O knihe s názvom Lolita

18. augusta uplynie 60 rokov od publikovania románu Lolita v Spojených štátoch amerických. Lolita, jeden z najvýznamnejších a najdiskutovanejších románov 20. storočia oslavuje šesťdesiatiny a je rovnako provokačný a živý, ako bol v čase svojho vzniku.

16.08.2018 06:00
debata (3)

„Predmetom ani námetom skutočného umenia nie je realita. Umenie si vytvára svoju vlastnú, zvláštnu realitu, ktorá nemá nič spoločné s priemernou ,realitou‘, akú vníma bežné oko.“ Vladimir Nabokov: Bledý oheň (1962)

Vladimir Nabokov, ruský emigrant, ktorému sa s rodinou, manželkou Verou a synom Dimitrijom, podarilo utiecť z vojnovej Európy do Spojených štátov na jednej z posledných lodí z Francúzska, pracoval na románe päť rokov. Zároveň prednášal ruskú a svetovú literatúru na Cornell University.

Po rokoch exilu v západnej Európe, kam sa s rodičmi uchýlil po revolúcii v Rusku v roku 1917, mu stabilný príjem profesora americkej univerzity ponúkol priestor pracovať na texte, o ktorom už dlhšie premýšľal. Keď si v decembri roku 1953 zapísal do denníka: „Dokončil som Lolitu, ktorú som začal presne pred piatimi rokmi,“ netušil, že publikovanie románu v krajine, ktorá sa mu stala domovom, bude s peripetiami trvať tiež päť rokov.

Ako píše Julian W. Connolly, Nabokov oslovil päť amerických vydavateľstiev, ale všetky ho odmietli z obavy, že by kniha po vydaní bola okamžite zakázaná. Nabokov teda oslovil svoju agentku vo Francúzsku, a tá sa v apríli 1955 stretla s Mauriceom Girodiasom, majiteľom vydavateľstva Olympia Press.

Pornografia, a či literárny skvost?

Girodias bol ochotný knihu vydať, hoci ani Nabokov, ani jeho agentka netušili, čo je zámerom pána Girodiasa. Aby pozdvihol svoje nakladateľstvo, ktorého hlavnou produkciou bola síce erotická a pornografická literatúra, ale uverejnil aj diela Jeana Geneta, Samuela Becketta, Williama S. Burroughsa i Henryho Millera. Nabokovova Lolita sa tak ocitla v spoločnosti erotických románov pre anglicky hovoriacich turistov s názvami ako Kým nebude kričať a Ako to robiť.

Kniha bola vydaná v pomerne malom náklade 5-tisíc výtlačkov a kritici jej nevenovali pozornosť, kým ju anglický spisovateľ Graham Greene neoznačil za jeden z najlepších románov roku 1955. Jeho poznámka okamžite rozvírila pozornosť a kritiku. Na jednej strane bola Lolita označovaná za pornografiu, na druhej strane kritici, napríklad Dorothy Parkerová, poukazovali na absolútnu zručnosť, s akou Nabokov vládne literárnemu jazyku. Parkerová vyhlásila, že: „Lolita je dobre napísaná, kultivovaná kniha – áno, jednoznačne – je to skvelá kniha“.

Rodney Phillips a Sarah Funkeová v publikácii pre newyorskú verejnú knižnicu opisujú dramatický príbeh amerického vydania románu: napriek tomu, že sa výtlačky Girodiasovho vydania dostali do Spojených štátov, Nabokov si prial americké vydanie knihy. Asi tretina románu sa objavila v júnovom vydaní časopisu Anchor Review (vydavateľstva Doubleday) v roku 1957 spolu s vysvetlením vzniku románu a jeho obhajobou od samotného autora. Tri vydavateľstvá: Doubleday, Simon & Schuster a Putnam’s odďaľovali vydanie knihy. Nabokov sa preto rozhodol pre nezávislého vydavateľa Ivana Obolenskeho, a keď aj jeho ponuka padla, prišiel Putnam’s s pred­chádzajúcim návrhom a odsúhlasil produkciu knihy.

Walter Minton, hlava vydavateľstva Putnam’s, poslal v deň vydania knihy, 18. augusta 1958 oslavný telegram, ktorý obsahoval okrem iného aj toto: „VSETCI HOVORIA O LOLITE… DOPYT V KNIHKUPECTVACH VYNIKAJUCI…“

Popularitu románu, pochopiteľne, zabezpečila aj nálepka pornografickej literatúry a zákazy jeho predaja, ktoré ho sprevádzali, či už predtým vo Francúzsku, alebo aj v Anglicku, a niektorých iných európskych krajinách (Belgicko, Rakúsko). Keď verejná knižnica v Cincinnati knihu v septembri 1958 zakázala, jej predaj prekročil rekord, ktorý za týždeň dovtedy držala kniha Margaret Mitchellovej Odviate vetrom.

Lolita sa stala bestsellerom a Nabokovovi zabezpečila slušné finančné zázemie a slávu, po ktorej až tak netúžil. Ako sa v liste Girodiasovi vyjadril ešte v júli roku 1955: „Obaja vieme, že Lolita je vážna kniha s vážnym zámerom. Dúfam, že ju verejnosť ako takú aj prijme. Succès de scandale by ma obťažoval.“ Faktom zostáva, že sa v roku 1961 odsťahoval s manželkou Verou do Švajčiarska. Publikoval, venoval sa štúdiu motýľov a šachovým rébusom. Hoci vyhlasoval, že sa do USA ešte vráti, zostal v Montreux až do svojej smrti v roku 1977.

Rus anglickým klasikom

Nabokov sa narodil v Rusku, rok pred začiatkom 20. storočia, do rodiny vplyvných ruských aristokratov a intelektuálov. Odmalička hovoril niekoľkými jazykmi vrátane angličtiny a francúzštiny. Po úteku pred boľševickým režimom študoval v Cambridgei na Trinity College a neskôr sa usadil v Berlíne. Publikoval pod pseudonymom Vladimir Sirin romány a poviedky v ruštine, medzi významné diela z tohto obdobia patria romány Smích ve tmě (1932, česky 1993), Zúfalstvo (1937, slovensky ako Pnin / Zúfalstvo 1991).

Ako napísal John Colapinto pre The New Yorker: „To, že boli tieto knihy napísané v ruštine, bola istým spôsobom náhoda, pretože Nabokov, ktorý sa naučil anglicky ako dieťa a strávil štyri roky v Cambridgei, ovládal tento jazyk takmer tak dokonale ako ruštinu.“ Rok po príchode do USA Nabokov publikuje svoj prvý román v angličtine: Skutečný život Sebastiana Knighta (1941, česky 2018), ďalej nasledoval román V tieni zlovestna (1947, slovensky 2018), Pnin (1957, česky 2001) a pravdaže predtým spomínaná Lolita (1955, 1958, slovensky 1991).

Odhliadnuc od škandalóznych okolností publikovania Lolity, tento, tretí anglicky písaný, román Vladimira Nabokova mu zabezpečil vážnosť majstra anglicky písanej prózy, hneď po Jamesovi Joyceovi. Možno povedať, že je to práve jazyk, ktorý je kľúčom k porozumeniu tohto textu.

Spoveď vinníka dopravnej nehody – to je prečin, pre ktorý sa rozprávač románu Humbert Humbert ocitne vo väzení – opisuje príbeh jeho citového vzplanutia k dievčaťu menom Dolores Hazeová. „Ráno, stojac v jednej ponožke, bez dvoch centimetrov meter päťdesiat, to bola Lo, jednoducho Lo. V dlhých nohaviciach Lola. V škole Dolly. Pri podpise na úradných formulároch Dolores. A v mojom náručí vždy a všade Lolita.“ Príbeh lásky s komplikáciami dostáva neočakávaný posun, keď si čitateľ uvedomí, že láska Humbertovho života má dvanásť rokov a on, vzdelaný Európan, tridsaťosem. Toto bol jeden zo zásadných problémov, pre ktorý americké vydavateľstvá odmietli román publikovať.

Nabokov štipľavo reflektuje túto situáciu vo svojom doslove: „Otázka, či ho pokladali za pornografický, alebo nie, mi bola ľahostajná. Ich odmietnutie vydať ho nevychádzalo z môjho spracovania tejto témy, ale z témy samej; existujú najmenej tri témy, ktoré sú pre väčšinu amerických vydavateľov absolútne tabu. Druhou témou je po všetkých stránkach úspešné a krásne černošsko-belošské manželstvo s množstvom detí a vnúčat, a treťou zaprisahaný ateista, ktorý žije šťastným a užitočným životom a umrie v spánku vo veku stošesť rokov.“ Tou prvou je, pravdaže, téma nerovného vzťahu medzi neplnoletým dieťaťom a dospelým mužom.

Pominuteľné v čase

Je nutné porozumieť, že táto téma je pre Nabokova dôležitá ako literárny a estetický problém, ktorý si v jeho podaní našiel špecifické stvárnenie. A napriek snahe literárnych historikov identifikovať pôvod tohto smutného príbehu zneužívania, dovolím si tvrdiť, že všetky takéto informácie vytvorili pre Nabokova rámec, fiktívny priestor, v ktorom rozvíjal tému známu aj z jeho iných románov. Nabokovove postavy svojimi činmi, svojím premýšľaním skúmajú, čo je to čas a ako je v ňom ľudský život ukotvený, ako je možné sa z jeho linearity vymaniť, ako je možné mať a zachytiť to, čo je v čase pominuteľné.

Príbeh Humbertovej lásky, poznačenej deviantnou túžbou teda hovorí aj o možnosti znovuobnoviť to, čo už v čase bolo pochované, čo nemožno vrátiť. Humbert vidí Lolitu nielen ako zosobnenie nymfického ideálu, objektu svojej túžby, ktorý si pre seba definoval, ale aj ako reinkarnáciu svojej lásky z detstva, vzťahu, ktorý sa skončil skôr, ako mohol byť naplnený.

Humbert, napriek svojmu odsúdeniahodnému charakteru a rafinovanému jazyku plnému barokových pleonazmov, si však neklame. Hoci sa snaží objasniť, vysvetliť svoje motivácie a opísať svoju vášeň tak, aby si čitateľa empaticky naklonil, je si zároveň vedomý dočasnosti a neuskutočniteľnosti svojho sna, svojej túžby. Pre neho a jeho ideál lásky existuje len jediné útočisko, a tým je „útočište umenia".

Zredukovať tento román do príbehu znamená podriadiť sa normám reálneho sveta, racionalizovať si vzťahy, významy, súvislosti. Nabokov o tom píše v doslove ku knihe: „Pre mňa existuje román či poviedka iba potiaľ, pokiaľ mi poskytuje to, čo by som zjednodušene nazval estetickým pôžitkom, alebo inými slovami pocit, že som akosi, kdesi, čímsi spriaznený s inými stavmi bytia (zvedavosť, neha, láskavosť, extáza), ktorých kritériom je umenie.“

Jazyk románu je teda rovnako dôležitý ako jeho obsah. Je jednou z vrstiev, ktorá nielen tvorí významy, ale aj zviditeľňuje svoju materialitu. Sú to slová, ktoré sú akosi navyše, je ich viac ako je potrebné, sú zvukomalebné, hravé, tvoria rébusy. Román je pevne začlenený do kontextu iných literárnych diel. Imituje ich štýl, obraznosť, motívy. A hoci bežný čitateľ tieto nuansy nemusí nevyhnutne rozpoznať, tvoria integrálnu súčasť diela, zapájajú ho do tkaniva iných umeleckých diel.

Hovoríme o intertextuálnych prepojeniach napríklad s americkým spisovateľom Edgarom Allanom Poeom a jeho poslednou publikovanou básňou Annabel Lee (1848). Celý príbeh Lolitinej predchodkyne Annabel Leigh je ukotvený v imaginatívnej obraznosti Poeovej básne, „v kráľovstve na brehu mora“. Zároveň jazyk, ktorým hovorí Lolita, jej matka Charlotte či učitelia v románe, je „v tom, ako reprodukuje kadenciu americkej reči, taký podrobný… tak dokonale imituje malé presné detaily strednej triedy v USA v polovici 20. storočia, že je až neuveriteľné, že kniha, taká veľmi americká, mohla vzniknúť z najnepravde­podobnejšieho zdroja, spisovateľa ruského pôvodu,“ poznamenáva v článku Nabokovova Amerika John Colapinto.

Nabokovov román rozbíja dichotómie. Stojí na pomedzí. Spochybňuje fakty, prispôsobuje si ich, a tie nielen votkáva do fiktívnej štruktúry, ale štruktúra samotná sa stáva pre neho zdrojom zneistenia, materiálom pre paródiu. Spoveď bieleho vdovca, ako sa spomienky Humberta Humberta napísané vo väzení volajú, je rámcovaná predslovom sociológa Johna Raya, PhD. Tu Nabokov paroduje nielen konvencie realistickej prózy, ale aj očakávania čitateľa, ktorý túži po realistickom príbehu. Pohráva sa s literárnym kánonom aj s čitateľmi.

Lolita a obmedzenia rozumu

Literárni vedci román Lolita interpretujú ako posledný román modernizmu a prvý román postmodernizmu. Odhliadnuc od takýchto literárnovedných klasifikácií je nutné poznamenať, že sa román vymyká žánrovej a štylistickej ukotvenosti a uzatvára priepasť medzi vysokým a nízkym umením. Hovorí k rôznym typom čitateľov a zneisťuje ich, pretože tak ako Humbert je očarený Lolitou, sú niektorí z nich očarení jazykom, ktorý Humbert manipulatívne používa, a empaticky súcitia s útrapami hrdinu. Iní ho vidia ako netvora, ktorý zneužíva maloleté dieťa. Humbert ako postava predstavuje prázdny stred, ktorý zosobňuje neurčitosť významu, pretože v rámci rozprávania je nemožné rozhodnúť medzi významami, ktoré sú nekompatibilné a protichodné. Jazyk je maska, schopná realitu vytvárať, ale aj zakrývať.

Lolita je dnes kultovým románom, ktorého hlavné atribúty si súčasná kultúra prispôsobila a privlastnila. Zosobnením pominuteľnosti a krásy je v románe mladé dievča tesne na prahu puberty, nymfička. Stojí na hranici medzi detstvom a ženstvom, a táto liminalita Humberta fascinuje. Román citlivo ukazuje, aká je táto krása pominuteľná. Rovnako ako motýľ, ktorého sa dotkneme.

V súčasnom slovníku pomenovanie nymfička označuje predčasne vyspelé, zvodné mladé dievča a je často ikonicky využívané v populárnej kultúre. Britney Spears, Kate Perry, Lana Del Rey, Miley Cyrus – to je len niekoľko súčasných mien, ktoré sa štylizujú ako objekty túžby starších mužov. Ich prezentácie balansujú medzi faktom, že už sú plnoleté, a možnosťou navodzovať predstavu neplnoletých dievčat, či už jazykom, alebo rekvizitami. Filmové spracovania, filmy Stanleyho Kubricka (1962) a Adriana Lynea (1997) Lolitu rovnako posúvajú do sveta telesnosti, do niečoho, čomu sa Nabokov bránil. Románová Lolita je efemérna, neurčitá, éterická, je látka, z ktorej sú utkané sny.

Čo nám ukazuje a aké otázky nám kladie kniha menom Lolita? Čomu nás vystavuje čitateľská skúsenosť napriek Nabokovovmu upozorneniu, že v knihe nie je žiadne morálne ponaučenie? Niekedy zabúdame, že náš rozum má svoje obmedzenia. Že to, čo je mysliteľné alebo vnímateľné, sa prezentuje aj inak ako rozumom. A že to, čo je odsúdeniahodné, je aj našou pevnou súčasťou. Inými slovami, rovnako ako Humbert je každý z nás obmedzený hranicami, ktoré nám kladú naše vlastné myšlienky, naše túžby a nesplnené priania. Napriek tomu, že Lolita je román plný irónie a parodických zvratov, Nabokov rozpráva tragický príbeh. Hovorí o tom, aké je to strašné byť väzňom svojej vlastnej mysle.

Alena Smiešková

Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Prednáša americkú literatúru a kultúru na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Zaoberá sa otázkami etnicity a diverzity americkej kultúry. Pôsobila ako vedecká pracovníčka na UCSC, USA, pobyt financovala Fulbrightova nadácia. Absolvovala študijný pobyt na Indiana University, Bloomington, USA. Je autorkou monografie: Mýtus. Realita. Rozprávanie. Prípad Philip Roth (2011).

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #lolita #Vladimir Nabokov