Janičiari, zapredanci, agenti zaoceánskeho kapitálu

Je zrejmé, o kom dnes bude reč. O údajne poslušných nástrojoch plánov, spriadaných po nociach kdesi na pražskom cintoríne. Či „tajomných koridoroch newyorskej Piatej Avenue". O „zapredancoch", čo obetovali slobodu svojho ľudu za judášsky groš kdesi spoza Atlantiku či z Bruselu. O tých, čo vraj naivné masy vedú ku skandovaniu nebezpečných hesiel a zhromažďovaniu dlažbových kociek.

Či naopak bude o „záchrancoch demokracie“? O „obrancoch slobody pred nenásytným štátom“. O „rytieroch v bielej zbroji“, chrániacich ľudské práva, ústavné princípy, a vôbec dôstojnosť človeka pred skorumpovanými mocibažnými politikmi.

Nie. Budeme hovoriť o občianskej spoločnosti, ktorá, ako nás učí politická veda, ovplyvňuje dôležitou mierou sociálny kapitál v spoločnosti, hrá úlohu v poskytovaní verejných služieb, a má – nech už sa to niekomu páči, alebo nie – politickú úlohu.

V prebiehajúcej politickej kríze sa časť občianskej spoločnosti postavila proti aktuálnym držiteľom moci a žiadala ich odchod. Od odstúpenia konkrétnych osôb po predčasné voľby. Prekročila tým svoju „úlohu“? V zastupiteľskej demokracii sa predsa politici nespovedajú „ulici“, ale voličovi. Naozaj? A je v tom rozdiel?

Leviatan

Vráťme sa k povedanému: v kríze sa časť občianskej spoločnosti postavila proti aktuálnym držiteľom moci… Aká veľká a ktorá časť? Kto ju tvoril, aké časti spoločnosti boli v protestoch zastúpené? Aké požiadavky vznášala a v čom záujme boli? To všetko sú legitímne otázky. Neznamenajú však automaticky spochybnenie práva tretieho sektora, či ak chcete ulice, zasahovať do politiky, do výkonu moci.

Spochybňovanie „ulice“ môže prameniť z hobbesovskej predstavy o vzťahu štátu a spoločnosti, vlády (v širokom zmysle slova) a ľudí združených v neprebernom a nestálom množstve organizácií či neformálnych iniciatív. Predstavy štátu ako všeobjímajúceho Leviatana, vlády ako absolútneho suveréna, s právom, ba dokonca povinnosťou, neobmedzene vykonávať zverenú moc.

Pre Thomasa Hobbesa, ktorý písal aj pod vplyvom hrôz anglickej občianskej vojny, bol suverén jediným garantom spoločenského mieru. Nie prostredníctvom morálneho vedenia či presviedčania. Mocou, ktorú mu zverili jeho subjekty, a ktorá je väčšia než moc kohokoľvek iného a iných v štáte.

Zverenie moci je bezpodmienečné. Nie je to „dohoda“ v pravom zmysle slova. Je to dar, ktorý dostáva suverén od ľudí, a ktorý autorizuje jeho budúce skutky, pretože inak to nejde. Inak by spoločnosť nemohla existovať. Premenila by sa na vojnu každého proti všetkým. Veď predsa: homo homini lupus est.

Pravda, absolutistických kráľov už niet, a v zastupiteľskej demokracii je moc darom odovzdávaným vo voľbách, na obmedzené obdobie. No zvyšok platí. Vláda, podporená parlamentnou väčšinou, má právo a povinnosť vykonávať moc zverenú voličmi. Alebo inak, malou extrapoláciou: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“

Takáto vláda sa nemusí a nemá riadiť „volaním ulice“. To by znamenalo chaos, možno začiatok vojny všetkých proti všetkým. Koniec koncov, kto tú ulicu – občiansku spoločnosť, tretí sektor – tvorí? V lepšom prípade rôznorodá masa, neschopná zjednotiť sa na „pozitívnom programe“. Masa pripravená zmeniť sa na nebezpečný, ničiaci dav. V horšom zástupcovia podivných záujmov, snažiaci sa uchopiť moc zadnými dverami, nelegitímne.

To neznamená, že pre zástancov hobbesovského suveréna sú demonštrácie a protesty nevýznamné. Sú ale najmä PR problém, problém „zlého obrazu“ vlády (jej konkrétnych predstaviteľov) v spoločnosti. Nenastoľujú však otázku jej legitimity. O nej máme a smieme rozhodovať len v krátkych, a podľa možnosti pravidelných, obdobiach volieb.

Vraj je to nevyhnutné pre spoločenskú stabilitu. (A popritom to je to pre „mocných“ pohodlnejšie.)

Rytieri žiarivej zbroje

Oproti tomu stojí iný pohľad na občiansku spoločnosť. Pripisuje jej cnosti slobody, rovnosti a spontánnej solidarity, nevynucovanej štátom. Robí z nej sféru, v ktorej sa spoločenská povaha človeka prejavuje akosi čistejšie než v „politike“, s jej korupciou mocou, a v štáte, s jeho hierarchickými štruktúrami a mocenským prinútením.

Pre anarchistu Bakunina bola takáto spontánna organizácia spoločnosti plnohodnotnou alternatívou štátu. Svetlou budúcnosťou, po zvrhnutí tyranie mocných. Pre moderných liberálov je občianska spoločnosť protiváhou štátu. Dokáže lepšie reagovať na rôznorodé a meniace sa potreby ľudí. Vytvoriť priestor pre osobnú iniciatívu (navyše priestor, ktorý sa neriadi prísnou – svojím spôsobom tyranskou – logikou trhu), ochrániť práva a slobody.

Dôležitosť občianskej spoločnosti údajne má narastať v postmodernej spoločnosti. Tradičné štruktúry triedy, národa, etnickej či náboženskej príslušnosti sa rozpadajú, s nimi aj relatívne pevné identity. Namiesto hierarchických štruktúr sa rozhodovanie a výkon moci dejú vo vzájomne prepojených sieťach. Postmodernita nás oberá o niektoré z istôt modernej doby. Zároveň však má otvárať priestor pre osobnú iniciatívu.

Hierarchicky usporiadaný, byrokratický štát už v takejto situácii údajne nie je schopný zabezpečiť efektívnu správu vecí verejných. Musí si pribrať občiansku spoločnosť, mimovládne organizácie a iniciatívy. Na ne prenáša časť svojich funkcií a prizýva ich, už ako partnerov, k výkonu moci.

Je to iná variácia dichotómie. Občianska spoločnosť už nie je súperom suverénnej vlády. Je jej partnerom, a zároveň strážcom pred nadmernými – a nebezpečnými – zásahmi štátu do ľudskej slobody.

Nemáme priestor zaoberať sa otázkou, či naozaj žijeme v postmodernom svete. Pre nás je dôležitý jeden z bodov kritiky tohto konceptu: príliš sa zameriava na pôsobenie mäkkej sily, vládnutie pomocou presviedčania. A zakrýva tvrdú realitu moci. Bez ohľadu na zmeny spoločnosti a štátu, mocenské nerovnosti ostávajú (a sú prepojené s ekonomickými). Nesmerujeme k svetu, kde každý bude mať viac možností, viac slobody vybrať si vlastný projekt šťastia. Mení sa len spôsob prejavu a reprodukcie nerovnosti.

Zdôrazňovanie rozdielov a dichotómie medzi štátom a občianskou spoločnosťou môže zakryť množstvo ich existujúcich prepojení. Vedie k zatracovaniu alebo, naopak, uprednostňovaniu občianskej spoločnosti pred štátom. A k predstave, že jeden bez druhého by sa mohol, či mal, nejako zaobísť.

Občianska spoločnosť + politická spoločnosť = štát

Na pozadí búrlivého začiatku dvadsiateho storočia filozof Antonio Gramsci premýšľal o vzťahu medzi štátom, vládou a spoločnosťou. V tom čase svetová vojna rozborila starý európsky svet a sociálne revolúcie otriasali základmi politických režimov.

Podľa Gramsciho, vláda má možnosť prinútiť ľudí konať podľa stanovených pravidiel a noriem fyzickým násilím alebo jeho hrozbou. No vláda je len najviditeľnejším aspektom štátu. Použitie moci alebo jeho hrozba nedokážu samy osebe vysvetliť spôsob fungovania a distribúcie moci v moderných spoločnostiach liberálneho kapitalizmu. Stabilnejší základ moci je vytváraný v občianskej spoločnosti, prostredníctvom hegemónie.

Inak povedané, pre Gramsciho je občianska spoločnosť sférou, v ktorej vládnuce triedy rozširujú a posilňujú svoju moc nenásilnými prostriedkami. Líderstvom, schopnosťou vytvárať a formovať spoločenský konsenzus. Napríklad definovaním toho, čo je považované za „správne“, „slušné“, či aspoň „prijateľné“.

Znamená to, že sme len ovce, vedené k nasledovaniu mocných? Presviedčaním, a ak to inak nejde, prinútením? Že pred mocou mocných niet úkrytu, ani v spontaneite „ulice“?

Vôbec nie. Hegemónia nie je sprisahaním. Nie je do detailov vopred vymyslenou, a starostlivo zorchestrovanou stratégiou vládnucich tried. Ale systémom sociálnych vzťahov, ktoré sú v danej podobe výhodnejšie pre niektoré skupiny než pre iné. Sociálny poriadok, formovaný dynamickým vzťahom medzi prinútením a hegemóniou, nie je nikým vedome a bezprostredne ovládaný. Je skôr využívaný, legitimizovaný a reprodukovaný účasťou na inštitúciách a procesoch, ktoré ho tvoria.

Spochybnenie hegemónie

Lenže tam, kde je usporiadanie moci legitimizované a reprodukované účasťou, môže byť aj spochybnené. Napríklad odmietnutím zúčastniť sa na ritualizovaných tancoch moci („Ak máte politické požiadavky, presadzujte ich prostredníctvom politickej strany.“). Alebo snahami o zmenu choreografie („O tom, kto bude ministrom, môžu rozhodnúť iba voľby.“).

Bábkami mocných tak nie sme aj vďaka existencii občianskej spoločnosti. Je miestom, kde môžu byť formulované alternatívy. Z priestoru občianskej spoločnosti môžu povstávať výzvy hegemónnej dominancii, a tak môže byť základom politických a spoločenských zmi­en.

Riadi sa totiž vlastnou logikou. Odlišnou od logiky vlády (postavenej na prinútení, moci) a logiky ekonomiky (stojacej, dnes, na princípoch trhu a zisku). Medzi týmito troma sférami, samozrejme, existujú presahy. Aktivity občianskej spoločnosti sú ovplyvňované aj ekonomickými princípmi trhu (od ich financovania po to, kto má dostatočný kapitál vrátane sociálneho na „spoločenskú angažovanosť“), limity im stanovuje vládna moc.

No existujú aj presahy opačným smerom. Občianska spoločnosť rovnako prirodzene vstupuje do sféry politiky, moci. V niektorých prípadoch preto, aby jej aktuálnych nositeľov kritizovala, spochybnila či delegitimizovala.

Systémová neférovosť

Vráťme sa na začiatok. Diskusiu o úlohe „občianskej spoločnosti“ v politike, jej vzťahu k štátnej moci, a zdrojom legitimity, oživila prebiehajúca politická kríza. Pozrime sa teda najprv na jej príčiny.

Môže sa javiť ako výsledok neočakávaných udalostí (dvojnásobná vražda), nezvládnutej komunikácie premiéra (od nevkusnej tlačovej konferencie s miliónom eur v hotovosti vyloženým na stole cez snahu o bagatelizovanie protestov po ich spájanie s G. Sorosom) a účinného tlaku prezidenta či „zahraničných záujmov“.

V podstate je však dôsledkom kulminácie dlhodobých javov, súvisiacich so štruktúrou slovenskej politiky a ekonomiky. Robert Fico a strana Smer-SD nie sú tvorcami týchto podmienok, zdedili ich po predchádzajúcich vládach. No za 12 rokov (s dvojročnou prestávkou) na čele moci ich pomáhali udržiavať, v niektorých aspektoch prehĺbiť, a využívali ich na udržanie politickej moci a ekonomických ziskov.

Medzi definujúce znaky týchto podmienok patrí zneužívanie verejných peňazí ako zdroja na kupovanie či odmeňovanie politickej lojality a vysoká miera korupcie. Nie sú prejavom zaostávania v modernizácii krajiny, skôr charakteristikou dlhodobo budovaného politicko-ekonomického systému.

Dôležitú úlohu v ňom hrá politicky vplyvná skupina domácej kapitalistickej vrstvy, silno prepojená s politickými stranami. V počiatkoch jej vzniku stojí netransparentná, korupčná privatizácia. Dnes jej biznis stojí aj na preferenčnom prístupe k verejným peniazom, určeným na rozvoj dopravy, informačných a komunikačných technológií, zaostávajúcich regiónov, poľnohospodárstva…

Aj preto má väčšina slovenských politických strán charakter manažérsky riadenej skupiny, poskytujúcej politickú ochranu úzkym ekonomickým záujmom, so slabými mechanizmami vnútrostraníckej demokracie a netransparentným financovaním.

Zdanie stability

Na povrchu funguje takmer všetko, ako má: Slovensko má zákony chrániace právny štát a mechanizmy presadzovania práva. Reálna vymožiteľnosť práva je však slabá, najmä ak ide o politicky citlivé kauzy. Endemická korupcia a zneužívanie verejných zdrojov môžu dlhodobo fungovať len vďaka neefektívnym inštitúciám na presadzovanie práva – polícii, prokuratúre, súdnictvu.

Náznakov je mnoho. Napriek množstvu kolujúcich obvinení neskončila pred súdom takmer žiadna z korupčných káuz, ktoré by sa týkali vysokopostavených politikov či s nimi prepojených osôb. Štatistiky boja proti korupcii, ktoré zhromaždila Transparency International, ukazujú, že politici tvorili len jedno percento ľudí odsúdených za korupciu. V rokoch 2014 – 2017 bol najvyššie postaveným politikom odsúdeným za korupciu starosta Hodejova – obce s 1 628 obyvateľmi -, ktorý korumpoval obecných poslancov. Dostal dvojročný podmienečný trest.

Hlavným naratívom tretej vlády Roberta Fica bola „stabilita“ a „ochrana pred extrémami“ – pred extrémnou pravicou, antisystémovými či neštandardnými stranami i politikmi, ktorí by chceli vzdialiť Slovensko z európskeho politického mainstreamu. Fakty, ktoré vyniesla na povrch vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, možno neboli úplne nové. No rozsah ich prepojenia aj okolnosti, za akých sa to stalo, ukazovali, do akej miery je táto „normálnosť“ iba fasádou, za ktorou prebieha postupný únos štátu ekonomickými skupinami, napojenými na politikov a, s vysokou pravdepodobnosťou, aj medzinárodný a domáci organizovaný zločin.

Svojich „oligarchov“ a „sponzorov“ majú aj ďalšie politické strany. Podozrivé kontakty či minulosť majú aj iní politici vrátane opozičných. Aj preto rastie nedôvera voči inštitúciám zastupiteľskej demokracie, či rovno ich odmietanie. A preto mal najsilnejší prejav odporu voči tomuto systému podobu „občianskeho protestu“, ktorý si udržiaval odstup voči politickým stranám vrátane opozičných.

V „politickej spoločnosti“ čosi smrdí. A „občianska spoločnosť“ spochybňuje jej výlučné právo na riadenie vecí verejných.

Obnova kontraktu

Takže predsa? Tretí sektor sa mieša do výkonu moci? Skrytý za plášťom „hlasu ľudu“ sa snaží diktovať bez toho, aby sa podrobil skúške volebnou súťažou?

Nastavenie zrkadla moci nie je jej uzurpáciou. V konečnom dôsledku nič z toho, čo zaznelo na ulici, sa nemusí stať realitou, pokiaľ si to nenájde svojho politického nositeľa. Reprezentanta, ktorý sa za tieto idey postaví v najbližších voľbách.

Hlavnou požiadavkou tej časti občianskej spoločnosti, ktorá sa zapojila do protestov – od organizovaného „tretieho sektora“, tvoreného etablovanými mimovládnymi organizáciami, po spontánne iniciatívy – je slušný štát. Štát, v ktorom sú dodržiavané elementárne pravidlá spravodlivosti: od nezneužívania verejných zdrojov cez rovnosť zákonov pre všetkých po neutralitu výkonu štátnej moci.

Niektorí možno za tým skrývali vlastné politické záujmy. Niektorí požiadavku možno spájajú s osobnou antipatiou ku konkrétnym politikom. Výsledkom politickej krízy tak môže byť len výmena stoličiek – koniec koncov, ako po gorilích demonštráciách v roku 2012. Persona­lizácia problémov Slovenska do osoby Roberta Fica (a niektorých ďalších členov Smeru, či vládnej koalície) je reálnym rizikom. Vyvodenie politickej zodpovednosti je dôležité. No na vytvorenie „slušnej krajiny“ to nestačí.

To všetko je možné, treba si to uvedomovať, no verejným protestom to neberie legitimitu. Presahy medzi „politickým“ a „tretím“ sektorom nutne existujú. A politika, ak aj je súbojom ideí, spája ich vždy s konkrétnymi nositeľmi.

Voľby nie sú bezpodmienečným odovzdaním absolútnej moci suverénovi, hoci aj na obmedzené obdobie. Sú dohodou podmienenou nepísaným kontraktom. A v prípadoch hrubého porušenia podmienok majú občania právo žiadať kontrakt nový. Predtým ako to urobia vo sfére politiky, napríklad v riadnych voľbách, zaznieva protest „na ulici“.

Nepopiera to princípy fungovania zastupiteľskej demokracie. Naopak, je to podmienka ich dobrého fungovania.