Laholov príbeh s tajomstvom

15.02.2018 06:00
Leopold Lahola
Leopold Lahola (30. január 1918 - 12. január 1968) Autor:

Život spisovateľa Leopolda Laholu mal pôdorys dobre zrežírovaného príbehu s tajomstvom. Nechýbalo v ňom ohrozenie, zrada priateľov, tri manželky, osudové peripetie, v ktorých sa nešťastie zvráti v šťastie, ani dramaturgicky presne vygradovaná pointa.

Lahola miloval Slovensko. A predsa prežil osemnásť rokov z päťdesiatich za hranicami svojej vlasti, ktorú od zvyšku sveta delila železná opona: v Izraeli, vo Francúzsku, v Slovinsku, Taliansku a Rakúsku, napokon sa usídlil v bavorskom Mníchove. Plný lesk svojho autorského návratu okúsil iba v posledných troch rokoch života. Smelo sa o ňom písať a hovoriť. Dostal ponuku publikovať svoje literárne dielo.

Pre Laholu bolo dôležité aj z finančných dôvodov, že mohol pracovať ako filmový autor a režisér. V Prahe roku 1967 nakrútil koprodukčný televízny film Pražská legenda podľa predlohy Júliusa Zeyera Inultus (Legenda o krucifixe), v Bratislave farebný film Sladký čas Kalimagdory. Napriek tomu, že podkladom pre scenár bol utopický román Jana Weissa (Spáč ve zvěrokruhu, 1937), Laholova interpretácia je autobiografická.

Snímka štýlovo vybočuje z experimentujúcej línie Jakubiska, Havettu a Hanáka. Je trochu staromódna, opiera sa o kultivované škálovanie farebnosti a výlučnosť bizarného príbehu. Pocitovo si ponad dve desaťročia podáva ruku s Laholovou melancholickou drámou Bezvetrie v Zuele (1947), inscenovanou na Novej scéne, ktorá sa pokladá za jediný dotyk divadla s nadrealizmom. Podľa mňa bola Kalimagdora pre Laholu návratom k vlastnej autorskej integrite.

Meno a identita

Lahola sa narodil ako Leopold Friedmann v Prešove. Otec Juda bol hlavným spevákom v synagóge a šojchetom – židovským rituálnym mäsiarom. Rodinu opustil, keď mal Leopold šesť. Mal päť súrodencov. Okrem detí zanechal drobnej manželke Leni veľké finančné problémy.

Leopold vyrastal v Trstenej na Orave. Ako stredoškolák (1928) už žil v Bratislave. Ocenili ho za kriticko-estetický rozbor Smrekovej zbierky Cválajúce dni, s prácou o Novomeskom, Lukáčovi a Smrekovi bodoval v celoštátnom meradle. V Prahe ho očaril surrealistický Nezval a rovnako ako on sa najprv pokúsil o poéziu. V osemnástich mu uverejnil dve ľúbostné básne v Eláne Ján Smrek. Dokopy skromný počet dvadsiatich šiestich veršov ho uviedol do spoločnosti spisovateľov s menom, ako napríklad Valentín Beniak, Ján Kostra či Pavel Horov. Zažíval svojich prvých pätnásť minút slávy. Z hľadiska biologického času možno trochu priskoro.

Pomaturitné leto 1938 patrilo nadlho k jeho najšťastnejším. Zavolali ho diaľky. S priateľom a bicyklom sa vybral na dobrodružný výlet po južnej Európe a severnej Afrike. Zapísal sa na filozofickú fakultu, „bral“ súkromné hodiny maľby u Jána Mudrocha. Ako sa neskôr ukázalo, Friedmann bol všestranne nadaným umelcom mnohých remesiel: básnikom, prekladateľom, novinárom, dramatikom, prozaikom, scenáristom, filmovým režisérom a maliarom, ktorý príležitostne hral na mandolíne a vášnivo rád spieval melancholické pesničky z rôznych krajín sveta.

Ambicióznemu a dychtivému mládencovi sa roku 1938 črtala sľubná budúcnosť. Namiesto nej sa však dostavila realita iných túžob: „Začiatkom Povstania sa mnohým splnil sen. Mladí šli k partizánom. Ja tiež. Zabíjal som takých istých mladých ľudí, ako som bol ja, strieľal som na ľudí, ktorým vojna nanútila nechcenú, nezmyselnú existenciu, brala im surovo najväčšiu hodnotu: život. Tam som pochopil nezmyselnosť vojny. A nezmyselnosť rôznych izmov.“ Mal dvadsaťšesť rokov.

Sám medzi cudzími, cudzí medzi svojimi

Všetko odštartoval roku 1941 tzv. Židovský kódex, ktorý bol súčasťou zákonodarstva Slovenského štátu. Znamenal koniec štúdia. Leopold redigoval sionistické noviny Haderech (Cesta), ktoré boli orgánom ľavicového mládežníckeho hnutia Hašomer Hacair (Mladý strážca). Prijal meno Arje, ktoré po hebrejsky znamená Lev. „Za chrbtom“ oficiálneho režimu, tesne predtým, ako noviny zakázali, sa mu ich nákladom podarilo vydať výber z prekladov súvekej hebrejskej poézie s názvom Chamsin – horúci vietor púšte. S hnutím nikdy nesplynul úplne, čo mu priatelia zazlievali.

Ako zaradenec špeciálnej pracovnej divízie Slovenskej armády musel narukovať do Liptovského Svätého Petra, neskôr na severovýchodné Slovensko, do Podolínca. Jednotka bola zložená z telesne a inak postihnutých „árijcov“, zločincov, Rómov a Židov. Všetky skupiny nosili uniformy vyznačené osobitnou farbou. Podarilo sa mu ujsť, pred transportmi sa ukrýval v Slanských horách. Inšpiráciu pre voľbu nového priezviska našiel v Čemernom v blízkosti Vranova nad Topľou. Podľa Alberta Marenčina meno Lahola stálo na vývesnom štíte mäsiara. Prijal ho roku 1945.

Leopolda, Arjeho, Friedmanna, Laholu problematickosť vonkajšieho označovania ľudí trápila. Meno totiž môže byť aj „nesvoje,“ nemusí priliehať. Rukopisné úvahy o menách nájdeme na viacerých miestach. „Nesvoje“ meno sa nosí ako cudzie šaty. Nikoho neidentifikuje, iba mätie a mystifikuje. Rôzne jazyky nemajú záujem o vzájomnú komunikáciu: „Keďže šedý medveď, zvaný nami Grizly, nie je vlastne Grizly vo vlastnej reči, iba ak v našej, volá sa človek v Grizlyho reči Tete, a Grizly sa v reči sokola skalného volá inak, a sokol skalný, ktorý sa v reči Grizlyho volá Aka, sa v reči tuleňov volá zas ináč. Je to sieť mien, popretkávaných, prestupujúcich sa, slúžia na to, aby nikto nikoho nepoznal.“

Mať meno je však pre Laholu zároveň aj trpko-vratkou výsadou, spojenou s jedinečnosťou personálnej a vecnej integrity: „Keby som mohol voliť, volil by som meno ako skala. Ktorá sa iba vtedy volá, keď sa navŕši vysoko, alebo keď sa inak preslávila. Môžbyť tiež mal meno, ale vzdal sa ho, pretože uznal nezmyselnosť honby za márnosťami a márnosť, spojenú s nosením mena.“ V týchto úvahách znie ozvena skúsenostnej relativizácie identity v situácii ohrozenia, spojená s ochranným sfarbovaním, s mimikrami.

Vojna naplno

Po úteku z pracovnej divízie sa dozvedel, že v tábore v Novákoch je jeho mama. Nasledovala dobrovoľná internácia, ktorá sa podarila napriek tomu, že Leopold nebol v evidencii. V deň najväčšieho židovského sviatku Yom Kippur, 22. septembra 1942, vypravili z Novák transport do Auschwitzu. Chcel nastúpiť do vlaku, násilím mu v tom zabránil Juraj Špitzer. Pre žiaľ a zlosť mu nadlho nevedel odpustiť.

V Laholovej spomienke sa telesný hlad dal vydržať. „Tam bol však iný hlad. Hlad po slobode a pravde, po ľudskej dôstojnosti, po človečenstve. Ale aj po voľnosti v priestore, neuhasiteľná túžba uniknúť z toho obkľúčenia, utiecť.“ Podarilo sa. Ešte pred vypuknutím Povstania sa stal prieskumníkom partizánskej skupiny Čapajev. Na krvavý telgártsky front sa prihlásil medzi prvými dobrovoľníkmi. V septembri 1944 bol ranený, neskôr vstúpil do 1. československého armádneho zboru, kde pôsobil ako spravodajca. Redigoval frontové časopisy Za svobodné Československo a Naše vojsko, zúčastnil sa oslobodzovania hlavného mesta Prahy. Po skončení vojny bol vnútorne otrasený.

„Ublížili vám?“ – spýtal sa redaktor knižky Posledná vec Ján Medveď. „Ublížili. Môj partizánsky veliteľ nemal rád Židov. Raz ma poslal na prieskum do priestoru, kde ma čakala istá smrť. Ja som sa z toho prieskumu vrátil. Namiesto uznania vyslovil priam zdesenie, údiv: – Ty žiješ? Ako, že si sa vrátil? – To znamenalo: Človeče, ty si mal predsa zomrieť.

  • Hej, to sú existenciálne, ale aj existencialistické problémy. V mojich hrách ich je dosť v rozličnej podobe.“

Tri frenetické povojnové roky…

Lahola nikdy nemal problém s vyjadrením myšlienok. Zbieral a zbavoval sa ich takrečeno po ceste. Základnou témou bolo vychyľovanie sveta, shakespearovská doba, ktorá sa vymkla z kĺbov. Mal pre ňu zvláštny, možno až trochu dekadentný cit. „Výkyv je rovnováhy slasť – a krása“, napísal mladý básnik Friedmann. Zrelý dramatik Lahola odpovedal: „Vedome som si tému nikdy nevyberal.

Vnucovala sa mi ako prekážka, cez ktorú sa musím stoj čo stoj dostať, ak chcem ďalej jestvovať.“ Problémom umeleckého vyjadrenia bola preňho súkromnosť individuálneho duševného rozpoloženia, ostatní do nej nedokázali preniknúť. Keď druhého človeka niečo bolí, môžeme s ním spolucítiť. Ale jeho bolesť nie sme schopní ochutnať a zakúsiť.

Od roku 1946 sa Lahola živil ako profesionálny spisovateľ. Témou dramatického debutu Bezvetrie v Zuele (1947) je vzťah domova a sveta. V tomto texte sa vyhol akejkoľvek zmienke o vojnovom vychýlení ľudskej existencie, akoby sa autorsky potreboval nadýchnuť. Dráma Štyri strany sveta (1948) už priniesla vojnové blato, ktoré symbolicky zašpinilo koberec v konsolidovanom meštiackom byte. Postava maliara Yorika, príbuzného Shakespearovho šaša a blázna, znamenala dramatickú ostenziu pochybností o mravnosti neutrálneho postoja voči zlu.

Druhá polovica štyridsiatych rokov priniesla Laholovi spoluprácu s filmom. Do súbehu pražskej Ústrednej dramaturgie poslal námet, ktorý vyrastal z čerstvej vojnovej skúsenosti. Poviedku Zabloudil v Praze pod názvom Návrat domů (1948) nakrútil Martin Frič. Snímka je civilná, napriek radosti z konca vojny má melancholickú atmosféru a úzko súvisí s novelou Ako taký pes zo zbierky Posledná vec (1968). Témou oboch príbehov je rozštiepenosť, nepriľnavosť, rozdvojenie predvojnového a povojnového sveta.

V zakladajúcom období slovenskej kinematografie pracoval na cudzích námetoch (Bílá tma, Vlčie diery, 1948). Formoval ich tak, aby témy boli aj jeho. V druhom prípade s výraznou dominanciou Paľa Bielika. Po publikovanej roztržke s autorkou námetu Bílá tma urobil Lahola energický krok k réžii v krátkometrážnej snímke Epizódka (1948, pracovný názov Vojakove nohy). Zo žánrového hľadiska ju môžeme označiť za hraný dokument. Na jednej strane súvisí so súvekým autorovým publicistickým gestom, na druhej s úsilím zvnútorniť emocionálnu účinnosť výpovede. Lahola využíva výrazové prostriedky ruskej avantgardy – montáž, autentické prostredia, nehercov. Zaujímavá je výtvarná sugescia bezmocnosti živočícha, uväzneného v bezbrannej polohe na chrbte. Bez pomoci bude nasledovať smrť vysilením.

…a exemplárne príkladnosti socialistického realizmu

Poslednou hrou z tohto obdobia je Atentát (1949). Voľne sa opiera o historický rámec zbabraného útoku na ríšskeho protektora Heydricha. Výsadkári Marek, Lukáš a zranený Jakub sa ukrývajú v krypte kostola, nemecké obkľúčenie ich zviera čoraz tesnejšie. Z kríža medzi nich zostupuje Kristus, aby ich presvedčil o neprípustnosti násilia. V konfrontácii s ľudským zlom, krutosťou a beznádejou sa napokon rozhodne obetovať po druhý raz.

Aby doplnil počet štyroch hľadaných, dobrovoľne sa dá zastreliť. Podľa vyjadrenia autora „nie namiesto nich, ale spolu s nimi“. Táto výzva k humanizmu nechce burcovať, hovorí nežne, takmer potichu. Sústredený ideologický útok, ktorý sa po premiére rozpútal, padol na hlavu najúspešnejšieho súvekého dramatika. Urobili z neho exemplárneho existencialistu a kozmopolitu. Pod vplyvom udalostí sa autor spolu s rodinou vysťahoval do Izraela. Bola to posledná krajina, do ktorej sa dalo legálne odísť.

Stále znova začínať!

Súhlas s vysťahovaním dostal na základe oficiálneho pozvania filmovej spoločnosti v Tel Avive. Tá však neexistovala. Život v kibuci na severe krajiny bol vhodný pre mladých budovateľských nadšencov, nie pre tridsiatnika s nezaopatrenou rodinou a bez finančných prostriedkov.

Napriek tomu patrí medzi zakladateľov izraelskej kinematografie. Motív voľnosti a cesty zaznie ako východisko neorealisticky ladeného titulu Na každej míli kameň (1955) v téme beznádejného hľadania strateného automobilu na pozadí izraelsko-palestínskej vojny. Zopakuje sa aj v ďalšom zakladateľskom diele, tentoraz slovinskej kinematografie, ktoré podľa Laholovho scenára pod názvom Tri štvrtiny slnka (1959) nakrútil režisér Jože Babič. Cesty do Európy sa čoraz viac predlžovali. O tom, že odchod z Izraela je definitívny, nevedela ani manželka Dagmar.

Po štvrtý raz začal v Nemecku. Úspech mal na Berlinale s filmom Diabol hrá na balalajku (1960), ktorý je príbehom židovského lekára v sibírskom gulagu. Snímku režíroval a bol aj spoluscenáristom. Ďalšiu ponuku nedostal. Pokúsil sa presadiť u producenta Arthura Braunera pri eurowesterne Old Shatterhand (1964). Chýbala mu potrebná rutina, z nakrúcania ho odvolali. Dostal prvý infarkt.

Nádej mu priniesla nová myšlienková liberalizácia a obnovovanie slovenskej kultúrnej pamäti. Smel v nej byť opäť prítomný a jeho hlas znel energicky. Rýchle pracovné tempo nevydržal. Počas dokončovacích prác Kalimagdory náhle umrel na tretiu srdcovú príhodu.

Zbierka Posledná vec, jedna z najúžasnejších kníh povojnovej prózy, vyšla až posmrtne. Lahola akoby nasledoval rozhodné gesto cigánskeho povstalca Fontetieriho z rovnomennej novely, ktorý vyhlásil: „Ja skapem tu niekde. Aby som tu bol konečne doma. Mne sa tu páči.“ Aj Lahola možno na Slovensku umrel preto, aby tu bol doma. Ale normalizačné desaťročie tomu nenasvedčovalo. Na náhrobnú dosku v Slávičom údolí mu vytesali chybné priezvisko LAHOLER. Dal ho opraviť vtedy rovnako zakázaný priateľ Marenčin.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Leopold Lahola #Jelena Paštéková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box biela kocka "L" farebné kvety

Flower box biela kocka "L" farebné kvety

29,99
Orchidea  ružová  na vysoko

Orchidea ružová na vysoko

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk