Jozef Bžoch. Príbeh nadideologického humanistu

31.01.2018 17:00

Odchádza generácia, ktorá udržiavala pamäť 20. storočia, jeho kontinuitu aj diskontinuitu, ktorá sa musela vyrovnávať s častými zmenami politických režimov aj ideologických vzorcov, nie vždy naklonených demokracii a humanizmu. Zachovať si v tom čase-nečase identitu či skôr integritu, nezávislosť bol možno základný problém tejto, ale isto aj ďalších generácií.

Jozef Bžoch  (25. novembra 1926 - 11. januára...
Jozef Bžoch (25. novembra 1926 - 11. januára 2018) Autor: Peter Procházka

Tej odchádzajúcej, ku ktorej výrazným reprezentantom v literárnej oblasti patril literárny kritik a esejista Jozef Bžoch, prišlo prežiť všetky zlomy, ruptúry povojnového vyše polstoročia. Slovenský intelektuál, ktorý sa do verejného priestoru dostával najmä cez literatúru, sa im nemohol vyhnúť, aj keď na to neraz doplatil. Aj tak všeobecne by sa dal charakterizovať príbeh jedného nadideologického humanistu, ktorý celé svoje súkromné, ale aj verejné prostredie smeroval do renesančného sveta, v ktorom malo miesto všetko hodnotné.

V skupine prvých husieľ

Jozef Bžoch patril do pokolenia, ktoré formovali ešte povojnové roky akej-takej plurality, jeho o dva-tri roky mladší rovesníci si ju už užili menej. My o desať-dvanásť rokov mladší, ktorí sme v ňom videli už uznávanú kritickú autoritu, sme sa formovali v trochu odlišnejšej atmosfére, s pochybnosťami, ktoré nám už nikto neodpáral. Nebola však náhoda, že nám z tejto generácie, pomatuškovsko-chorváthovsko-felixovskej, konvenoval práve Jozef Bžoch, ktorý v čase nášho dozrievania predstavoval už literárneho kritika výraznej osobnostnej razancie a originálneho rukopisu. Jeho odmietnutie rýchlo kanonizovaných literárnych a ideových či skôr ideologických pseudohodnôt na prelome 50. a 60. rokov si žiadalo odvahu, ktorú mocní v literatúre i politike neobľubovali (najdôslednejšie v knihe Podoby slovenskej poézie, 1961). Hľadať mravnú tvár literatúry, obrátenú k človeku nebolo vtedy totiž vôbec populárne.

Keď som roku 1989 písal doslov k jeho literárnokritickej knihe Literárne soboty (vyšla roku 1990 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ), pripomenul som, že Jozef Bžoch prinajmenšom na jedno desaťročie vypadol z orchestra, v ktorom najmä od konca 50. rokov hral nepochybne v skupine prvých husieľ. Normalizačné mlyny zomleli, pravdaže, nielen jeho, krivili, posunuli dráhu literatúry i optiku literárnej kritiky. Aj spomínaný návrat kritika zadným vchodom sa preto neudial v plnoprávnom štatúte ľudskom i profesionálnom, keď sa stal pravidelným kritikom denníka Ľud, ktorého sobotné čísla prinášali niekoľko rokov jeho recenzie domácej aj inonárodnej literatúry. A keď sa predsa len ľady rigidného režimu začali – netušili sme, že definitívne – topiť.

Mravný postoj

Jozef Bžoch vstupoval do literárneho života po oslobodení a hlavne od druhej polovice 50. rokov bol čoraz väčšmi kritik formatívny, výrazne polemický, skôr revuálny ako novinový, pokračujúci v matuškovskej línii, akcentujúcej nielen estetiku, ale aj etiku. Matuškovské, ale vlastne už šaldovské presahy literárnej kritiky do života boli od začiatku v jeho kritickom erbe. V ňom malo nemalú rolu i štúdium morálne, štúdium charakterov, v čom mal Jozef Bžoch predkov nielen doma, ale aj v inom "nádenníkovi“ literárnej kritiky 19. storočia Ch. Saint-Beuveovi. Aj tento klasik sa venoval vyše dve desaťročia sústavne kritike, písal svoje "Pondelky“ do popredných denníkov a vytvoril nimi akési svojrázne osobné dejiny francúzskej literatúry v polovici 19. storočia.

Kniha literárnych kritík a esejí Jozefa Bžocha Kontakty, ktorá vyšla-nevyšla, najmä však bola zakázaná roku 1970, bola svedectvom práve toho, že kritik okrem estetického postoja musí mať predovšetkým postoj mravný. Nie náhodou jeho generačný následník Milan Hamada ho pokladá "za svojho najvýznamnejšieho predchodcu“, za "jediného kritického predstaviteľa svojej generácie“.

Osud, eufemisticky povedané, nebol k Jozefovi Bžochovi najžičlivejší, zlomil jeho životnú dráhu prinajmenšom na dvoje. Kým do začiatku 70. rokov sa predsa len odohrávala v jemu vlastnom, čo ako zložitom, deformovanom a riadenom prostredí, po roku 1970 stále väčšmi v čoraz priškrtenejšom, keď sa moc zaslúžila o jeho diskrimináciu, ktorá mala charakter priamo trestný. Umlčanie na vyše desaťročie a návrat do literárnej kritiky takpovediac zadným vchodom znamenali síce postupnú revitalizáciu literárneho kritika, ale, pravdaže, v odlišnej konštelácii.

Keď sa Jozef Bžoch vracal v 80. rokoch do literárneho života, stalo sa tak transformáciou z esejistu, kritika revuálneho na novinového, najprv v spomínanom zdanlivo okrajovom Ľude, neskôr, po roku 1989, v celom rade tlačených periodík. Aj preto jeho knihy Literárne soboty, Zo zápisníka kritika, Literárne štvrtky, Litterarium (posledné tri vyšli vo vydavateľstve Kalligram v rokoch 2001, 2006, 2011) tvoria vlastne tiež svojrázne dejiny slovenskej literatúry za vyše štvrťstoročie.

Druhý život

U Jozefa Bžocha bol kritický pohľad vždy obohatený o autentické zažitie viacerých európskych literárnych tradícií, nemeckých a francúzskych najmä. Predstavoval typ kritika, ktorý, aby som parafrázoval jeho slová o Albínovi Baginovi, nezobkal "len z domácich lánov, ktorých bonita – v zmysle myšlienkovej inšpirácie – býva často veľmi biedna“. I v jeho kritickom myslení boli zreteľné podstatné vrstvy európskej kultúry.

Novinový kritik, podľa Alberta Thibaudeta, píše, aby bol čítaný, ale zväčša nepočíta s tým, že ho niekto bude čítať dvakrát (veď neraz mnohé z recenzovaných kníh nie dlho po kritike prestávajú byť živým ohnivkom literárnej reťaze). Kritiky Jozefa Bžocha akoby sa však vzpierali tejto charakteristike. Majú svoj druhý, samostatný život.

Spomínaný už, nepochybný učiteľ Jozefa Bžocha – Saint-Beueve – hovoril, že neexistuje kritik, ktorý by naučil autora písať, ale dobrý kritik naučí čitateľa čítať. Ibaže, myslím si, vari nie v protive s francúzskym kritikom, že čitateľa môže naučiť čítať len kritik čitateľ. Poznal som iba pár takých uvzatých kritikov čitateľov, ktorí písali kritiky s maximálnou čitateľskou empatiou – Jozefa Bžocha a Vladimíra Petríka (dávnejšie ešte môjho vrstovníka Albína Bagina). Všetci však zároveň vedeli, ako zdôrazňoval Jozef Bžoch, že literatúra je prius a kritika posterius. Ale aj to, že jedna bez druhej sa nezaobídu, že ako písal Jozef Bžoch, "poctivý historik literatúry sa pri formulovaní celkového obrazu vždy viac či menej opiera práve o poznatky kritikov“.

Dodajme, že o poznatky takých literárnych kritikov, ako bol Jozef Bžoch predovšetkým.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jozef Bžoch
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk