Obliehaná citadela

08.03.2018 08:00

Načo potrebujeme médiá? Načo všetkých tých novinárskych nafúkancov, ktorí sa tvária, že „vedia lepšie“, no pritom si len pohodlne hovejú v teplučku „bratislavskej kaviarne“?

Nové informačné technológie uľahčili byť zdrojom a šíriteľom informácií. Chcete niečo oznámiť svetu? Nie je nič ľahšie, ako „postnúť“ to. Máte neodbytné nutkanie vysloviť svoj názor (k čomukoľvek – hokeju, filmu, vojne v Sýrii, sprisahaniu rozenkruciánov, najnovšej koaličnej kríze)? O pár sekúnd ho už môžete posielať stovkám či tisícom vašich friendov či followerov. Chcete pravdu? Fakty? Google vám ich ponúkne v mihu oka. Nepreberné množstvo. Akýchkoľvek.

Načo sú nám teda tie pochybné médiá, s nejasným majiteľských pozadím? Načo otravní novinári, čo nevystrčia nos zo svojej sociálnej bubliny? Koho zaujímajú mudrujúci experti? A predovšetkým, kto by veril „mainstreamu“, keď tu máme „alternatívne zdroje“? Rastúca nedôvera ľudí voči tradičným médiám je všeobecne prijímanou pravdou. Edelmann Trust Barometer 2018 …

Bublina vlastného názoru

Nové komunikačné technológie, decentralizované spôsoby tvorby a šírenia informácií, majú silný emancipačný potenciál. Bez nich by sme vedeli menej o nehoráznostiach páchaných autokratmi i o zlyhaniach (údajných) demokratov.

Lenže nesú riziká. Dnes je omnoho ľahšie dostať sa k obrovskému množstvu informácií. Rovnako ľahké je však odfiltrovať informácie, ktoré sú nám nepohodlné. Pohodlie uzavretej bubliny vlastnej pravdy je omnoho dostupnejšie. A preto si nemôžeme dovoliť zbaviť sa tých, ktorí ho narúšajú.

Bret Stephens z New York Times na nedávnej prednáške na Michigenskej univerzite povedal: Noviny nemajú upokojovať myseľ. Dobré médiá nemôžu byť vedomým zástancom nejakej záujmovej skupiny či cirkvou šíriacou nejakú vieru – okrem viery v nekompromisné a neprestajné spochybňovanie. Práve na tom stojí miesto, ktoré si médiá vo verejnej diskusii nárokujú – od ich ochoty spochybňovať autoritu tých, čo sú pri moci, ale aj autoritu vžitých predstáv a všeobecných právd.

Dejiny sú plné nepohodlných právd, ktoré mali v počiatkoch málo podporovateľov (a niektoré čelia opozícii doteraz): že Zem nie je stredom vesmíru, že svet nik nevytvoril za sedem dní, že ženy majú mať volebné právo, sexuálna orientácia nemá byť dôvodom diskriminácie… Samozrejme, väčšina z týchto právd bola postupom času preformulovaná, pozmenená, doplnená. Moderná astronómia sa neučí podľa Kopernikovej De revolutionibus orbium coelestinum. O evolúcii vieme viac, než vytušil Darwin. Mali sme možnosť pochopiť, že od všeobecného volebného práva k skutočnej rodovej rovnosti je dlhá, a vôbec nie lineárna cesta. Nič z toho však neznižuje dôležitosť prvých impulzov a ich nepohodlných, odvážnych šíriteľov. Len ukazuje, že hľadanie pravdy je kľukatou, rozvetvenou cestou. A rovnako dôležitým ako ochota, je právo a možnosť po nej kráčať.

Moc a pravda

Spomínané „právo a možnosť“ nie sú samozrejmé. Za ich spochybňovaním sme si navykli vídať represiu. Snahy o monopolizáciu pravdy. Prinajmenšom rovnako nebezpečná je však jej relativizácia. Nie v zmysle kritického spochybňovania „aktuálne existujúcich právd“, ale cielené narúšanie viery v dôležitosť jej hľadania.

Mocní tohto sveta, ktorí našli záľubu v „alternatívnych názoroch“, to totiž nerobia z nevinného, úprimného agnosticizmu. Moci vyhovuje, aby „pravda“ bola len vec názoru a aby existovali „alternatívne fakty“. V takomto prostredí sa totiž jej hľadanie stáva len ďalším frontom mocenských hier. A spravodlivosť je len ekvilibriom, ktoré vyhovuje momentálnemu nastaveniu mocenských vzťahov.

Nemusíme sa utiekať k Donaldovi Trumpovi, ktorý (viac-menej úspešne) čelí pravde neutíchajúcim prúdom lží, triviálností a hlúpostí. Vezmime si, medzičasom okrídlený, výrok premiéra Fica o novinároch ako „protislovenských prostitútkach“. Nebol (prinajmenšom, nebol najmä) cynickou kalkuláciou, snahou vyvolať zástupný konflikt, ktorý by prekryl aktuálny politický škandál. Nebol ani produktom nekontrolovaného hnevu, nadávkou, ktorá má uvoľniť emócie vybičované tlakom „zodpovednosti o krajinu“ či neschopnosťou ustáť kritiku.

Bol úprimne vysloveným názorom politika, ktorý verí, že osud krajiny je akosi nerozlučne spojený s osudom jeho osoby, jeho vlády. Bol produktom predstavy, že krajinu možno redukovať na štát, štát na politickú moc a tú na jej aktuálnych držiteľov. Útočíte na „môjho“ ministra – teda na mňa? Teda urážate štát. A kto vy vlastne ste, prepytujem, novinári?

V takýchto predstavách je za zátvorkou všetko, čo bezprostredne nesúvisí s výkonom moci. A všetci, čo ho komplikujú, sú prostitútkami cudzích záujmov. Skazeného Západu, nebezpečných Rusov, Sorosa, islamských teroristov, neomarxistov, globálnych liberálnych elít… vyberte si nepriateľa, ktorý sa hodí.

Spojenci

Moment, ako sme sa vlastne dostali k novinárom a médiám? Hovorili sme predsa o pravde, jej hľadaní. Čo tí s tým majú spoločné?

V súčasnej komplexnej spoločnosti tento súboj s mocou o právo spochybňovať jej autoritu – fyzickú i symbolickú – neustojíme sami. Potrebujeme spojencov. Potrebujeme niekoho, kto na túto moc neašpiruje. Len sa snaží zabezpečiť, aby ju nik nemonopolizoval. A tu sa dostávame k médiám.

To ešte neznamená, že ich úlohou má byť presadzovanie konkrétnej politickej agendy, podporovanie konkrétnej predstavy o sociálnej spravodlivosti. Napriek tomu môžu byť katalyzátorom snáh o spravodlivejší, lepší svet. Stačí, ak si plnia svoju úlohu: informujú o tom, čo sa deje, vyvracajú faktické chyby, predstavujú široké spektrum názorov na riešenie aktuálnych problémov.

Takto môžu pomôcť čitateľom/divákom vytvoriť si vlastný kritický názor na spoločenskú realitu. Ich vlastnú predstavu „dobrej spoločnosti“, ktorú môžu neustále porovnávať s reálnym stavom vecí a konaním tých, ktorí ho dominantne formujú.

Znie to až podozrivo jednoducho. A utopicky. Asi preto, že to jednoduché vôbec nie je.

Nenaplnená úloha?

Podľa nemeckého filozofa Jürgena Habermasa súčasné masmédiá pomáhajú vytvárať spoločnosť fragmentovaných indivíduí, pre ktoré je ťažké formulovať racionálno-kritický verejný názor, schopný byť opozíciou moci. Súčasné médiá namiesto toho ponúkajú pseudoverejnú sféru, ktorá odvádza „laickú verejnosť“ (neexpertov, nepolitikov, ľudí bez priameho kontaktu s mocou) od politickej aktivity. Je sférou public relations a ich cieleného prifarbovania reality, sférou pasívneho sledovania, nie skutočnej verejnej debaty.

Habermas verí v ideál verejnej komunikácie: takej, ktorá neobmedzovaná inštitucionálnou kontrolou môže viesť k vytváraniu kritického konsenzu, nevyhnutného pre verejnú participáciu v demokratickom politickom procese. Médiá však v napĺňaní tohto ideálu – zámerne či pod tlakom okolností – pričasto zlyhávajú.

Lenže zvaľovať to na zlovôľu vydavateľov či nedostatky novinárov by bolo príliš jednoduché. A zavádzajúce.

Habermas je pokračovateľom kritickej analýzy masovej komunikácie a masovej kultúry, ktorá sa spája predovšetkým s predstaviteľmi Frankfurtskej školy. Práve oni prišli v 30. rokoch 20. storočia s termínom „kultúrny priemysel“. Označovali ním proces masovo produkovanej kultúry a komerčných imperatívov, ktoré ju tvoria.

Pre Theodora Adorna výtvory masovej kultúry – a môžeme dodať aj masovej komunikácie – preberajú znaky ostatných masovo vyrábaných produktov: komodifikácia, štandardizácia, masifikácia. Masová kultúra a komunikácia sú dôležitými agentmi socializácie, mediátormi politickej reality – a nástrojmi jej legitimizácie.

Masové médiá a kultúra tak prestávajú byť zrkadlom moci, už vôbec nemôžu byť jej účinnou opozíciou. Sú súčasťou mocenských hier.

Nie všetci reprezentanti kritickej teórie však mali taký pesimistický pohľad. Walter Benjamin videl v nových technológiách, umožňujúcich masovú produkciu a šírenie informácií a zábavy („nové“ znamenalo v jeho časoch rádio, film, časopisy a noviny s veľkou cirkuláciou), progresívny potenciál. Masovosť berie kultúre i verejnej diskusii magickú auru originality, výnimočnosti – a elitárstva. Oslobodená od mystifikácie „vysokej kultúry“ masová kultúra a komunikácia mali pomôcť kultivovať kritické indivíduá, schopné hodnotiť a analyzovať ich vlastnú kultúru – a spoločenský život.

Benjamin však nebol slepý k veľkému riziku, že sa stanú nástrojom konzervácie spoločenského poriadku. Môžu vytvárať nový typ ideologickej mágie prostredníctvom kultu celebrít, fetišizáciou kultúrnych vzorcov, spôsobov života, hodnôt.

Nemusíme robiť sudcu medzi Adornom a Benjaminom. V súčasnom mediálnom svete vidíme obe tendencie. No nie je to dôvod upierať médiám úlohu strážcov slobody slova. Musíme len hľadať cesty, ako ju posilniť.

Pasca alternatívy

Jedným z rizík diskusie o úlohe médií v súčasnej spoločnosti je pád do „pasce alternatívy“. Ak nevedia úlohu strážcov práva hľadať pravdu splniť „mainstreamové“ médiá, nahradia ich „alternatívne“.

Pochybný je už samotný termín. Alternatívne voči čomu? John H. Downing termín „alternatívne“ úplne odmieta ako oxymoron. V konečnom dôsledku, všetko je alternatívou voči niečomu inému. Pre závažnejší argument sa však musíme vrátiť k vzťahu moci a pravdy. Vzťah „alternatívnych médií“ k moci nie je nevinný ani nestranný. Prezident Spojených štátov sa vo svojich demagogických útokoch na kritikov z „mainstreamu“ rád utieka k alternatívnym faktom. Nehľadá ich však kdekoľvek. Predpokladám, že uprednostňuje Breibart či Fox News. Nepočujete ho však citovať Zmag či časopis Jacobin.

Koniec koncov, alternatívou voči mainstreamu bolo v istom zmysle aj mníchovské vydavateľstvo Eher Verlag. Najmä po roku 1920, keď ho za 115-tisíc mariek kúpila vtedy pomerne obskúrna nacistická strana. O päť rokov neskôr vydalo ako prvé Hitlerov Mein Kampf. O trinásť rokov neskôr bolo pevnou súčasťou režimu, ktorý mal k právu na hľadanie pravdy extrémne vyhranený vzťah.

Záverom nie je, že všetci sú (môžu byť) rovnako zlí. Nie sú. Ani konštatovanie, „každý má nejaký názor“. To je triviálna pravda, ktorá má málo spoločného s kvalitou médií – v zmysle jej ochoty a schopnosti napĺňať úlohu strážcov práva na hľadanie pravdy.

Poučením „pasce alternatívy“ je, že zárukou dobrej, poctivej žurnalistiky nie je ochota zverejniť fotografiu ruského autokratického supermača, jazdiaceho na chrbte medveďa. Rovnako, ako ňou nie je apoteóza úspechov našej „civilizačnej misie“ na Blízkom východe. Bombami, ohňom a krvou (podľa možností nie vlastnou).

Lepší svet

Kdesi na začiatku sme písali, že médiá musia vyvádzať z komfortu. Musia byť trieskou v nohaviciach, ktorá nedovolí hovieť si v pohodlí vlastnej moci, neomylnosti, práva. Treba dodať, trieskou, čo to nedovolí nikomu. No najmä nie samým sebe.

Bret Stephens v spomínanej prednáške nazval médiá „obliehanou citadelou“. Zdrojov tohto obliehania je niekoľko, od kolapsu tradičných zdrojov príjmov, cez technologické zmeny, rastúcu nedôveru voči mainstreamu, demagogické útoky politikov až po permanentne nahnevané publikum.

Stephens podčiarkol najmä posledný bod: žurnalistika je len taká dobrá, aké dobré je publikum. „Nemôžeme byť strážcami liberálnej civilizácie – liberálnej v širokom, filozofickom zmysle, nie úzko americky ideologickom – ak majú naši čitatelia neliberálne inštinkty, nemajú zvedavú myseľ, nevedia si udržať pozornosť a majú krátku spúšť.“

Lenže to je, v lepšom prípade, len časť pravdy. Najväčšou výzvou pre štandardné médiá – také, ktoré sa snažia poctivo hľadať a prezentovať informácie – je ich ochota a schopnosť spochybňovať samy seba, v kontexte sociálneho poriadku, v ktorom pôsobia.

Médiá, ak majú plniť svoju úlohu, musia kriticky skúmať vlastnú úlohu, aby sa nestali ďalším z kanálov šírenia „ideológie“ v zmysle, ako ju chápal Antonio Gramsci: ako súboru dominantných ideí, ktoré tvoria spoločenský cement zjednocujúci a prepájajúci dominantný spoločenský poriadok.

V takom prípade budú schopné plniť úlohu, v ktorej ich vidí ekonóm a filozof Amartya Sen. V knihe Idea spravodlivosti označuje odstránenie bariér pre slobodnú a otvorenú diskusiu, rozvoj práva (v zmysle „schopností“, nie negatívne vymedzeného práva) na komunikáciu a inštitucionalizáciu neobmedzovaných a zdravých médií (ktoré budú schopné dať „hlas tým, na ktorých sa zabúda, a ktorí sú v nevýhode“) za základné predpoklady napínania ľudskej spravodlivosti a bezpečia.

Namiesto záveru

Na prelome 19. a 20. storočia v Spojených štátoch silnel vplyv novinárov, ktorých zvykli označovať „muckrakers“. V časoch, keď mal byť západný breh Atlantiku krajinou napĺňania snov, písali o sociálnych zlách kapitalizmu a moderného mestského života. Písali o zdravotných rizikách, sociálnej biede, ničenej prírode, detskej práci, korupcii, prepojení politiky a podsvetia. O novodobých „barónoch“, ktorí voľne prekračovali hranicu medzi veľkokapitalis­tickým podnikaním a zbojstvom. O odvrátenej, špinavej, nepeknej strane „zlatej éry“.

Ich heslom bolo dávať „komfort ublíženým a ubližovať tým, čo žijú v komforte“. V mnohom boli predchodcami dnešnej investigatívnej žurnalistiky. A najmä, oni – a ich náprotivky na Starom kontinente – písali o všetkom tom, čo už čoskoro zmenilo zlatý vek na šialenstvo svetových vojen, najhorších totalít, a kolotoča (neo)imperiálneho násilia.

Sloboda slova a médiá ako jej strážcovia tieto hrôzy nezastavili. No bez nich bude nádej, že sa raz prestanú opakovať, omnoho menšia.

Radovan Geist (1978)

V roku 2001 absolvoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, odbor diplomacia a medzinárodné vzťahy. Po výskumnom pobyte na Univerzite Džavaharlála Néhrúa v Dillí, India (2001/2002), obhájil v roku 2006 doktorský titul (PhD.) v odbore teória politiky v Ústave politických vied SAV. Od roku 2002 pôsobí v oblasti médií, v roku 2003 spoluzakladal internetový portál EurActiv.sk, ktorý dodnes vedie. Od roku 2006 prednáša na Katedre politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#médiá
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk