Spoluobčan Svevo

Náš názor na historické udalosti obsahuje dva druhy informácií, jedny hovoria o dejinách, tie druhé o nás samých a cez nás o dobe, v ktorej sa k minulosti vyjadrujeme. Pri pohľade na rakúsko-uhorskú monarchiu sme boli skoro sto rokov voči tomuto politickému útvaru povinne kritickí. Najprv preto, lebo sme cítili potrebu obhájiť vznik nášho nového štátu, a neskôr preto, lebo sa ten náš nový štát stal socialistický. Potom si v socialistickej Juhoslávii naši občania tajne kupovali výlety do Terstu a do Benátok, aby sa pozreli, aký je svet bez socializmu. A mnohí sa tak zapozerali, že sa z výletu zabudli vrátiť.

To nebol prípad našej susedy v Lamači, ktorá si s dojatím spomínala, ako ju otecko vzal vlakom na výlet do Terstu, kde prvý raz videla more. Išli priamo zo Slovenska, pas nepotrebovali, lebo neprekročili žiadne hranice, a ešte to mali aj lacné, lebo otec bol železničiar. Bolo to v roku 1912, keď Terst patril do toho istého štátu ako Bratislava, a jeho obyvatelia boli naši spoluobčania. Od konca habsburskej monarchie uplynulo sto rokov, dívame sa na ňu už zhovievavejšie a môžeme si všímať aj kultúrne a historické súvislosti, ktoré nám pri spolitizovanom pohľade unikali.

Spomenul som si na to, keď som hľadal názov pre svoj príspevok o významnom terstskom spisovateľovi Italovi Svevovi. U nás sa tento rok nesie v znamení osmičkových výročí a číslo osem zohralo dôležitú úlohu aj v jeho živote. V roku 1918, keď vznikla Československá republika, sa jeho mesto stalo súčasťou Talianska a o desať rokov neskôr, 13. septembra 1928, zomrel po automobilovej nehode. Od jeho smrti teda uplynulo deväťdesiat rokov.

Dnes ho vnímame ako veľkého svetového spisovateľa, zakladateľa modernej talianskej prózy, ktorý sa radí k takým menám svojej doby ako Proust, Joyce, Musil, Kafka. Musel si na to však pekných pár rokov počkať. Zhodou okolností sa narodil v tom istom roku ako Taliansko, 1861, ale v meste, ktoré do Talianska nepatrilo. Jeho rodina pochádzala z Nemecka, volal sa Ettore Schmitz, ale hlásil sa k talianskej kultúre a písal po taliansky. Preto si zvolil pseudonym Italo Svevo, v ktorom spojil svoje talianske cítenie so švábskym pôvodom.

Písať treba, publikovať sa nemusí

Terst bol rakúsky obchodný prístav, kde sa hovorilo nemecky, taliansky a jazykmi susedných etník. Ako syn bohatého podnikateľa mal Ettore pokračovať v jeho diele, preto ho v dvanástich rokoch poslali do Nemecka, kde si mal lepšiť vedomosti z obchodu a z nemčiny. Vráti sa po piatich rokoch a pokračuje v štúdiu na obchodnej akadémii v Terste. Čoraz viac ho však priťahuje literatúra, ako čitateľa, ale aj ako autora. Spolupracuje s miestnymi talianskymi novinami, píše divadelné hry. Otec však zle zainvestuje do sklárskeho priemyslu a príde o majetok. Syn si musí zarábať na živobytie ako bankový úradník, učiteľ večerných kurzov na obchodnej akadémii a v noci v redakcii miestnych novín.

Svojich umeleckých ambícií sa však nevzdá, napíše dva romány, Príbeh života Alfonsa Nittiho a Senilita, ktoré vydá v rokoch 1892 a 1898, ale čitatelia ani kritika o ne neprejavia nijaký záujem. Povie si, že „na tomto svete písať treba, ale publikovať sa nemusí“ a drží sa toho dvadsaťpäť rokov.

V roku 1902 si do denníka zapíše, že „teraz som už zo svojho života definitívne vymazal tú smiešnu a škodlivú vec, ktorá sa volá literatúra“. Písanie však pre neho nie je zamestnanie, ale životná potreba. Nakoniec neodolá a napíše tretí román, Zenovo vedomie, ktorý vyjde v roku 1923. Pochodí rovnako ako pri dvoch predchádzajúcich, a hoci sa Terst medzičasom stal súčasťou Talianska, stále bol priďaleko od literárnych centrál.

Vo svojom Životopisnom profile, kde o sebe píše v tretej osobe, Svevo priznal, že napriek svojej dlhej skúsenosti s podobnou situáciou tento neúspech sa ho natoľko dotkol, že to ohrozovalo jeho zdravie. „Mal šesťdesiatdva rokov a zistil, že ak bola literatúra vždy škodlivá, v tomto veku bola dokonca nebezpečná.“ Využije teda svoju dávnu známosť s Jamesom Joyceom, ktorý je v tom čase už známym spisovateľom, a pošle mu svoje posledné dielo. Joyce ho odporučí francúzskym priateľom, tí v ňom objavia talianskeho Prousta a v roku 1926 ho predstavia francúzskemu publiku.

Svevo sa konečne dočká uznania a začnú si ho všímať nielen vo svete, ale aj doma. Súčasne s Francúzmi začne o Svevovi v Taliansku písať neskorší nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Eugenio Montale. V roku 1929 Vittorini pripomenul: „Svevo, ktorý sa objavil v poslednej chvíli, on, ktorý by nám mohol pripadať ako cudzinec, ako relikt, nám prospel viac ako dvadsať rokov mizernej literatúry.“

Americký kritik Justin O'Brien o ňom v roku 1931 uviedol: "Bez váhania môžeme postaviť Itala Sveva nielen nad všetkých jeho súčasníkov v Taliansku, ale aj do prvej línie medzi moderných európskych románopiscov.“ Úspech Sveva potešil, ale keď prišiel po takom dlhom odriekaní, stavia sa k nemu skepticky. Ironicky, ako bolo jeho zvykom, poznamenal, že zo slušnosti ho ľudia budú brať ako najúspešnejšieho finančníka medzi spisovateľmi a ako najlepšieho spisovateľa medzi finančníkmi. Dobre by mu padol názor súčasnej talianskej spisovateľky Dacie Maraini, ktorej sa páči predstava, že by moderná talianska literatúra mala svojich rodičov. Ako matka sa jej pozdávala Grazia Deledda a za otca si vybrala Itala Sveva.

Taliansky Proust

Literárni historici a kritici už z povahy svojho povolania veci zjednodušujú a schematizujú. Občas sa potom stane, že vyrieknu súd alebo vytvoria paralelu, ktorá sa pri hlbšom skúmaní ukáže ako nepodložená. Svevov román Zenovo vedomie sa dostal do rúk francúzskeho talianistu Benjamina Crémieuxa prostredníctvom Joycea v čase, keď už bol Proust so svojím hľadaním minulosti módnym autorom. Bolo prirodzené, že mu fingované osobné spomienky talianskeho autora pripadali na pozadí prevládajúcej sociologizujúcej literárnej produkcie ako potvrdenie intimitistického trendu, s ktorým prišiel Proust.

Tento názor sa potom dostal do školských učebníc a do encyklopédií a stretávame sa s ním dodnes. Ešte za Svevovho života však taliansky literárny kritik Giacomo Debenedetti pripomenul, že ide o dvoch úplne odlišných autorov. V roku 1928 ho básnik Umberto Saba pozval do terstského Kultúrneho krúžku prednášať o Proustovi. Noviny podujatie propagovali s tým, že sa bude konať práve v meste „talianskeho Prousta“. Večer sa potom prednášateľ ocitol zoči-voči „talianskemu Proustovi“, ktorý sedel v prvom rade a pozorne počúval. Prirovnanie k vychytenému spisovateľovi mu pravdepodobne skôr lichotilo, ako prekážalo, a hoci prednášateľ sklamal jeho očakávanie, prišiel mu po prednáške džentlmensky pogratulovať.

Spájanie Svevovho mena s ďalším tvorcom moderného románu Joyceom má iné dôvody ako u Prousta, no tiež sa nezakladá na umeleckej príbuznosti. Svevo sa s Joyceom poznal osobne, Joyce mu dával hodiny angličtiny a Svevo mu dal prečítať svoje dva romány. O literatúre spolu veľa diskutovali a zostali v spojení aj po Joyceovom odchode z Terstu, ale tento dlhoročný kontakt neviedol k literárnemu zblíženiu. Rozdiely v povahách a spoločenskom postavení udržali v ich vzťahu vždy istý odstup, a hoci bol Joyce iba chudobný učiteľ, „predavač gerundívov“, a Svevo bohatý podnikateľ, predavač ochranných náterov na lode, umeleckým sebavedomím a hrdosťou sa vyznačoval Joyce.

Joyce pochválil Sveva za prvé dva romány ako neznámy učiteľ angličtiny a pomohol jeho tretiemu románu do sveta ako známy spisovateľ, no o Svevovej tvorbe nikdy nič nenapísal. Nereagoval dokonca ani na to, keď Svevo urobil prednášku o jeho diele a poslal mu jej text. Sveva sa Joyceovo mlčanie dotklo a so skrytou iróniou o Joyceovi poznamenal, že „bráni svoju samotu, čiže svoju robotu, s absolútnou pasivitou a účinnosťou“, aby potom ako „dobrý Angličan, ktorým nechce byť“ poslal pohľadnicu k Novému roku, akoby tým chcel ospravedlniť svoju nedbanlivosť za predchádzajúcich 365 dní.

Joyceovu rezervovanosť potvrdzuje aj ďalšia epizóda, o ktorej sa Svevo zmieňuje vo svojej prednáške. Spomína, ako raz v Joyceovej prítomnosti rozprával trochu odvážnejšiu anekdotu, a ten mu s vážnou tvárou pripomenul: "Ja podobné veci nikdy nehovorím, hoci ich píšem.“ Svevo pobavene dodáva, že Joceove diela sa zrejme nemôžu čítať v jeho prítomnosti.

Kafka, Svevo, Terst

Z tvorcov moderného románu spomínajú kritici meno Franza Kafku v súvislosti so Svevom najmenej. K spojeniu mien Prousta a Joycea so Svevom prispeli vo veľkej miere skôr vonkajšie okolnosti ako vnútorné príbuznosti ich diela. S Kafkom Sveva vonkajšie okolnosti nijako nespojili. Vie sa, že Svevo sa s Kafkovým dielom stretol až ku koncu života, vyvolalo v ňom živý záujem, no nestihlo už vytvoriť trvalejšiu stopu v jeho literárnom vedomí a nejako sa prejaviť v jeho tvorbe. Obaja však vyrástli v kultúrnom prostredí rakúsko-uhorskej monarchie na prelome 19. a 20. storočia a obaja citlivo vnímali pochybnosti o povahe ľudskej existencie. Mená ako Dostojevskij, Schopenhauer, Nietzsche, Freud či Kirkegaard sa celkom zákonite spájajú s oboma.

Kafka a Svevo boli občanmi jedného štátu a Terst bol nepochybne najstredoeuróp­skejším talianskym mestom. Prostredie mestskej buržoázie so svojimi spoločenskými normami, hodnotami a zvykmi tvorilo pre oboch veľmi podobný svet, s ktorým sa denne konfrontovali.

Protagonisti Svevových románov Alfonso Nitti, Emilio Brentani a Zeno Cosini sú troma podobami vnímavých ale pasívnych ľudí, ktorí si uvedomujú svoju vylúčenosť zo sveta, v ktorom žijú. Jozef K., zememerač K. či Karol Rossmann sa tiež márne pokúšajú nájsť súzvuk s okolitým svetom. Kafka však posúva psychologický a spoločenský nesúlad postáv s vonkajším prostredím do existenciálnej metafyzickej podoby nesúladu človeka s jeho osudom, s takou podobou života, ktorá by bola naplnením jeho citových, svetonázorových a morálnych ašpirácií.

Pocitu osamelosti a životnej márnosti dodáva Kafka teologický rozmer, ktorý u Sveva nenachádzame. Postavy Svevových románov neprežívajú svoju vylúčenosť v takej extrémnej podobe, ale základný psychický a existenciálny postoj je podobný.

Keď človek zaujme miesto stromov…

Situácia s oneskoreným objavením Sveva pre literárny svet sa zopakovala aj na Slovensku. Až vďaka politickému opotrebovaniu režimu a kultúrnemu uvoľneniu, ktoré ho sprevádzalo v 60. rokoch minulého storočia, nadišla chvíľa pre Itala Sveva aj u nás.

V bratislavskom vydavateľstve Tatran vyšiel v roku 1966 jeho román Zenovo vedomie. K popularite tohto diela a jeho autora vo vtedajšom Československu však významne prispelo jeho televízne spracovanie s rovnakým názvom od režiséra Vida Horňáka. Veľmi pochvalné kritiky o ňom napísali najmä pražskí kritici. Asi patrí k paradoxom vtedajšej doby, že film vznikol v roku 1976, v období tzv. normalizácie, čiže v čase návratu k "normálnemu“ dogmatickému modelu socialistickej kultúry, do ktorej Svevo veľmi nezapadá. Film však uviedli v roku jeho vzniku až dvakrát, potom ešte raz v roku 1978 a ďalších repríz sa dočkal v rokoch 1990, 1998 a naposledy v roku 2000.

Po úspechu Zenovho vedomia v slovenskej televízii prišli aj preklady ďalších Svevových diel. V roku 1988 vyšli v jednom zväzku dva jeho prvé romány, Príbeh života Alfonsa Nittiho a Senilita. Znovu nasledovala dlhšia prestávka, ale v roku 2002 vyšli hneď dva zväzky z jeho tvorby, do ktorých sa dostali všetky jeho poviedky. Slovenskí čitatelia tak majú k dispozícii celé Svevovo prozaické dielo.

Svevo písal aj divadelné hry, jednu z nich, Omladnutie, uviedla aj Slovenská televízia v roku 1982, ale tie ostatné sa k nám nedostali. Neuvádzajú ich často ani talianske divadlá. Ako divadelný autor nebol Svevo natoľko presvedčivý, hoci dramatikom by bol býval možno ešte radšej ako spisovateľom.

Je dnes Svevo aktuálny? „Dnešný život je zamorený od koreňov. Človek zaujal miesto stromov a zvierat, zamoril ovzdušie, nenechal nijaké voľné miesto. A môže dôjsť k najhoršiemu. Smutný a činorodý živočích môže objaviť a dať do svojich služieb ďalšie sily. Podobnú hrozbu už cítiť vo vzduchu. Bude narastať bohatstvo… v počte ľudí. Človek obsadí každý štvorcový meter zeme. Kto nás vylieči z nedostatku vzduchu a priestoru? Dusím sa, keď na to len pomyslím!“ Takto vidí situáciu na zemeguli Zeno Cosini, hlavná postava románu Itala Sveva Zenovo vedomie, ktorý vyšiel v roku 1923.