Filozof Arthur Schopenhauer opísal ľudský údel v sivých farbách. „Život vôbec nie je dar určený k pôžitku, je to úloha, penzum práce, a preto vidíme, vo veľkom i v malom, všeobecnú biedu, neustálu námahu a nutkanie, nekonečný boj, vynútenú činnosť s krajným vypätím všetkých telesných a duševných síl. (…)
Pri zjavnom nepomere medzi námahou a mzdou sa nám z tohto hľadiska, objektívne vzaté, javí vôľa k životu ako pochabosť, alebo subjektívne, ako blud, ktorým je zasiahnuté všetko živé, čo s najväčším vypätím svojich síl pracuje na niečom, čo nemá žiadnu hodnotu. Jedine pri presnejšom pozorovaní aj tu vidíme, že je to skôr slepé nutkanie, celkom bezdôvodný, nemotivovaný pud.“
Svet pre Schopenhauera predstavuje pochmúrne a bezútešné miesto, kde nás navzdory všetkej námahe a úsiliu nečaká primeraná odmena. O čo väčšia je naša snaha, o to vzdialenejší sa nám zdá náš cieľ, a namiesto uspokojenia sa ocitáme v osídlach neprestajného pudenia, ktorému nedokážeme vzdorovať. Stávame sa, alebo už sme, závislí od prchavých návnad, ktoré nám berú život z rúk.
Pri prečítaní uvedeného citátu by sme sa mohli opýtať: Nevychádza Schopenhauerov pesimistický opis životného údelu človeka z pozorovania nehostinných pomerov kapitalistickej spoločnosti? Nezodpovedá podozrivo podmienkam pracujúcej triedy 19. storočia v mestách, ktoré Fridrich Engels opísal ako „neustále sa zväčšujúce močarisko stuchnutej biedy, zúfalstva a v hladu v čase nezamestnanosti a fyzického i morálneho poníženia v čase zamestnanosti“, kde vládne „zákon, ktorý priemernú cenu pracovnej sily zvyčajne stláča na minimum týchto existenčných prostriedkov“, čím robotníkov „mliaždi medzi svojimi kolesami“?
Nie je príliš unáhlené, ale predovšetkým nevedecké, zovšeobecniť situáciu vlastnej doby na všetku minulosť a budúcnosť ľudských dejín? Neopisuje Schopenhauer kapitál?
Kto má kapitál
Marxov záujem študovať kapitál vychádzal z jeho humanistických pohnútok, teda zo záujmu o sociálnu situáciu človeka a možnosti realizácie jeho potenciálu. Charakteristickým prostriedkom, ktorý si zvolil na jeho skúmanie, boli kategórie politickej ekonómie. Čo však majú abstraktné ekonomické pojmy spoločné s honobením majetkov, bezcitným konkurenčným bojom a žobrotou, takými jasnými na prvý pohľad?
Býk či traktor ťahajúci pluh, spriadací stroj, továreň alebo osobný počítač sú výrobnými silami produkujúcimi spoločenské výrobky, no zároveň ekonomickými kategóriami vytvárajúcimi hodnotu. Za účelom výroby a spotreby vstupujú ľudia do určitých vzájomných vzťahov a pomerov sprostredkujúcich výmenu toho, čo potrebujú, za to, čo majú. K výrobným silám môžeme určite priradiť i bežne dostupné veci ako rieku či baňu, naše svaly a mozog, pretože sa dajú použiť na vytvorenie hodnoty, ktorú predáme za to, čo chceme.
Všetky tieto sily možno aktivizovať prácou. Podľa Davida Ricarda predstavuje práca hodnototvornú veličinu, ktorú možno vykonávať rozličnými spôsobmi. Tento ekonóm dokázal, že kapitalistická výroba umožnila nevídaný rozvoj rozličných výrobných síl. Každý tu môže preukázať a zhodnotiť svoje schopnosti, nech sa venuje čomukoľvek.
Z toho vyplývajúca ideológia self-made mana, podľa ktorej sa indivíduum dokáže presadiť výlučne vlastnou prácou, je značne rozšírená i dnes. Veď aj sám Ricardo bol self-made man, i keď trochu iný, ako by sme čakali. Zbohatol totiž ako burzový maklér na trhovej manipulácii výsledkov bitky pri Waterloo, keď dal rozšíriť falošnú správu o víťazstve Francúzov, čím prudko znížil cenu britských cenných papierov. Ricardo však nedokázal vysvetliť, prečo sa zisk, stimulujúci rozvoj kapitalistickej výroby, stáva od určitého bodu prekážkou tejto výroby. Inak povedané, prečo si výrobcovia, hnaní ziskom, za väčšiu vyprodukovanú hodnotu jednoducho nekúpia viac výrobkov atď. Niekde tu sa bude ukrývať vnútorné protirečenie tohto spôsobu výroby.
Marxov záujem študovať kapitál vychádzal z jeho humanistických pohnútok, teda zo záujmu o sociálnu situáciu človeka a možnosti realizácie jeho potenciálu.
Problém Ricarda a iných ekonómov bol podľa Marxa ten, že neponímali kapitál (!) ako výrobný vzťah niekoho k niečomu, ale len ako materiálnu podstatu, ktorú môže ktokoľvek stelesniť v akomkoľvek výrobku. Samozrejme, každý jednotlivec môže vytvárať hodnotu tak, že do výrobku vloží svoj „kapitál“ v podobe vlastnej pracovnej sily (napríklad niečo vyrobí, vypestuje, vypomôže, vytvorí…).
No hodnota danej práce musí byť zároveň ako hodnota uznaná, to znamená musí mať určitú spoločenskú formu. Výrobca so svojou pracovnou silou vstupuje do vždy vopred daných výrobných vzťahov, určujúcich podmienky výroby. „Výroba izolovaného jednotlivca mimo spoločnosti (…) je práve taký nezmysel ako rozvoj jazyka bez spoločne žijúcich a medzi sebou hovoriacich indivíduí.“
Niekto, napríklad, môže vlastniť pôdu a pluh na jej obrábanie, no vzhľadom na ostatné spoločenské výrobné vzťahy, ktoré už ovládajú moderné poľnohospodárske stroje, či dokonca geneticky modifikované organizmy odolné voči škodcom a nepriazni klímy, sa ako jednotlivec nebude schopný presadiť.
Niekto môže byť zvedavý, vnímavý či učenlivý, no pokiaľ na trhu práce nenájde uplatnenie, svoj potenciál vedca, fotografa či právnika nebude môcť – napriek nadobudnutému vzdelaniu – rozvíjať, pretože sa ním neuživí. Ani dobré nápady, spojené s pracovitými a motivovanými zamestnancami, nemusia pri podnikaní stačiť na presadenie sa voči veľkým, už etablovaným firmám.
Takéto a iné typy spoločenských vzťahov stoja na rôznych formách vlastníctva (niekto má pôdu, stroje, vedomosti…, iný zas nie) chránených zákonom. Preto sú výrobné vzťahy spoločensky záväznými podmienkami výroby. Pán neprepustí svojho otroka na slobodu, pretože by prišiel o výrobnú silu (netreba sa vracať až do antiky, stačí si spomenúť na obranu štátov Konfederácie, počas americkej občianskej vojny, fungujúcich na otroctve), tak, ako sa feudál nevzdá svojej pôdy a nevoľníkov či kapitalista svojich výrobných prostriedkov, medzi ktoré patrila (a dodnes ešte patrí) i detská práca. Kapitalistický vzťah charakterizuje fakt, že bezprostredný výrobca už viac nie je pripútaný k pôde či pánovi. Vlastníka svojich výrobných síl si musí najprv nájsť, závislým sa stáva až následne. Výrobný vzťah sa teda vždy týka dvoch strán – kto, a pre koho vyrába.
Fantastické formy a ich výskyt
Tieto vzťahy, do ktorých vstupujú tak výrobcovia, ako výrobné prostriedky, zároveň ovplyvňujú to, kým a čím sú. Marx túto zaujímavú skutočnosť opisoval už v práci Námezdná práca a kapitál: „Černoch je černoch. Otrokom sa stáva až za určitých pomerov. Spriadací stroj na bavlnu je stroj na spriadanie bavlny.
Kapitálom sa stáva len za určitých pomerov. Keď sa vytrhne z týchto pomerov, je práve tak málo kapitálom, ako málo je zlato samo osebe platidlom, alebo ako je cukor cenou cukru.“ Ako teda vidíme, z vecí sa v konkrétnych spoločenských vzťahoch stali ekonomické kategórie, podieľajúce sa na tvorbe hodnoty. Týmto heglovským spôsobom obrusovania abstraktných pojmov na základe ich vnútornej rozpornosti dospieva Marx k lepšiemu pochopeniu reality. Už sme videli, ako to urobil v prípade kapitálu ako vzťahu, teraz si ukážme, prečo za mieru hodnoty nepovažoval pracovný čas, potrebný na jej vytvorenie, ako sa domnieval Ricardo.
Každý dobre pozná pojmy klasickej ekonómie ako mzda, cena, zisk, renta, úrok. Tieto bežne používané slová zároveň slúžia ako ideologické reprezentácie zakrývajúce reálne protirečenia výroby. Ako totiž na základe nich vysvetliť javy, keď zisk narastá spolu so mzdou, či po tom, ako sa zníži renta? Najväčšie kúzla a nadprirodzené javy ekonómie sa dejú ešte predtým.
Vezmime si výrobu takej obyčajnej veci, akou je stôl. „…stôl predsa ostáva drevom, obyčajnou zmyslove vnímateľnou vecou. Avšak len čo vystupuje ako tovar, premení sa na zmyslove nadzmyslovú vec. Nielenže stojí nohami na zemi, ale postaví sa oproti všetkým ostatným tovarom na hlavu, a v jeho drevenej kotrbe rodia sa rozmary omnoho čudnejšie, ako keby odrazu začal tancovať.“
Tuto, uprostred Marxovej materialistickej teórie, sa odrazu ocitáme na špiritistickej seanse. Výrobky ovládli duchovia, vyvolaní spoločnosťou, a premenili ich na podobajúce sa tovary, ktoré sa vznášajú nad nimi. Tento zvláštny jav nazýva Marx „tajomstvo tovarovej formy“. Pri výmene sa totiž výrobok stáva tovarom, ktorého hodnota sa nerovná času, spotrebovanému na jeho výrobu, ale tomu, čo je považované za spoločensky nutný pracovný čas. Množstvo užitočne vynaloženej pracovnej sily sa tak okresáva vzhľadom na výmennú hodnotu tovaru, stanovenú trhom. Časť práce sa teda stráca.
A kde mizne časť vykonanej práce, respektíve jej hodnota? Stráca sa nutne v dôsledku premeny na spoločenskú formu, teda ihneď, ako sa z konkrétnej práce stáva práca abstraktná a porovnáva sa so všeobecným alebo priemerným časom práce. Znamená to teda, že sa tomuto javu v modernej spoločnosti s rozšíreným obchodom nedá vyhnúť? Podľa Jacqua Derridu bolo Marxovým omylom to, že chcel nadobro vyhnať zlých duchov trhovej výroby, akoby si neuvedomoval, že výmenná hodnota je súčasťou každej výmeny. Napokon, každý obchod je v podstate nespravodlivý – každý má pocit, že dal viac ako ten druhý, a bol okradnutý…
Derrida však opomenul jednu podstatnú vec. Marx nehovoril o trhu vo všeobecnosti, ale o (kapitalistickom) trhu, kde časť populácie (tzv. robotníci) predáva svoju pracovnú silu preto, aby sa uživila. O tom trhu, kde nadpráca, vyprodukovaná vo výrobe, neprislúcha jej výrobcovi, ale majiteľovi výrobných prostriedkov, ktorý za tento odpracovaný prebytok nezaplatil.
O týchto rozdieloch kategórie mzdy či ceny nič nehovoria, pretože do nich nie sú zarátané. Výrobca si totiž cenu práce dohodne ešte pred jej vykonaním, takže to, čo vyrobí nad rámec dohodnutej sumy za dohodnutý čas, automaticky pripadá vlastníkovi výrobných prostriedkov. Po odpracovaní práce a prijatí vopred dohodnutej mzdy ostáva na zemi vedľajší produkt výroby, t. j. nadhodnota, ktorú si ako korisť opäť prisvojuje kapitalista.
Čo s triednym bojom?
Kapitalistovi, ako stelesnenému kapitálu, nestačí žiť z toho, že predá drahšie, ako kúpil. Čeliac konkurencii musí zhodnotiť svoj kapitál, inak prestane byť kapitalistom. Marx preto kapitál prirovnáva k upírovi, ktorý „ožíva len vtedy, keď cicia živú prácu“. Práve zisk z nadhodnoty pri výrobe tovaru mu zabezpečuje prežitie a zotrvanie v rovnakej pozícii.
Na trhu práce má na výber mnoho robotníkov predávajúcich svoju pracovnú silu ako tovar. No oveľa dôležitejší ako dohoda, za koľko budú ochotní pracovať (výmenná hodnota), je celý odpracovaný čas práce nezapočítaný do mzdy (úžitková hodnota), no prisvojovaný jej prenajímateľom. Otázka o tom, či je to správne alebo nie, nie je podľa Marxa predmetom žiadnych „neodcudziteľných ľudských práv“, pretože tu „právo stojí proti právu, pričom každé je rovnako sankcionované zákonom tovarovej výmeny.
Medzi dvoma rovnakými právami rozhoduje moc. “O tom, komu a aký podiel nadhodnoty pripadne, sa nedá spravodlivo rozhodnúť, a preto sa oň zvádza triedny boj. Triedny boj znamená schopnosť budovať politické spojenectvá a inštitúcie (odbory) na ovplyvnenie štátneho aparátu a uzákonenie normálneho pracovného času. Bojom sa však nazýva aj preto, lebo v ňom robotník doslova zápasí o život.
Popri úrazovosti a nedodržiavaní bezpečnosti pri práci je v odvetviach baníctva, oceliarstva a stavbárstva priemerný vek dožitia nižší ako inde. Navyše platí, že s lepším prístupom k zdravotnej starostlivosti, väčším voľným časom, zdravším jedlom a životom v bezpečnejšom prostredí sa bohatší celkovo dožívajú vyššieho veku. Dokonca ani smrť z prepracovanosti nie je zabudnutým fenoménom 19. storočia, o čom svedčí aj niekedy používaný japonský pojem karōshi.
Pri sledovaní správ o aktuálnych pracovných podmienkach z indického subkontinentu, zo Strednej Ameriky, alebo z Juhovýchodnej Ázie si divák alebo čitateľ pripadá ako v Marxovej dobe. Vo fabrikách vyrábajúcich textil, tenisky, hračky či elektroniku známych značiek trvá pracovný deň 10 až 14 hodín. Pracujúci sú počas nich vystavovaní zlému duševnému a fyzickému zaobchádzaniu, ako aj škodlivým chemikáliám v zle vetraných miestnostiach. O to šokujúcejšie je objaviť takéto podmienky neďaleko nás – v Taliansku, Bulharsku, Turecku či Česku.
Odvrátenou stranou nahromadenia bohatstva v čoraz menšom počte rúk je stále väčšia priemyselná rezervná armáda. Aj tu platí, že luxus bohatých je zaplatený biedou chudobných, ako stojí v jednom aforizme Franza Kafku. Robotník totiž spolu s výrobou objektívneho bohatstva pre kapitalistu vytvára a posilňuje silu, ktorá nad ním vládne.
Podmienky sa sprísňujú – to, čo včera dokázali dvaja, dnes robí jeden, zástupy, prenajímajúce svoju pracovnú silu, sa rozširujú a konkurencia medzi nimi rastie. Tento železný zákon „prikúva robotníka ku kapitálu pevnejšie, než Promethea prikovali ku skale Hefaistove kliny“. A reťaz, ktorá ich drží pri skale, má podobu neistoty zamestnania, príležitostných či sezónnych prác (brigád), alebo krajne nepravidelného zamestnania (tzv. prekariát). Napokon je tu ešte zbedačená časť populácie, ktorá by mohla pracovať, no pre zlé existenčné podmienky sa z nich stali invalidi neschopní práce: žobráci, tuláci, prostitútky…
Prekonať kapitál
Nie je však Marxova koncepcia orientovaná na továrenských robotníkov už zastaraná? Nevšimli sme si azda, že sa dnes pracuje viac intelektuálne, nemateriálne a komunikatívne, ako na to poukazujú teoretici Michael Hardt a Antonio Negri? V zásade sa mnohé nemení, veď hodnota práce sa vždy týkala jej formy porovnateľnej s ostatnými prácami.
V tomto zmysle bolo i šoférovanie nákladiaka vždy prácou, ktorá sa dohodla vopred, a celkový zisk si ponechával majiteľ. Technické poznatky a vzdelanie sa síce osamostatnili od individuálneho robotníka a jeho schopností, no práve tak, ako kedysi tkáčsky stroj alebo iný výrobný prostriedok. Kapitál teda naďalej velí tomu kto, a za akých podmienok, ich bude používať.
Geografické rozšírenie sa priemyselného kapitalizmu, ako aj premena verejných služieb na súkromné, spôsobili, že sa zvýšil počet ľudí závislých a podriadených mzdovej forme a imperatívu trhu. Marxova analýza identifikovala robotníkov ako aktívne subjekty, ktoré dokážu vďaka kolektívnej organizácii zlepšovať svoje podmienky a postupne sa z nich celkom vymaniť.
„S ustavične ubúdajúcim počtom magnátov kapitálu, ktorí uzurpujú a monopolizujú všetky výhody tohto procesu premeny, vzrastá masa biedy, útlaku, poroby, degenerácie, vykorisťovania, ale zároveň vzrastá aj pobúrenie stále sa zväčšujúcej robotníckej triedy.“ No to, kedy k tomu dôjde a čo z toho vzíde, záleží iba na nich.