V ústrety nevzdelanosti

Pred desiatimi rokmi bola do češtiny preložená kritika vzdelanostnej spoločnosti Teorie nevzdělanosti od rakúskeho filozofa Konrada P. Liessmanna. Zo súčasnej perspektívy sa javí ako prorocký hlas pre rok 2018 na Slovensku a ako diagnostika nielen rakúskeho vysokého školstva, ale celoeurópskeho univerzitného priestoru.

Tlak na reformy na pomyselnom barometri už dávno vstúpil do červeného poľa a až bude vox populi vypočutý, otočenie ventilom nemusí nechať kameň na kameni. Technická obraznosť nie je náhodná – politický vkus v krajine napovedá, že kritická situácia si vyžaduje technokratický prístup. Ak chceme prežiť štvrtú priemyselnú revolúciu, treba sa sústrediť na vzdelávanie. Nie však len tak ledabolo. Požiadavky pracovného trhu sú ako bezpečnostné inštrukcie, ktorými sa v čase blikajúcich majákov treba bezpodmienečne riadiť. Niet času na špekulácie: domáca ekonomika potrebuje ťahúňov a intelektuálny kapitál, inak v medzinárodnej konkurencii fatálne zaostaneme. Takáto je vzdelávacia perspektíva ekonomickej technokracie.

V jednom sú zajedno bývalý premiér aj súčasný prezident: absolventov politológie tu máme akosi priveľa. Optimista by sa tejto vzácnej zhody chopil ako témy, ktorá môže zjednotiť rozdelenú spoločnosť. Napokon inak ako o príprave na povolanie a pracovný trh sa o univerzitnom štúdiu už ani neuvažuje. Bez zvyšku to vystihuje nadpis článku z webových stránok Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR: Najprv treba zvážiť uplatniteľnosť na trhu práce, až potom školu.

Antický ideál osvojený osvietenstvom aj humanizmom o význame vzdelávania v kalokagatickom súlade tela a mysle, o autonómnej mysli jednotlivca a aktívnej a prínosnej participácii na kultúrnom a spoločenskom živote obce je ušľachtilým reliktom minulosti, ale nijaký realista, ktorý – na rozdiel od idealistických akademikov generujúcich si abstraktné problémy – vytvára skutočné hodnoty, ho nemôže brať vážne. Toľko k pohľadu ekonomických pragmatikov, ktorí za reálne považujú to, čo je ekonomicky zhodnotiteľné a číselne vyjadriteľné.

Keď vzdelanie nahrádza výcvik

Mohlo by sa javiť, že inštitucionali­zovaný kapitál sa vzdelaniu bude brániť, nakoľko by ho mohlo ohroziť. No ale kapitál je zároveň závislý od inovácií podmienených intelektuálnym vkladom. V kapitalistickej ekonomike tak vzdelanie nahrádza výcvik. Výcvik v sebe obsahuje všetko, čo sa od moderného vzdelávania vyžaduje: prepojenie s praxou, dôraz na expertízu v obmedzenom okruhu činností a sériovú reprodukovateľnosť. Kapitál vyžaduje poznatky, ale nie múdrosť.

Deľba práce má svoju obdobu aj na univerzitách v podobe úzko profilovaných odborov, ktoré znemožňujú komplexnú abstrakciu a kritický odstup od predmetu štúdia. Interdisciplinarita je len sploštená imitácia mnohorozmernej siete poznania, ktorá by mala rásť práve počas pobytu na univerzite.

Ak bude podľa Svetového ekonomického fóra na prvých dvoch miestach najdôležitejších schopností pre trh práce v roku 2020 schopnosť komplexného riešenia problémov a kritického myslenia, najskôr sa tým myslia len ich karikované podoby. Kapitál kritické myslenie potrebuje, ale len do tej miery, kým ho neohrozí. Overovanie zdrojov aj zvládnutie teórie argumentácie sú úctyhodnými atribútmi uchádzača o zamestnanie, ale schopnosť štrukturálnej kritiky u väčšiny absolventov univerzít by už z perspektívy zamestnávateľov mohla byť malusom vysokoškolského vzdelania. Slovami Liessmanna: „Vzdelaní ľudia by totiž boli všetko iné než bezproblémovo fungujúce, flexibilné, mobilné a tímovo zviazané klony, ktoré by mnohí radi videli ako výsledok vzdelávacieho procesu.“

Teória je luxusom

Ekonomická skúsenosť hovorí, že každá reforma má svoje obete, a inak to zrejme nebude ani v školstve. Luxusom, ktorý si už vraj nemôžeme viac dovoliť, je teória. Študenti, odborníci na vzdelávanie, reformátori, politici sú ako skandujúca masa na gladiátorskom zápase teórie proti praxi, v ktorom palcom dolu jasne signalizujú svoj postoj k hodnote poznania, ktoré nemožno bezprostredne zužitkovať. Škola – či už stredná, alebo vysoká – má byť otvorená väčšiemu prepojeniu s praxou, má učiť zážitkovo, študenti majú viac než na poznanie dbať na získavanie kontaktov a skúseností. Na sústredené myslenie čas neostáva.

V mene uvádzania praxe do škôl možno očakávať znížené nároky na „prednášajúcich z praxe“, pretože tí študentom prinášajú cenné skúsenosti z „reálneho života“ a oproti absolventom pedagogických fakúlt nie sú zaťažení nadbytočnými didaktickými teóriami. Kvalifikácia „človeka z praxe“ začína v školstve nadobúdať väčšiu váhu ako univerzitný diplom. Pochopiteľné je to pri stredných odborných školách, menej pri univerzitách, ktoré sa charakterom svojho štúdia stávajú viac vyššími strednými odbornými školami ako inštitúciami prepájajúcimi výučbu a výskum, ktorý je nemysliteľný bez solídnej teoretickej základne.

Prax však nezavrhujme. Je neodmysliteľnou súčasťou komplexného vzdelania, ibaže má mnoho rozličných podôb: praxou informatika je napríklad vyvíjanie programu, praxou kuchára je príprava jedla, praxou teoretika je teória samotná. Bez teoretického podložia je prax remeslom, ktoré sa dá naučiť a v ktorom sa možno zlepšovať, ale nemožno mu v úplnosti porozumieť.

O primeranom pochopení

Namiesto menej teórie by sme preto možno mali požadovať teórie, naopak, viac. Zo vzdelávacieho procesu sa vytráca to, čo Liessmann nazýva „ideou pochopenia“, teda to, čo bývalo základom humanitných vied. Technológie urobili informácie dostupnejšími, nás však pohodlnejšími: nielenže si stačí menej pamätať, ale aj premýšľať nad obsahom. Vedomie neustálej dostupnosti internetových zdrojov nás uspokojuje s vedomosťou, kde informáciu v prípade potreby dohľadať, a nemotivuje nás k jej pochopeniu s cieľom zapamätania si.

Sú hlasy tvrdiace, že vďaka inteligentným telefónom v našich vreckách viac neexistuje potreba rozumieť, stačí mať povedomie. Všeobecný prehľad by tak už nemal mať podobu kompaktnej sumy vedomostí o svete, ale len akéhosi registra pojmov a mien, ktorý v prípade potreby stačí otvoriť a načrieť z jeho žriedla múdrosti.

Slovenská literárna história je aj napriek stále pomerne štedrej hodinovej dotácii na stredných školách poväčšine vyučovaná prostredníctvom memorovania sa mien a diel bez poznania vzťahov medzi nimi. Ak aj maturanti poznajú obsah ťažiskových literárnych diel, potom zväčša len tézovito a bez znalosti kontextu a príčin vzniku toho-ktorého textu. „Vzdelanie je primerané pochopenie,“ píše Liessmann a v oblasti literatúry to znamená Detvana či Dumu bratislavskú si nielen pozorne prečítať, ale aj identifikovať jedinečné a všeobecné v ich autorskej/dobovej poetike a vedieť dielo vztiahnuť k vtedajšej spoločenskej situácii v Uhorsku aj v Európe.

Služba kapitálu

Reakciou na neustále omieľaný krízový stav štátneho vzdelávacieho systému sú súkromné edukačné iniciatívy. Tie majú byť alebo paralelnou vzdelávacou štruktúrou, alebo nadstavbou k vzdelávacím službám štátu. Sprievodným javom vstupu súkromných hráčov do vzdelávania sú tak paradoxné situácie, ako keď je Denník N mediálnym partnerom Politickej akadémie, ktorú finančne podporuje napríklad Nadácia Penta. Ide o nadáciu presne tej finančnej skupiny, kvôli ktorej sa časť redakcie SME zdvihla a založila Denník N.

Zdanlivo principiálny postoj ukazuje svoju skutočnú povahu v prípade, keď finančná skupina so spornou reputáciou explicitne financuje „expertný nadstranícky vzdelávací program pre budúcich aj súčasných politikov“. Mimoriadne humorným je potom konštatovanie zo stránok Politickej akadémie, kde sa píše, že „cieľom akadémie je pomôcť v politike presadzovať kompetentnosť, kritické myslenie a vybaviť absolventov nástrojmi a zručnosťami na správu vecí verejných bez ohľadu na ideológiu“.

Výber zo zoznamu partnerov, ktorý nasleduje, hovorí sám za seba: okrem ambasád Spojených štátov, Veľkej Británie a Holandska Politickú akadémiu podporuje aj Medzinárodný republikánsky inštitút (IRI), ktorý sa podieľal na zjednocovaní stredopravicových a stredových strán a podporoval ich formou mediálnych a komunikačných tréningov v poľských parlamentných voľbách koncom deväťdesiatych rokov (informácia dostupná na webových stránkach IRI).

Ďalšími partnermi sú česká súkromná vysoká škola CEVRO Institut, štúdium na ktorej sa vyznačuje „akcentom na slobodu, trh, vládu práva a kritické myslenie“, či organizácia Atlas Network združujúca voľnotrhové organizácie naprieč svetom v záujme rozvoja slobodnej spoločnosti. Medzi finančných partnerov potom patrí napríklad už spomínaná Nadácia Penta alebo Klub 500, teda združenie veľkopodnikateľov. Profil projektu dotvárajú mediálni partneri, ktorých uvádzame v úplnom zozname: týždenník o ekonomike a podnikaní Trend, .týždeň, Hospodárske noviny, Denník N a SME. Ide o výlučne pravicové, prípadne stredové médiá.

Povestnou čerešničkou na torte je to, že jedna z organizátoriek akadémie pracuje pre INESS, čo je organizácia deklaratívne „nezávislá a nepolitická“ (akoby ekonomika nebola politikou), ktorá sa zameriava na „uplatňovanie princípov a nástrojov voľného trhu“.

Ako môže čitateľ vidieť, neexistuje pochybnosť, že Politická akadémia je skutočne programom zameraným na správu vecí verejných bez ohľadu na ideológiu. Bez ohľadu na akúkoľvek ideológiu, ktorá by naznačovala čo i len drobné výhrady k voľnému trhu a nebodaj mala inú predstavu o spravodlivej distribúcii bohatstva. Ak je vrcholom futbalového zápasu parádny gól nožničkami do rohu brány, potom „do vinkľa“ strieľa pri Politickej akadémii prezident Andrej Kiska, ktorý sa vo videu na jej stránkach vyjadruje, že „Politickej akadémii drží prsty a verí, že pomôže vytvoriť silnú generáciu mladých osobností, ktoré zodpovedne a odborne nasmerujú túto krajinu. (…) Budúcnosťou Slovenska ste totiž vy mladí, draví ľudia a úlohou nás politikov je pripraviť čo najlepšie podmienky pre vaše plány.“

Nečakaná úprimnosť prezidenta odhaľuje pravú podstatu harmonického prepojenia biznisu a politiky – politici nechápu to, za čo poberajú plat, ako službu verejnosti (ako to radi a často deklarujú), ale ako službu kapitálu a úzkej skupine ľudí, ktorá ho vo svojich rukách kumuluje. Štátny aparát slúži na to, aby táto akumulácia prebiehala čo najhladšie a davy drží na uzde tým, že im sem-tam podhodí pár medenákov.

Praktická nevzdelanosť

Slovenské školstvo má množstvo nedostatkov, ktoré trápia všetkých zúčastnených – od študentov cez nepedagogických zamestnancov až po vyučujúcich. Namiesto budovania solídnej vlastnej vzdelávacej kultúry sme však pristúpili na každoročnú hystériu z nízkeho umiestnenia v rebríčkoch PISA a rôznych iných rankingoch, ktorej dôsledkom je neutíchajúce volanie po reformách. „Fetišizácia rebríčkov je výrazom a symptómom špecifickej podoby nevzdelanosti – chýbajúceho úsudku,“ píše Liessmann a je to práve chýbajúci úsudok, ktorý Immanuel Kant nazýva formou hlúposti.

Do vzdelávacích inštitúcií všetkých stupňov sa nebadane vkráda neviditeľná ruka trhu a kam nedočiahne, tam si vytvára vlastné paralelné štruktúry v úsilí stiahnuť spoločenskú inteligenciu pod svoju kontrolu. Akademické prostredie atrofuje a hoci má najlepšie predpoklady brániť sa trójskym koňom kapitalistickej súťaživosti a bezohľadnosti, takmer bez odporu prijalo imperatív prispôsobovania sa podmienkam pracovného trhu a logike manažovania vedomostí ako akéhokoľvek iného artikla vyloženého na poličke v supermarkete.

Namiesto vedeckej a esejistickej spisby sa na univerzitách pestuje to, čo Liessmann nazýva „sebaprezentačnou a zhodnocovacou prózou“, a význam výskumných aktivít i celých odborov sa posudzuje vo vzťahu k užitočnosti pre ekonomickú prax. Kým Adorno v roku 1959 ešte písal Teóriu polovzdelanosti, v rámci ktorej sa vzdelávanie stále hlási ku klasickým ideálom samostatného myslenia a kultúrnej vzdelanosti, no nie je schopné tieto ideály skutočne napĺňať, dnes sme už o pár krokov ďalej.

Z Liessmannovej Teorie nevzdělanosti, teda rezignácie na čo i len formálnu nezávislosť vzdelávacieho systému, vstupujeme do éry praktickej nevzdelanosti. Do éry, v ktorej triumfuje vedomosť o tom, „kde hľadať“, nad pochopením, a v ktorej nie je nezávislé kritické myslenie násilne potláčané, ale vytláčané štylizovaným jazykom bez obsahu a toxickou voľnotrhovou logikou.