Nebezpečný Federico García Lorca

14.06.2018 06:00

„So svetom nie je možné dorozumenie. Patríme k nemu len do takej miery, do akej sa mu vzoprieme.“ Pred 120 rokmi, 5. júna 1898, sa narodil najslávnejší španielsky básnik 20. storočia Federico García Lorca.

Lorca sa narodil vo Fuente Vaqueros na granadskej nížine označovanej starobylým slovom vega. „Moje najstaršie spomienky sú spojené s vidiekom a s prácou na pôde. Pastieri, polia, nebo, samota. Nestáva sa často, že k životu pristúpime takým prirodzeným, priamym spôsobom. Pozorovaním a počúvaním.“ Barokizujúce procesie andalúzskeho katolíckeho folklóru veľmi zapôsobili na jeho predstavivosť.

Federico García Lorca (5. jún 1898 - 19. august...
Federico García Lorca (5. jún 1898 - 19. august 1936) Autor: Profimedia

Neskôr, počas cesty po USA, kde bol ohúrený vecnou, strojovou racionalitou anglosaského pokroku, sa dokonca vyjadril, že si „vôbec nevie predstaviť, ako niekto nemôže byť katolík“. A predsa to bol napokon katolícky reakcionizmus jeho milovanej Granady, ktorý ho pripravil o život…

Jedno z najskvostnejších miest Córdobského kalifátu, z ktorého katolícka reconquista v roku 1492 vyhnala státisíce Maurov a sefardských židov, bolo v čase Lorcovho života provinčným mestečkom. Cestovateľ Karl Baedecker na začiatku 20. storočia opísal Granadu ako žijúcu ruinu, ktorej obyvateľstvo sa z väčšej miery živí žobraním. „Bol to hrozný moment, aj keď v školách to učia presne opačne,“ smelo deklamoval Lorca začiatkom občianskej vojny. „Zmizla obdivuhodná civilizácia s poéziou, astronómiou, architektúrou a jemnosťou, ktorá sa ničomu na svete nevyrovná, zmizla, aby uvoľnila miesto úbohému, zbabelému, strnulému mestu, ktoré teraz burcuje z pokoja najhoršia buržoázia v Španielsku.“

„Le goût de l'absurde“

Keď som sa pred viacerými rokmi v Havane na trhu s použitými vecami prehrabovala v starých knihách, nemohla som si nevšimnúť množstvo vydaní poézie španielskeho básnika Federica Garcíu Lorcu. Bolo medzi nimi aj jeho Súborné dielo (Obras completas), vydané v 50. rokoch v Madride, ktoré som si bez zaváhania kúpila. Prekvapili ma vtedy najmä dve skutočnosti: Lorcova pozoruhodná, dodnes živá prítomnosť na Kube, a zároveň rok vydania knihy.

V tom čase vládol v Španielsku nemilosrdný frankizmus, ktorý básnikovo meno ihneď po jeho zavraždení v roku 1936 vyhlásil za tabu. Ale takmer 20 rokov po Lorcovej smrti „Caudillo“ osobne povolil drahé vydanie „Súborného diela“, o ktorom som čoskoro zistila, že má k „súbornosti“ o to ďalej, o čo bližšie má k cenzúre (tú vraj Francisco Franco vykonal taktiež osobne). Ale zo slov, ktoré Lorcovi v predslove venoval Jorge Guillén a v doslove iný tabuizovaný básnik – Vicente Aleixandre, presakovala taká hlboká, bytostná láska k Španielsku, že väčšia už mohla byť len bolesť, ktorú to isté Španielsko spôsobilo básnikovi, ktorý ho celou bytosťou miloval.

Frankizmu sa nikdy nepodarilo Lorcovo meno vymazať z povedomia ľudí, pre ktorých žil a písal. Milovali ho spôsobom, ktorý francúzsky kritik Jean Cassou raz pomenoval ako ono španielske „le goût de l'absurde“ – príchuťou absurdnosti, kde „cez nerovnováhy, charakterizujúce španielstvo, presvitá tragická tvár všetkého ľudstva“.

Obľúbenosť Lorcovej poézie a drámy, ktoré sa časom nestali len školským učivom, zrejme spočíva v jeho dokonalej neakademickosti, bytostnom nezáujme zaradiť sa do vývojovej logiky európskych vývojových prúdov. Spontánnym individualizmom sa dal skôr „včleniť“ do tej tradície veľkých španielskych umelcov, ktorí neprestajne oscilovali medzi hispanizmom a univerzalizmom, medzi bolesťou skutočnosti a potrebou ju s heroickým nasadením prekonávať.

Zvláštnosť tejto dilemy formulovali začiatkom 20. storočia tí umenovedci, ktorí si podobne ako Jean Cassou všimli, že kým v ostatných krajinách sa umenie vyvíja systematicky a podľa akéhosi plánu, čím logicky vznikajú prúdy a umelecké štýly, španielske umenie tvoria veľké individuality, ktoré sa len problematicky dajú zaradiť do vývinovej logiky. „Prvú lekciu melanchólie nám dávajú matky, slúžky a chudobné dojky, klesajúce ponížením aj súžením, ktoré pre nich často predstavuje dieťa. Španielsko má aj piesne veselé, žartovné, ľúbostné i prekáravé, no naše uspávanky sú plné žiaľu, temných síl a krvi. S materinským mliekom sa naše telá poznačujú drsnou pečaťou iberskej zásady: Si sám a sám aj budeš žiť.“

Andalúzia na Kube

Asi som ani nemohla mať väčšie šťastie ako to, že mi náhoda umožnila zoznámiť sa s Lorcovým životom a dielom práve na Kube. Lorcov priateľ, muzikológ Adolfo Salazar vraj raz povedal, že Federico nikdy nebol väčšmi andalúzsky ako práve tam.

Vôbec nie bez príčiny: arabské prvky havanskej architektúry, revuálne divadlo s príznačným názvom Alhambra, andalúzske cante jondo, ktorého hĺbku Lorca objavil v černošských rytmoch Kuby, jeho nadšenie Debussyho hudbou, ktorý svoje diela Večer v Granade a Obrazy(III., pre orchester) dôsledne vystaval na rytme habaner, evokujúcich Lorcovi už v detstve Kubu, a ešte aj skutočnosť, že práve Kuba bola prvou aj poslednou španielskou kolóniou, o ktorú Španielsko akoby náhodou prišlo práve v rok Lorcovho narodenia – to všetko básnikovi sprítomnilo domov a viedlo k nesmiernej vlne tvorivého nadšenia: „Ak sa stratím, nájdete ma na Kube… Havana je žltá ako Cádiz, trochu žltšia, ružová ako Sevilla, meniaca sa na karmínovú, a zelená ako Granada s jemnou, rybacinovou perleťou.“

O tejto poetickej podobnosti mu už kedysi rozprával priateľ, kubánsky básnik José Chacón y Calvo a na Kube najzasvätenejší zo znalcov kubánskej rozmanitosti Fernando Ortíz. Báseň Neverná žena venoval Lorca kubánskej etnologičke Lydii Cabrerovej, autorke diela Orígenes, takzvanej biblie afrokubánskej kultúry. Ódu na Walta Whitmana, báseň, ktorú v Španielsku počas jeho života nebol nikto ochotný uverejniť, začal vraj tiež písať v Havane. Kubánsky pobyt bol plodný z citovej aj tvorivej stránky, pretože už tam začali vznikať divadelné hry, ktoré v Španielsku uviedol pred občianskou vojnou.

Andalúzsky pes

Lorcov kubánsky pobyt, ktorý nasledoval po dlhej ceste USA a po ktorom pokračoval v turné Južnou Amerikou, zvýraznil niekoľko tém, ktoré veľmi rozochveli senzitivitu španielskej spoločnosti. Dokázal nimi vyjadriť všeobecne potláčanú túžbu po slobode, vyzdvihnúť lásku k ľudovým náboženským tradíciám a zároveň zdôrazniť nevyhnutnosť ich premeny.

Kdesi tam tkvela aj príčina roztržky so Salvadorom Dalím. Do neho sa Lorca zamiloval v študentských rokoch v Madride a spoločne s Luisom Buñuelom vytvorili trio, ktoré zásadne ovplyvnilo európsky surrealizmus. Lenže Buñuel na Lorcu žiarlil a bridila sa mu jeho homosexualita. No predovšetkým sa mu jeho zemitá spätosť so zaostalou Andalúziou zdala pre salónny surrealizmus priveľmi rustikálna, priveľmi neakademická, spontánna, španielska tradícia priveľmi konzervatívna, priveľmi uväznená v bolestnom paradoxe pátosu a jeho odmietania.

Lorca veľmi intenzívne vnímal tento pátos prekračujúci hranice bežného smútku, ktorý, jeho slovami, tryská z chodidiel nôh a zasahuje srdce. Nebola to náhoda. Lorca sa podobne ako generácia pred ním usiloval nielen priblížiť Španielsko dianiu v Európe, ale zároveň naplno vyjadriť význam zvláštností španielskej kultúry pre Európu. Tej kultúry, ktorá slovami Sainte-Beuva vďaka svojej takzvanej periférnosti zachovala v Európe to najkrajšie, čo bolo v gotike a v rytierstve, a nedovolila, aby chlad intelektu porazil surovú krásu citu: „Nie je to estetika páčivá, zaliečajúca sa svojou krásou, bolestnou a tragickou, ale je v nej to, čo sa žiada od každého veľkého umeleckého diela: pravdivosť a hlboká ľudskosť.“

„Útok na tradičnú spoločnosť“

Jeden z prvých životopiscov Federica Garcíu Lorcu upozornil, že je pozoruhodné, že ústrednými postavami jeho diel bývajú ženy, za ktorých osud sa nikdy nepokúšal skryť utrpenie homosexuálneho muža. Lorcove ťažkosti mu azda v hroznej, netolerantnej spoločnosti pomáhali pochopiť utrpenie iných, obzvlášť španielskych žien. V téme jeho básní a divadelných hier, napríklad v hre Plánka, mnohí okamžite vycítili útok na španielsku spoločnosť.

Veľký španielsky básnik Antonio Machado povedal, že v skutočnosti existujú dve Španielska. Jedno uzavreté a druhé je ako Lorcova Plánka, príbeh ženy, ktorá nemôže mať dieťa. Pre Španielsko to znamenalo také volanie po slobode, spravodlivosti a doznaní ženskej sexuality, takú provokáciu, že už za Lorcovho života ho ultrapravicoví falangisti z duše nenávideli. Samé nebezpečné témy.

Podobne nebezpečná bola jeho vášnivá obhajoba španielskych tradícií – ibaže nie tých, ktoré sa zakladali na interpretácii dejín založených na katolíckej reconquiste roku 1492; Lorcovo Španielsko bolo univerzálnou krajinou, z ktorej kultúrnych, jazykových, náboženských a etnických súčastí vždy vyzdvihoval to, čo bolo na tradícii hodné uchovať.

Prednášal, recitoval, očarený ranostredovekými madrigalmi a romancami Galície, písal básne v galícijskom jazyku, v ktorom sa rodila prvá kresťanská stredoveká poézia Španielska. Zbieral astúrske, galícijské, baskické, katalánske, kastílske a andalúzske ľudové rozprávky a piesne. Zhudobnil niekoľko básní stredovekej mozarabskej a židovskej poézie známych ako jarchas. Lorcovo Španielsko, to bol ten západ Európy, ktorému sa aj zásluhou svojej periférnosti podarilo zakonzervovať najhlbšiu „krv a abecedu univerzálnej pravdy“ a ktorý bol napriek alebo práve preto bytostne spojený s Orientom.

Cigánske romance

Lorca nebol Cigán, no v spoločnosti sa ako Cigán zaiste často cítil. Uruguajská poetka Juana de Ibarbourou, s ktorou sa Lorca zoznámil v Montevideu, napísala, že jeho veľké oči boli čudne melancholické, aj napriek euforickému zápalu jeho osobnosti, pripomínajúcej veselo sfarbeného kolibríka poletujúceho svetom. Básnik Vicente Aleixandre, Lorcov blízky priateľ, označil túto melanchóliu za jeho najhlbšiu podstatu, pretože skutočný Lorca bol „nepreniknuteľný, námesačný a hlboko nešťastný“.

Lorcova zbierka básní Cigánske romance je určite najslávnejšou Lorcovou zbierkou, nielen pre poetickú zemitosť Andalúzie zmiešanú s prvkami literárnych avantgárd, no najmä pre akési vnútorné „cigánstvo“, ktoré sa klenie Lorcovým životom a tvorbou. Mali by sme však asi zabudnúť na tradične zakorenený význam tohto slova, pretože v súlade s typicky španielskou súhrou paradoxov vznešených a nízkych vecí, surovej krásy či reálne prežívaného sna, je vnútorné „cigánstvo“ zhodné s utrpením a vôľou prekonávať ho, a preto je aj tým najľudskejším, najčistejším a najpravdivejším zo všetkých ľudských cností. „Kniha je básňou o Andalúzii, a nazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratic­kejšie v mojom kraji, je to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu univerzálnej pravdy.“

F.G.Lorca

Balada o španielskom žandárstve

Úryvok

Tie ich kone čierne sú.
Farba podkov je tiež čierna.
Plášť fľakmi od atramentu
a od vosku jagoce sa.
Slza sa im nenarodí
nikdy v olovených lebkách.
S čiernou lakovanou dušou
isto ulicou sem mieria.
Hrbatí a pochmúrni,
ožijú pri nariadeniach,
rozkaz: ticho z tmavej gumy
a strach piesku, začne chvieť sa.
Tí vždy prejdú, ak chcú prejsť;
v hlave sa im skrýva temná
astronómia, kde hviezda
má podobu revolvera.

Ó, cigánske mesto! Kto ťa
uvidel a v mysli nemá?
Hľadajte ho v mojom čele.
Hra luny a piesku, biedna.

Preložil Ján Zambor.

La Barraca

„Dnes večer nehovorím ako dramatik alebo básnik. Hovorím ako horlivý, vášnivý veriaci v divadlo spoločenského činu. Divadlo je jedným z najosožnejších nástrojov na povznesenie krajiny. Je barometrom jej veľkosti alebo úpadku.“ Lorca si po návrate do Španielska jasne uvedomil, že najväčší boj, ktorý bude musieť vyhrať druhá Španielska republika, je pozdvihnutie základného a stredného vzdelania, ktoré bolo už štyristo rokov monopolom cirkvi. Tridsaťdva percent obyvateľov Španielska boli úplní analfabeti.

Súčasťou vzdelávacieho procesu sa stal aj vznik kočovnej divadelnej spoločnosti La Barraca a Lorca sa stal jej nadšenou dušou, režisérom aj hercom. S divadlom kočoval po celom Španielsku a v najzapadnutejších dedinkách predvádzali diela veľkej španielskej klasiky – Cervantesa, Lope de Vegu alebo Calderóna de la Barca. Premiéru mali jeho najslávnejšie divadelné hry: Krvavá svadba, Mariana Piñeda, Dom Bernardy Alby a napokon Plánka. Lorca bol na vrchole slávy a ľudia ho milovali. Nebola by to však nebeská španielska láska, keby nemala aj svoj krvavý protipól. Najviac nenávisti ho sprevádzalo v rodnej Andalúzii.

Kto nemá rád krásu

Skladateľ Claude Debussy povedal, že „ľudia nemajú radi krásu, pretože sa prieči ich mrzkej malej duši“. Ak je poézia akousi esenciou krásy, ktorú spoločnosť z akejsi čudesnej, ťažko vysvetliteľnej prapotreby potrebuje pre svoje fungovanie rovnako bytostne ako vzduch či vodu, je namieste premýšľať aj o tom, čo v životoch jej veľkých tvorcov rezonuje na tú temnú strunu človeka, ktorá ho núti krásu v ktoromkoľvek období dejín nenávidieť a báť sa jej viac ako zbraní. Život a tvorba Federica Garcíu Lorcu bol naplnený krásou, ale bola to práve ona, ktorá voči nemu v radoch španielskej reakcie vyvolávala priam živočíšnu nenávisť.

Lorca cítil, že sa blíži čosi hrozné. V roku 1934 zomrel jeho blízky priateľ, toreador Ignacio Sánchez Mejías, ktorý sa v túžbe zahnať strach zo smrti rozhodol napriek veku ešte naposledy vrátiť do arény. Býk, ktorý ho nabral na rohy, sa volal príznačne Granadino. Lorcu, ktorý bol v tom čase v Madride, priatelia varovali, aby sa do Granady nevracal: bola takmer celkom v rukách falangistov a Lorcu za jeho „útoky na španielstvo“ nikde nenávideli väčšmi ako práve doma v Granade. Začal sa veľmi obávať o svoju rodinu a napriek ohrozeniu života sa vrátil do Granady.

Federica Garcíu Lorcu dal v auguste 1936 zavraždiť Ramón Luiz Alonso, granadský poslanec za koalíciu CEDA (Španielska konfederácia pre práva samospráv), ktorá vyhrala voľby v roku 1933. Podľa Lorcovho životopisca Iana Gibsona Alonso nikdy nepoprel, že za Lorcovou smrťou stál, ale vždy zdôrazňoval, že tak urobil len preto, lebo len „plnil príkazy“ nadriadených. Lorcovo telo bolo spolu s telami dvoch toreadorov a učiteľa základnej školy zakopané do spoločného hrobu. V roku 2008 sa na popud sudcu Baltazára Garzóna začali exhumácie hromadných hrobov, ale hoci Lorcova rodina napokon dala súhlas na identifikáciu pozostatkov, zdvihla sa proti tomu vlna spoločenského nesúhlasu: Fašizmus je vraj mŕtvy a jeho obeť Federico García Lorca tiež.

Zdá sa však, že to prvé nie je pravda. To druhé, našťastie, takisto nie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Federico García Lorca #básnik
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet farebné ruže a gerbery

Sweet farebné ruže a gerbery

24,99
Sweet farebné alstromérie

Sweet farebné alstromérie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk