vlastne bol vždy záškodník a že by sme sa dobre pozreli na to, aby sa on smial naposledy.

Sme buď suchozemskí, alebo vodní! Ráčte si vybrať, lebo inak! Inak čo? Aké riešenie? Hádam nie konečné?!

Aké môžu byť dôsledky podobných tendencií? Sú autori, ktorí si myslia, že budeme žiť oddelene, podobne ako obyvatelia košického sídliska Luník IX, lenže v inverznej segregácii. Sami seba uzavrieme do duchovného geta, keď budeme deklarovať, že naše mesto je čisto slovenské alebo, naopak, čisto maďarské, že v ňom Slováci nežijú, a ak sa aj nejakí nájdu, sú to novousadlíci, ktorí nehrajú žiadnu rolu a ktorých môžeme pokojne predbehnúť v rade na košíky, lebo my sme tu doma. A už vôbec nikto by nikdy nemal byť obojživelný, lebo od Boha má právo len na jednu identitu. Sme buď suchozemskí, alebo vodní! Ráčte si vybrať, lebo inak! Inak čo? Aké riešenie? Hádam nie konečné?!

Ak sa budeme na štadiónoch navzájom nehorázne urážať, ak sa nebudeme vedome vyhýbať zaužívaným archetypálnym stereotypom, ak si budeme naďalej škriabať bolestínstvo a pripomínať staré urážky a príkoria, ak naďalej budeme z národného kruhu vylučovať často najlepšie mozgy len z politického kalkulu, ak nezvládneme problém vlastnej identity s patričným nadhľadom, ak diskurz na túto tému nebudeme držať v kultivovaných hraniciach, „trianonský“ problém tu bude stále ako obojstranný komplex a potenciálny spúšťač konfliktu.

Ak nezľavíme z presvedčenia o nezmieriteľnosti našich postojov, že sme každý z iného súdka, že stojíme na opačných stranách pomyselnej barikády, ak si neprestaneme dokazovať, kto má väčšie právo na otcovu roľu, ľahko sa nám môže stať, že napokon dopadneme všetci rovnako zle. Ako moji dedovia, slovenský a maďarský.

Text odznel koncom novembra v Maďarskom inštitúte v Bratislave na sympóziu o výučbe materinskej reči na menšinových školách (Az édes és a mostoha – szimpózium a kisebbségi iskoláinkban oktatott anyanyelvről).

Ľubomír Navrátil (1960)

Vyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave maďarčinu a ruštinu. Od roku 1986 pracoval ako redaktor, prekladateľ, novinár a publicista. Prekladal texty I. Sarkadiho, S. Máraiho, P. Lendvaia. V súčasnosti sa venuje najmä prekladom historických textov z maďarčiny.

Ľubomír Navrátil
Ľubomír Navrátil

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#národná identita #história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk