Návrat k niektorým faktom 25 rokov po

06.01.2018 19:00

Je to už 25 rokov, čo na medzinárodnú scénu vstúpili po pokojnom, ústavnom rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky ako dva suverénne, nezávislé a rovnocenné subjekty medzinárodného práva Česká republika a Slovenská republika.

Po takmer 400 rokoch koexistencie v rámci rakúsko-uhorskej monarchie a 74 rokoch spolužitia v jednom štáte sa Česi a Slováci ocitli prvýkrát v rôznych suverénnych štátoch. Túto kvalitatívnu zmenu vyjadrujú aj ich štátne sviatky 1. januára – Deň obnovy samostatného českého štátu a Deň vzniku Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti sa mi zdá vhodné opäť raz pripomenúť, že Česká republika a Slovenská republika vznikli k 1. januáru 1969 z dovtedaj­šieho unitárneho československého štátu na základe ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii z októbra 1968, ktorým sa po dvadsaťštyriročnom meškaní realizoval štátoprávny program SNP.

Akokoľvek bola vtedy Slovenská (socialistická) republika vytvorená zhora, t. j. rozhodnutím parlamentu unitárneho štátu, a nie zdola, ako vyjadrenie spontánnej vôle českého i slovenského národa na vytvorenie vlastnej štátnosti, práve vďaka tomuto ústavnému zákonu sa sformovali všetky základné štruktúry slovenskej štátnosti – vláda, parlament, štátna administratíva atď. S týmito štruktúrami, ktoré sa od 1. januára 1969 vyvinuli, a s ľuďmi, ktorí v ich rámci získavali skúsenosť so spravovaním štátu, vstúpila Slovenská republika do nového, demokratického obdobia po novembri 1989.

Jej porevolučná politická reprezentácia viedla rokovania s predstaviteľmi Českej republiky a federálnej reprezentácie o novej podobe štátoprávneho usporiadania. Koalícia VPN, KDH a DS nedokázala vyrokovať s reprezentáciou OF, ktorá mala pohodlnú väčšinu v Českej národnej rade i v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia, naplnenie základného sľubu, ktorý formuloval líder OF a neskorší česko-slovenský prezident Václav Havel hneď na začiatku novembrových udalostí v posolstve slovenskému národu nahovorenom na magnetofónovú pásku, že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu a že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, …ktorých priateľstvo bude skutočne autentické“.

Nepripravenosť novej politickej elity riešiť problém rovnocenného postavenia dvoch súčastí spoločného štátu sa v porovnaní s rokom 1968 zopakovala, ibaže s oveľa väčšou intenzitou.

Nepodarilo sa naplniť jasný štátoprávny program víťaznej VPN (ktorého presadenie som aj ja s SDĽ podporoval): „Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – zatiaľ čo suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si majú spravovať svoje záležitosti samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho modelu sú silné republiky, kompetenčné republikové vlády a parlamenty.“

Inak povedané, nepodarilo sa v demokratických pomeroch potvrdiť ani to, čo bolo už 24 rokov zapísané v preambule ústavného zákona o česko-slovenskej federácii: „My, národ český a slovenský, …uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života; presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbytnosti a zvrchovanosti; reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“ (Tzv. milovská zmluva tieto princípy nerešpektovala, preto za ňu v predsedníctve SNR zástupca SDĽ Milan Ftáčnik nezahlasoval.)

Výsledok z hradov a zámkov

Nepripravenosť novej politickej elity riešiť problém rovnocenného postavenia dvoch súčastí spoločného štátu sa v porovnaní s rokom 1968 zopakovala, ibaže s oveľa väčšou intenzitou. Výsledkom dva roky trvajúcich neúspešných rokovaní víťazov prvých demokratických volieb „na hradoch a zámkoch“ bol iba závažný posun vo verejnej mienke. Výskum uskutočnený tesne pred voľbami v roku 1992 o predstavách občanov o budúcom štátoprávnom usporiadaní priniesol takéto údaje: V Česku 29 percent respondentov preferovalo unitárny štát, teda Československo bez federácie, s jednou vládou a jedným parlamentom; 21 percent českých občanov bolo za spolkové usporiadanie, teda, že by sa vytvorili regióny, ako sú v Rakúsku alebo Nemecku. Zrejme za tým bola túžba posilniť postavenie Moravy a Sliezska v rámci ČR. Nebola by to teda federácia národných štátov, ale územných celkov.

Inak povedané, polovica českých občanov vlastne odmietala federáciu alebo ju odmietala na národnom princípe. Iba 28 percent českých občanov bolo vtedy za federáciu – najskôr za zachovanie tej jestvujúcej, ktorá už na Slovensku nevyhovovala, päť za konfederáciu a 13 percent bolo už vtedy za vznik dvoch nezávislých štátov. Na Slovensku bolo za unitárny štát 11 percent ľudí. Dnes sa zabúda na to, že táto časť ľudí, ktorí vtedy horovali za zachovanie spoločného štátu, by bola aj za defederalizované Československo! Za spolkovú republiku bolo šesť percent Slovákov, za federáciu 26 percent a 31 percent bolo za konfederáciu. Za dva nezávislé štáty bolo 18 percent. Teda toľko, ako bolo spolu na Slovensku zástancov zrušenia vtedajšej federácie dvoch národných republík…

Je zaujímavé, že táto skupina ľudí, ktorých pokojne môžeme nazvať čechoslovakisti, sa politickými analytikmi doma ani v zahraničí, ani vtedy, ani dnes, nikdy nepokladala za nositeľa problému v politickom zápase o obnovu spoločného štátu na autentickú federáciu, ktorý sa vyhlásil hneď po Novembri! (Od roku 1991 sa početnosť tejto skupiny pohybovala v rôznych výskumoch od 11 až do 16 percent. Tvorili ju predovšetkým voliči vtedy vládnucich pravicových strán, ktorí vlastne boli takpovediac domácou, slovenskou brzdou demokratizácie federácie, hoci sami seba zaraďovali medzi najsilnejších zástancov demokratizačných a transformačných zmien a najhlasnejšie volali po zachovaní spoločného štátu a dožadovali sa referenda o jeho rozdelení.) Problémom boli vždy iba independentisti, hoci SNS v roku 1992 nedostala vo voľbách ani 10 percent.

Nemožno bojovať proti starým mýtom vytváraním nových.
Ľubomír Lipták, historik

Jednoducho na potvrdenie originality národných republík a obnovu federácie z ich vlastného slobodného rozhodnutia podľa štátoprávneho programu VPN nebola vtedy politická vôľa. (Ba dokonca sa udiali pokusy presadiť zrušenie podstatného atribútu federácie – zákaz majorizácie, čo však zodpovedalo rozšírenej predstave o zjednodušení problému návratom k unitárnemu štátu.)

Vôľa nebola ani na prijatie národných ústav, hoci už meškali viac ako 20 rokov. (Z tohto pohľadu bolo prijatie Deklarácie zvrchovanosti slovenského národa a Ústavy SR iba naplnením pôvodného štátoprávneho programu VPN a potvrdením toho, čo som citoval z ústavného zákona o čs. federácii.)

Obdivuhodne a príkladne

Ako vidno, v názore občanov na podobu spoločného štátu boli nezlučiteľné rozdiely. Nešlo teda iba o problém politických elít. Tie reprezentovali názory svojich voličov. Jednoducho, stratil sa širší občiansky konsenzus o želanej podobe spoločného štátu. To, že výskumy spravidla ukazovali, že viac ako polovica občanov si želá zachovanie spoločného štátu, za takýto konsenzus nemožno pokladať. Aj zástanca návratu k unitárnej ČSR, aj zástanca konfederácie boli predsa za spoločný štát… Kto a ako by ich prinútil prijať názor toho druhého po voľbách v roku 1992, keď sa to nepodarilo za predchádzajúce dva roky široko medializovaných vyjednávaní?

Je preto prinajmenšom sporné tvrdiť, že referendum by bolo schopné priniesť po voľbách širokú zhodu na podobe obnoveného spoločného štátu. Pre tých, ktorí už zabudli, alebo jednoducho nemohli zažiť, aká „hustá“ bola v polovici roku 1992 politická atmosféra, vrele odporúčam prečítať si analýzu komentárov v piatich českých denníkoch medzi 8. až 18. júnom 1992 od Anny Šabatovej pod názvom Jak odříznout nemocnou nohu, publikovanú v Listoch č. 5 – 6 z roku 2007.

Vládne koalície sformované VPN a OF navyše neboli schopné do volieb roku 1992 prijať ani adekvátny zákon o referende. (Mimochodom, v ČR ho nemajú doteraz, takže zrejme ide skôr o otázku tradície politického myslenia, než o zlovôľu vtedajších porevolučných politických garnitúr…) Ten, ktorý bol platný, umožňoval iba referendum o vystúpení jednej alebo oboch republík z federácie, čo však mohlo mať za následok aj takú „maličkosť“, ako prechod všetkých nástupníckych práv po ČSFR iba na jednu z republík.

V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť, že v októbri 1992 sa za rozdelenie federácie pod vplyvom vtedajšej atmosféry vyjadrilo väčšie percento občanov ČR ako SR: „Napriek tradovaným povestiam o prevažujúcej slovenskej túžbe po samostatnosti,“ napísali českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery, „je zrejmé, že pokiaľ v dobe delenia federácie niekde tieto tendencie prevažovali, boli to české a moravské kraje, a nie Slovensko.“

Slovenský separatizmus si počas dvoch rokov od prvých demokratických volieb v júni 1990 vlastne udržiaval stabilnú podporu od zhruba 10 až 15 percent, okolo volieb podľa vyššie uvádzaného výskumu dosiahol až 18 percent. Zato v roku 1992, najmä po voľbách, dramaticky narastal český separatizmus, keď v októbri 1992 „vystrelil“ až na 31 percent. Predstavme si na chvíľu, že by sa v paralelnom referende občania ČR rozhodli odísť z federácie a slovenskí občania nie a SR by si v súlade s medzinárodným právom robila nárok na všetky nástupnícke práva po nej, že by nebol prijatý zákon o delení majetku atď. Aké by to bolo malo dôsledky na slovensko-české vzťahy?

A napokon, federácia zanikla úplne rovnakým spôsobom, ako vznikla – prijatím ústavného zákona. Oba jej nástupnícke štáty boli bez problémov uznané všetkými aktérmi medzinárodných vzťahov, lebo tí pokladali spôsob rozdelenia, sprevádzaný prijatím zákona o delení federálneho majetku a 26 bilaterálnych dohôd medzi SR a ČR, za právne i politicky korektný. A dnes ešte viac ako vtedy ho vnímajú ako obdivuhodný a príkladný.

Položme si otázky

Preto by sme nemali tak ľahko šermovať s referendom a radšej si položiť otázku, či naozaj stojí za to robiť z neuskutočnenia referenda akýsi dedičný hriech, keď vlastne všetci konštatujeme, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú po 25 rokoch oveľa lepšie, ako boli v čase vrcholiacich sporov o novú podobu štátoprávneho usporiadania?

A či nie je už na mieste skončiť s hľadaním domnelých vinníkov, prestať zjednodušujúco – lebo to často nadobúda pachuť zvaľovania vlastného politického zlyhania na iných – pripisovať nedohodu o podobe spoločného štátu osobným ambíciám Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, čo sa vlastne už stalo novým zľudoveným politickým mýtom? Veď, ako napísal slovenský historik Ľubomír Lipták, nemožno bojovať proti starým mýtom vytváraním nových.

Nebolo by lepšie prenechať analýzu reálnych záujmov a ideologických a politických konceptov, ktoré stáli za motiváciami konkrétnych politických síl na začiatku 90. rokov, historikom, politológom a sociológom, ktorí o tom už napísali seriózne vedecké diela? Akosi málo ich čítame. Nebolo by lepšie namiesto šírenia všelikoho osobných dojmov pozývať najmä do verejnoprávnych médií v oboch republikách do dobre odborne pripravených diskusií predovšetkým priamych aktérov vtedajších kľúčových rozhodnutí?

A najmä: nemali by sme sa viac sústrediť na spoločnú budúcnosť SR a ČR v Európskej únii a v regióne a na kultivovanie česko-slovenských a slovensko-českých vzťahov v „osmičkovom“ roku našej vzájomnosti?

Peter Weiss (1952)

diplomat a bývalý ľavicový politik

  • V roku 1991 sa stal iniciátorom transformácie KSS na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (SDĽ), ktorej predsedom bol do roku 1996.
  • Po voľbách v júni 1992 bola SDĽ pod jeho vedením druhou najsilnejšou slovenskou politickou stranou.
  • Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj jej podpredsedom. V roku 2002 vystúpil z SDĽ.
  • V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku.
  • Od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.
Peter Weiss
Peter Weiss, veľvyslanec SR v ČR Autor: Robert Hüttner, Pravda

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozdelenie Československa #25. výročie vzniku SR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Lady Orchidea Color

Lady Orchidea Color

32,99
Perla Ruža Pink

Perla Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk