Potlačenie Pražskej jari rozložilo samotných okupantov

27.08.2018 06:00
okupácia 1968
Väčšina obyvateľov Československa vrátane študentov sa spontánne stavali za reformátorské vedenie KSČ a štátu a usilovali sa ho brániť pred tlakom okupantov. Autor:

Augustové dni sú vždy príležitosťou pripomenúť si obrovské nádeje a očakávania, ktoré rok 1968 priniesol nám vo vtedajšej Československej socialistickej republike, ale aj stámiliónom ľudí na celom svete rozdelenom studenou vojnou, ktorí so sympatiami sledovali pokus o reformy uskutočňované pod heslom socializmus s ľudskou tvárou.

21. august 1968 znamenal trpké a tragické vytriezvenie z nádejí a očakávaní v podobe hrmotajúcich pásov tankov okupačných vojsk Sovietskeho zväzu a ďalších štátov Varšavskej zmluvy. V podobe guliek zo samopalov, ktoré zabili nevinných, najmä mladých ľudí, protestujúcich proti pošliapaniu našej štátnej suverenity, bojujúcich za zachovanie svojich ideálov, za právo tu, doma, v Československu, slobodne sa rozhodnúť, ako chceme žiť naše životy. Zabili ideály ľudí, odmietajúcich obvinenia z kontrarevolúcie, požadujúcich právo na reformný experiment, na svoju vlastnú, československú cestu k spravodlivejšej spoločnosti.

V tomto kontexte treba pripomenúť, že májový i júlový reprezentatívny výskum verejnej mienky v roku 1968 ukazovali, že drvivá väčšina respondentov bola za reformovanie vtedajšieho socializmu. Iba päť percent opýtaných bolo za reštauráciu kapitalizmu a návrat k predfebruárovým pomerom. Aj preto sa ľudia spontánne stavali za reformátorské vedenie KSČ a štátu a usilovali sa ho brániť pred tlakom okupantov.

Tým občanom Československa, ktorí len začínali napínať krídla k letu za slobodnejším a lepším životom, im ich na viac ako tretinu ľudského veku pristrihli.

21. august je z tohto hľadiska nepochybne jeden z najčernejších dní spoločných dejín Slovákov a Čechov v 20. storočí. Cena za opustenie sovietskeho chápania socializmu, ktoré mali ako jediné možné v hlavách najvyšší politickí predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy, bola strašná. Nezaplatili ju len reformní komunisti, ale celý český a slovenský národ.

Odložený rozklad impéria

Za zdanlivo ideologickými spormi o chápanie socializmu sa totiž skrývalo čosi iné, keď kvôli tomu Brežnev, Ulbricht, Gomulka, Kádár a Živkov pokladali za potrebné poslať do Československa 500-tisícovú armádu podoprenú navyše sovietskym jadrovým arzenálom. Keď toto spojené vojsko nastúpilo proti reformnému pokusu, ktorý viedol Alexander Dubček, a ktorý spontánne podporovala takmer celá spoločnosť.

Plagát z augusta 1968. O krátky čas však...
Plagát z augusta 1968. O krátky čas však zavládla totálna dezilúzia o reformovateľnosti socializmu „sovietskeho typu“. Autor: Profimedia

Brežneva a jeho satrapov v skutočnosti nezaujímalo, že po stalinskom terore a potláčaní ľudskej dôstojnosti sa v Československu hľadá socializmus s ľudskou tvárou, nové formy nekapitalistickej spoločnosti, že sa ľudia zmobilizovali a nadobudli nový optimizmus. Brežnev, na ktorého tlačili sovietski maršali, podporovaný Gomulkom, Kádárom, Ulbrichtom a Živkovom, sa zľakol, že stráca moc a kontrolu nad jedným zo satelitných štátov a že ak to nezastaví, skôr alebo neskôr stratí moc a kontrolu nad ďalšími satelitmi a napokon aj dohľad nad samotným Sovietskym zväzom. Ten vtedy predstavoval najväčší rozsah imperiálnej vlády Ruska a zrejme aj najväčšie impérium v dejinách.

Kalkulácia s obnovením kontroly nad štátmi vo sfére vplyvu ZSSR, ktorú stanovili Jaltské dohody, použitím brachiálnej moci, prostredníctvom politického a ideologického zúčtovania s reformnými komunistami a návratu k osvedčeným stalinským metódam ovládania spoločnosti, však nevyšla. Rozpad impéria a systému moci sa v skutočnosti iba odložil, na čo generácie Čechov a Slovákov doplatili oklieštenou existenciou v normalizačnom režime.

Ukázalo sa, že brutálne potlačenie Dubčekom symbolizovaného pokusu o reformu socializmu sovietskeho typu, od ktorého sa očakávala stabilizácia, malo pre sovietske impérium v konečnom dôsledku deštruktívne účinky. Zlikvidovanie Pražskej jari sa stalo významným medzníkom v historickom vývoji Európy a sveta, lebo naštartovalo zásadný rozkol a následný rozklad v komunistickom hnutí i postupný odklon reformných komunistov k sociálnodemo­kratickému politickému mysleniu, čoho symbolom sa opäť stal Alexander Dubček.

Hlavným očividným dôsledkom porážky pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý mal rehabilitovať samu myšlienku socializmu, sprznenú hanebnými stalinskými totalitnými praktikami, bola nová a vlastne celosvetová diskreditácia socializmu sovietskeho typu. Prišla dezilúzia o reformovateľnosti socializmu a spustili sa ďalšie politické procesy, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyústili do pádu Berlínskeho múru a zásadných zmien geopolitickej konštelácie, vrátane rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorých plody si už 29 rokov užívame, súc integrovaní v Európskej únii.

Obrovské nedorozumenie

Hoci sa to dnes nenosí, dovolím si pripomenúť dobovú Kunderovu myšlienku, že nikdy pred rokom 1968 neboli Česi a Slováci súčasťou takého významného intelektuálneho, politického a sociálneho pohybu, ktorý vzhľadom na jeho význam sledoval takmer celý svet. Zvláštnym historickým paradoxom je, že práve násilné odopretie práva československým reformným komunistom i po reformách túžiacim občanom na experiment v konečnom dôsledku prispel k prebojovaniu pozitívnych zmien na európskom kontinente a v medzinárodných vzťahoch.

Pripomenúť treba i to, že nikdy v dejinách nemali Slováci politického reprezentanta, ktorý by bol tak všeobecne známy a v medzinárodnom spoločenstve tak pozitívne vnímaný, ako bol Alexander Dubček. Omylný človek z mäsa a kostí, ktorý však napriek všetkých chybám, o ktorých možno diskutovať, dokázal ľuďom vrátiť dôveru v politiku a v obyčajnú ľudskosť.

Je niekedy až poľutovaniahodné, ako si nedokážeme vážiť symboliku životného diela a názorového vývoja tejto významnej postavy našich novodobých národných dejín.

V týchto súvislostiach mi prichádza na um, ako sa Miroslav Kusý, ktorý má reformno-komunistickú a zároveň disidentskú minulosť a patrí k nemnohým slovenským signatárom Charty 77, v roku 2008 posťažoval, že „máme štyridsiate výročie Pražskej jari a nikto si ho tu príliš nevšíma“, a pridal k tomu zásadné konštatovanie, ktorého platnosť sa potvrdila znovu po desiatich rokoch: „Po osemdesiatom deviatom roku sa prijal výklad, že to bol len akýsi omyl dejín, slepá ulička, z ktorej nás donútili vycúvať sovietske tanky. To je však obrovské nedorozumenie.“

Pražská jar a s ňou spájané reformy neboli totiž iba odpoveďou na beštialitu stalinizmu a nepružnosť vtedajšieho hospodárskeho systému.

Požiadavka federalizácie

Obrodný proces, ktorý sa začal štartovať v slovenskom predjarí po nástupe Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS, bol aj odpoveďou na to, že tri pražské dohody v rokoch 1945 – 1946 za účasti českých nekomunistických strán ešte pred februárom 1948 zlikvidovali pokus o naplnenie štátoprávneho programu Slovenského národného povstania na princípe rovného s rovným a plného uznania svojbytnosti slovenského národa v spoločnom štáte, ako to sľuboval Košický vládny program z apríla 1945.

Obrodný proces bol aj odpoveďou na zinscenovaný, štyri roky trvajúci a rok po Stalinovej smrti rozsudkami zavŕšený proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami, ktorého obeťou sa stali členovia politického vedenia Povstania Husák (odsúdený na doživotie) a Novomeský (odsúdený na 10 rokov) a viacerí príslušníci davistickej slovenskej inteligencie. Týmto brutálnym zneužitím moci dali čechoslovakisti vo vedení KSČ najavo, že nestrpia žiadne pokusy o zmenu unitárneho usporiadania československého štátu s ornamentom pozostatkov slovenských národných orgánov. Procesy s českými nacionalistami a šovinistami sa totiž nikdy nekonali. Roman Kaliský na zjazde novinárov v roku 1963 preto oprávnene nazval proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami urážkou slovenského národa ako celku.

Požiadavka federalizácie Československa, ktorá sa stala súčasťou úsilí o demokratizáciu pomerov, bola preto iba o 24 rokov omeškaným naplnením štátoprávneho programu SNP. Z tohto pohľadu je opakované nastoľovanie dichotómie obsiahnutej v hesle "najskôr demokratizácia, potom federalizácia“ do značnej miery umelé. Bez federalizácie sa pomery v spoločnom štáte nedali demokratizovať a bez tlaku na riešenie slovenskej otázky a doslova vzbury nielen členov KSS, ale aj slovenského obyvateľstva voči otvorenému, urážlivému šovinizmu prvého tajomníka a prezidenta republiky Antonína Novotného by vnútorný zápas v KSČ mal iný priebeh.

Civilizácia na rázcestí

Pripomenúť treba aj to, že obrodný proces bol pokusom odpovedať na nové celosvetové civilizačné výzvy v krajine, ktorá bola vo vtedajšom sovietskom bloku hospodársky a kultúrne ďaleko najvyspelejšia.

Je historickým faktom, že práve v ČSSR sa viac ako v iných štátoch, ktoré sa v tom čase nachádzali v sovietskej sfére vplyvu, presadzovali niektoré civilizačné tendencie charakteristické pre západoeurópske štáty. Bolo to dané jednak vysokou „štartovacou základňou“ pre socialistický experiment po februári 1948, relatívnou ekonomickou vyspelosťou, silnou demokratickou skúsenosťou a politickou tradíciou a celkovou civilizačnou úrovňou pochádzajúcou z prvej Československej republiky, a jednak fenoménom príslušnosti k stredoeurópskemu priestoru.

Už v roku 1966 vyšla pozoruhodná reflexia problémov modernej európskej civilizácie v knihe Civilizácia na rázcestí, v ktorej sa prejavila naakumulovaná energia veľkej skupiny českej a slovenskej inteligencie. Tej inteligencie, ktorá nadobudla vzdelanie a politicky dospela v období politického odmäku, ktorý bol zapríčinený Chruščovovým odhalením Stalinových zločinov na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956.

Táto práca bola jedným z intelektuálnych fundamentov pokusu o reformy v Československu. Preto nebola celkom náhoda, že v Československu prepukol obrodný proces práve vtedy, keď po celej západnej Európe pôsobili silné hnutia predchnuté odporom proti vojne vo Vietname. V USA bolo okrem mohutných protivojnových protestov aj silné hnutie za základné občianske práva sprevádzané násilnosťami.

Krátko povedané, protestovalo sa kvôli neriešeným problémom, ktoré dozreli a pretrvávali vo väčšine západných spoločností. Išlo nielen o revoltu voči konzumnej spoločnosti, ale aj o reakciu na nové problémy, ktoré priniesol vtedajší civilizačný vývoj.

Nový dogmatizmus

Československý reformný proces sa tak stal organickou súčasťou ojedinelého a neopakovateľného roku 1968, keď sa po celom svete šíril spontánny duch rebélie, túžby po zmenách, po odstránení odcudzenia v spoločnosti a prejavoval sa hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Tieto pohyby neboli vôbec motivované túžbou po sovietskych pomeroch. Odpor k nim bol zrejmý aj u vtedajšej novej ľavice. Išlo o hľadanie akejsi väčšinou vágne definovanej tretej cesty medzi tým, čo predstavovali spoločnosti sovietskeho typu a čo bolo predmetom odmietania v západných spoločnostiach. Súčasťou tohto protestu a hľadania bol aj československý pokus o reformy, hoci si nekládol za cieľ dosiahnutie zmien vo vtedajšom geopolitickom usporiadaní.

Slovenský historik Valerián Bystrický výstižne konštatoval: "Pokus Čechov a Slovákov o demokratizáciu spoločnosti a odstránenie totalitného režimu mal korene nielen v nedávnej minulosti, ale korešpondoval aj s dobovými demokratickými hnutiami vo svete a vyvieral zo snahy posunúť vývin českej a slovenskej spoločnosti na úroveň demokratickej časti sveta.“ V tomto širšom historickom kontexte je relevantné upozornenie ďalšieho slovenského historika Ľubomíra Liptáka: „Je zbytočné zbavovať sa starých mýtov, ak ich majú nahradiť nové.“ Kým odkrývanie možných variantov vývoja, ich príčin a personálnych nositeľov v skúmaných a posudzovaných politických a sociálnych pohyboch v roku 1968 je legitímne a potrebné, priame a nepriame obviňovanie aktérov významného sociálneho a politického hnutia či udalosti, ba dokonca akési urážanie sa na nich či až ich zosmiešňovanie, že si nestavali úlohy, neriešili problémy a neprijímali rozhodnutia na základe poznania, skúseností a najmä hodnotovej výbavy, ideologickej inklinácie a politickej príslušnosti tých, ktorí sa na dané obdobie pozerajú s päťdesiatročným odstupom, je prejavom nového dogmatizmu a skresľovania dejín v mene nových ideologických a politických cieľov.

Peter Weiss (1952)

Peter Weiss
Peter Weiss Autor: Peter Weiss

Diplomat a bývalý ľavicový politik. Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave. Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1990). Do roku 1996 bol jej predsedom. Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj podpredsedom SNR. V roku 2002 vystúpil z SDĽ. Po odchode z aktívnej politiky bol činný ako vysokoškolský učiteľ. V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sovietsky zväz #Československo #50 rokov od okupácie Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Flower box červená kocka "S" krémové ruže

Flower box červená kocka "S" krémové ruže

59,99
Grande žlté ruže

Grande žlté ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk