Dajme školám šancu na zmysluplnú prácu

02.08.2018 06:00

Schýlilo sa nám k ďalšej školskej reforme. Ťažko aj zrátať, ku koľkej za predchádzajúcich dvadsaťpäť rokov. Teraz pod názvom Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania. Ponúkam čitateľovi podnety na zamýšľanie sa nad ním i jeho možnými následkami. Urobím to bez toho, aby som si nárokoval na neomylnosť.

Školské reformy sú nevyhnutné nie preto, aby si politici stavali pamätníky, ale preto, aby sa do obsahu vzdelávania dostali novšie poznatky o prírode a spoločnosti, novej technike či technológiách. Aby sa využili nové poznatky o človeku a nové technické zariadenia. História školských reforiem učí, že dlhú životnosť nemal žiaden pokus o revolučnú premenu školstva, že úspešnými sa stávali postupné systémové zmeny. Žiadna snaha revolučne zmeniť školu „zhora“ neuspela, ak zmeny za svoje neprijali učitelia.

V štatistikách možno vyčítať, že rokom, v ktorých sa viaceré ázijské štáty stali „tigrami“, predchádzali v nich roky zvýšených finančných investícií do prípravy učiteľov a lepšej materiálnej vybavenosti škôl. Nakoniec, už Mária Terézia, snažiaca sa byť v Európe silným hospodárskym konkurentom, vydala Ratio educationis.

Naše školstvo (spoločnosť!) kruto dopláca na to, že hádam každý nastupujúci šéf rezortu považuje za samozrejmosť mať iné revolučné predstavy o fungovaní školstva, ako jeho predchodca.

Ohlasovaný Národný program je sčasti dedičstvom po ministrovi Čaplovičovi, sčasti dedičstvom po ministrovi, ktorý sa hotoval urobiť reformu, akú sme tu vraj doteraz nemali, a sčasti dokumentu Učiace sa Slovensko. Bez znevažovania – nie je to myšlienkový zlepenec? A naozaj sa stala východiskom aj správa (v čase vzniku produktívna) o stave slovenského školstva z roku 2013? To sa odvtedy v našom školstve nezmenilo nič, čo by stálo za pozornosť?

Naše školstvo (spoločnosť!) kruto dopláca na to, že hádam každý nastupujúci šéf rezortu považuje za samozrejmosť mať iné revolučné predstavy o fungovaní školstva, ako jeho predchodca. Aj vtedy, keď je v problematike regionálneho školstva svojím vzdelaním a praxou ani nie laikom. Nečudujem sa potom učiteľom, keď si myslia, že živá voda nezaprší ani z Národného programu.

Fínske školstvo – vzor či motivácia?

Vzorom pri zlepšovaní nášho školstva má byť školstvo fínske. Nehovorím, že nie. Prečo nie napríklad aj fínske? Ale čím a ako v slovenskej realite?

Súčasný stav v mnohom úspešného fínskeho vzdelávacieho systému je výsledkom premien trvajúcich približne päťdesiat rokov. Dlhodobá stratégia sa udržala aj po výmenách tých, ktorí vládli.

Problémy sa riešili podľa toho, ako sa vyvíjali vedné odbory a upozorňovala prax, nie ako nástroj moci. Fíni nemenia svoju školskú politiku po každých voľbách, je zameraná na dlhodobé ciele, a tvrdia, že je to nielen efektívnejšie, ale aj lacnejšie. Za celý čas konajú podľa dvoch známych právd: školský systém je taký dobrý, akí dobrí sú učitelia, ktorí v ňom pôsobia, a školákov nemožno naučiť viac a lepšie vychovať, ak nezískame ich záujem a snahu pričiniť sa o to.

Všetky náklady na vzdelávanie detí do šestnástich rokov Fíni hradia z rozpočtov štátu a obcí. Vrátane doučovania, školských obedov, návštev lekára a dopravy do školy. Aj tak verejný školský systém nevyjde draho: Fínsko dáva na žiaka oveľa menej verejných prostriedkov ako napríklad USA alebo Veľká Británia. Nepodporuje sa otváranie súkromných škôl, tie tvoria sotva dve percentá školských zariadení.

Fínske vzdelávanie prešlo od vysokej centralizácie k decentralizácii, k značnému uvoľneniu a dôvere v to, že učitelia, riaditelia, rodičia, miestna komunita vedia, ako dať svojim deťom najlepšie možné vzdelanie. Môže sa stať, že prvou centrálnou štandardizovanou skúškou, ktorú fínsky žiak absolvuje, je až maturitná skúška.

Mýlil by sa, kto by si myslel, že Fíni driemu na vavrínoch. V čase, keď sa náš reformný manažment nadchýna ich školskými úspechmi a fínsky vzdelávací systém je preň temer modlou, majú severania pripravené dokumenty, ktoré obsahujú návrhy na rozsiahle zmeny zacielenia, obsahu a organizácie svojho školského vzdelávania. Podstata návrhov spočíva v zmene uvažovania o pedagogike vyučovania, nie o pridávaní peňazí do školskej sústavy. Vláda nedávno odmietla návrh na predĺženie povinného vzdelávania do sedemnástich rokov, obsah základného vzdelávania sa reviduje. Dá sa vylúčiť, že naši reformátori sa nadchýnajú tým, čo Fíni onedlho zmenia? Kto a čím zaručí, že naučíme fínske veľryby plávať v našich žaburinách?

Nemalo by byť zbytočné odskočiť si po zahraničné poučenie do Poľska. V predchádzajúcich rokoch tam vo výsledkoch medzinárodných meraní urobili pozoruhodný skok zdola až nahor. Vedia reformátori povedať, čo Poliakom umožnilo urobiť takú pozoruhodnú zmenu? So snahou preniesť k nám napríklad z Hongkongu či zo Singapuru pracovitosť (učiteľov, žiakov), vynaliezavosť zriaďovateľov a záujem rodičov o kvalitu vzdelania, by sme asi nepochodili.

Ministerstvo, pripravujúc Národný program, si zriadilo aj pracovnú skupinu jedenástich Fínov. Pochybujem, že sa v nej nachádza čo len jeden člen, ktorý dôverne pozná slovenské školstvo, jeho prednosti, možnosti, bolesti. Preto si myslím, že takéto skupiny nemajú potenciál dávať nám ani koncepčné, ani „prevádzkové“ rady. (Nie je na počudovanie, že v pracovnej skupine pre regionálne školstvo neboli zastúpené rezortné ústavy ani Štátna školská inšpekcia? Neverím, že ich poznatky v diskusiách by neboli aspoň takým prínosom, ako názory zástupcov stavovských zoskupení.)

Inkluzívne vzdelávanie

Je školská inklúzia dobrý trend? Nepochybne ide o ušľachtilú ľudskoprávnu aktivitu, ale … Ale napadlo by niekomu chcieť uzákoniť, že nedonosení či inak ohrození novorodenci sa už nebudú dávať do inkubátorov na špecializovaných oddeleniach, ale do izieb s ostatnými deťmi? Pochybuje niekto, že takto by prudko klesla kvalita starostlivosti o ohrozené deti, že by narástla novorodenecká aj dojčenská úmrtnosť?

Na postoje, iniciatívy i riešenia týkajúce sa inkluzívneho vzdelávania má určite (nielen u nás) nezanedbateľný vplyv Politické usmernenie pre inklúziu vo vzdelávaní, ktoré v roku 2009 vydalo UNESCO. Všimnime si, že to usmernenie je politické, že za oporu si neberie ani didaktické výskumy, ani požiadavky školskej praxe.

Výroky typu „inklúzia je neoddeliteľnou súčasťou demokratického školského systému“, nech sú obsiahnuté kdekoľvek, patria skôr do agitačnej rétoriky, ako medzi výroky, ktoré môžu byť základom argumentácie vo vážnej polemike.

Aby mala akákoľvek diskusia o spoločnom školskom vzdelávaní (inklúzii) zmysel, treba sa najprv rozhodnúť, aké poslanie prisúdime nášmu školstvu, aké poslanie má plniť pre spoločnosť, aké pre jednotlivca. Výroky typu „inklúzia je neoddeliteľnou súčasťou demokratického školského systému“, nech sú obsiahnuté kdekoľvek, patria skôr do agitačnej rétoriky, ako medzi výroky, ktoré môžu byť základom argumentácie vo vážnej polemike. Nie je to tak, že to, čo mnohí „experti“ hlásajú, je priezračná ideológia, niečo ako pedagogický komunizmus? Znie to krásne, ale je utópiou, že by sa deti s hraničným IQ vyšplhali k priemeru. Skôr je to menej času pre „normálne“ deti, s dôsledkom, že prídeme o talenty detí zdravých.

Mám obavu, že inklúzia, tak ako sa prezentuje v Národnom programe, je nebezpečný pedagogický a sociálny experiment. Je dosť spoľahlivých pedagogických i sociologických výskumov, ktoré ukazujú, že žiak získa najviac stimulácií pre svoj intelektuálny rozvoj i pracovné návyky v prostredí približne rovnako výkonných a kreatívnych súperov.

Ak budete počuť, že napríklad v Anglicku je inklúzia bežnou vecou, skúste sa dopátrať odpovede na otázku, čo sa myslí slovami „bežná vec“, s akými výsledkami, aké problémy prináša a najmä aké postavenie má v britskom vzdelávacom a sociálnom systéme.

Konaním nespôsobilých sme si zničili učňovské školstvo, nechce sa mi veriť, že teraz je na rade ruinovanie školovania detí, ktoré dokážu zreteľne viac ako ich rovesníci.

Urobím tu aj zmienku o osemročnom gymnaziálnom štúdiu. V niektorých vyjadreniach o ňom ako by znelo: kto to kedy videl, aby sa nejaké nadanejšie dieťa rozvíjalo rýchlejšie a v motivujúcejšom prostredí, ako jeho vrstovníci? Pre jednotlivcov i spoločnosť by bolo užitočné prestať robiť nezmyselné križiacke výpravy proti tomuto štúdiu a dôsledne sa hneď vrátiť k jeho pôvodnej koncepcii. Konaním nespôsobilých sme si zničili učňovské školstvo, nechce sa mi veriť, že teraz je na rade ruinovanie školovania detí, ktoré dokážu zreteľne viac ako ich rovesníci.

Peniaze

Často sa dá, aj z ministerského kresla, počuť, že bez masívneho zvýšenia financovania školstva nie je akákoľvek jeho reforma možná a že „to“ bude stáť štátnu kasu aspoň 12 miliárd. Vo verzii Národného programu schválenej vládou nájdeme, že na jeho naplnenie bude treba 15,6 miliardy.

Ministerstvo financií medzitým vyrátalo, že postačí, ak na „to“ školstvo dostane deväť miliárd. No čo už, 6 miliárd eur hore-dole. Neviem, koľko by bolo dosť, koľko málo, lebo pre verejnosť „to“, na čo konkrétne treba peniaze použiť, ostalo príliš utajené. Som si však istý, že mnohé by umožnilo školstvu napredovať aj „zadarmo“. Napríklad zvýšiť náročnosť učiteľov na seba i žiakov, zlepšiť kvalitu učebníc, dať dôveru za výsledky práce škôl aj ich vnútornému hodnoteniu.

Nepoznám školský systém, ktorý by na svoju prácu nechcel (nepotreboval) viac peňazí, ako ich z verejných prostriedkov dostáva. Problém je všade rovnaký: kde tie peniaze zobrať? Súdim, že u nás by si mal tým hlavu lámať parlament a vláda, žobroniaci minister školstva je ich hanbou. Zamýšľajme sa aj nad tým, že výsledky medzinárodných meraní opakovane(!) ukazujú, že poradie štátov podľa dosahovaných vzdelávacích výsledkov ani približne nezodpovedá poradiu podľa podielu školstva na čerpaní HDP, ani poradiu podľa výšky učiteľskej mzdy.

Učitelia

Žiadna snaha o zmenu školskej práce nemôže byť úspešná, ak sa s ňou vnútorne nestotožnia učitelia, ak sa nedocení ich práca, ak sa im na ňu nevytvoria pedagogické aj materiálne podmienky. Ťažko možno toto stotožnenie očakávať, ak štát činmi nepresvedčí, že má na výsledkoch výchovy a vzdelávania záujem a nepreukáže to aj dobrým financovaním školstva. Pravdaže, učitelia sa s novými rolami musia nielen stotožniť, ale aj rozvíjať svoju profesijnú zdatnosť na ich zvládnutie. Slovenskému učiteľstvu sa v tom cieľavedome, výrazne a s predstihom nepomáha.

Je tu dobrá správa – mzdy v školstve sa budú zvyšovať! No vypočujúc si ju, chce sa mi nezlomyseľne spýtať: zvyšovať sa bude rovnostársky? Rovnakým percentom aj tým, ktorých nepracovitosťou sa žiaci potácajú vo výsledkoch našich i medzinárodných meraní na nelichotivých miestach? Aj tým, ktorí spred tabule podsúvajú žiakom hnedé videnie sveta? Aj tým, čo si prestávku predlžujú dopíjaním kávy? Aj tým, ktorí … . Nemal by platiť princíp jednoducho povedané: robíš lepšie, robíš viac ako kolegovia, odrazí sa ti to na výplate?

Žiaľ, sú tu aj zlé správy. Jednou z nich je ministerský oznam, že sa ruší povinnosť riaditeľov škôl vyučovať. Vraj, ak musia učiť, neostáva im dosť času na manažovanie školy. Vidí sa mi, že ak by sa takýmto nápadom inšpirovali v rezorte zdravotníctva, mohlo by sa stať, že by sa primár na klinike vôbec nemusel venovať liečeniu. Túto správu budem komentovať iba tým, čo sa konštatuje vo dvoch správach z výskumov PISA – v školách, v ktorých sa riaditeľ venuje prednostne manažmentu, sú vzdelávacie výsledky horšie ako tam, kde sa v prvom rade venuje pedagogickému usmerňovaniu kolegov a sám učí.

Čo užitočné sa mohlo, podľa môjho súdu, robiť pri príprave a schvaľovaní Národného programu, a čo užitočné sa môže urobiť, ak ho už máme. Napríklad toto.

Konať vždy s vedomím, že najvzácnejšie, čo môže škola mať a najdôležitejšie z toho, čo žiaci najviac potrebujú, je dobrý učiteľ. Ak chceme zvyšovať efektívnosť vyučovania, treba zásadne zmeniť nielen nároky na učiteľov, ale aj podmienky ich práce, kritériá jej hodnotenia a finančnú odmenu za ňu. Zákonom treba veľmi konkrétne stanoviť podmienky (personálne, finančné, materiálne, organizačné), ktoré musí zriaďovateľ splniť, aby škola mohla robiť to, čo od nej očakávajú štátne vzdelávacie programy.

Pri snahe poučiť sa v zahraničí sa neupriamiť na jeden-dva štáty, ale skúmať, ako sa legislatívne vo viacerých štátoch rieši určitý problém (napríklad externé hodnotenie škôl, financovanie, starostlivosť o mimoriadne nadané deti, súkromné školstvo), aké dôsledky to prináša v ich praxi a zaujímať sa o predpokladaný trend zmien.

Pri koncipovaní reformných zmien využiť relevantné časti ročných správ Štátnej školskej inšpekcie. Sú kvalifikovaným aktuálnym obrazom stavu nášho regionálneho školstva.

Zbaviť sa sekundantov, ktorí sú neochvejne presvedčení, že poslaním vzdelávacej sústavy je v prvom rade „vyrábať“ pracovné sily. V civilizovanej spoločnosti má vzdelávacia sústava oveľa bohatšie, oveľa vznešenejšie poslanie – má pripraviť ľudí nielen na úspešnú pracovnú kariéru, ale naučiť ich napríklad aj to, ako sa riešia životné problémy, ako sa vychovávajú deti, naučiť ich orientovať sa v kultúre, myslieť a konať ekologicky.

Usmerniť obsah práce rezortných výskumných ústavov tak, aby ich výstupy boli použiteľné pri zefektívňovaní práce škôl alebo školsko-politických rozhodnutiach. Len na práce s takýmito výstupmi poskytovať „európske peniaze“ a dotácie zo štátneho rozpočtu.

Pre zmysluplné fungovanie našej školskej sústavy ponechať v nej osemročné gymnaziálne štúdium s pôvodným poslaním (preukázateľne talentované deti, triedy špeciálne zamerané) a limitovaným päťpercentným počtom žiakov.

Rezortné testovania urobiť obsahom i organizáciou produktívnymi. Treba, aby dôsledne zodpovedali tomu, čo od nich žiada školský zákon, a ich závery mali veľmi konkrétne odporúčania na zefektívnenie práce učiteľov. Dôsledne odmietať, aby sme kvalitu nášho školstva posudzovali predovšetkým podľa miesta v rebríčkoch PISA.

Zostaviť indikátory na objektívne (nie krasorečnením) preukázanie prínosu Národného programu pre občana i pre spoločnosť.

Školy sú zrkadlom spoločnosti. Len rojko môže čakať, že v spoločnosti, v ktorej je na vrchole hodnôt honba za peniazmi, snobizmus bohatých, propagácia nemorálnosti, povyšovanie bezprácneho spôsobu života nad poctivú prácu, …, môže byť priemerná alebo dokonca nadpriemerná úroveň školstva.

Snívam, ako veľmi by pomohlo, ak by si aspoň múdri rodičia cenili školu, ktorá je v nárokoch na vedomosti nekompromisná, učí pracovitosti, rozvíja dobré morálne vlastnosti, kultivuje osobnosť.

Jozef Smida

Skončil vysokoškolské prírodovedné a pedagogické vzdelanie, získal akademické tituly a vedeckú hodnosť. Vyučoval na základnej, strednej aj vysokej škole. Bol samostatným vedeckým pracovníkom v celoštátnom pedagogickom výskume, neskôr analytikom v oblasti školských informácií a prognóz. Je autorom takmer dvoch stoviek statí a článkov v odbornej i dennej tlači.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školstvo #PISA #pedagógovia #Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania #ministerstvo školstva #Jozef Smida
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk