Je to film o nasadení dánskej jednotky vo vojne v Afganistane. Na rutinnej patrole jeden dánsky vojak stúpi na "improvizované výbušné zariadenie“, ako sa v angličtine označujú podomácky vyrobené nášľapné míny, a zomrie. Vojakmi jeho smrť otrasie. Najviac jedným Afgancom v jednotke, ktorého dánsky vojak v patrole zastúpil a ktorý si uvedomil, že mohol zomrieť sám. Veliteľ, aby vojakov povzbudil, zvolal jednotku na „politické školenie mužstva“. Pýtal sa ich: „Viete, prečo sme na tomto mieste?“ – „Aby tunajší ľudia mohli žiť taký život, aký chcú.“
A potom sa začne odvíjať dej filmu, v ktorom sa situácia na afganskej základni prelína so životom rodiny veliteľa v Dánsku. Presvedčenie veliteľa, že sú v Afganistane preto, aby tunajším ľuďom pomohli žiť taký život, aký chcú, postupne prechádza novými a novými skúškami, až k prekvapivému vyvrcholeniu, keď je postavený pred dánsky súd. Kto chce získať plastickejšiu predstavu o tom, čo sa deje v zahraničných misiách, mal by si tento film pozrieť. Na internete je dostupný. Pochybujem, že by sa u nás našiel režisér, ktorý by dokázal príbeh nakrútiť s takým nadhľadom ako Lindholm. Príliš hlasné je u nás volanie pod prápormi.
Rozdielne histórie
Václav Klaus mladší, ktorý debatu o zmysluplnosti českej misie v Afganistane otvoril svojím článkom na stránkach Novinky.cz, je politik. Od otca sa naučil, že politika je to, čo rozdeľuje spoločnosť na priateľov a nepriateľov a že stávka na sebectvo málokedy zlyháva.
Nebol to úplne šťastný štart debaty, pretože správna odpoveď sa vymyká binárnej logike zostať alebo odísť. Téma je, bohužiaľ, ťažko zavírená frázami. Prezident Miloš Zeman diplomatom povedal, že v Afganistane bránime Českú republiku pred rizikami takých teroristických útokov, ako bol ten z roku 2001.
Pripomeňme pár faktov. Útok na Svetové obchodné centrum v roku 2001 nespáchal Taliban, ale skupina mudžahídov, vycvičených a vyzbrojených Spojenými štátmi prostredníctvom pakistanskej tajnej služby k vojne proti sovietskej intervencii do Afganistanu. Keď porazili malého diabla (= ZSSR), rozhodli sa, že porazia veľkého (= USA). Dôležitým motívom bola politika súčasného zadržiavania Iránu a Iraku, ktorej cieľom bolo zvýšiť bezpečnosť Izraela a ktorá znamenala, že po vojne za oslobodenie Kuvajtu v roku 1991 zostala časť amerických vojsk na území Saudskej Arábie, čo mudžahídi považovali za znesvätenie krajiny. Odtiaľ vedie priama cesta k útoku z 11. septembra 2001.
Jedna z odnoží tejto medzinárodnej skupiny (iracká Al-Kajdá), v ktorej prakticky neboli žiadni Afganci, ale tvorili ju Saudi, Egypťania, Palestínčania, Jemenčania, Iračania atď., všetko sunnitskí radikáli, sa spojila s dôstojníkmi a spravodajcami bývalej Saddámovej armády, ktorú rozpustili Američania, a neskôr sa stala zakladajúcou zložkou Islamského štátu. Ten začal – s odkazom na tradíciu – používať teror ako nástroj na stabilizáciu svojej štátnosti.
Taliban má úplne inú históriu: po odchode sovietskych vojsk sa komunistický režim na všeobecné prekvapenie nezrútil. Lenže v krajine, ktorú nedokázal ovládať, vypukla občianska vojna. Talibovia (študenti islamských škôl) pod vedením mullu Omara začali v rozvrátenej krajine zavádzať poriadok prostredníctvom prísnej aplikácie práva šaría, čo sa im do značnej miery podarilo.
Keď došlo k útoku na newyorské Dvojičky, vedelo sa, že skupina označovaná ako Al-Kajdá (základňa), ktorá v roku 1998 vyhlásila USA vojnu, pôsobí na pomedzí medzi Afganistanom a Pakistanom. Spojené štáty od špičiek Talibanu požadovali, aby im útočníkov vydali. Taliban to odmietol s tým, že ich vina nebola preukázaná. Po týždni bombardovania súhlasili s tým, že ich odovzdajú do tretej krajiny, ale Spojené štáty sa už rozhodli uskutočniť intervenciu. Americká armáda nemala veľa práce Taliban poraziť.
Keď Američania dosadili ako svojho "miestodržiteľa“ v Afganistane Hámida Karzaja, ten vyhlásil, že bude s Talibanom rokovať o politickom riešení situácie. Minister obrany Donald Rumsfeld mu povedal, že ak to urobí, nedostane ani dolár americkej pomoci.
Výsledkom je stav, že po 17 rokoch vojny aj tí Afganci, ktorí boli vďační za americkú prítomnosť a nechceli žiť riadení právom šaría, si uvedomujú, že ich ďalší život v krajine bez hľadania politického riešenia nemá žiadny zmysel. Nájsť ho nebude rozhodne ľahké, pretože v Afganistane nejde iba o neprehľadnú vnútornú situáciu štátu bez centrálnej autority, ale stretávajú sa tu záujmy Indie, Číny, Ruska, Pakistanu, Iránu, Spojených štátov a bohvie koho ešte.
Medze trpezlivosti
Ak prezident Českej republiky tvrdí, že v Afganistane bojujeme za Prahu, je to zbožná lož. Niekoľko rokov viedol zahraničný odbor prezidenta arabista Hynek Kmoníček, dnešný veľvyslanec ČR v USA. Iste pánovi prezidentovi vysvetlil, že nie je terorista ako terorista. Ten talibanec, ktorý zabil troch českých vojakov, nechcel vraždiť neveriacich na Staromestskom námestí, ale vyhnať zo zeme okupantov. Zrejme nepochopil, že sme do Afganistanu prišli ako priatelia.
Ako poukázal Jan Eichler vo svojom článku v denníku Právo, zbaliť sa a odísť nie je žiadne riešenie. Ale trpezlivosť máva svoje medze. Kanada v Afganistane stratila viac ako 1 800 vojakov a civilných zamestnancov. Napokon sa z vojny stiahla. Na druhej strane nie je riešením ani stratégia, ktorú podľa príručiek NATO v Práve odporúča poslanec za stranu Pirátov Jan Lipavský. Silou sa záujem Talibanu o rokovanie vynútiť nedá.
Spojené štáty sa ocitli vo zvláštnej situácii. Tým, že zmenili produkčné reťazce na využívanie lacnej čínskej pracovnej sily, zostala v USA zveličene povedané len špeciálna, rozumej vojenská výroba. Tam sú dobre platené tradičné pracovné miesta v priemysle. Každý kongresman sa o ne bojí, pretože ich strata môže ohroziť jeho voliteľnosť.
Takže hoci deficit Spojených štátov rastie do astronomickej výšky, Pentagon sa kúpe v peniazoch. Nie je ťažké uhádnuť, prečo prezident Trump chce, aby ostatné členské krajiny NATO zvyšovali výdavky na obranu. Očakáva, že budú v rámci zjednocovania výzbroje členských krajín kupovať americké zbrane a postarajú sa o zákazky pre zbrojovky. Do tejto stratégie patrí i vykresľovanie Ruska ako hrozby, ktorá má výdavky na zbrojenie odôvodniť. Zdá sa, že USA upadli do tretej etapy „červenej hrozby“ podobne ako po prvej a druhej svetovej vojne.
Strach – najlepší priateľ politika
Afganská vojna je americkej verejnosti ľahostajná, takže politici nemajú dôvod ju ukončiť, naopak. Američania nedokážu identifikovať rozdiely medzi Al-Kajdá, tzv. Islamským štátom a Talibanom, a tak sú ochotní znášať boj proti terorizmu a zvyšovanie vojenských výdavkov. Veru, strach je najlepší priateľ politika, to vedel už Machiavelli.
Otázka, o ktorej by sme mali diskutovať, podľa mňa znie, či je v našom záujme podporovať nekonečnú vojnu v Afganistane, alebo požadovať politické riešenie konfliktu. Či by nebolo správne odmietnuť zbytočné zvyšovanie vojenských výdavkov a presadzovať, aby sa výdavky na zahraničnú pomoc zarátavali ako výdavky na obranu. Pokračovanie v doterajšom kurze nedáva nádej na zmysluplné riešenie.