Osudnou sa mu stala práve jeho slušnosť. Henry sa zastal na ulici dvoch žien, ktoré obťažoval domorodý násilník – ten Henryho zhodil na zem, dokopal do hlavy a svoj pokus o vraždu si ešte aj nafilmoval.
Slovenská vláda aj slovenská verejnosť tento čin odsúdili. Aj príbuzní zavraždeného Filipínca vyslovili vďaku slovenskej verejnosti a orgánom Slovenskej republiky. Ani mne teda neprislúcha tento prípad zovšeobecňovať a dávať do širších súvislostí, aj keď iste všeličo stojí za zamyslenie.
Chcem však – popritom že aj ja sa pripájam k verejnej solidarite a ľútosti – urobiť ešte čosi, čo vyplýva z mojej profesie. Chcem pomocou prebásnenia ukázať, ako blízko – napriek zemepisnej vzdialenosti – majú k sebe naše kultúry.
Prebásnil som klenot filipínskej poézie – báseň, ktorú napísal v noci pred popravou filipínsky národný hrdina a básnik José Rizal (1861–1896), a venujem svoje prebásnenie pamiatke Henryho Acordu.
José Rizal v tú v noc z 29. na 30. decembra 1896 nedal svojej básni názov, ale do čítaniek filipínskych detí vstúpila ako Postrer Adios alebo Mi Ultimo Adios.
Posledné zbohom
José Rizal
Zbohom, vlasť zbožňovaná, zem, ktorej slnko dvorí,
šperk Východného mora a stratený náš Raj;
dávam ti bez zármutku svoj život, smútkom chorý;
no keby bol aj plný tej najveselšej flóry,
neváhal by som dať ho za teba, rodný kraj.
Iní sú pripravení, keď vo vojnách sa bijú,
bez jediného slova svoj život v poli klásť;
či padneš pod olivu alebo pod ľaliu,
či v boji smrť ťa skosí, či kat ti zlomí šiju,
akýže je to rozdiel, ak žiada si to Vlasť?
Ja umriem, len čo uzriem hru farieb na obzore,
ktorou sa začne hlásiť deň skrytý vo vlnách;
ak potrebuješ šarlát, aby ti sfarbil zore,
moju krv smelo prelej a obloha aj more
nech rodiacim sa svetlom pozlacujú jej nach.
Maľoval som ti vo sne, šperk Východného mora, –
už ako malý chlapec, už ako mládenec, –
pár čiernych očí bez sĺz, čo teraz ti v nich horia,
a čelo nezvrásnené myšlienkou na príkoria
a tvár, do ktorej hnev už nevháňa rumenec.
Ó, môj sen, moja túžba, najväčšia, čo ma stretla,
zdraví ťa moja duša, tá duša pred cestou.
Aké je krásne padnúť, len aby ty si vzlietla,
umierať za tvoj život, zhasínať v mene svetla,
do teba uložiť sa so svojou bolesťou.
Kvet, ktorý uzrieš v tráve stáť hanblivo a naho,
kvet na tom kúsku zeme, kam pôjdem na oddych,
bude kvet mojej duše, perami dotkni sa ho,
nech oveje mi čelo, tam v hline, pod jej váhou,
vetríček tvojej nehy, tvoj láskajúci dych.
Nech vidí na mňa luna, vždy pokojná a jemná,
nech úsvit pozdraví ma za svojich krátkych hier,
nech prídu stony vetra z ich basového temna,
nech vták si sadne na kríž a môže nôtiť pre mňa
spev prinesený z výšok, spev, v ktorom zvučí mier.
Nech každá moja slza svoj domov vo výške má
v čase, keď čisté dažde späť k slnku budú rásť;
že privčas odišiel som, nech priateľ oplače ma,
a keď sa modliť budú, ani ty nebuď nemá,
za tichých popoludní sa za mňa modli, Vlasť.
Modli sa za bezbranných, čo mreli v nepohodlí,
za naše biedne matky, ich noci bezsenné;
a za tých spravodlivých, čo trýznia ich tí podlí,
za siroty a vdovy a za väzňov sa modli,
za seba pomodli sa, za svoje vzkriesenie.
A keď už nad cmiterom tma noci rozliata je
a už len mŕtvi bdejú pod nebom, plným hviezd,
neruš ich odpočinok a nevnikaj v ich taje;
zdá sa ti: struny citár rozozvučali háje –
to ja, Vlasť milovaná, spievam ti na počesť.
A keď už hrob môj bude všetkými zabudnutý,
keď bude bez kríža už ako hrob bezverca,
nech oráč rozorie ho a čerstvým vetrom vzdutý,
ešte skôr, než sa vráti na koniec všetkých pútí,
nech vytvorí môj popol prach tvojho koberca.
Môžeš si nepamätať ten príbeh s mojím skonom:
ja tvorím čírym vzduchom poletím ako vták;
zachvejem sa ti v sluchu tým najčistejším tónom,
šelestom budem, svetlom, snom, vôňou, spevom, stonom,
aby to, v čo som veril, ma pretrvalo tak.
Zbohom, vlasť zbožňovaná, vy drahé Filipíny,
všetko ti zanechávam – je jeden bôľ v nás dvoch.
Posledné svoje zbohom, rodičov, lásky, činy.
Už idem ta, kde nie sú sudcovia ani viny,
kde viera nezabíja, kde panuje len Boh.
Rodičia, súrodenci a priatelia a mladosť
a stratený môj domov, každý z vás zbohom buď;
ďakujte, že sa stane únave mojej zadosť;
zbohom buď, družka moja, cudzinka sladká, radosť,
ó, zbohom, moji drahí – idem si oddýchnuť.
Foto: Wikipedia
José Rizal
- Celým menom José Protacio Rizal Mercado y Alonso Realonda, filipínsky básnik, prozaik, národný buditeľ a lekár sa narodil 19. júna 1861 v Calambe (Laguna). Venoval sa hlavne medicíne (bol jedným z prvých očných chirurgov v celej Juhovýchodnej Ázii) a študoval i pôsobil aj v Európe, najmä v Madride, Paríži a Heidelbergu. V rovnakom čase sa na Filipínach – vďaka hnutiu Katipunan (Združenie), na čele ktorého stál Andrés Bonifacio, rozhorela revolúcia proti španielskej koloniálnej nadvláde. José Rizal sa na nej priamo nezúčastnil, aj tak ho však jeho názory, ktoré neskrýval a ktoré boli identické s programom revolučného hnutia, stáli život. Zatkli ho v Barcelone, prepravili do Manily a tam ho odsúdili na smrť zastrelením a 30. decembra 1896 popravili.
- Aj Rizalova smrť na popravisku prispela k tomu, že už dva roky po nej kapituloval španielsky koloniálny systém. Od roku 1916 je na Filipínach na jeho počesť udeľovaný Rad rytierov Josého Rizala. Na mieste jeho popravy bola 4. júla 1946 vyhlásená nezávislosť Filipín a výročie Rizalovej smrti sa stalo filipínskym národným sviatkom.
- Rizal okrem svojho rodného ovládal vyše jedenásť jazykov – najmä latinčinu, gréčtinu, francúzštinu, angličtinu, nemčinu a španielčinu. Po španielsky – teda v jazyku svojich katov – napísal v noci pred popravou aj svoju rozlúčkovú báseň.
