Štvrťstoročie kultúry nerovností

Na najnovšie dejiny Slovenska, v období jeho samostatnosti, sa nedá pozerať len od roku 1993, respektíve od leta 1992, keď sa rozhodlo o rozpade spoločného Československa (republiky ako idey bez spojovníka alebo spojky v názve). Základné črty budúceho štátu, ktorý si neskôr vybojoval samostatnú hviezdičku v Európskej únii, určil vo veľkej miere vývoj hneď po opadnutí revolučnej eufórie na konci roku 1989.

19.01.2018 06:00
váhy, kultúra, spoločnosť, ľudia Foto:
Očarenie kultúrou nerovností sa stalo dôležitým prvkom novej estetiky v našej spoločnosti.
debata (4)

Ideológie nad ideou

Zásadnou otázkou môže v týchto dňoch byť, či si pripomíname štvrťstoročné výročie vzniku Slovenskej republiky, alebo rozpadu Československa. Pri tomto postupe uvažovania môžeme nájsť už v období tesne po revolúcii tendencie, ktoré naznačili, že to boli najmä ideológie, teda heslá a propagandistické koncepty, skrývajúce sa za magické slovo demokracia, ktoré sa stali tým rozhodujúcim, čo neskôr zásadne formovalo vtedajšiu prítomnosť a aj budúcnosť Slovenska.

Na jednej strane sa už od jari 1990 čoraz hlasnejšie prejavovali neoľudácke zoskupenia, oháňajúce sa demokraciou, no zároveň na ňu útočiace z pozícií zlatého veku samostatnosti a politického usporiadania vojnovej Slovenskej republiky. Na druhej strane sa vynorili propagátori nedemokratického náboženstva voľného trhu, ktorým sekundovali profesionálni tranzitológovia, čo nám predpovedali dobehnutie Západu, ak obetujeme niektoré základné demokratické práva a slobody a nekriticky, disciplinovane a poslušne sa budeme držať ich idealizovanej predstavy západnej demokracie.

Obe tieto skupiny už v počiatočnom demokratizačnom období popierali racionalitu, občiansku zodpovednosť a volebnú príčetnosť všetkých občanov Slovenska. Popritom nad človeka ako komplexnú a viac ako politickú bytosť postavili zbožštenú neviditeľnú ruku trhu alebo histórie a vieru v nevyhnutnosť obetí pri nastoľovaní toho najlepšieho možného sveta.

Tieto dva prúdy, ktoré neváhali privlastniť si dedičstvo novembra 1989 a dodnes si ho privlastňujú, svojím programom popreli hneď niekoľko jeho základných požiadaviek – požiadavku nábožensky a ideologicky neutrálneho štátu, požiadavku skutočnej politickej plurality a požiadavku nastolenia férovosti a odstránenia papálašizmu, teda nerovností v právach a dôstojnosti občanov. Netolerantný nacionalizmus, klerikálny tradicionalizmus a trhový fundamentalizmus, ktoré sa vynorili už na začiatku roku 1990, sa stali jadrom, na ktorom sa vytvorila postupne silnejúca politická pravica na Slovensku. Pravica, ktorá sa stáva v súčasnosti hegemónom politického diskurzu na Slovensku a ktorej karikovaným zhmotnením je v parlamente prítomná otvorene fašistická strana a niekoľko zoskupení so silnými fašizujúcimi tendenciami.

Morálka elitárov

Oba tieto ideologické prúdy (čiastočne paradoxne tvorené pragmatikmi z radov komunistickej strany) svojimi apokalyptickými politickými programami ani v období pred vznikom samostatného Slovenska príliš neprispievali ku kultivovaniu demokratického charakteru republiky, ale živili atmosféru diskreditácie celých skupín obyvateľov krajiny ako nehodných byť súčasťou spoločnosti tých pravých, „lepších a slušných“ občanov. Vniesli do verejného a spoločenského života logiku nerovnosti, rivality, konkurencie a boja ako základu fungovania medziľudských vzťahov a inštitúcií štátu.

Rozpad federácie bol najviditeľnejším príkladom víťazstva logiky konkurencie a konfrontácie v oboch častiach vtedajšieho Československa. Už v tom čase sa ako vzor zrodila dnes už dominantná a mediálne propagovaná malomeštiacka morálka takzvaných slušných a usporiadaných občanov, ktorí svojím životným úspechom a symbolmi vyššieho statusu dokazujú právo na svoju mravnú a občiansku nadradenosť. Zhmotnením nástupu novej politickej kultúry neoľudáckych (neokonzervatívnych v novom politickom slovníku) a trhovofundamen­talistických (neoliberálnych) elít bolo nekritické šírenie mediálnej a intelektuálnej idealizácie meštianstva a jeho cností z prvej republiky (a dokonca aj z obdobia monarchie), paralelne s bujnejúcou propagáciou a fascináciou aristokratizmom a oslavovaním imperiálnych aristokratických rodov na úkor demokratických tradícií.

Očarenie kultúrou nerovností sa stalo dôležitým prvkom novej estetiky. Oba prúdy mali v rôznej koncentrácii a v rôznych podobách v sebe zakódovaný antikomunizmus, elitárstvo, pohŕdanie ľudskou dôstojnosťou ako predpokladom ľudských práv a slobôd a meritokratické chápanie demokracie, ako spoločnosti, v ktorej si nie všetci zaslúžia byť plnoprávnymi, rovnocennými a vo svojej dôstojnosti nespochybniteľnými zdrojmi občianstva.

Ekonómovia, ktorí celé deväťdesiate roky obhajovali pyramídové hry, bezbrehú privatizáciu a rast nerovností ako prirodzených a takmer až želaných súčastí trhovej „demokratickej“ spoločnosti, sú dodnes vplyvnými aktérmi verejného života na Slovensku, hoci mnohí z nich už v úlohách záchrancov tradičných demokratických inštitúcií pred hrozbami takzvaného populizmu, ktorý v podstate len karikuje ich niekdajšie heslá.

Len zdanlivá pluralita

Napriek tomu, že Slovenská republika prebrala z federálnej česko-slovenskej ústavy medzi základné ústavné princípy deklaráciu ľudských práv a slobôd, neoliberálna logika všadeprítomnej konkurencie a tichej občianskej vojny slušných občanov proti nehodným spôsobila, že základné humanistické princípy modernej civilizácie nemal zákonne kto nastoľovať, garantovať a vymáhať. Ľudské práva, ochudobnené o ľudskú dôstojnosť ako svoj predpoklad, zúžené na právo na súkromný majetok, sa stali len palicou pri presadzovaní záujmov najsilnejších politických a ekonomických hráčov.

Politické špičky, pravicové think-thanky a médiá, chrliace každodenne degradujúce príbehy o nehodných občanoch – tých, ktorí majú odlišný politický názor ako pravicové médiá, tí ktorí nie sú schopní prejavovať znaky úspechu v neoliberálnom kapitalizme dobrým vzdelaním v zahraničí, slušným príjmom a schopnosťou sa kdekoľvek a kedykoľvek predať, vytvorili celé skupiny ľudí, ktorým dali najavo, že ich dobrá spoločnosť s nimi neráta a že si základné ľudské práva a slobody nezaslúžia.

V podstate už od roku 1990, v čase deklarovanej politickej plurality, je vďaka médiám jasné, ktoré strany sú vo voľbách zlým výberom a ktorých voliči sa v tej dobrej spoločnosti môžu hanbiť. V posledných rokoch politické kádrovanie zo strany pravice preniklo až do základných škôl, kde sa vysmievanie spolužiakom, ktorých rodičia si dovolia mať odlišný politický výber ako konzervatívna alebo neoliberálna pravica, stalo jedným z nástrojov vylučovania z kolektívu. A nie je to tak dávno, čo viaceré pravicové médiá propagovali volebné právo len pre mladých, majetných alebo vzdelaných a takmer ako návod na použitie ukazovali opatrenia mnohých samospráv, ktoré riešili svoje sociálne problémy „exportom“ svojich (rôznym spôsobom nečistých) občanov do západnej Európy, kde ich tamojšia realita vraj naučila zodpovednosti.

Politický prerod súčasného samozvaného lídra slovenskej pravice z liberála na ultrakonzerva­tívneho politika, so silnými xenofóbnymi črtami a bojom proti „socializmu“ Európskej únie (a mimochodom najúspešnejšieho politika v kraji s najvyšším zastúpením mladých, najvzdelanejších a najbohatších obyvateľov) ukazuje, ako hlboko sa elitárstvo ako politický princíp zakorenilo v slovenskej spoločnosti a aké blízke sú si tieto strany s tradičným európskym fašizmom. Dnešná pravica zároveň prejavuje veľkú podobnosť s politickými prúdmi zo začiatku deväťdesiatich rokov, ktoré však boli len súčasťou politickej periférie. Ako sa postupne stalo Slovensko perifériou Európskej únie, pôvodná politická periféria u nás sa stala jadrom politického jazyka.

Boj proti vnútorným nepriateľom

Ideológia výlučnosti, vyvolenosti a jediného správneho pohľadu na svet sa stala rozhodujúcim politickým princípom, ktorý bol prítomný vo verejnom priestore ešte pred vznikom Slovenskej republiky. Síce nie ako hlavný prúd, ale aj tak dokázala zaviesť princíp boja o prežitie v legitímnej sfére verejného života ako princíp politického boja.

Ideológia zásluhovosti (za slovenskú štátnosť, ekonomickú prosperitu, životný úspech, právo na neupadnutie do chudoby a nedôstojných životných podmienok), pohŕdanie odlišnosťou (etnickou, sociálnou, národnou, kultúrnou, politickou) zamorili verejnú diskusiu na Slovensku a zamorujú ju dodnes.

Jedna skupina propagovala a dodnes propaguje odstup a až nenávisť voči všetkému neslovenskému, alebo čo môže slovenskosť znečistiť, druhý extrém vytvoril predstavu slušných občanov, teda vzdelanejších, bohatších, mladších, politicky jednoznačne doprava vyhranených, ktorí si jediní zaslúžia spoločenský rešpekt a práva. Toto sa postupne stalo kánonom aj pri vymedzovaní verejného priestoru na hodných do neho vstúpiť a tých nehodných.

Nie náhodou v čase, keď prebiehal boj ideológií na Slovensku, upadli do mediálnej a politickej nemilosti odkazy na Slovenské národné povstanie, na ideály solidarity, úcty voči práci, rešpekt voči každému občanovi a voči ľudskej dôstojnosti, čo sa prejavilo nielen tabuizovaním týchto tém, ale aj ich systematickým odstraňovaním z verejného priestoru. Aby sa neskôr, tak ako pôvodne odstránený a neskôr opätovne vrátený názov Most SNP v Bratislave, mohli vrátiť z milosti práve tých, čo ovládajú mediálny diskurz a ktorí dokážu symboly vypreparovať, znefunkčniť alebo prepísať ich zmysel na neškodné symboly novej éry toho jedine správneho politického usporiadania.

Tak sa mohli stať dnes najhlasnejšími propagátormi boja proti fašizmu ľudia, ktorí reálne vytvorili podhubie fašistickej ideológii. Aj ten najhlučnejší boj proti fašizmu je stále zastrešovaný, tak ako aj už v prvých porevolučných rokoch, bojom proti fašistickej a komunistickej totalite. Súčasný boj proti komunizmu, napriek tomu, že sú komunisti počtom aj vplyvom zanedbateľná skupina, veľmi pripomína rétoriku práve z čias vojnovej Slovenskej republiky. Skôr to vyzerá tak, že celá kampaň pravice proti (reálne existujúcemu) fašizmu je len zásterkou na zosilnenie boja proti (fiktívnemu) komunizmu. Mediálny boj proti nepriateľom liberálnej demokracie však opäť paradoxne pripomína boj komunistických agitátorov z päťdesiatich rokov proti všetkým, ktorí ohrozujú ľudovú demokraciu. Mediálne kampane a súdy, rozsudky o vine vynášané davmi na uliciach a námestiach, všetky vyjadrujú nedôveru voči základným pilierom parlamentnej demokracie, medzi ktoré patrí aj vláda zákona a deľba moci.

Ak uvažujeme o období od vzniku samostatného štátu, dá sa stručne povedať, že sa dodnes nepodarilo nájsť jeho univerzálny občiansky zmysel. Štát, ktorý vznikol viac rozpadom a delením ako emancipačným zápasom, doteraz trpí vnútorným rozpadom a štát (republika) je stále skôr nástrojom pre určité skupiny a ľudí, ako si naplniť svoje súkromné záujmy, ako spoločným celospoločenským ideálom, ktorého zhmotnenú formu treba kultivovať. Jediným jej zhmotneným zmyslom je zatiaľ, tak ako bol v prvopočiatkoch – boj proti vnútorným nepriateľom.

Majitelia novembra 1989

Asi najlepším príkladom popretia demokratického étosu univerzálnych ľudských práv a slobôd je spôsob, akým sa zvrátene vykladá odkaz Novembra 1989. Elitári, ktorí si jeho odkaz prispôsobili na svoj vlastný obraz, jeho nedemokratickú podobu zhmotnili na pamätnej tabuli na Námestí SNP v Bratislave. Slobodu, ktorá sa aj vďaka pristúpeniu socialistického Československa k Helsinským dohovorom, stala univerzalistickým princípom (hoci len deklaratívne) už normalizačného režimu a aj vďaka tomu vtedy legálnym a legitímnym východiskom Charty 77 (ktorá sa mohla odvolávať na právne a medzinárodné záväzky režimu), noví vykladači práv a slobôd prezentujú v duchu súčasnej meritokratickej mentality, len ako vec zásluh pre špecifickú skupinu ľudí: „Len ten, kto si slobodu vybojoval, je jej hoden“.

Anonymní autori týmto predstihli aj represívny charakter normalizačného režimu, ktorý síce ľudské práva a slobody v celej svojej komplexnosti prakticky nerešpektoval, no nesnažil sa otvorene spochybňovať ich univerzálnu platnosť. Anonymná voľná ruka tvorcov tejto pamätnej tabule si rovnako voľne vyložila na svoj obraz, o čo vlastne v novembri 1989 na námestiach išlo. Aby ľudom našepkali, podsunuli svoje vlastné politické ambície: „Na tomto mieste sme sa v novembri 1989 rozhodli vziať zodpovednosť za budúcnosť do svojich rúk. Rozhodli sme sa skoncovať s komunizmom a nastoliť slobodu a demokraciu.“

Aj táto tabuľa je jedným z vysvetlení, prečo sa oslavy štátneho sviatku 17. novembra menia na depolitizujúci happening úzkej skupiny politických profesionálov, z ktorých viacerí už niekoľkokrát v parlamente presadzovali zákony obmedzujúce základné ľudské práva a slobody. Verejnosť a väčšina tých, ktorí stáli v novembri 1989 na námestiach mnohých slovenských miest (nie len na tom jedinom), sa v týchto slovách a výklade histórie len ťažko môže nájsť, a preto len ťažko môže oslavovať spoločne s jedinými vlastníkmi histórie. Ich histórie.

Európska únia ako cesta

Federatívne Česko-Slovensko, ktorého rozpad si pripomíname, ponúkalo, napriek rôznym svojim nedostatkom, nie zanedbateľný zdroj vízie a politických princípov. Princípov, ktoré boli hrádzou politickému egoizmu, klerikalizmu, národnému šovinizmu a otvorenej xenofóbii. Všetkému tomu, čo po vyše dvoch dekádach od rozdelenia federácie bujnie v oboch krajinách. Ponúkalo nadnárodný projekt spolupráce, vzájomnej odkázanosti na susedov a spojencov. Bolo aj brzdou konzervatívno-klerikálnych síl, nacionalistických vášní a zároveň aj garantom nutnosti vzájomnej solidarity rôznych častí republiky.

V menšom rozsahu nám federácia poskytovala mnohé z toho, čím dnes stále ešte žije Európska únia – nutnosť spolupracovať a hľadať spoločné riešenia rôznych skupín, národov a štátov pri udržaní spoločenskej súdržnosti.

Dnes je však opäť vidieť podobnosti medzi obdobím vzniku Slovenskej republiky (a nie náhodou aj vznikom vojnovej Slovenskej republiky) a súčasnosťou. Zasa sa do popredia, so silnou podporou pravicových médií, derú skupiny a sily, nie nadšené, ak nie priam nepriateľské voči nenacionalistickej spolupráci, povyšujúce abstraktné idey záujmov mocností a kapitálu nad princípy univerzálnych ľudských práv a slobôd. Opäť sa politický jazyk stáva jazykom nenávisti, konkurenčného boja na život a na smrť a opäť sú najzásadnejšími zástancami národnej zvrchovanosti a meritokratického charakteru štátu ľudia z pravej strany politického spektra.

V celej Európe silnie fašizujúca pravica. Hegemonizujúci jazyk výlučnosti, elitárstva a xenofóbie sa šíri vo všetkých európskych krajinách a destabilizuje samotnú ideu európskej spolupráce. Vidieť, ako národné štáty postupne strácajú schopnosť ubrániť sa fašizácii domácej politiky. Jedinou zatiaľ dostatočne účinnou hrádzou je práve Európska únia so svojimi inštitúciami a mechanizmami udržiavajúcimi istý druh síce nedokonalej, ale predsa len súdržnosti. Je hrádzou voči tlakom nadnárodných spoločností, pre ktoré sú ľudské práva skôr prekážkou pri expanzii a tvorbe ziskov ako cieľom, ktorý treba kultivovať. Na rozdiel od národných vlád, najmä v periférii Európskej únie, ktoré sú v mene nových a väčších investícií ochotné vzdať sa množstva práv a slobôd, má Európska únia viac sily a možností tieto ambície nadnárodného kapitálu regulovať a krotiť.

Zvody ekonomického úspechu

Moralistická domýšľavosť malomeštiakov, že ich pohŕdanie ľuďmi, ktorí nežijú a nemyslia ako oni, a preto sú nehodní rešpektu a uznania, je slepá voči tomu, že globálny nadnárodný kapitál, ktorý formuje podmienky každodenného života a politiky Slovenska, je slepý a ľahostajný voči ich moralistickým predsudkom a vkusu. Je však ústretový voči malomeštiackej iniciatívnosti, dobrovoľne a so zápalom slúžiť vytváraniu poriadku, ktorý umožňuje kumuláciu kapitálu.

Aj preto je stále dôležité si pripomínať a chrániť dedičstvo československých princípov v Ústave SR a našu civilizačnú spätosť s ideálmi a legislatívou Európskej únie, ktoré pomáhajú predchádzať extrémom v politickom vývoji Slovenska. Dávajú totiž šancu tomu, že aj v súčasných politicky turbulentných časoch sa stále ako základný politický princíp zachováva parlamentná demokracia. A to napriek zvodom tých z populistov, pre ktorých sú mediálne obrazy vôle ľudu na uliciach primárnym zdrojom legitimity.

Ekonomická stabilizácia a dokonca aj rast v posledných rokoch nedokázali odstrániť tieto nebezpečné štrukturálne vlastnosti slovenskej spoločnosti. Práve naopak, zdanlivé zlepšovanie životných podmienok môže viesť k zneviditeľňovaniu skutočných príčin radikalizácie slovenskej spoločnosti, strate zmyslu pre verejný záujem a spoločenskú súdržnosť a k odsunutiu ochrany najzákladnejších predpokladov demokracie – základných ľudských práv a slobôd ako zhmotnenia neodňateľnej ľudskej dôstojnosti – spomedzi celospoločenských priorít.

Miroslav Tížik (1973)

V roku 1998 absolvoval štúdium sociológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj pedagogicky. V súčasnosti je samostatným vedeckým pracovníkom v Sociologickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa sociologickej teórii, sociológii náboženstva a sociológii umenia, o. i. je autorom monografie Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku (2013).

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Československo #kultúra #1989 #Česko - Slovensko