Vidieť a precítiť (O pohľadoch fotografa Petra Župníka na oltár Majstra Pavla)

Je príhodný čas premyslieť nezvyčajnosť pohľadu fotografa Petra Župníka, výnimočnosť jeho pocty oltáru Majstra Pavla z Levoče.

28.06.2018 06:00
Majster Pavol Foto:
Výstava Pohľad. Oltár Majstra Pavla je výnimočnou poctou Petra Župníka oltáru Majstra Pavla z Levoče.
debata

Keď som niekedy v lete roku 2010 napísal esej Stabilita Petra Župníka, nazval som jeho metódu vytvárania fotografických obrazov „decentnou intervenciou do obrazového univerza vlastných obrazov“. Prešlo niekoľko mesiacov od skončenia výstavy Pohľad. Oltár Majstra Pavla v Levoči (Spišské múzeum, 6. október 2017 – 28. február 2018) a treba si ešte počkať zopár mesiacov na jej reinštaláciu v rámci Festivalu sakrálneho umenia vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach a neskôr azda i v Bratislave.

Teraz, kdesi uprostred medzi výstavnými podujatiami, je možno príhodný čas premyslieť nezvyčajnosť Župníkovho pohľadu, teda výnimočnosť jeho pocty oltáru Majstra Pavla. Nazdávam sa, že príhodné je to aj z prostého dôvodu, lebo Víkendová príloha denníka Pravda sa už zopár rokov venuje prezentovaniu – len tak neľahko určiteľnému – žánru, akým je esej. A najmä preto, lebo uvzatá Tina Čorná už mnohokrát vyzvala mnohé autorky a autorov, aby obkrúžili zvolený žáner ozaj bohato zvrstvenými témami z rôznych odborov i z rôznych uhlov pohľadu.

Keď sa fotografia začala stávať čoraz rešpektovanejším umeleckým médiom, jej problémy sa vďačne zrkadlili v kompozičnom dedičstve a v myslení obrazu vytváraného maliarskymi prostriedkami. Povedané tak všeobecne, ale aj zjednodušujúco. Napríklad už len preto, lebo pred úctyhodnými 120 rokmi sa pustil parížsky kaviarnik a amatérsky nadšenec múzy umenia fotografie Eugène Druet do trpezlivého zaznamenávania vzniku sochárskeho diela. Zhodou okolností išlo o pomník Honoré de Balzaca, sochu určenú do verejného priestoru. Jej autorom bol jeden z častých hostí Druetovho podniku na námestí Alma sochár Auguste Rodin. Pán Druet totiž takmer dvadsať rokov chodil zasa k Rodinovi fotografovať umelca medzi dielami a umelca pri práci.

Napokon, nebol jediným amatérskym nadšencom nového média, ktorý jasnozrivo obdivoval diela svojich súčasníkov. Istý Eugène Durieu chodil už pred viac ako štyridsiatimi rokmi do ateliéru Eugène Delacroixa a pohľadom slávneho „romantika“ impresionizmu nafotografoval v jeho svetelnej réžii sériu ženských aktov, ktoré sa stali pýchou Durieuovho parížskeho štúdia aj dejín fotografie. Rovnako by sme k nim mohli priradiť série bizarných portrétov z ateliéru Toulousa-Lautreca od Mauricea Guiberta.

Peter Župník sa v krátkom katalógovom texte... Foto: Peter Župník
Majster Pavol Peter Župník sa v krátkom katalógovom texte zmienil, že mal „výnimočnú možnosť fotografovať rozobratú Poslednú večeru, anjelov, nosičov koruny a niekoľko fragmentov z oltára“.

Teda išlo skôr o pravidlo ako náhodu, že aj nie nevýznamný amatérsky fotograf kaviarnik Druet fotografoval v Rodinovom ateliéri nielen v jeho reprezentačnej časti, kde majster sochal preslávené opusy z mramoru, ale fotografoval aj kade-tade po takrečeno zákutiach, kde bolo na stojanoch rozpracovaných a do mokrých handier zavinutých viacero plastík, ktoré sa dočkali realizácie v bronze až po mnohých rokoch. Josef Kroutvor uviedol vo svojom výbornom článku Rodin a fotografia (1993), že majster už roku 1903 si vyhradil pre knižné vydanie výberu z tých fotografií u Jacqua-Ernesta Bulloza právo na „umelecké vedenie spôsobu osvetlenia“. A tak vlastne zadefinoval podmienky, za akých „socha prebúdza taktiež fantáziu fotografa a doslova ožíva svetlom i silou pohľadu“.

Pravda, čitateľovi nechcem zostať dlžný ani dorozprávanie príbehu samotného Rodinovho Balzaca. Sochu, na ktorej Rodin pracoval sedem rokov, odhalili v roku 1898. Vzápätí ju odpratali. Napriek tomu, že pre časť kultúrnej verejnosti predstavovala doslova zrod moderného sochárstva, objednávateľ, čiže Spoločnosť spisovateľov žiadala škandalóznu „hrubú skicu“ prerobiť. Auguste Rodin však odmietol aj tú najminimálnejšiu korektúru a tak slávnu sochu slávneho sochára slávnostne osadili až roku 1936.

Plné prázdno

Peter Župník sa zmienil v už citovanom krátkom katalógovom texte, že mal „výnimočnú možnosť fotografovať rozobratú Poslednú večeru, anjelov, nosičov koruny a niekoľko fragmentov z oltára“. No a v niekoľkých prípadoch nafotografoval niečo, čo som nazval plným prázdnom a dlho som potom o čudnom jazykovom a najmä významovom „konštrukte“ uvažoval.

Prečo? Pretože levočský oltár Majstra Pavla po stáročia zvrchovane „odpovedal“ na otázky položené na pomyselnej hranici medzi umením neskorej gotiky a renesancie ukotvenej kdesi za Alpami. Ale napadlo mi zároveň, či vôbec má nejaký zmysel klásť jednému z vrcholov tzv. zaalpského umenia naše otázky? Isteže, pomyslíme si, že ide predsa o otázky stále platné, že sú významné, lebo sú zvedavé na stopu, ktorou sme sa v dejinách chceli identifikovať. Presnejšie by bolo napísať, že si tou stopou chceme sprítomniť neprítomné.

Peter Župník je talentovaný a výnimočne disponovaný levočský rodák. Fotograf nezvyčajných konceptuálnych inšpirácií, ktorý tvárou v tvár – po koľký už raz? – oslnivému výtvoru Majstra Pavla otvoril dialóg tvarov. Tým dialógom tvarov sa však akosi magicky dotkol stopy, doslova odtlačku časti veľkého diela. Dotyk, pravdaže, je metafora a pojem odtlačku je túžbou sprítomniť neprítomné.

zväčšiť Juraj Mojžiš: "Peter Župník niekoľkých... Foto: Peter Župník
Peter Župník, Majster Pavol z Levoče Juraj Mojžiš: "Peter Župník niekoľkých prípadoch nafotografoval niečo, čo som nazval plným prázdnom a dlho som potom o čudnom jazykovom a najmä významovom „konštrukte“ uvažoval. Na snímke je "prázdna predela".

Hovorme konkrétne. Župník pripravil cyklus svojho Pohľadu na oltár Majstra Pavla s priznanými konotáciami k dielam tzv. starého i moderného umenia. Tak či onak fotografická prezentácia vždy bude pripomínať dosť podstatnou časťou aj úlohu dokumentu, bude aktuálnym/aktu­alizovaným svedectvom.

zväčšiť Peter Župník pripravil cyklus svojho Pohľadu na... Foto: Peter Župník
Majster Pavol Peter Župník pripravil cyklus svojho Pohľadu na oltár Majstra Pavla s priznanými konotáciami k dielam tzv. starého i moderného umenia.

Peter Župník však zaradil do svojej výstavnej prezentácie aj niekoľko obrazov nepochybne krstených imagináciou moderného umenia. Napríklad obraz „triptychu“ pozlátených rámov s rovnako zlatou plytkou rezbou pozadia, z ktorého – z praktických dôvodov aktuálneho reštaurovania – boli načas odstránené tri dvojice účastníkov poslednej večere. Apoštoli však zostali sprítomnení siluetovými fantómami, ktorí trpezlivo čakajú na návrat z pozadia vyňatých drevených skulptúr. Zostali tmavé siluety, zostalo prázdno po sochách, prázdno vtláčané zlatým trbletom do ešte hlbšieho pozadia. Zostalo plné prázdno.

Fotografa som už označil ako umelca vládnuceho konceptuálnou inšpiráciou. Tá sa však netýka iba vycibreného zmyslu pre dialóg tvarov, ale skôr citlivého zobrazovania siluet tvarov ako čohosi neúplného, nedokončeného, skrátka nedovŕšeného. Mám na mysli niečo, čo sa ozvalo z hĺbky Župníkovho vlastného média. Povedzme, že sa mu ozval ten ráz procesu sprítomňovania zobrazeného, ktoré v domácom prostredí legitimizovali cykly fotografií Jindřicha Štyrského Žabí muž, Muž s klapkami na očiach či Parížske odpoludnie z rokov 1934 a 1935. Štyrský pochopiteľne ctil surrealistickú estetiku, ale rovnaké východiská by sme postrehli aj v prácach z včasných 30. rokov 20. storočia avantgardného fotografa Jaromíra Funkeho, ktorému však surrealistická ortodoxnosť blízka nebola.

Oboch umelcov naisto nespomínam kvôli voľajakým evidentným konotáciám so Župníkovým vnímaním sveta a umenia. Vlastne ani nie kvôli Jindřichom Štyrským tak zvodne vyznávanému princípu „konkrétnej iracionality“. Spomínam ich preto, lebo obaja vnímali „stopu“ ako dar. Obaja sa riadili vlastnými pravidlami a vlastným spôsobom videnia. Nazdávam sa teda, že uvádzané zdroje vizuálnej predstavivosti Petra Župníka sú dostačujúco všeobecné, aby ich funkcia nebola pre čitateľa nejako mimoriadne vysvetľujúcou.

Svetlo ako vyžarovanie

Napriek tomu sa asi neprestaneme pýtať, kde fotograf videl to svetlo a ktorého autora z archívu dejín umenia nám pripomína? Menovite svetlo na detailoch tváre Krista a apoštolov okolo stola Poslednej večere. Predovšetkým však svetlo rozlievajúce sa po tvári Madony a anjelov, nosičov koruny. Lenže na Župníkových obrazoch vidíme inkarnát presvitajúci z priestoru vnútri. Vidíme farbu pleti z podstaty barokového vnímania zmyslu svetla ako vyžarovania. John Berger napísal vo svojej eseji O pohľade, že v takých prípadoch sa stávame svedkami prekročenia časového odstupu, kedy bolo dielo vytvorené a momentom, keď sa naň pozeráme. „V tomto zvláštnom zmysle sú všetky maľby, z dôvodu bezprostrednosti ich svedectva, súčasné. Ich dejinný okamžik je doslova pred našimi očami.“

Kde fotograf videl to svetlo? Povedzme aj, že Peter Župník nie je žiadnym zaprisahaným intelektuálom fotografie, ale nepochybne je nadmieru disponovaným autorom konceptuálnej inšpirácie. Chcem povedať, že to, čo podnecuje Župníkovu predstavivosť, nekotví v umárajúcom videní sveta formovaného tradíciou a jeho – niekedy evidentne násilnou – aktualizáciou. Župníkovská aktualizácia je totiž prinajmenšom ambivalentná, no zároveň je nad očakávanie inšpirovaná tradičnými vyjadrovacími prostriedkami. Vidno to napríklad na jeho maximálnom zvýznamňovaní detailu. Aké nám to sugeruje otázky? A ide o tradične odmietavý postoj voči tradícii?

zväčšiť Na Župníkových obrazoch vidíme inkarnát... Foto: Peter Župník
Majster Pavol Na Župníkových obrazoch vidíme inkarnát presvitajúci z priestoru vnútri. Vidíme farbu pleti z podstaty barokového vnímania zmyslu svetla ako vyžarovania.

Predstavme si teda Petra Župníka v okamihu, v ktorom pristihol fragmenty oltára pred ním, ako na zavolanie odhaľujúce jeho pohľadu onú neúplnosť – budúceho celku oltára – , ktorá bola kedysi úplnou samozrejmosťou v pracovnom priestore Majstra Pavla. No nezvyčajná „útržkovitá“ podoba slávneho diela bola pravdepodobne celkom novou skúsenosťou Petra Župníka, skúsenosťou evokujúcou autentickú neúplnosť spred poltisícročia.

Kde prebýva detail?

Nazdávam sa, že špekulatívnu otázku: kde prebýva detail?, náramne sprítomnil výrok – aj po 90 rokoch od úmrtia – čoraz rešpektovanejšieho kultúrneho historika Aby Warburga: „Pán Boh prebýva v detaile.“ Mária Novotná z kurátorského trojlístka zasa vyzdvihla dialogický ráz Pohľadu Petra Župníka. Videl sa jej veľmi príhodnou rozpravou vedenou naprieč stáročiami, teda „dialógom stredovekého majstra a súčasného fotografa, ktorý viedli počas jednej dlhej noci v reštaurátorskom ateliéri“. Ba, historička rovno označila jeho kvalitu nielen ako poctu starému Majstrovi, ale ako nečakane živý dialóg s jeho dielom.

V reštaurátorskom ateliéri vznikla situácia, ktorá vytvorila podmienky nového pohľadu/hľadiska na veci známe. Aktuálne však videné – v určitom zmysle – po prvý raz. Slovníkom ruskej formálnej školy by sme mohli práve také videnie nazvať ozvláštňujúcim. Župníkova očividná lekcia ozvláštňujúceho spojenia detailu s dialogickým rázom jeho fotografického cyklu Pohľad zdôrazňuje kompozičnú konštrukciu i sémantickú stavbu – zväčša – horizontálne radených dvojíc obrazov.

Doložiteľné sú napríklad dynamikou vzpínajúcich sa elipsovitých dráh rôznych fragmentov pomyselne prechádzajúcich z jedného obrazu do druhého, alebo využitím skvelého porovnania/pri­rovnania rezbársky virtuózne stvárnených kučier malého Krista a bohato zavinutých kriviek na vykrúžených architektonických ozdobách niektorej zo stoviek pozlátených volút.

Na záver krátkej úvahy ponúkam kľúčové pojmy dialógu pri Petrom Župníkom vnímaného diela Majstra Pavla z Levoče. Boli nimi pojmy detail a spájanie fragmentov. Prečo? Nazdávam sa, že preto, lebo keď sa dnes chtiac-nechtiac pristavíme pri romantizujúcich i okato cynických otázkach o našej stredoeurópskej vradenosti, vo väčšine prípadov sa naše odpovede nezaobídu bez sémanticky dostatočne nasýtenej disparátnosti, ani bez pripomenutia prerušovaného rytmu tzv. historických krokov, a tak teda bez zdôraznenej fragmentarizácie a detailu. K ničomu inému by nás nenasmerovalo „ikonické“ dielo Franza Kafku, ale rovnako ani Muž bez vlastností Roberta Musila.

Pochopiteľne, že by sa to nezaobišlo ani bez ďalších géniov z košatého rodostromu – vždy odznova zadefinovávanej – stredoeurópskej identity. Tobôž nie v podobe rozpravy Petra Župníka s Majstrom Pavlom z Levoče v reštaurátorskej dielni.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Juraj Mojžiš #Peter Župník #Majster Pavol z Levoče #Festival sakrálneho umenia