Sme trpaslíci, ktorí stoja na pleciach obrov

, 16.04.2018 12:00
Rudolf Sloboda
Rudolf Sloboda (16. apríl 1938 – 6. október 1995) Autor:

Spisovateľ Rudolf Sloboda by 16. apríla oslávil osemdesiat rokov. Tento text si nenárokuje byť literárnym exkurzom, skôr spomienkou na Rudolfa Slobodu, vynikajúceho spisovateľa a zaujímavého človeka, s ktorým stretnutie v literárnej podobe či naživo bolo vždy sviatkom.

Jedna z prvých vecí, na ktoré si pamätám: tato si požičal vinohradnícku špricňu, naplnil ju bielou farbou a maľoval náš dom Hamrštíl zvnútra. Všetko bolo biele. Steny aj podlaha. Spávala som v detskej postieľke po Zuzanke Rúfusovej pri otvorenom okne. Cez okno ktosi vliezol. Bol to Rudo Sloboda. Zobral ma na ruky, otvoril zápalkovú škatuľku, ktorú mal v dlani a vo svetle mesiaca mi ukázal chrobáčika.

– Toto je svrček, Veronka.

Zatvoril škatuľku, dal mi ho pod podušku, aby mi v noci cvrlikal. Ako malá som si myslela, že Rudo je jeden z tatových bratov. Obaja nosili baretky, obaja hrali na lesnom rohu, obaja boli radisti na vojne v Židlochoviciach pri Brne, radi sa rozprávali o vojne a vojakoch a literatúre a obaja písali.

Keď vyšla dnes už kultová knižka Rozum, mala som šestnásť rokov, tato z nej nahlas čítaval mame, aj u Ilečka v ateliéri som ju videla na stole. V tom čase sa mi najviac z jeho kníh páčili Romaneto Don Juan a Hudba. K vete, ako sa tá Morava v noci leskne a ako boli dvaja mravci Gej a Kuj, som sa stále vracala.

V tom čase bol Rudo na protialkoholickom liečení v psychiatrickej liečebni v Pezinku na Cajle, kde robila moja mama psychiatričku. Vzala ma za ním na návštevu. Rudo bol na ihrisku, hral volejbal. Muži proti ženám. Mal tepláky, bol zarastený a veselý, no celkom iný, akého som si ho pamätala z Hamrštílu. Sedeli sme v pracovni pani primárky Nejdlovej a pili kávu. Rudo vravel, ako od pacientov alkoholikov vyžadujú, aby si písali denník. Smial sa, že vie, čo primárka Nejdlová chce v denníku čítať, a tak jej to tam píše. Vravel aj, že volejbal nemá rád, ale páči sa mu, keď ho hrajú ženy, rád sa pozerá, ako sa im pri behu natriasajú prsia. Vážne hovoril o tom, ako si zo srdca želá, aby sa mu už prestali páčiť ženy, že sa teší na starobu, lebo nebude mať starosti napríklad s láskou.

***

Začala som študovať žurnalistiku a chodiť do Michala – kde sa stretávali všetci, čo v tom čase trochu pričuchli k literatúre – keď prišiel Rudo Sloboda, bol to „svátek“. Rudo nosil do Bratislavy oblek, sako malo krásnu saténovú červenú podšívku. Svoj prvý profesionálny rozhovor som urobila s Rudom Slobodom (vyšiel v knižke Pokus o autoportrét namiesto doslovu) pre Slovenské pohľady. Rozhovor sme šli robiť spolu s mojím budúcim manželom Marekom Mihalkovičom. Prišli sme na Slovinec, stáli sme pri bránke, zozadu, z predného dvora nás posmeľovala Rudova sestra.

– Zakričte!

– Zakričali ste?

– Je doma, určite je doma. Rudóó, máš návštevu.

Za bránou štekali Rudovi psi Uru a Šach. Zrazu sa zo záhrady ozval Rudo, ale vidieť ho nebolo.

– Tu som, tu som, ja vás vidím! Ja tu sedím ako v tanku, pozerám sa na vás ako zo strieľne.

Potom vyšiel z latríny, v rukách mal Pravdu. Usadili nás na posteľ v Rudovej pracovni, Rudo založil papier do písacieho stroja a povedal, že mi odpovede na otázky bude rovno písať, aby som s tým doma nemala robotu. Tetu Vierku poslal uvariť kávu. Naliali sme si vína, ktoré Rudovi poslal Marekov tatko Jožo Mihalkovič.

– Pamätáte si ešte na to, ako ste boli malý?

„Keď som bol malý – ach, Bože, ako dobre je vedieť, že sme boli aj malí – často som uvažoval, čím budem. Moji rodičia ma mali veľmi radi. Bol som ich všetko. Moja mama ma každý deň počúvala aj hodinu a trpezlivo znášala moje výmysly. Rád som hovoril o snoch. Ešte som ani nevedel rozprávať a už sa mi veľa snívalo, a tie sny boli také ako dnes. Farbistá krajina so žltou a červenou, kde sa pohybujú dobrí ľudia so svojimi zvieratami: bol som ako malý Proust, ktorý si myslel, že každý robí len to, čo ho baví. Keď sedliaci zo Slovinca prichádzali večer z poľa a ich kone radostne fŕkali pred bránou, ktorú otváral syn alebo dcéra, bosý som kráčal po koľaji za vozom a vychutnával som vôňu konských koží a vôňu lesklých náradí a pláten a handier a driev, zmoknutých silnou krátkou búrkou. Padal som od tých omamných pachov do trávy pred naším domom, a hoci som bdel, snívali sa mi sny. Nejedával som, ale moje živiny, to boli posvätné pachy mojej dediny. Mal som rád dievčatá, ktoré liali vodu pred zametaním a nosili batohy. Mal som rád červené tváre budúcich sedliačok, ich sukne a blúzky a vedel som, že aj mňa raz budú takéto dievčatá poslúchať, lebo sa ožením a budem gazdom… Mal som všetko rád. Nechápal som hádky a hnevy a boje. Dodnes nerád víťazím, radšej som porazený, lebo porazený je slabší. Nenávisť som nepoznal – ale raz aj ona vošla do môjho života. Raz som sa musel predsa len stať dospelým. Musel som uživiť rodinu, začal som byť realistom.“

Asi po hodine sa vo dverách objavila teta Vierka, priniesla kávu a povedala, že sa ospravedlňuje, ale že nemajú lyžičky, lebo Rudo ich vyhodil z okna do žihľavy a ona po ne nejde, bojí sa, že si popŕhli ruky. Rudo vzal kilový sáčok s cukrom a každému z neho nasypal do kávy. Písal odpoveď na stroji, povedal, aby sme si zapálili a chvíľu nevyrušovali, ale teta Vierka si priniesla do pracovne stoličku, kôš s orechmi, dosku a kladivo a začala rozbíjať orechy. Rozhovor mal byť vážny, teta Vierka jeho smer vždy nejako obrátila, hocikde uprostred vety alebo myšlienky buchla kladivom a rozbila orech. Po pracovni lietali škrupiny. Rudo hovoril, že presne tak sa vždy zvrtne rozhovor medzi mužmi, keď okolo prejde žena. Vravel, ako nemá rád, keď v knižke nevystupuje ani jedna žena, aj o nedostatku dobrých literárnych debát, trebárs aj o ženách, o význame klebety v literatúre, a že by si celkom vedel predstaviť literárny časopis, ktorý by bol celý venovaný trebárs metafore.

***

Keď bol rozhovor napísaný, víno vypité, šli sme všetci štyria do kuchyne robiť palacinky. Palacinky sa trhali. Rudo ich hádzal na plech, potom vytiahol med, len nemal kto ísť do žihľavy po lyžičky, a tak ho porozlieval na potrhané palacinky a všetko posypal orechmi, ktoré načistila Vierka. Odvtedy som „šmor“ nejedla. Potom vytiahol knižku D. H. Thoreaua Walden, krásne staré vydanie s ilustráciami autora. Tú knižku mal rád! Ukazoval nám najmä tie ilustrácie a čudoval sa, že mi tatko o tej knižke ešte nepovedal. Požičala som si ju. Rudo sa trochu zdráhal, ale nie preto, že by mi knižku nechcel požičať, naopak, myslel si však, že tato zažiarli, že mi ju požičal on, možno by mi chcel o nej povedať prvý…

Šiel nás odprevadiť. Zastavili sme sa v krčme. Opili sme sa. Z krčmy nás vyhodili, šli sme do obchodu, kúpili sme fľašu vína a išli k Rudovej mame. Rudova mama mala tiež vypité, vadili sa na dvore s mužom Vincom. My sme vošli dnu, sadli sme si do kuchyne a Rudo sa ospravedlnil, že sa necíti dobre, že si ide ľahnúť spať. Aj Marek zaspal v kresle. Ja som sa rozrevala, že musím ísť domov, že som opitá, že dostanem bitku od mamy. Ujo Vinco zobudil Ruda, Rudo Mareka a opäť sme spolu všetci traja pochodovali po Devínskej Novej Vsi, kde sa zvečerievalo, ľudia sa vracali z práce, z obchodu, niektorí vystupovali z autobusov, iní polievali ulicu pred bránou, za plotmi brechali psi, za oknami sa naťahovali mačky, uprostred cesty deti skákali škôlku, Rudo zodvihol sklíčko, hodil ho a sám zaskákal, my dvaja s Marekom sme to po ňom zopakovali, inde letela cez cestu lopta, ktorú sme odkopli, Rudo sa privrával susedom po chorvátsky. Ľubomír Feldek venoval k päťdesiatke Rudolfovi Slobodovi, mimochodom sám ho považuje za piateho člena Trnavskej skupiny, báseň s krásnym názvom Nomen Omen. Na tomto mieste by som z nej chcela zacitovať:

Podľa jedných opieral
sa o palicu,
podľa druhých po Devínskej
Novej Vsi

kráčal bez nej. Zhovárali
sa s ním psy.

Ale mal aj iné slobodovské črty:
odvahu a radosť z života aj smrti.

Vrátili sme sa na Slovinec.

– Tak ja ti napíšem ospravedlnenku, – povedal Rudo.

– Alebo počkaj, nenapíšem, lebo to by si mama mohla myslieť, že si si ju napísala sama. Niečo ti dám, niečo, čo keď jej dáš, bude vedieť, že to máš naozaj odo mňa.

Chodil po kuchyni a niečo hľadal, napokon mi dal očká, rybacie očká v konzerve a povedal, aby som ich dala mame.

Vždy mi trochu pripomínal otca. Možno preto, že mali obaja radi hudbu, obdivovali rovnakých spisovateľov: Marcela Prousta, Jamesa Joycea, Hermanna Brocha, Tolstého alebo Dostojevského. Aj u nás v Hamrštíle si z týchto autorov nahlas čítali a často citovali filozofické diela. „Ťažko som sa predieral mnohými filozofickými knihami: sú ťažké a nudné a neľudské, chcú nás donútiť k nejakej viere. No práve medzi najväčšími filozofmi som našiel svojich najlepších priateľov – Platón, Augustínus Aurélius, Tomáš Akvinský, Luther, Hus, Kant, Hegel, Nietzsche, Mach, Heidegger. Ich večná nespokojnosť a úcta k rozumu ma možno nejako „spacifikovali“. Ale to „nejako“! Takmer nijako! Stále mám pocit, že som na všetko prišiel sám, bez nich. Lenže bez nich by sa nedalo. Sme trpaslíci, ktorí stoja na pleciach obrov. Tí vyzerajú často menší – ale aj to je relatívne.“

***

Jozef Mihalkovič mal platňu, na ktorej boli hlasy spisovateľov. Nikdy som doma tú platňu nevidela ani nepočula, vždy sme ju s mužom iba hľadali, musela však urobiť dojem nielen na nášho tata, ale aj na Ruda. Tato hocikedy napodobňoval Sergeja Jesenina a jeho prednes vlastnej básne o Jemeljanovi Pugačovovi, kričal, a my so sestrou sme sa smiali, no niekedy nám z toho kriku tuhla krv v žilách.

Keď som šla ešte ako gymnazistka školským autobusom do Slovenského národného divadla na divadelné predstavenie Herodes a Herodias, ušla som cez prestávku do Klubu spisovateľov pozrieť sa, či tam náhodou nesedí tatko. Sedel tam s Rudom a básnikom Igorom Gallom. Naťahovali sa, kto povie krajšiu vetu. Prehovorili ma, aby som sa už do divadla nevrátila. Vystrájali, jeden druhého vyzývali, aby povedal slovo, ktoré ten druhý v žiadnej svojej knihe nepoužil. Ja som Rudovi povedala, že určite nepoužil slovo ubikácia, Rudo vravel, že ho má v Britve, ale že určite ho nepoužil môj tato. Tato sa plieskal po stehnách a vravel, že slovo ubikácia použil ešte skôr ako Rudo v knižke Možno si postavím bungalow. Napokon sme zaplatili a kráčali k divadlu, aby som stihla školský autobus a zamiešala sa medzi spolužiakov skôr, ako si učiteľka všimne, že som z divadla ušla. Z tašky som vytiahla Jeseninovu knižku. Vtedy si tato spomenul na platňu a na Jemeľjana Pugačova, začal napodobňovať Jesenina. Rudo vravel, že má zlý prízvuk a začal kričať aj on a tiež napodobňoval Jesenina. Stáli sme pred divadlom a Rudolf Sloboda a Vinco Šikula kričali:

– Pravadíte, pravadíte miňá k nimú, ja chačú vídeť étava čelavéka!

Inokedy som sedela u Michala a čašníčka Zuza mi priniesla dve deci vína, že toto vám posielajú tí dvaja veselí mládenci. Zobrala som pohár, otočila som sa, v kúte pri stole sedeli tatko Vinco a Rudo.

– Sme múdri kmeti, spýtaj sa nás niečo, Veronka! – hovoril Rudo

– Pýtaj sa na čo chceš, poradíme ti, my sme radisti, – povedal tato.

Mám robiť iba nečakané veci, trochu sa pri nich potrápiť a aj pri tom potrápení vydržať, a veľa čítať, aby som mala preduchovnelý výraz tváre, to každého muža ohúri. „Uvidíš, akí budú všetci do teba zamilovaní. Ani nemusíš nič hovoriť. A nestačí mať vysielač, potrebuješ k nemu aj prijímač, daj na nás, my sme radisti, dobre ti radíme. Každý deň má byť trochu iný, keď sa zaradí medzi ostatné ako do šanónu, to si nemusíš ani nič zapisovať. V denníku má byť všetko iba nahodené, ale komorné, slovo komorné pravdaže nesúvisí s komorou, iba okrajovo.

– A hlavne, nesrať do vody, ryby to nežerou, – hovoril tato…

– Najprv musíš postaviť dom, a až potom sa ti môže dymiť z komína, – pokračoval..

– Čo dom, najprv musí vykopať základy a niekto sa už pri kopaní základov na stavanie domu vyserie, – hovoril Rudo, – alebo mu naserie niekto do tých jeho základov!

– Verona by chcela, aby sa jej dymilo z komína, ale ako sa ti môže dymiť z komína, keď nemáš dom ani základy? Najhoršie je, keď ti komín neťahá a pec nie a nie sa rozhorieť. Vtedy si v riti, – povedal tato. Keď vyšla knižka Uršula, stretli sme sa na ulici pred vinárňou U Wolkra. Sadli sme si do bistra a zhovárali sme sa o Bohu.

„Najdôležitejšie v živote človeka je odpúšťanie. Nejde predsa o to, že Krista ukrižovali, nikto by predsa nebol nadšený, keby sa mu niečo podobné stalo. Veď stiekol z krvi za pätnásť minút. Ide len a len o odpúšťanie. Milovať nepriateľa. To je to! Rešpektovať ho! Bez toho to nejde. Aj Boh si musí každý deň klásť otázku – Som Boh, nie som Boh? Asi som. Ak Boh existuje, nemusí sa ľuďom ukazovať a dokazovať to ako nejaký chmuľo, môže predsa zmenšiť svet na pár metrov štvorcových tak, že tu zostanem len ja… Ale neodvážil by som sa povedať, že nie je,“ – vravel Rudo. „A tie vojny?! Napríklad len na Námestí štvrtého apríla padlo tristo ruských vojakov! Kto to vie? Možno už nikto! Len tvoj tatko a ja! Ale ako sa Boh môže na to všetko pozerať?“

***

Po pohrebe Rudolfa Slobodu sme sa šli s tatkom previezť po Devínskej Novej Vsi. Vonku pred krčmou sedeli chlapi a pili pivo.

– Ako je tu pekne, no nemohol tu ten Rudo takto byť? – hovoril tato. Previezli sme sa aj popri rieke Morave, ktorá sa leskne aj v noci a občas sa zablyští aj v niektorej z Rudových kníh. Dnes už málokto vie, že náš slovenský svetový spisovateľ Rudolf Sloboda nikdy nebol v zahraničí. Do sveta sa pozeral z kresla cez okno svojej izby, ako v básni hovorí básnik Feldek.

„Nestaviam svojou prózou pomník, niečo nezničiteľné, čo by museli ľudia stále mať na očiach a stále by im to vlastne zavadzalo. A nechcem byť ani trocha slávny. Vôbec ma nezaujíma, či ma poznajú Rusi alebo Nemci, Angličania alebo Francúzi. Stačí mi tých päť-, šesťtisíc slovenských čitateľov. Stačí mi aj menej. Je obludné byť svetovým autorom. Nechcel by som byť Hemingwayom ani Proustom, Kafkom ani Joyceom, som rád neznámym spisovateľom tzv. malého národa. Budem spokojný, keď si môj čitateľ uvedomí, že je taký istý ako ja… Nemá každý toľko energie, aby urobil toľko chýb ako ja. Vždy som chcel čitateľa potešiť. Nech sa poteší z vety, z textu, usmeje sa, ide spokojnejšie spať, aby nabral nové sily do práce. Každá kniha je len epizóda v čitateľovom živote, je to kytica, ktorá raz uvädne a treba ju vymeniť za inú. Čitateľ si okrem mojej knihy prečíta aj iné a možno mu moja kniha pomôže tým, že bude lepšie chápať aj tie druhé knihy – kytice.“

Dnes sa k Rudovi Slobodovi hlásia všetci. Tak ako on už nik nepíše a nepoznám ani nikoho, kto by takým originálnym spôsobom rozmýšľal o svete a literatúre, a vlastne ani nikoho, komu by tak v slovenskej literatúre ako mojim dvom „tatkom“ záležalo na peknej a dobrej vete a na tom, aby bola ako vajíčko.

Sme trpaslíci, ktorí stoja na pleciach obrov…

P.S. „Moje knihy raz budú iba históriou. Nijako sa na to nepripravujem. Nechcem predbiehať dobu a byť autorom XXI. storočia. Dobre, že človek tu už nebude. Ničota je najdôstojnejšia. Zostanú naše deti, možno aj naše diela, ale možno nezostane nič.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rudolf Sloboda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
47,99
In eterno flower box šesťhran "M" maslové a  fialové ruže

In eterno flower box šesťhran "M" maslové a fialové ruže

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk