Príčiny a dôsledky antipolitiky

05.03.2018 12:00

Všeobecne prijímaný názor posledného desaťročia, že demokratická politika je v hlbokej kríze, nadobúda čoraz hrozivejšie a viditeľnejšie kontúry. Nie názory na riešenie politických agend, ale postoj verejného žalobcu sa stáva prevažujúcim vzorom politickej angažovanosti.

Parlament sa mení z miesta zápasu o spoločenské...
Parlament sa mení z miesta zápasu o spoločenské dobro miestom, v ktorom sa šíria klebety a insinuácie a verejná mienka sa modifikuje na tribunál. Ilustračná snímka.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Robert Hüttner, Pravda

Zatiaľ čo v medzivojnovom období bujnel totalitarizmus – fašistický (Mussolini), národnosocialis­tický (Hitler) a komunistický (Stalin) – vlády sa ujímali strany a politici, ktorí otvorene deštruovali pluralitný demokratický režim. V poslednom desaťročí sme svedkami čiastočného pretrvávania týchto antisystémových politických strán, no zároveň sme svedkami vzniku nových „deformátorov“ straníckeho politického systému.

Vývin demokratickej politiky, rovnako ako prvé typológie strán, spája európska politológia s typológiou írskeho mysliteľa Edmunda Burkeho, v ktorej kľúčovou charakteristikou politickej strany bol jej vzťah k záujmom, princípom a sympatiám a ktorej vznik datujeme do 80. rokoch 18. storočia. Jeho nasledovníci David Hume, ale predovšetkým Francúzi Voltaire a Tocqueville, rozpracovali podrobnejšiu charakteristiku politických strán, a to predovšetkým z modelu revolučného parlamentu rodiacej sa francúzskej revolúcie, ktorý rozdelili na parlament a jeho frakcie podľa rolí, ktoré hrali na konci 18. storočia v revolučnom období. Radikálnu ľavicu reprezentovali jakobíni a pravý stred girondisti.

Postupne politické strany preberali funkciu chrbtovej kosti celého politicko-spoločenského systému zastupiteľskej demokracie, ktorý sa rozvíja už viac ako dvesto rokov. Medzi 19. a 21. storočím prešli strany v euroatlantickom priestore tromi revolučnými zmenami, a to v rámci piatich období.

Prvé obdobie od roku 1848 až do konca storočia charakterizuje boj za ochranu vlastníckych práv, rozkol medzi pokrokovými liberálmi a konzervatívcami, súčasne sa v politike začína zápas o sociálne práva a právo na suverenitu národa a štátu.

K hlavným politickým mysliteľom, ktorí ovplyvnili formovanie politických strán v tomto období, patrili Karol Marx, Fridrich Engels, John S. Mill, Karl Kautsky, Eduard Bernstein, Michail Bakunin, Heinrich von Treitschke a pápež Lev XIII., ktorí vychádzali z teórie spravovania moderného štátu tej doby – najmä z ideí Thomasa Hobbesa, Johna Lockea a Hegla.

Druhé obdobie od začiatku 20. storočia až do jeho polovice, vrátane dvoch svetových vojen, počas ktorých narastá konflikt medzi svetom kapitálu a svetom práce, rozpútava sa triedny boj, ale aj zápas medzi rôznymi typmi totalitarizmov navzájom a súčasne – zápas týchto totalitarizmov s demokratickými spôsobmi vládnutia.

K významným politickým mysliteľom tejto doby patrili Gustave Le Bon, Vladimír I. Lenin, Carl Schmitt a politickí praktici Josif V. Stalin, Benito Mussolini a Adolf Hitler.

Tretie obdobie od konca druhej svetovej vojny až po rok 1989 je charakteristické tým, že strany západného sveta odzrkadľujú najmä postindustriálny rozvoj spoločnosti, dekolonizáciu impérií – okrem Sovietskeho zväzu – a tiež reflektujú začínajúci sa boj za ľudské práva.

K významným predstaviteľom tohto obdobia patrili Ronald Dworkin, John Mitchell Finnis, John Rawls, Robert Nozick, Friedrich August von Hayek a ďalší.

Štvrté obdobie medzi rokmi 1989 a 2011 vytvorilo priestor, v ktorom stranícke spektrum nachádzalo svoj odraz v tzv. triumfalizme liberálnej demokracie, ktorý reflektoval rozpad sovietskeho impéria, nastávajúce problémy unipolárneho sveta, stupňujúce sa konflikty medzi hospodárskou globalizáciou a národnými entitami, postupné okliešťovanie štátnej suverenity a nepriehľadnosť deľby politickej moci medzi aktérmi politických vzťahov.

K triumfalistom patrili najmä Karl R. Popper a Francis Fukuyama a k ich kritikom Samuel Huntington a čiastočne aj Fareed Zakaria.

Piate obdobie po roku 2011, v ktorom sa momentálne nachádzame, reprezentuje prehlbujúci sa konflikt medzi globalizáciou a izolacionizmom, jeho súčasťou je štvrtá informačná revolúcia a symptomatickým znakom nástup moderných technológií, sociálnych sietí a nových médií, okliešťovanie suverenity, konflikt medzi zachovaním bezpečnosti a ľudskými právami, nárast politického extrémizmu a úpadok dôveryhodnosti politických inštitúcií, politických strán a médií.

Ako zblúdené dedinské psy

Postupne sa z politiky vytráca jej tradičný základ tzv. cleavages (štiepnych línií politiky), ktoré programovo-ideový obsah politických strán rozdeľovali do predtým zaužívanej krížovej schémy. V nej dominovali štyri konfliktné línie, ktoré sa vyvinuli v rámci dvoch revolučných zmien. Prvou bola tzv. nacionalisticko-náboženská revolúcia, ktorú reprezentujú konflikty medzi centrom a perifériou a na druhej strane konflikt medzi štátom (sekularizmom) a cirkvou (náboženstvom). Priemyselná revolúcia zas ovplyvnila formovanie konfliktných línií, ktoré rozdelili stranícke spektrum medzi tých, ktorí podporovali zamestnávateľov proti zamestnancom, resp. mestá na úkor vidieka a naopak.

Realitou súčasnosti však je, že delenie strán podľa modelu Lipseta a Rokkana, ktoré opisovalo systém fungovania strán existujúci viac než pol druha storočia a ktorého teoretický model bol známy od roku 1967 a svetoví politológovia ho citujú už viac než polstoročie, fakticky neexistuje. Namiesto neho nastupuje komplexibilita sveta s drobnými konfliktmi, ktoré iba ťažko nahrádzajú bývalé štiepenie spoločnosti. Keďže tieto sú pre verejnosť málo zrozumiteľné, nahrádza ich politický škandál, na druhej strane sa hodnotové ukotvenie strán spolu s členskou základňou zdajú byť prekážkou zrozumiteľnosti politiky. Preto sú nahrádzané práve politickým škandálom, ktorý je pre mediálnu spoločnosť taký typický a zaujímavý. Ten, kto dokáže stále generovať nové a nové udalosti, stáva sa informačne atraktívny a politicky zaujímavý.

Súčasné politické fenomény a determinanty, ktoré ovplyvňujú funkciu a vznik politických strán, postupne zanikajú a namiesto nich sa musí politológia vyrovnať s novými kategóriami. Na politickej scéne nie iba u nás, ale v celom euroatlantickom priestore, sa v čoraz väčšej miere presadzujú strany a lídri tzv. antipolitiky, politickí extrémisti. Upadá vplyv tradičných politických strán a médií. Politické strany, ktoré fungujú bez členskej základne, bez vnútornej kontroly, iba ako „strany – fabriky“, resp. ako strany produkujúce zisk pre ich zakladateľov, a to prednostne zo štátnych dotácií, ktoré sú určené na fungovanie politických strán. Takmer žiaden stranícky elektorát zároveň umožňuje lídrom strany viesť politiku bez akéhokoľvek chomúta ideológie. Je to systém, v ktorom členovia pôsobia ako zblúdené dedinské psy bez domovského dvora.

Tento princíp však zároveň umožňuje maximálnu mieru manipulácie nie len pre obmedzený počet členov, ale aj voličov, a to prednostne preto, že takmer každá zásadná cleavage má svojho rozdielneho voliča. Tak napríklad kazateľ poslanec Richard Vašečka sa cíti byť nábožensky kompetentnejší než oravský ľudový katolík Alojz Hlina. Inak povedané, ak bývalý poslanec Kuffa navrhne antihumánne zaobchádzanie s prvorodičkou, jej lekárom a dokonca aj darcom spermií, „odmenou“ im je za to podľa tvorcov novely zákona niekoľko rokov väzenia. KDH, ktoré sa nesmelo pridalo k tejto novele, medzi iným za to zaplatilo aj svojou absenciou v parlamente. OĽaNO tento kotrmelec ako jeden z mnohých ľahko prežilo. Kresťanskí demokrati však zaplatili daň hodnotovej svetonázorovej strany.

Ekonomicky a informačne globálne prepojený svet sa nečakane mení na globálnu dedinu, v ktorej je vláda liberálnej demokracie vytláčaná tzv. vládou kontrademokracie. Václav Bělohradský uvádza, pričom čerpá od francúzskeho politológa Pierra Rosanvallona, že politika prestáva riešiť aktuálne spoločenské agendy, pokrývať novú sociálno-hospodársku a duchovnú realitu a namiesto nej volá po väčšej účasti občanov na participácii a kontrole rozhodovacích procesov, pričom „strany sa sústreďujú na tzv. striehnutie na politikov zblízka a ich permanentné upodozrievanie a obviňovanie.“

Celá krajina – súdna sieň

Typickým príkladom takejto politiky je nielen celý klub strany OĽaNO, ale aj strany Sme Rodina – Boris Kollár, ba dokonca sa tento typ prejavu z času na čas pestuje aj v najpočetnejšej a najvyprofilova­nejšej opozičnej strane SaS, v ktorej pani poslankyňa Blahová svojou kapacitou plne zastúpi oba poslanecké kluby. V jej stopách kráča aj poslanec Heger (OĽaNO) a tiež poslanec Rajtár (a jeho asistent Rybanič), ktorí sa neštítia prehrabávať v súkromných účtoch politikov vládnej koalície.

Pri takomto spôsobe vedenia politického zápasu sa kauza Bašternák stáva triviálnou a občan prestáva veriť rovnako štyrom či desiatim členom strany, ako 15-tisícovému davu názorovej politickej strany. Aj preto tieto osobnosti dezavujú celú politickú scénu ako tradičné politické strany, o ktorých tvrdia, že sú v nich iba zlodeji.

Pod vedením takéhoto politického spektra sa parlament výrazne mení a z miesta zápasu o spoločenské dobro sa stáva miesto, v ktorom sa šíria klebety a insinuácie a verejná mienka sa modifikuje na tribunál, v ktorom sa politické strany opozície a médiá namiesto nestranného informovania občanov stávajú prokurátormi a zároveň sudcami a celá krajina jednou veľkou súdnou sieňou.

Dôsledkom tejto zmeny je, že v celej spoločnosti cítiť úzkosť, strach a neistotu. Predovšetkým je však citeľná bezalternatívnosť opozičnej politiky. Nie názory na riešenie politických agend, ale postoj verejného žalobcu sa stáva prevažujúcim vzorom politickej angažovanosti. Táto sa v dôsledku tohto mení na boj o pozornosť s úmyslom rýchlo zaujať. Strany majú odjakživa úlohu mobilizovať spoločnosť a vychovávať mladých ľudí k demokratickej politike v duchu svojich ideových a programových hodnôt. Iba v tomto prípade strany bojujúce o pozornosť inscenujú udalosti najtriviálnejšieho druhu, napr. Hlinove a Matovičove autá zaparkované na chodníku pred parlamentom, a to s jediným dôvodom, aby sa o nich písalo alebo hovorilo v médiách.

Vládne strany poväčšine iba vyvracajú odkazy zinscenovaných a zámerne produkovaných udalostí a na výchovu k hodnotám demokracie už nemajú dostatok času a v mnohých prípadoch jej význam nechápu a podceňujú. Na takejto celospoločenskej atmosfére výrazne parazitujú nielen strany – fabriky, ale aj extrémistické ideologické politické strany, a to polpercentní komunisti či 10-percentní neofašisti. Ďalej tiež zoskupenia, tzv. strany – firmy, súkromné a rodinné stranícke podniky. Všetky sa fakticky vezú na informačnej vlne a parazitujú na všeobecnom poklese dôvery občanov k tradičným politickým elitám a inštitúciám (prezidentskému úradu, vláde, parlamentu i mienkotvorným elektronickým či tlačeným médiám).

Takéto úzkostlivé „stráženie politikov“ v kontrademokracii Rosanvallon považuje za prejav „negatívnej zvrchovanosti“, ktorá nevedie k tvorbe alternatívnej politickej agendy či programom, ba dokonca ani nie k vážnemu úsiliu získať a vykonávať moc, ale iba k odporu k politickým rozhodnutiam, denuncianstvu a udavačstvu, verejnému súdeniu a odsúdeniu výkonnej moci a napokon aj demokracie samotnej. Pripomeňme iba to, že tieto trendy sa neobjavujú iba u nás, ale začínajú sa prejavovať aj v krajinách, ktoré považujeme za kolísku novodobej demokracie, t. j. v USA a Británii. Aké sú však príčiny týchto trendov? Pripomenieme niektoré z nich, pretože tak ako u nás aj vo svete chýbajú ucelené analyticko-hodnotiace politologické štúdie týchto nových fenoménov.

Tri prejavy politiky

Pluralitný stranícky politický systém od polovice 19. storočia až po súčasnosť tvorí chrbtovú kosť demokracie. Bez hodnotovej politickej strany, ktorá by dokázala riešiť aktuálne politické agendy, sa v súčasnosti nedokážu zaobísť nie iba liberálne demokracie, ale ani neliberálne demokracie. Politickí lídri pomaly a nebadane vedú spoločnosť od pluralitnej demokracie k náboženskému fundamentalizmu a k ničím nehatenému antisemitizmu a obnove kolonializmu vo viacerých susedných krajinách (v Poľsku, v Rusku a Maďarsku). Štáty, v ktorých si občania v slobodných a férových voľbách vyberajú svojich zástupcov a podľa presne a prísne vymedzených pravidiel im udeľujú legitimitu vládnuť, sa v politických stranách združujú, aby hľadali a nachádzali odpovede a nie iba veľké výzvy doby, ale aj na ich každodenné, problémy verejného aj osobného života.

V Nemecku má sociálna demokracia viac než 600-tisíc členov, čo tvorí takmer 1 percento voličov, zatiaľ čo na 5-miliónovom Slovensku všetky strany dohromady majú počet členov, ktorý nedosahuje ani len jedno percento voličov. Len na porovnanie: v období totality bolo na Slovensku takmer 10 percent voličov členmi vládnej KSS a v prípade HSĽS to bola takmer polovica.

Mimochodom, politika už od pradávna má svoje tri základné prejavy: v časoch chaosu a nezmieriteľných konfliktov na vojnových bojiskách, v čase narastajúcich vnútorných nezhôd a protikladov v pouličných demonštráciách na barikádach a revolučných vystúpeniach a v časoch relatívneho pokoja a všeobecného konsenzu v parlamentoch a samosprávnych radách, v ktorých sa v prevažnej miere ocitajú volení zástupcovia ľudu, organizovaní v politických stranách. Kto nepozná alebo nerešpektuje tieto elementárne pravidlá, patrí vo vojnovom stave na bojisko, v čase revolúcií na tribúnu a v časoch parlamentnej demokracie buď do parlamentu, alebo na ulicu.

Prestať hľadať obete

Aké sú príčiny, ktoré zásadne ovplyvňujú prudký pokles dôvery v politiku a v politikov? Čo spôsobuje prepad autority a celkovej prestíže demokracie v posledných rokoch? Aj z tohto zjednodušeného prierezu spoločensko-politických cleavages, trieštení spoločnosti a ich dosahov na verejnú mienku a politiku je zrejmé, že v posledných rokoch sme v piatom období: stali sme sa účastníkmi, ale aj svedkami radikálnych zmien v spoločenskej klíme. Ak sa základné piliere modernej spoločnosti, akými sú ochrana súkromného majetku, osobnej i kolektívnej ochrany suverenity a ľudských práv, ktoré sa vyvíjali v modernom politickom diskurze viac ako dve storočia, náhle ocitnú v konflikte straty osobného elementárneho bezpečia občanov, začínajú prevládať obavy a strach z mainstreamovej politiky. Hľadajú sa jednoduché riešenia a rozhodní a efektívni vodcovia.

Popri tom výklad sveta politiky a jej prepojenie s našimi osobnými potrebami a želaniami prestáva byť v rukách kvalifikovaných predstaviteľov verejného života, ale je v rukách diletantov, amatérov, ktorí zároveň adorujú hlas ľudu ako hlas boží. Nie iba medzi politikmi sa v neúmerne vysokom počte vyskytujú insitní politici – zabávači, ale aj medzi analytikmi a interpretmi politického diania, ktorí sa tiež neraz menia na zabávačov, čo dokonca ašpirujú na najvyššie politické funkcie, využívajúc na to aj priamu voľbu prezidenta. Navyše aj tieto hlasy sú zahltené nekontrolovateľnými správami, polopravdami a vyslovenými klamstvami na sociálnych sieťach. Aj tieto správy sú zahltené plytkými (dez)informáciami, a nie faktami.

Na okraji politického myslenia sa momentálne začínajú formovať názory na príčiny krízy dôvery v zastupiteľskú demokraciu. Hľadajú sa riešenia na konzekvencie úspechov izolacionistických, populistických, xenofóbnych a demagogických strán a politikov. Tieto musia byť nahradené – v rámci ozdravenia politickej klímy – štyrmi zásadnými konceptmi svetovej politiky: 1) konceptom novej suverenity, 2) konceptom novej ochrany súkromného vlastníctva, 3) konceptom nového vymedzenia ľudských práv, ktoré sa nedostanú do konfliktu s potrebou po pocite bezpečia, 4) konceptom novej ochrany životného prostredia.

Dúfajme, že pripravovaný nový zákon o politických stranách, ktorý je prepotrebný, zohľadní najmä túto novú politickú realitu. Verme, že nahradí rozoštvanú spoločnosť, jej rozdielne vnímanie. Prestane hľadať obete a namiesto traumatizovania spoločnosti bude zabezpečovať jej pozitívnu jednotu. Bude hľadať a nachádzať sociálnu paritu, a to namiesto tvrdých konfliktov a ideologických definícií. Ktoré stále viac bude nahrádzať agregáciou drobných, súkromných spoločenských potrieb. Slovenská republika bude kráčať nie k antipolitike, ale zlegitimizuje rôznorodosť spoločnosti.

Michal Horský (1943)

Politológ, bývalý československý politik, bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia za Verejnosť proti násiliu. Počas nežnej revolúcie v novembri 1989 zasadal v Koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu (VPN), kde mal nezastupiteľné miesto ako jeden zo zakladateľov tohto hnutia. V aktívnej politike pôsobil do roku 1992, neskôr vysokoškolský pedagóg, po založení Slovenskej republiky sa venuje komentovaniu slovenskej politickej scény ako politológ.

Michal Horsky
Politológ Michal Horský. Autor: Ivan Majerský, Pravda

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Politika #Michal Horský #demokracia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Lady žlté ruže a kaly

Lady žlté ruže a kaly

39,99
Smútočná kytica žlté chryzantémy

Smútočná kytica žlté chryzantémy

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk