Dekolonizácia či zmena fasády?

03.05.2018 00:00
Kapitalizmus
Megakapitál, ktorý o politickom vývine sveta rozhoduje, dokázal skorumpované a slabé ekonomiky dekolonizovaných krajín udržať v područí. Autor:

„Ak chceme, aby všetko ostalo pri starom, treba všetko zmeniť.“
Giuseppe Tomasi di Lampedusa: Gepard

Takéto myšlienky sa natískajú, keď sa obzrieme na meniace sa podoby a formy kolonizácie (a neskoršej dekolonizácie) od čias objaviteľských výprav z druhého najmenšieho, ale vtedy technicky najvyspelejšieho svetadielu, ktorý sa, vyzbrojený ohňom, krížom a mečom, vydal dobývať a privlastňovať si technicky menej vyspelé, oproti nemu však obrovské kusy iných svetadielov. Tak došlo k paradoxu, že časť zemepisného trpaslíka Európa, zložená zo štátov a štátikov, ktoré boli oproti veľríšam najmä v Ázii taktiež trpasličie, väčšinu tohto šíreho sveta ovládla a podmanila si ho. Podmanila a začala vyciciavať.

Dnes sa hranice tejto časti Európy viac-menej kryjú s útvarom známym pod značkou jadro EÚ, ktorého bohatstvo nepramení iba z efektivity jeho terajšej ekonomiky, ale zároveň z výnosu koristí, čo koloniálne mocnosti nazbíjali vo svojich dŕžavách, ako aj z ekonomických závislostí, ktoré medzi niekdajšími kolóniami a ich vtedajšími metropolami na základe kapitálovej nerovnováhy pretrvávajú.

Je bežné spájať kolonializmus s obdobím objaviteľských výprav od Kolumbových čias, aj keď to celkom nesedí – veď čo iné než koloniálna veľmoc bol staroveký Rím, zahŕňajúci na svojom vrchole juh Británie, sever Afriky a východ Ázie? A nebol jediný – Alexander Veľký rozšíril Macedónsku ríšu až do Perzie a Indie a založil viacstoročné dejiny helénskej kolonizácie. Príklady by sa dali rozširovať, ale napriek tomu sa tieto staroveké výboje do priľahlých krajín, aj keď spojené s kolonizáciou, s dejinami kolonizácie v dnešnom chápaní nezvyknú spájať. Zaužívalo sa, že kolonializmus ako historickú fázu vzťahujeme na dobývanie mimoeurópskych území skupinou európskych mocností, vybavených technickou prevahou a dobyvateľskými chúťkami.

Útlak vyvoláva protitlak

Každý otrok by totiž radšej bol na mieste svojho pána, čo vyvolávalo vzbury už od antických čias. Ideové podložie však tomuto zápasu dala až Veľká francúzska revolúcia svojou Deklaráciou ľudských a občianskych práv z roku 1789, ktorá stojí pri kolíske dekolonizačných zápasov posledných dvoch storočí. Paradoxom je, že prvú úspešnú vzburu proti metropole odštartovala americká kolónia britského impéria.

Najprv v znamení občianskych práv striasla putá, potom následnou expanziou na Západ, spojenou s občianskymi právami len pre kolonizátorov, súbežným podmaňovaním a genocídou pôvodného obyvateľstva postupne sama vyrástla na najväčšieho kolonizátora. Na veľmoc, ktorá sa vzmohla na najsilnejší štát planéty a už si môže občas dovoliť sama si nasypať popol na hlavu kvôli niekdajšej genocíde – pravda, až v čase, keď od potomkov pôvodného obyvateľstva už nič nehrozí.

Tento úspešný dekolonizačno-kolonizačný proces spustil vlnu ďalších v Strednej a Južnej Amerike, potom aj v Ázii a Afrike, a klasickú podobu kolonializmu ukončila až klinčeková revolúcia v Portugalsku roku 1974. Prebiehal v znamení revolučno-oslobodzovacej rétoriky a ak pojem rozšírime aj na neklasické podoby, potom sa posledná fáza rozkladu kolonializmu dá vidieť v rozpade kompaktného ZSSR, lebo ho sprevádzal rovnaký proces odtŕhania sa periférií a provincií od metropolitného jadra, ktorý dosť pripomínal pád Rímskej ríše, ibaže v zrýchlenom mode nových čias.

Kolónie sa musia oplácať

Metropoly zo svojich provincií vždy ťažili a ich blahobyt stál na vykorisťovaní kolónií. Aj ich belošských mocenských predstaviteľov v provinciách delila od domorodcov hlboká sociálna priepasť. Pokiaľ tieto kolónie cudziu nadvládu trpeli, lebo nemali silu ju zvrhnúť, peňazovod z kolónií do metropoly viac-menej fungoval a s izolovanými, nekoordinovanými vzburami si trestné výpravy už poradili. Najmä aj preto, že do úlohy pešiakov či nižších šarží bežne zapájali domácich janičiarov, ktorí sa vždy a všade ľahko nájdu.

Lenže odporu pribúdalo, trestných výprav bolo treba čoraz viac, a to ide do peňazí. O čo viac sa ich musí vynaložiť na potláčanie, tým viac sa stenčuje peňazovod do metropoly, až kým celá vec prestane vynášať. No najmä britským kolonizátorom sa ešte pred dekolonizáciou podarilo objaviť efektívnejší vzorec – prenášali časť správy na miestne establišmenty, ktorým prenechávali kus koláča za cenu, že za kolonizátorov vykonajú špinavú prácu a udržia systém v chode.

Najlepšie sa to darilo na kastovníckom indickom subkontinente, kde systém medzičlánkov v podobe maharadžov, radžov a miniradžov, alias veľkráľov, kráľov a králikov, dovolil metropole udržať si moc až do Gándhího objavu moci bezmocných v podobe nenásilného odporu. Ba vo forme Commonwealthu, spojeného osobou britského monarchu, pretrváva všelikde formálne dodnes.

V Afrike to tak ľahko nešlo, rasová segregácia a prestíž bieleho muža zavážili psychologicky viac, takže strhávanie pút prebiehalo krvavejšie, kým miliónové masakry v Indii prepukli až pri následnom delení moci podľa etnických a náboženských hľadísk. Aj inde odboj silnel, po starom sa vládlo s čoraz väčšími nákladmi na udržanie moci, až kým koloniálny systém pod tlakom oslobodzovacích hnutí po ústupových bojoch neskolaboval a na troskách kolónií nevyrástli samostatné štáty, spravidla zmietané zápasmi víťazných hnutí o moc.

Násilie a manipulácia

Spomínané dve formy ovládania samozrejme analyzovali mnohí politológovia a ekonómovia, podstatu efektívnosti či neefektívnosti vládnutia, ako aj rôznych technológií moci nevystihli však najhlbšie oni, ale dvaja geniálni autori antiutópií, Aldous Huxley a George Orwell. Ten druhý odhalil vo svojom románe 1984 hrubú, teroristickú podobu totalitného donucovania, ktoré sa v historickej perspektíve nakoniec prejavilo ako neefektívne, lebo vedie do stagnácie, keďže psychologicky vyvoláva okrem paralyzačného strachu aj vnútorný odpor. Naproti tomu Huxley v Prekrásnom novom svete predviedol metódu mäkkej manipulácie ako efektívnejšiu, lebo pomocou nej sa masy dá nalákať, aby uverili, že do slučky, kam ich moc láka, vlastne sa chcú dostať samy, a tak sa namiesto odporu dajú viesť na vôdzke. V jeho podaní tak vznikol základný vzorec konzumizmu, ktorý si ľudstvo už nedá vziať, ani keby tragače z neba padali.

Svetu vládne politika ako inscenácia na opíjanie más rožkom.

Že odbočujem od témy? Len na prvý pohľad. Iba odkazujem na dva vzorce dekolonizácie. Ako oslobodenecké hnutia v kolóniách naberali na sile, bolo treba čoraz viac vojenských či polovojenských síl na ich potláčanie – a ako ukazuje priebeh dekolonizácie, nakoniec bolo treba túto cestu vzdať. Charizmatickí, nezištní vodcovia typu Mahátmu Gándhího, Simona Bolívara, Patricea Lumumbu, Leopolda Senghora, Nelsona Mandelu, Roberta Mugabeho a ďalších vytiahli do boja za slobodu či proti segregácii, kde sprvu stáli ako trpaslíci proti sedemhlavému drakovi, a napriek tomu dokázali strhnúť do boja čoraz väčšie masy, kým ich nakoniec nepriviedli k víťazstvu. Pod týmto tlakom sa kolonizátori dŕžav, ktoré sa nákladmi na ich udržanie postupne stávali stratovými, nakoniec vzdali – to je základná paradigma historického obdobia od Veľkej francúzskej revolúcie po sedemdesiate roky minulého storočia.

Lenže jedna vec je zvrhnúť kolonizátorov a získať politickú nezávislosť a iná vybudovať vlastné fungujúce mechanizmy moci a administratívy – na to treba skúsenosti, a tie chýbali. Výsledkom býval chaos a rozklad, ktoré nútili nových vládcov znovu zapájať bývalých belošských administrátorov s ich know-how, podobne ako sa boľševická revolúcia v začínajúcom ZSSR mocensky opierala o komisárov, teda ľudí jej oddaných, ale nekvalifikovaných, takže k nim potrebovala odborníkov, na ktorých sa síce spoľahnúť nemohla, ale bez ich kvalifikácie si nevedela rady.

Čosi podobné prebiehalo a prebieha v mnohých dekolonizovaných štátoch, ktoré sa síce striasli cudzích rabovačov, len aby obyvateľstvo po čase zistilo, že ich vystriedali rabovači domáci. A že peňazovody, ktorými sa predtým odčerpávali prostriedky z kolónií do metropol, fungujú ďalej, ibaže už nevedú do rozpočtov metropol, ale na tajné účty vlastných papalášov a ich potrimiskárov.

Nie je v tom nič nové pod slnkom. Moc korumpuje. Niekedy až v druhom slede – napríklad keď v Juhoafrickej republike Nelsona Mandelu vystriedal na čele štátu korupčník Jacob Zuma. Inokedy sa ten zvrat sústredí do životnej dráhy tej istej osoby, ako svedčí príbeh otca zakladateľa Roberta Mugabeho, ktorý ako hrdina odboja úspešne doviedol Zimbabwe k nezávislosti a ako prezident nakoniec svoju vlasť, ruka v ruke so svojou kamarilou, nielenže vyraboval, ale sa neštítil ani genocídy.

To sú iba dva príklady z mnohých, ktoré prebiehajú podľa rovnakého vzorca, v rámci ktorého napríklad do afrických krajín pritieklo vlani okolo 4,5 miliardy eur rozvojovej pomoci, ale zároveň z nich, podľa odhadov, odtiekli viac ako dve tretiny naspäť na tajné papalášske kontá. A samozrejme aj na kontá tých, čo sa starajú, aby nejaký nežičlivý kuciak nevyniesol tie operácie na svetlo.

Takže iba zmena fasády?

Vývin teda dosvedčuje, že navonok dekolonizácia politicky prebehla úspešne, čo je obrovský výdobytok posledných dvoch storočí. Ale že megakapitál, ktorý o politickom vývine sveta rozhoduje, dokázal skorumpované a slabé ekonomiky dekolonizovaných krajín napriek tomu udržať v područí. Už nemusí svoju moc presadzovať silou, vojensky, to vyšlo z módy ako neefektívne, a neefektívnosť je ten najťažší hriech. Stačí sa spriahnuť s establišmentom dekolonizovaných krajín, ktorý sa o poriadok už postará zaň, a o zisk sa už po bratsky podelia. Jeden príklad za mnohé:

Za juhoafrického apartheidu masakrovali štrajkujúcich či rebelujúcich černochov prevažne belošské policajné oddiely pod velením koloniálnych veliteľov – tak to bolo roku 1960 v Sharpeville či 1976 v Sowete a všelikde inde. Keď však v auguste 2012 baníci v juhoafrickej Marinake vstúpili do štrajku, nestrieľali do nich už odstavení belošskí kolonizátori, ale černošská polícia, nástroj domácej vlády v Johannesburgu. Aj administratíva tohto ťažiarskeho megapodniku je domáca – firma však napriek tomu sídli v Londýne.

Napokon, našinec si ten vzorec premeny vzťahu medzi metropolou a provinciou mal príležitosť vyskúšať na vlastnej koži, hoci Československo skutočnou kolóniou nikdy nebolo. Keď jeho politické vedenie začalo roku 1968 presadzovať socializmus s ľudskou tvárou, hodilo tým metropole, teda Moskve, aj s jej miestodržiteľmi v štátoch Varšavského paktu, rukavicu. Nepriamo tým predsa implikovalo, že ich systém predstavuje socializmus s neľudskou tvárou – a ktorá metropola by si takto dala brnkať po nose? Tak sa Československo dožilo intervencie spojeneckých armád, ktoré v ňom nastolili poriadok zvonku, inváziou. Stačil však rok, kým sa nový establišment neusadí v úlohe miestodržiteľa, a roku 1969 proti demonštrantom už nezakročili okupanti, ale ozbrojené zložky vlastného štátu. Poriadok bol obnovený, ako tento proces nazval Milan Šimečka.

Obdobné príbehy sa v epoche, maskovanej nálepkou postkolonializmu, odohrávajú vo všetkých kapitálovo podvyživených a korupciou i populačnou explóziou pustošených rozvojových krajinách, a podobajú sa navzájom ako vajce vajcu. V období globalizovanej siete megakapitálu, ktorý politiku (a politikov) v neoliberalizme drží pod palcom, si iné aj ťažko predstaviť, lebo investor je bohom, ktorému politická reprezentácia musí znášať modré z neba, nie mu predpisovať mantinely. Takto epocha postkolonializmu zmenila tvár. Niekdajšie koloniálne veľmoci už neovládajú bývalé kolónie silou, ale spojenectvom s úplatným establišmentom ich mocenského aparátu, ktorý špinavú robotu vykoná vo vlastnej réžii tak, aby si prišli na svoje aj domáca kapitálokradná vrstva, aj zahraničný veľkokapitál.

Slovom, dobývať a ovládať slabších v znamení ohňa, kríža a meča, či v nejakom inom znamení, sa dnes už neoddá. Oveľa efektívnejšie je podmaňovať si slabé a skorumpované krajiny investovaním a najmä skupovaním pôdy, kde sa potom legálne dá gazdovať na svojom po svojom a meniť predtým diverzifikované oblasti agrikultúry, určené viac na miestnu spotrebu, a teda z hľadiska svetového trhu nezaujímavé, na finančne výnosné, ale ekologicky zhubné monokultúry určené predovšetkým na vývoz. To isté platí aj pre veľkopriemyselné odvetvia vrátane ťažby surovín, spojené spoločným menovateľom nízkej pridanej hodnoty.

Tento obrat však znamená rozšírenie príležitostí. K lizu sa nedostanú už iba bývalé koloniálne mocnosti, ktoré majú vo svojich niekdajších kolóniách dávne väzby, a teda aj prismŕdačov, ale aj kapitálovo silné mocnosti či veľmoci, ktoré kolónie nemali, ako napríklad Čína či Južná Kórea, a teraz ich v postkoloniálnej verzii majú po celom svete.

Záver

V politickej rovine prebehla dekolonizácia teda úspešne. V ekonomickej však iba zmenila fasádu, vývesný štít, lebo svetu vládne politika ako inscenácia na opíjanie más rožkom, kým bábkoherci si v šere za kulisami hrajú vlastnú hru a zatiaľ ešte vždy našli cesty, ako formy meniť tak, aby obsah ostal viac-menej pri starom.

Pavel Branko (1921)

Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave. Za protifašistický odboj odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene. V roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1945 – 1956 sa venoval prekladateľstvu a filmovej kritike. V rokoch 1957 – 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo, od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti. Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike. Vydal výber z doterajšej filmovo-kritickej reflexie v troch zväzkoch pod názvom Straty a nálezy a vo vydavateľstve Marenčin PT knihu spomienok Proti prúdu (2011) a publikáciu Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy (2016) s podtitulom Rozhovory Iris Kopcsayovej s Pavlom Brankom o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii.

Pavel Branko
Pavel Branko Autor: Robert Hüttner, Pravda

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#veľmoci #postkolonializmus #kolonializmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk