Ako si Západ udržuje dominanciu vo svete

Vo svete prebiehajú boje o moc na tej najvyššej úrovni. Kým pre konšpirátorov sú touto úrovňou tajné spoločenstvá, akademici sa zameriavajú na medzinárodné organizácie.

26.01.2018 06:00
shutterstock 313963745 Foto:
Pre Západ je dôležité, aby sa o globálnych ekonomických otázkach nerozhodovalo na pôde OSN, ale v MMF alebo Svetovej banke. Na ilustračnej foto generálna riaditeľka MMF Christine Lagarde.
debata (65)

Podľa jednej konšpiračnej teórie nám vládnu plazy a Angela Merkelová je údajne „stará korytnačka“. Táto teória je podobne ako množstvo iných zrejme nevyvrátiteľná. Existujú však aj uveriteľnejšie teórie, podľa ktorých nám vládnu rôzne elitné spolky, a práve tieto teórie sú nebezpečné. Tiež sa však celkom nedajú vyvracať. Vhodnejšie je ich nahrádzať analýzami konkrétnych mocenských bojov.

Akokoľvek sa nám môžu, ale aj nemusia, zdať konšpiračné teórie nezmyselné, jedno je zrejmé: vo svete prebiehajú boje o moc na tej najvyššej úrovni. Kým pre konšpirátorov sú touto úrovňou zmienené tajné spoločenstvá, akademici sa zameriavajú napríklad na medzinárodné organizácie.

Práve na ich pôde sa dajú sledovať mocenské boje a práve ich prostredníctvom Západ udržuje svoju nadvládu nad svetom. Robert H. Wade z Londýnskej školy ekonómie a politických vied (LSE) ukazuje na viacerých príkladoch, ako dominancia Západu vo svete pretrváva, a to napriek tomu, že v posledných rokoch čoraz častejšie počujeme o rýchlom hospodárskom raste v Číne či Indii, alebo o tom, ako tieto štáty spolu s Ruskom, Brazíliou a Juhoafrickou republikou (tzv. skupina BRICS) tvoria protiváhu Západu.

Vyšachovať OSN

Ako konkrétne teda západné krajiny vedené Spojenými štátmi naďalej vládnu svetu? V prvom rade je pre nich potrebné, aby sa o globálnych ekonomických otázkach nerozhodovalo na pôde OSN a ideálne, aby sa tam o tom vôbec nediskutovalo. Naopak, je potrebné, aby boli výlučnou doménou medzinárodných finančných inštitúcií, v prvom rade Medzinárodného menového fondu (MMF).

Príkladom je nedávna snaha blokovať tzv. Stiglitzovu komisiu pomenovanú podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Josepha Stiglitza. Táto komisia sa mala venovať otázke reformy medzinárodného finančného systému. Zriadil ju Miguel d'Escoto Brockmann, vtedajší predseda Valného zhromaždenia OSN (post dnes zastávaný ministrom Miroslavom Lajčákom) napriek silnému odporu Spojených štátov a Veľkej Británie, ktoré otázku reformy finančného systému chceli riešiť na pôde G20 a MMF, teda v inštitúciách, kde má Západ oveľa väčší vplyv.

Hlavným nástrojom mocenského boja bolo v tomto prípade odmietnutie financovať prácu komisie zo strany generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna. Nevyhnutné prostriedky napokon zaistili niektoré členské štáty, ktorých mená však neboli zverejnené. Členom komisie britskí diplomati radili, aby svoju prácu v komisii ukončili a médiá stredného prúdu konferenciu o správe Stiglitzovej komisie označili za frašku, cirkus či hanbu bez toho, aby sa venovali obsahu správy. Úsilie komisiu úplne zablokovať napokon nebolo úspešné, určite sa však podarilo zásadne obmedziť jej vplyv.

Umlčať kritické hlasy

Ďalšie snahy marginalizovať OSN vidno na nedávnych udalostiach vo dvoch pridružených organizáciách – v Konferencii Spojených národov pre obchod a rozvoj (UNCTAD) a Organizácii Spojených národov pre priemyselný rozvoj (UNIDO). UNCTAD dlhodobo vo svojich Správach o obchode a rozvoji prezentuje iné názory než názory Svetovej banky a MMF. Veľmi zjednodušene povedané, kým Západ do veľkej miery preferuje neoliberálne ladené správy, globálny Juh sa usiluje o texty umožňujúce aktívnu priemyselnú politiku štátu vrátane ochrany pred globalizáciou.

Ešte pred krízou táto organizácia kritizovala krehkosť globálnej finančnej architektúry a politiky idúce proti globálnej stabilite presadzované západnými vládami. Tým, že je UNCTAD financovaný z celkového rozpočtu OSN, nemajú naň západné vlády taký vplyv a o konečnom vyznení správ musia vyjednávať s diplomatmi z globálneho Juhu združenými v G77.

Hlavným prvkom sporu v roku 2012 bolo vyznenie deklarácie konferencie v katarskej Dohe, ktorá mala dať organizácii jasný mandát na najbližšie štyri roky. Diplomati západných štátov boli napríklad proti tomu, aby sa UNCTAD zaoberal „základnými príčinami“ globálnej ekonomickej a finančnej krízy, pretože takáto formulácia by mohla viesť k poukazovaniu na to, že za krízu môže aj samotný Západ a jeho politiky.

UNIDO sa podobne ako UNCTAD vyznačuje podporou aktívnym politikám štátu, v tomto prípade v prospech budovania priemyslu. Na rozdiel od UNCTAD-u však v nej členské štáty OSN nemusia mať svoje zastúpenie. Čím menej štátov je súčasťou tejto organizácie, tým sú v nej nižšie príspevky a o to viac klesá jej význam, ako aj akcieschopnosť.

Ďalšou zo stratégií, ako si Západ udržuje svoju nadradenosť, je opúšťanie organizácií ako UNIDO. Spojené štáty UNIDO opustili ešte v polovici 90. rokov minulého storočia a ich príklad rýchlo nasledovala Kanada s Austráliou. V poslednej dekáde vystúpila Veľká Británia, Nový Zéland, Litva, Francúzsko, Belgicko, Grécko, Portugalsko, Dánsko a Slovensko. Naopak však platí, že UNIDO podporuje Japonsko, Nemecko, Taliansko a Európska komisia.

Brániť reformám

Posledným príkladom udržiavania nadvlády je Svetová banka. Tu neplatí rozdelenie hlasov podľa systému jedna krajina – jeden hlas, ale krajiny majú počet hlasov podľa toho, koľko do banky vložili peňazí. Podobne ako v MMF aj tu majú Spojené štáty právo veta a spolu so svojimi európskymi spojencami majú pohodlnú väčšinu.

Reforma v roku 2010 mala priniesť viac hlasov krajinám s nižším príjmom nachádzajúcim sa na globálnom Juhu. V Pravde som sa tejto reforme už raz venoval. Tu len zopakujem, že konečným dôsledkom bola zmena hlasov o 0,46 percent v prospech tzv. rozvojových a tranzičných štátov (medzi ktoré Svetová banka zaradila aj Slovensko) a napríklad Japonsko a Kanada si po reforme polepšili miesto toho, aby mali nižší počet hlasov.

Svetová banka je často považovaná za nástroj americkej zahraničnej politiky a amerického ministerstva financií. Prezidentom banky bol až do poslednej voľby automaticky kandidát Spojených štátov. Naopak, prezidentom MMF bol Európan. Zvolenie oboch si istili navzájom Európania s Američanmi svojimi hlasmi. Po kritike banky za to, že na jej najvyššie pozície neexistuje medzinárodné výberové konanie, v ktorom by bol zvolený ten najlepší alebo tá najlepšia podľa konkrétnych schopností, bola posledná voľba otvorená aj neamerickým kandidátom.

Wade túto voľbu opisuje ako frašku, v ktorej bolo od počiatku jasné, že zvíťazí kandidát Spojených štátov. Ním bol dnešný prezident banky Jim Yong Kim. Hoci jeho protikandidáti pôvodne mali podporu krajín globálneho Juhu a boli aj schopnejší v ekonomických a finančných otázkach, zvíťazil Kim. Bol však prvým prezidentom, ktorý nebol zvolený jednohlasne.

Jeho špecializácia na zdravotníctvo reprezentuje zmenu v súčasnom prístupe smerom od priemyselnej politiky (ktorú sa snaží robiť UNIDO) k boju proti extrémnej chudobe a za zlepšovanie zdravia. Svetová banka tak má fungovať menej ako banka financujúca infraštruktúrne projekty a viac ako banka spolupracujúca s agentúrami tzv. rozvojovej pomoci ako sú Nadácia Billa a Melindy Gatesovcov alebo Billa a Hillary Clintonovcov. Práve s druhými menovanými má Jim Yong Kim dobré vzťahy a práve oni ho presadzovali ako kandidáta Spojených štátov.

Ako bolo zmienené, ťažko povedať, či nám vládnu napríklad takí ilumináti, jedno sa však zdá zrejmé, k mocenským bojom na najvyššej úrovni dochádza, čo sa prejavuje aj v medzinárodných organizáciách, a štáty mimo Západu zatiaľ, zdá sa, ťahajú za kratší koniec. Nech už je to personálna politika, zákulisné ťahy alebo jednoducho opúšťanie nevyhovujúcich organizácií, Západ sa snaží udržať si svoju dominantnú pozíciu vo svete.

Nemali by sme však pritom zabúdať aj na skutočnosť, že medzinárodné organizácie nie sú len čisto bábkami v rukách vlád, ale majú vlastné zvyklosti, kultúry, ideológie, na ktoré majú vlády len obmedzený dosah. Menej významné organizácie ako UNCTAD a UNIDO sú tradične považované za organizácie, ktoré majú bližšie k aktívnym politikám štátu a ku krajinám globálneho Juhu a MMF a Svetová banka za organizácie neoliberálneho Washingtonského konsenzu, ktoré majú, naopak, najbližšie k reštriktívnym politikám Európskej komisie a amerického ministerstva financií. V oboch prípadoch platí, že ide o byrokracie, v ktorých si svoju organizačnú kultúru (vrátane ideológie) reprodukujú samotní byrokrati.

Vzostup Juhu

Hoci Wade zastáva názor, že Západu sa stále ešte darí si udržiavať nadvládu nad svetom, sám poukazuje na zmeny, ktoré túto dominanciu narúšajú. Napríklad zástupcovia štátov BRICS vo Svetovej banke sa neformálne stretávajú raz do mesiaca, aby diskutovali o spoločných záujmoch a následne sa podporujú v diskusiách v rámci banky. Vysokopostavený predstaviteľ Spojených štátov sa podľa Wikileaks vyjadril, že je hodné zaznamenania ako Brazília, Juhoafrická republika, India a Čína koordinujú svoj postup na medzinárodných fórach, aby hádzali polená pod nohy európskym a americkým iniciatívam a štvali ich proti sebe.

Ďalším príkladom je už zmienená neúspešná snaha celkom odstaviť UNCTAD z diskusií o makroekonomických otázkach globálneho významu. Výsledkom vyjednávania bola podľa Wadea remíza medzi Západom a globálnym Juhom a v konečnom dôsledku môže UNCTAD prinášať iný pohľad na globálne hospodárstvo ako MMF a Svetová banka. Tu je však naďalej kľúčová otázka personálneho obsadenia. Najvyššie pozície sú obsadené ľuďmi viac naklonenými Západu a neoliberálnemu mysleniu.

Ďalším príkladom vzmáhania sa Juhu je vznik nových bánk ako napríklad Novej rozvojovej banky (vlastnenej BRICS) alebo Ázijskej banky pre investície do infraštruktúry. Hoci sa zdajú konkurentmi západných inštitúcií, so Svetovou bankou majú spoločné projekty a podpísané memorandá o spolupráci.

Významní aktéri globálneho Juhu totižto nemajú problém spolupracovať so Západom či presadzovať neoliberalizmus, ak im to práve vyhovuje. Nejde len o spoluprácu so Západom v G20. Typickým príkladom je Čína. Okrem liberalizácie obchodu vo svete je známa presadzovaním svojich záujmov v Afrike.

Je teda zrejmé, že vo svete neustále prebiehajú mocenské boje a silní dominujú slabým a slabí sa im snažia vzoprieť. Hoci sa môže zdať zbytočné opakovať takéto banality, argument tejto eseje tkvie vo význame práce Roberta Wadea a ďalších kritických analytikov. Na konkrétnych príkladoch nám ukazujú, že za mocenskými bojmi nestoja ilumináti ani plazy, ale že ide o reálne udalosti svetovej politiky, do ktorých sa môžeme aktívne zapojiť miesto toho, aby sme doma konšpirovali pri pive.

Tomáš Profant (1983)

Doktorát z politológie získal na univerzite v nemeckom Kasseli. Je výskumným pracovníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je jedným zo zakladateľov alternatívneho publicistického portálu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Spolu s Ondřejom Horkým-Hlucháňom editoval knihu Mimo Sever a Jih: Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti (Ústav mezinárodních vztahů, Praha 2015).

© Autorské práva vyhradené

65 debata chyba
Viac na túto tému: #OSN #konšpirácie #UNIDO