21. august 1968 znamenal trpké a tragické vytriezvenie z nádejí a očakávaní v podobe hrmotajúcich pásov tankov okupačných vojsk Sovietskeho zväzu a ďalších štátov Varšavskej zmluvy. V podobe guliek zo samopalov, ktoré zabili nevinných, najmä mladých ľudí, protestujúcich proti pošliapaniu našej štátnej suverenity, bojujúcich za zachovanie svojich ideálov, za právo tu, doma, v Československu, slobodne sa rozhodnúť, ako chceme žiť naše životy. Zabili ideály ľudí, odmietajúcich obvinenia z kontrarevolúcie, požadujúcich právo na reformný experiment, na svoju vlastnú, československú cestu k spravodlivejšej spoločnosti.
V tomto kontexte treba pripomenúť, že májový i júlový reprezentatívny výskum verejnej mienky v roku 1968 ukazovali, že drvivá väčšina respondentov bola za reformovanie vtedajšieho socializmu. Iba päť percent opýtaných bolo za reštauráciu kapitalizmu a návrat k predfebruárovým pomerom. Aj preto sa ľudia spontánne stavali za reformátorské vedenie KSČ a štátu a usilovali sa ho brániť pred tlakom okupantov.
Tým občanom Československa, ktorí len začínali napínať krídla k letu za slobodnejším a lepším životom, im ich na viac ako tretinu ľudského veku pristrihli.
21. august je z tohto hľadiska nepochybne jeden z najčernejších dní spoločných dejín Slovákov a Čechov v 20. storočí. Cena za opustenie sovietskeho chápania socializmu, ktoré mali ako jediné možné v hlavách najvyšší politickí predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy, bola strašná. Nezaplatili ju len reformní komunisti, ale celý český a slovenský národ.
Odložený rozklad impéria
Za zdanlivo ideologickými spormi o chápanie socializmu sa totiž skrývalo čosi iné, keď kvôli tomu Brežnev, Ulbricht, Gomulka, Kádár a Živkov pokladali za potrebné poslať do Československa 500-tisícovú armádu podoprenú navyše sovietskym jadrovým arzenálom. Keď toto spojené vojsko nastúpilo proti reformnému pokusu, ktorý viedol Alexander Dubček, a ktorý spontánne podporovala takmer celá spoločnosť.
Foto: Profimedia
Brežneva a jeho satrapov v skutočnosti nezaujímalo, že po stalinskom terore a potláčaní ľudskej dôstojnosti sa v Československu hľadá socializmus s ľudskou tvárou, nové formy nekapitalistickej spoločnosti, že sa ľudia zmobilizovali a nadobudli nový optimizmus. Brežnev, na ktorého tlačili sovietski maršali, podporovaný Gomulkom, Kádárom, Ulbrichtom a Živkovom, sa zľakol, že stráca moc a kontrolu nad jedným zo satelitných štátov a že ak to nezastaví, skôr alebo neskôr stratí moc a kontrolu nad ďalšími satelitmi a napokon aj dohľad nad samotným Sovietskym zväzom. Ten vtedy predstavoval najväčší rozsah imperiálnej vlády Ruska a zrejme aj najväčšie impérium v dejinách.
Kalkulácia s obnovením kontroly nad štátmi vo sfére vplyvu ZSSR, ktorú stanovili Jaltské dohody, použitím brachiálnej moci, prostredníctvom politického a ideologického zúčtovania s reformnými komunistami a návratu k osvedčeným stalinským metódam ovládania spoločnosti, však nevyšla. Rozpad impéria a systému moci sa v skutočnosti iba odložil, na čo generácie Čechov a Slovákov doplatili oklieštenou existenciou v normalizačnom režime.
Ukázalo sa, že brutálne potlačenie Dubčekom symbolizovaného pokusu o reformu socializmu sovietskeho typu, od ktorého sa očakávala stabilizácia, malo pre sovietske impérium v konečnom dôsledku deštruktívne účinky. Zlikvidovanie Pražskej jari sa stalo významným medzníkom v historickom vývoji Európy a sveta, lebo naštartovalo zásadný rozkol a následný rozklad v komunistickom hnutí i postupný odklon reformných komunistov k sociálnodemokratickému politickému mysleniu, čoho symbolom sa opäť stal Alexander Dubček.
Hlavným očividným dôsledkom porážky pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý mal rehabilitovať samu myšlienku socializmu, sprznenú hanebnými stalinskými totalitnými praktikami, bola nová a vlastne celosvetová diskreditácia socializmu sovietskeho typu. Prišla dezilúzia o reformovateľnosti socializmu a spustili sa ďalšie politické procesy, ktoré o dvadsať rokov neskôr vyústili do pádu Berlínskeho múru a zásadných zmien geopolitickej konštelácie, vrátane rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorých plody si už 29 rokov užívame, súc integrovaní v Európskej únii.
Obrovské nedorozumenie
Hoci sa to dnes nenosí, dovolím si pripomenúť dobovú Kunderovu myšlienku, že nikdy pred rokom 1968 neboli Česi a Slováci súčasťou takého významného intelektuálneho, politického a sociálneho pohybu, ktorý vzhľadom na jeho význam sledoval takmer celý svet. Zvláštnym historickým paradoxom je, že práve násilné odopretie práva československým reformným komunistom i po reformách túžiacim občanom na experiment v konečnom dôsledku prispel k prebojovaniu pozitívnych zmien na európskom kontinente a v medzinárodných vzťahoch.
Pripomenúť treba i to, že nikdy v dejinách nemali Slováci politického reprezentanta, ktorý by bol tak všeobecne známy a v medzinárodnom spoločenstve tak pozitívne vnímaný, ako bol Alexander Dubček. Omylný človek z mäsa a kostí, ktorý však napriek všetkých chybám, o ktorých možno diskutovať, dokázal ľuďom vrátiť dôveru v politiku a v obyčajnú ľudskosť.
Je niekedy až poľutovaniahodné, ako si nedokážeme vážiť symboliku životného diela a názorového vývoja tejto významnej postavy našich novodobých národných dejín.
V týchto súvislostiach mi prichádza na um, ako sa Miroslav Kusý, ktorý má reformno-komunistickú a zároveň disidentskú minulosť a patrí k nemnohým slovenským signatárom Charty 77, v roku 2008 posťažoval, že „máme štyridsiate výročie Pražskej jari a nikto si ho tu príliš nevšíma“, a pridal k tomu zásadné konštatovanie, ktorého platnosť sa potvrdila znovu po desiatich rokoch: „Po osemdesiatom deviatom roku sa prijal výklad, že to bol len akýsi omyl dejín, slepá ulička, z ktorej nás donútili vycúvať sovietske tanky. To je však obrovské nedorozumenie.“
Pražská jar a s ňou spájané reformy neboli totiž iba odpoveďou na beštialitu stalinizmu a nepružnosť vtedajšieho hospodárskeho systému.
Požiadavka federalizácie
Obrodný proces, ktorý sa začal štartovať v slovenskom predjarí po nástupe Dubčeka do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS, bol aj odpoveďou na to, že tri pražské dohody v rokoch 1945 – 1946 za účasti českých nekomunistických strán ešte pred februárom 1948 zlikvidovali pokus o naplnenie štátoprávneho programu Slovenského národného povstania na princípe rovného s rovným a plného uznania svojbytnosti slovenského národa v spoločnom štáte, ako to sľuboval Košický vládny program z apríla 1945.
Obrodný proces bol aj odpoveďou na zinscenovaný, štyri roky trvajúci a rok po Stalinovej smrti rozsudkami zavŕšený proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami, ktorého obeťou sa stali členovia politického vedenia Povstania Husák (odsúdený na doživotie) a Novomeský (odsúdený na 10 rokov) a viacerí príslušníci davistickej slovenskej inteligencie. Týmto brutálnym zneužitím moci dali čechoslovakisti vo vedení KSČ najavo, že nestrpia žiadne pokusy o zmenu unitárneho usporiadania československého štátu s ornamentom pozostatkov slovenských národných orgánov. Procesy s českými nacionalistami a šovinistami sa totiž nikdy nekonali. Roman Kaliský na zjazde novinárov v roku 1963 preto oprávnene nazval proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami urážkou slovenského národa ako celku.
Požiadavka federalizácie Československa, ktorá sa stala súčasťou úsilí o demokratizáciu pomerov, bola preto iba o 24 rokov omeškaným naplnením štátoprávneho programu SNP. Z tohto pohľadu je opakované nastoľovanie dichotómie obsiahnutej v hesle "najskôr demokratizácia, potom federalizácia“ do značnej miery umelé. Bez federalizácie sa pomery v spoločnom štáte nedali demokratizovať a bez tlaku na riešenie slovenskej otázky a doslova vzbury nielen členov KSS, ale aj slovenského obyvateľstva voči otvorenému, urážlivému šovinizmu prvého tajomníka a prezidenta republiky Antonína Novotného by vnútorný zápas v KSČ mal iný priebeh.
Civilizácia na rázcestí
Pripomenúť treba aj to, že obrodný proces bol pokusom odpovedať na nové celosvetové civilizačné výzvy v krajine, ktorá bola vo vtedajšom sovietskom bloku hospodársky a kultúrne ďaleko najvyspelejšia.
Je historickým faktom, že práve v ČSSR sa viac ako v iných štátoch, ktoré sa v tom čase nachádzali v sovietskej sfére vplyvu, presadzovali niektoré civilizačné tendencie charakteristické pre západoeurópske štáty. Bolo to dané jednak vysokou „štartovacou základňou“ pre socialistický experiment po februári 1948, relatívnou ekonomickou vyspelosťou, silnou demokratickou skúsenosťou a politickou tradíciou a celkovou civilizačnou úrovňou pochádzajúcou z prvej Československej republiky, a jednak fenoménom príslušnosti k stredoeurópskemu priestoru.
Už v roku 1966 vyšla pozoruhodná reflexia problémov modernej európskej civilizácie v knihe Civilizácia na rázcestí, v ktorej sa prejavila naakumulovaná energia veľkej skupiny českej a slovenskej inteligencie. Tej inteligencie, ktorá nadobudla vzdelanie a politicky dospela v období politického odmäku, ktorý bol zapríčinený Chruščovovým odhalením Stalinových zločinov na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956.
Táto práca bola jedným z intelektuálnych fundamentov pokusu o reformy v Československu. Preto nebola celkom náhoda, že v Československu prepukol obrodný proces práve vtedy, keď po celej západnej Európe pôsobili silné hnutia predchnuté odporom proti vojne vo Vietname. V USA bolo okrem mohutných protivojnových protestov aj silné hnutie za základné občianske práva sprevádzané násilnosťami.
Krátko povedané, protestovalo sa kvôli neriešeným problémom, ktoré dozreli a pretrvávali vo väčšine západných spoločností. Išlo nielen o revoltu voči konzumnej spoločnosti, ale aj o reakciu na nové problémy, ktoré priniesol vtedajší civilizačný vývoj.
Nový dogmatizmus
Československý reformný proces sa tak stal organickou súčasťou ojedinelého a neopakovateľného roku 1968, keď sa po celom svete šíril spontánny duch rebélie, túžby po zmenách, po odstránení odcudzenia v spoločnosti a prejavoval sa hlboký odpor k autoritárstvu v akejkoľvek forme. Tieto pohyby neboli vôbec motivované túžbou po sovietskych pomeroch. Odpor k nim bol zrejmý aj u vtedajšej novej ľavice. Išlo o hľadanie akejsi väčšinou vágne definovanej tretej cesty medzi tým, čo predstavovali spoločnosti sovietskeho typu a čo bolo predmetom odmietania v západných spoločnostiach. Súčasťou tohto protestu a hľadania bol aj československý pokus o reformy, hoci si nekládol za cieľ dosiahnutie zmien vo vtedajšom geopolitickom usporiadaní.
Slovenský historik Valerián Bystrický výstižne konštatoval: "Pokus Čechov a Slovákov o demokratizáciu spoločnosti a odstránenie totalitného režimu mal korene nielen v nedávnej minulosti, ale korešpondoval aj s dobovými demokratickými hnutiami vo svete a vyvieral zo snahy posunúť vývin českej a slovenskej spoločnosti na úroveň demokratickej časti sveta.“ V tomto širšom historickom kontexte je relevantné upozornenie ďalšieho slovenského historika Ľubomíra Liptáka: „Je zbytočné zbavovať sa starých mýtov, ak ich majú nahradiť nové.“ Kým odkrývanie možných variantov vývoja, ich príčin a personálnych nositeľov v skúmaných a posudzovaných politických a sociálnych pohyboch v roku 1968 je legitímne a potrebné, priame a nepriame obviňovanie aktérov významného sociálneho a politického hnutia či udalosti, ba dokonca akési urážanie sa na nich či až ich zosmiešňovanie, že si nestavali úlohy, neriešili problémy a neprijímali rozhodnutia na základe poznania, skúseností a najmä hodnotovej výbavy, ideologickej inklinácie a politickej príslušnosti tých, ktorí sa na dané obdobie pozerajú s päťdesiatročným odstupom, je prejavom nového dogmatizmu a skresľovania dejín v mene nových ideologických a politických cieľov.
Peter Weiss (1952)
Foto: Peter Weiss
Diplomat a bývalý ľavicový politik. Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave. Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokratickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1990). Do roku 1996 bol jej predsedom. Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj podpredsedom SNR. V roku 2002 vystúpil z SDĽ. Po odchode z aktívnej politiky bol činný ako vysokoškolský učiteľ. V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.