Prečo Apolinár Marenčin alebo esej o vplyvoch

Vo svete už dlho považujú Alberta Marenčina za pilier poézie surrealizmu. Sto rokov od smrti Guillauma Apollinaira (zomrel 9. novembra 1918), ktorého meno sa stalo synonymom nového ducha poézie, je príbuznosť medzi veľkým francúzskym bardom a majstrom Marenčinom priezračne jasná.

09.08.2018 06:00
debata

„Literárny vplyv. Spočíva v tom, že báseň niektorého básnika nás uchváti tým, že navodí a overí nám súčasne, stojac mimo nás, naše najvlastnejšie, najhlbšie zážitky, a že nás tak učí, aby sme sa pokúšali zmocňovať sa ich sami. Iba básnici, ktorí dokázali otriasť našimi prazážitkami, zostávajú na celý život našimi láskami, aj keby sme mali neskôr tú či onú intelektuálnu výhradu k ich postoju, vývinu alebo životu.“
(Vítězslav Nezval)

„Nehľadaj zmysel, ani cieľ svojho života mimo seba, ani nečakaj, že ti ho niekto dá. Tvoj život má len taký cieľ a zmysel, aký mu dáš ty sám.“
(Albert Marenčin, Horká chuť storočia, 2018)

Pražský chodec

Vybavuje sa vám Apollinairova báseň Most Mirabeau, ten „nový duch poézie“? Nejde tu však o básnickú techniku, ale o „to niečo živé“, to kacírske, to večné, „art infini“ (umenie nekonečna / nekončiace umenie), ktoré samotný majster prežil, objavil či vytvoril a ktoré si môže vytvoriť každý z nás s tým, že sa na tú „rozhľadňu“ treba najskôr vyštverať (nelezte však preto, prosím, na Eiffelovku, ani na Petřín, či na Skorušinu!) a pred sebou uvidieť roztvorený „horizont“ a stať sa samým sebou.

A prečo práve Apolinár? Tak sa k veľkému Francúzovi a jeho poviedke Pražský chodec(vyšla v roku 1910 v zbierke Kacír a spol.), o stretnutí autora s večným Židom Izákom Laquedemom v Prahe začiatkom 20. storočia, prihlásil majster Marenčin, keď hlavnému hrdinovi vlastného textu – koláže Pražský chodec roku 2003 dáva práve toto meno.

Rodinné striebro

Keď som na jeseň 2017 začala v Bordeaux viesť fiktívne dialógy s Veľkým Albertom Marenčinom, mala som už za sebou v Bratislave pár ozajstných diskusií s „majstrom“, ako ho s úctou a obdivom nazýva istý nemenovaný slovenský umelec. Vzácne dialógy počas návštev v Bratislave pre vzdialenosť – nielen generačnú, ale najmä tú pozemskú (delí nás takmer dvetisíc kilometrov a jedny štvortisícové veľhory) – doznievali v mojej mysli nútenými monológmi, lebo ani telefón nedokáže uspokojiť stále prúdiace otázniky.

Vraví sa: s jedlom rastie chuť. Po vzácnych stretnutiach, ale aj po čítaní Alberta Marenčina sa vlny otázok menia na celé prílivy a odlivy Atlantiku v najvyššom pohotovostnom stupni. Žeby magnetické polia? Či spojené nádoby? Čo spôsobuje tieto „absťáky“? Alebo som hedonistka a odnášam si rodinné striebro do ďalekých krajín, aby som si ho potom i naďalej vychutnávala, nebodaj sa ním pri snobských večeriach pýšila?

Aby som však celú vec spresnila a nikoho na Slovensku neokradla ani o jedinú kávovú lyžičku, rodinné striebro Slovenska som nemusela nikam prenášať, ono už v Bordeaux bolo. Celý čas odkedy tam som! Ležali ho tam celé kazety, a dokonca na viacerých miestach, len ich bolo treba nájsť. Hotový poklad! Ba raz som aj prechádzala okolo jednej vitríny, kde to „naše“ striebro ležalo vo francúzskom šate. Áno, s majstrom Marenčinom som sa stretla v Bordeaux, nie však osobne, ako sa on sám kedysi stretol s Bretónom v Paríži, ani som ho, prirodzene, nevidela doslova ležať v tej vitríne. Aj keď sa to v Bordeaux na jednom námestí, kde Forman raz nakrúcal niekoľko scén Valmonta, môže veľmi ľahko stať.

Nie, nejde o vitrínu s prostitútkami, ako napríklad v Belgicku. Táto vitrína patrí umelcom, aj keď samotný majster rád cituje F. X. Šaldu, ktorý prirovnával niektorých umelcov práve k prostitútkam. Ale vrátim sa k samotnej vitríne a k umeniu ako poslednému priestoru slobody v tejto pseudodemokratickej spoločnosti tretieho tisícročia. Áno, umenie ako posledný priestor výrazu slobody, kde si umelci môžu robiť – a aj robia! – čo len chcú (pokým, samozrejme, tento svoj posledný slobodný priestor napríklad nezveria robotom, ako to prednedávnom vymysleli kurátori výstavy Umelci – Roboti v parížskom Grand Palais…). Summa summarum, veľkého Alberta Marenčina som objavila v Bordeaux. Na osobné stretnutie som už však musela vycestovať do Bratislavy.

Jedna živá koláž

Priznávam, že vždy, keď Albert Marenčin svojho času zavítal do Bordeaux, bola som ešte v dlhotrvajúcej puberte a hrávala som hlavnú úlohu v nejakom milostnom romániku či dráme alebo premýšľala o zmysle života či absurdnosti – ako raz iný Albert, Albert Camus v Tipase – a experimentovala som so stupňami vlastných emócií v spojení s rajským priestorom na Dune de Pilat alebo oproti nej na polostrove Cap Ferret alebo na gaskonskom zámku s vinicami v blízkosti panstva Valmont južne od Bordeaux.

Bola som tak blízko, nevediac o majstrovej prítomnosti! Naposledy to bolo na prelome tisícročí, keď sa zúčastnil na Literárnom (vlaku) exprese Európa 2000. Skupinu európskych spisovateľov totiž zaviedli organizátori do Malagaru k Mauriacovi a odtiaľ je k sídlu Valmont ponad rieku Garonne možné kameňom dohodiť. Počas návštevy voľnomyšlienkár­skeho kraja girondistov sa majster nezabudol stretnúť so svojím dlhoročným priateľom a surrealistickým spolupútnikom Jacquom Abeilleom. Tým chvíľkovým zázračnom sa pre oboch surrealistov stalo termálne prímorské letovisko Arcachon neďaleko duny.

Terasa reštaurácie sa v omámení jódu na Okamih pravdy premenila na jednu živú koláž o Nezabúdaní, kde ustrice ako hlavné afrodiziakum analogicky rozprávali čerstvo vylodené príbehy oboch mužov. Alberta Marenčina som zaregistrovala síce dávnejšie na univerzite v Bordeaux – a to na stránkach porevolučných literárnych publikácií ( okrem jednej výnimky – knihy Avantgarda 38), ale Veľkého Alberta Marenčina som objavila až vďaka Jacquovi Abeillovi zhruba pred desiatimi rokmi.

Bol to on, kto v Paríži začiatkom 70. rokov pozorne preskúmal všetky punce na nájdených strieborných marenčinovských predmetoch a s veľkou úctou a obdivom epistolárne požiadal o prvú audienciu, až nakoniec v Bordeaux vydal jeho poéziu a koláže v troch nádherných publikáciách. Tie v 80. rokoch dobrodružne priviezol do socialistického Československa priamo do Bratislavy k samotnému majstrovi. Potom mu vo Francúzsku prischol štatút exkluzívneho vydavateľa Alberta Marenčina, ako o tom svedčia rôzne publikácie vo francúzštine a s úsmevom o tom rozpráva samotný surrealista Abeille.

Halabala a ostošeť

Vydala som sa teda po stopách tohto príbehu (a tu dochádza k zlomovému bodu „dobrovoľného výberu vplyvu“, ako to v jednej diskusii o vplyvoch francúzskej literatúry na slovenskú vyjadrili traja slovenskí králi Felix – Tatarka – Marenčin), až som jedného dňa sedela v temnej kuchyni Jacqua Abeilla. „Boli to väčšinou Francúzi, čo nadchýnali Slovákov (a Čechov) a nie naopak alebo len zriedkakedy,“ prebehlo mi mysľou pri pohľade na prísny profesorský výzor, ktorý dodával dôležitosť jeho výkladu o jedinečnosti marenčinovského surrealizmu a o jedinečnosti jeho poézie.

„V čom v skutočnosti spočíva surrealizmus a v čom poézia?“ začalo moje pátranie touto a ďalšími otázkami. „V čom spočíva jedinečnosť Alberta Marenčina?“ pokračovali (a pokračujú) celé mesiace a roky úvah a ich intenzita sa stupňovala ďalšími ohlasmi, ktoré postupne prichádzali od surrealistov a básnikov z iných miest tejto planéty. Spytovala som sa, čo ma na tom celom príbehu oslovilo.

Bola to tá „jedinečnosť“ vyslovená z úst Francúza na adresu Slováka, ku ktorému sa azda hlásim len preto, že som Slovenka? Bola to tá „jedinečnosť?" „Veď všetci sme jedineční!“ odvážne vyhlásil markíz de Sade , alebo tiež si stačí preskúmať DNA.

Či to boli negatívne ohlasy alebo priam pohoršenia, ktoré sa spúšťajú vo francúzskej spoločnosti ako Pavlovov reflex pri vyslovení slova „surrealizmus“? Na Slovensku ani nehovoriac – po konfrontáciách o nadrealizme a surrealizme v minulom storočí sa teraz „hlásiť k nejakému -izmu, ktorý bol aktuálny pred sedemdesiatimi rokmi, je znakom regresu a neoriginality“, odpovedal mi raz iný nemenovaný slovenský umelec.

Ale slovo „surrealizmus“ sa vždy našincovi hodí do slovníka, najmä pri každej kvázi bizarnosti sa používa „sofistikovane“ halabala a ostošesť. A zrazu som sa len vyslovením pojmu „surrealizmus“ dotýkala istého spúšťača, tŕňa v päte alebo Achillovej päty či chiméry ľudského spoločenstva (teda aspoň toho európskeho): oslobodenia ľudského ducha! Problematika je teda ďalekosiahlejšia ako sa na prvý pohľad zdá… a to je práve to, čo vo mne zarezonovalo.

Na margo stále hmlistého pojmu nezaškodí jemná dóza slov (z Práce – r. 1968) samotného Alberta Marenčina ako malé víkendové občerstvenie: „surrealizmus… získava a inšpiruje v tom, že burcuje človeka k permanentnej revolte dehumanizačného tlaku modernej civilizácie a mocenských aparatúr – že vyzlieka básnikov zo šašovského rúcha profesionálnych pevcov a vedie len k tvorbe, ktorá sa nepodrobuje nijakému vonkajšiemu diktátu, pretože jediným jej zdrojom je ľudský sen a jediným cieľom je oslobodenie ľudského ducha zo žalára konvencií, zákonov a filozofických systémov, do ktorého ho uvrhla spoločnosť.“

Tu človek nachádza sám seba

A tak si odpovedám na otázku, čo ma na celom príbehu oslovilo a priznávam, že v samej podstate som pocítila istú príbuznosť k Básnikom a Rebelom, o ktorých nám prostredníctvom seba a svojich Kacírskych myšlienok neprestajne hovorí Veľký Albert Marenčin aj v treťom tisícročí. Hoci „príbuznosť“ , ako sám majster uvažuje v diskusii s Košickým pustovníkom Júliusom Jakobym, „nemusí byť nevyhnutne dôsledkom vplyvu alebo znakom závislosti“. Dokonca, z vlastnej skromnej skúsenosti potvrdzujem, že človek má v sebe istú vnútornú predispozíciu, vďaka alebo kvôli ktorej inklinuje k mysleniu svojich vybraných idolov či vzorov. A oni mu to štedro vracajú, lebo v ňom „prebúdzajú záujmy a schopnosti, o ktorých dovtedy nemal tušenia“.

Stojí z mojej strany za spresnenie, že tým nemyslím egocentrizmus či narcizmus v negatívnej forme, t. j. v zmysle – aha, tá osoba myslí ako ja! – ktorý v myslení rodí zápecníctvo. Práve túto človečiu ťažkopádnosť lenivého myslenia krásne vyjadruje Annie Le Brun: „Čím viac je niekoho myslenie výnimočné, tým viac u druhých prebúdza staré návyky myslenia a podnecuje ich prirodzene k tomu, aby hľadali, ako si prispôsobiť to výnimočné k vlastnému mysleni.“ (Žiaľ, nie naopak). A dokladám to ešte jedným jej výrokom: „Myšlienky sú na záťaž. Myslenie je to niečo živé, čo si musí vydobyť svoju cestu a striasť sa myšlienok v železných okovách, v pancieri, v naškrobenom nedeľnom šate – myšlienok, ktoré zaťažujú a zastierajú horizont. Horizont nepotrebuje myšlienky. Horizont sa otvára. A my napredujeme za ním.“

A tak na záver pri Laterne Magike vyhlasujem, že som tieto riadky napísala dobrovoľne a pred prípadnými inkvizítormi francúzskeho ducha – a najmä oslobodenia ľudského ducha – využijem precedens obrany vplyvov z roku 1964, a citujem z nich maître Marenčina (lebo aj advokáti sa vo Francúzsku oslovujú titulom majster): „Ja si myslím, že literatúra je hlavne prostriedkom sebapoznania, a to rovnako pre čitateľa ako pre autora. V blízkom autorovi nachádza človek viac ako vzor, nachádza sám seba, v tom vidím hodnotu tých „volených vplyvov“, o ktorých hovorí Dominik (Tatarka). Čím by bola naša medzivojnová poézia, najmä tá pokroková, revolučná, bez Apollinaira, čím by boli nadrealisti bez surrealistov, bez prekliatych básnikov, čím Guderna bez Picassa alebo Dalího – a tak donekonečna? Myslím, že je nezdravé akokoľvek obmedzovať túto dobrovoľnú voľbu vplyvov, zužovať jej možnosti a navádzať mladých autorov na manželstvá z rozumu. Ono sa hovorí o nebezpečenstve epigónstva, snobizmu a nekritického napodobňovania niektorých autorov, ale podľa mňa oveľa väčším a vlastne jediným skutočným nebezpečenstvom je nevedomosť, blažené sebauspokojenie – bez epigónov, ale aj bez úrovne.“

Aj v 21. storočí sa naďalej objavujú majstrove publikácie a celkom prirodzene nevinne so závanom tak veľmi apollinairovským! Aj keď posledná Horká chuť storočia v rozhovore s Jurajom Mojžišom zaváňa „horkým šťastím“ a tiež poriadnym rimbaudovským peklom: „Posadil som si Krásu na kolená a zistil, že je horká a ja je niekto iný…“

Gaby Albrecht. Foto: archív Gaby Albrecht
gaby albrecht, vizitka, Gaby Albrecht.

Gaby Albrecht (1975)

Vyštudovala slovanskú filológiu a históriu na Université Bordeaux Montaigne, kde pôsobí dodnes. Prednáša na katedre slovanských štúdií (bohemistika a moderná história a kultúra západných Slovanov v stredoeurópskom priestore). Je zakladateľkou organizácie Slovaquitaine (2008) v Akvitánsku so sídlom v Bordeaux. Dlhodobo sa venuje svetu Alberta Marenčina. Na Slovensku iniciovala v Šali otvorenie prvej frankofónnej knižnice a mediatéky Alberta Marenčina na Gymnáziu Juraja Fándlyho (2015). V galérii Première ligne v Bordeaux zorganizovala výstavu koláží Alberta Marenčina a zostavila bibliofilské vydanie výberu jeho textov vo francúzštine (2016). V súčasnosti prekladá Alberta Marenčina do francúzštiny.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Albert Marenčin #Guillaume Apollinaire