Ešte jeden nápor, ak chceme byť rovnoprávnymi

Pred pár dňami sme si v Európskej únii pripomenuli Deň jazykov. Napadlo mi slovenské porekadlo – Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Z pohľadu pesimistky - nie fatalistky - si myslím, že sme v EÚ na hrane kultúrnej a jazykovej katastrofy, ak sa, samozrejme, ľudia včas nezobudia a nezareagujú.

04.10.2018 06:00
trnava, Bernolák, Ján Koniarek Foto:
V roku 1792 ustanovil Anton Bernolák v Trnave hlavný stánok Slovenského učeného tovarišstva. A v roku 1937 vytvoril na pamiatku prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny sochár Ján Koniarek v tomto meste súsošie.
debata (1)

Európska ombudsmanka, Írka Emily O'Reilly síce zareagovala a vypísala konzultáciu o používaní úradných jazykov v EÚ vo všetkých dvadsiatich štyroch jazykoch EÚ, ale tá sa posledným septembrovým dňom končí. Niektorí možno aj o konzultácii vedeli, ale po prečítaní prvých riadkov prvej otázky sa prestali cítiť kompetentnými odpovedať na ne.

A tak sa spytujem, či ako obyvatelia EÚ nie sme kompetentní? Naozaj na všetko potrebujeme odborníkov, niektorí aj Boha? Ak sa cítime kompetentnými mať potomkov bez pedagogického minima, prečo sa necítime kompetentnými v iných oblastiach nášho života a tobôž nie v používaní jazyka?

Pri celom tomto dumaní mi napadá viacero esejí z Kacírskych myšlienok Alberta Marenčina. Napríklad Človek z povolania, či Kde leží bieda našej kultúry, alebo esej O predposratosti… Ako mysliaci a uvažujúci ľudia (niektorí slobodne, iní menej alebo vôbec) si vari nedokážeme predstaviť, čo je podstatou v našej „poľudštenej živočíšnej prirodzenosti“?

Ale vrátim sa k európskej ombudsmanke, ktorá od júla tohto roku v Bruseli čaká na naše názory, aby sa o ne mohla oprieť a konečne presadiť rovnoprávnosť jazykov – a my nič! Všimla si totiž, že právny rámec, ktorý je v tomto smere stále platný v EÚ, pochádza z roku 1958. Vtedy bolo šesť členských štátov a štyri úradné jazyky. Opäť jedno osmičkové výročie.

Mráz mi behá po chrbte pri predstave, že od tohto dátumu uplynulo šesťdesiat rokov a do EÚ pribudlo vyše dvadsať členských krajín. A, opakujem, my nič!

To nestačí

V apríli 2017 prišla pozitívna iniciatíva zo strany Európskej komisie, ktorá prijala nové interné pravidlá. Podľa nich sú do všetkých úradných jazykov EÚ preložené doklady týkajúce sa konzultácií s „prioritnými iniciatívami“. Ale to ešte nestačí! Apropo – do októbra 2018 po celej EÚ súčasne prebieha na internete vo všetkých úradných jazykoch ešte jedna konzultácia – o budúcnosti EÚ (Verejná konzultácia o budúcnosti EÚ).

Tento rok oslavujeme 100. výročie založenia Československej republiky a 25. výročie samostatnej Slovenskej republiky. Rok 1958 sme asi prehliadli. Alebo výročia štátnosti stačia na uspokojenie ega? Čieho? Politikov?

Zvláštne. Pri každej nespravodlivosti vieme a dokážeme hromžiť. To, že každý občan EÚ ešte stále nemá prístup k informáciám o inštitúciách EÚ – a o dianí v ich fungovaní – v úradnom jazyku svojej členskej krajiny, sa nám nezdá nespravodlivé? Či sa hromží len tak popod fúzy, aby sa nepovedalo, a dáva sa šanca všetkým krajným alebo iným silám, túžiacim nie po rovnoprávnosti, ale po moci a diktáte? Aký strach nás ešte trápi? Hádam sa ešte aj v 3. tisícročí (už takmer v partnerskom vzťahu s robotmi) stále bojíme niečo humanizačné zrealizovať?

Často počúvam otázku : „Aký svet chceme zanechať ďalším generáciám?“ Dovolím si citovať francúzsku poetku Annie Le Brun, ktorá poopravila túto formuláciu v samej svojej podstate a opýtala sa: „Aké ďalšie generácie chceme zanechať na tomto svete?“ A tak sa mi ako odpoveď v tejto chvíli tlačí na jazyk len jedno jediné prianie viacerých mysliteľov 21. storočia, ktoré najvýstižnejšie sformuloval filozof a kritik umenia Georges Didi-Huberman – Etablovať rovnosť v našom spôsobe myslenia. Ide tu v prvom rade o ekológiu nášho spôsobu myslenia. Až potom ekológia, ako jej význam poznáme, naberá zmysel v rovine životného prostredia či otázke dlho udržateľného rozvoja.

Pri etablovanej rovnosti v našom spôsobe myslenia je v súvislosti s jazykom neprípustné akékoľvek iné kritérium či alibi, ako napríklad móda, či „svetový trend“, alebo „uponáhľaný život“ a už vôbec nie rozpočtové obmedzenia! Akékoľvek iné kritérium voči úradným jazykom EÚ je nositeľom hierarchie, to znamená, že vnáša prvky dôležitosti, nadradenosti atď. Rozhodovať, ktoré jazyky EÚ používať v komunikácii v určitých súvislostiach, je proti základnému princípu rovnosti a rovnoprávnosti a vnáša do sústavy EÚ štrbiny. Jazykové obmedzenia sú takto pozvánkou pre trójskeho koňa extrémnych prúdov.

Zdá sa, že nám čosi ušlo…

A tak sviatok jazykov EÚ s právnym rámcom z roku 1958 je, žiaľ, výsmechom našich „malých“ úradných jazykov (ako ich stále s obľubou volajú niektorí polovzdelanci). Po roku 1989 sa núdza stala cnosťou, ruštinu nahradila angličtina, a tým sme sa v našom vykonštruovanom vedomí stali slobodní a svetoví. Vo svojej duševnej podstate nekultúrnosti sme preskočili z jednej biedy do druhej alebo z kaluže do blata či z jednej totality do druhej.

A jazyk? Čo zas jazyk? Čo lamentujem nad rozliatym mliekom?

Nevyťahujem žiadny matičiarsky pátos, ale vitálne derridovsky reagujem zo smútku a camusovsky odpovedám na absurdno a tvorím a nečakám pasívne s nádejou, že nám len tak mimovoľne tá jazyková rovnoprávnosť spadne odniekiaľ „zhora“ rovno do papuľky, ak nie do huby. Niektorí práve uvažujú, že utópia? Stojí za to spresniť význam slova u-tópia, čiže ne-existujúce miesto, tiež nereálna predstava. Ale slovenčina existuje a aj jej úradný jazykový priestor, nehovoriac o literatúre. Niečo nám možno ušlo?

Naozaj nás netrápi, že v praxi EÚ slovenčina – ako aj väčšina, ak nie všetky úradné jazyky bývalých socialistických krajín v EÚ – stále nie je rovnocenným a rovnoprávnym jazykom? Dovolím si ďalej citovať kacírske myšlienky Alberta Marenčina: „Lebo, ako vieme, nie od najpevnejších článkov, ale od najslabšieho ohnivka závisí sila reťaze a mutatis mutandis (po nevyhnutných úpravách – pozn. red.) aj kultúrna úroveň spoločnosti, ktorú určujú nielen výšiny, ale aj plytčiny každodenného života (nehovoriac o tom, že obe sú predurčené nerovnomerným rozdelením spoločenského bohatstva)“.

Mňa osobne trápi, že v rámci EÚ nepoužívame svoje právo na rovnoprávnosť. Trápi ma, že v EÚ nefunguje dostupnosť informácií všetkým občanom v ich úradnom jazyku, nehľadiac na ich socio-profesijný alebo iný pôvod. Túto dostupnosť by mala garantovať každá inštitúcia EÚ a zároveň dodržiavať možnosť kontroly správy EÚ.

Ide azda o žart?

Inštitúcie EÚ vznikli zo spoločností EÚ a majú zostať jej súčasťou. Každý konkrétny prípad výberu takého alebo onakého jazyka vytvára mechanizmus paralelného fungovania, ktorý sa vymyká z jadra spoločnosti, z ktorej inštitúcia vznikla a za ktorú dostala právomoci. Akékoľvek jazykové obmedzenie v komunikácií, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ide o medzirezortnú komunikáciu, by v zmysle možnosti transparentnosti, dostupnosti a kontroly nemalo mať svoje opodstatnenie.

A preto aj v otázke neúmerných nákladov EÚ na jazyky je vhodné zamyslieť sa celkom úprimne, či je táto otázka myslená vážne, alebo ide o žart?!

O neprimeranom hospodárení s verejnými financiami zostanem radšej bez komentára. Ak je v mysliach mnohých celá táto problematika o používaní jazykov EÚ postavená len na tom, že by sa mala riešiť z pohľadu, ako zabrániť neúmerným nákladom, radí sa k dehumanizačným východiskám riadenia. Výhrady, ktoré predkladám, už kedysi dávno v podobnom kontexte napísali aj iní. Medzi rečou si dovolím pripomenúť eseje Zory Jesenskej o demokracii z pokrokových 60. rokov.

Ale vrátim sa k dehumanizačnému hospodáreniu a k používaniu úradných jazykov v EÚ. Znamená to, že otázka neúmerných nákladov berie do úvahy len istý okruh obyvateľov EÚ, ktorí sú častými užívateľmi inštitúcií EÚ. Týmto dehumanizačným spôsobom riadenia by bola EÚ aj jej jednotlivé členské štáty správcami bez vízie. K prvoradým víziám v tomto štádiu EÚ a jej členských krajín sa radí potreba zvýšenia úradnej gramotnosti s dosahom na čo najväčší počet občanov EÚ a zároveň zvýšenia dôvery a interakcií zo strany občanov. A tiež zvýšenia ostražitosti z ich strany a možnosti kontroly. Brať do úvahy len istú kategóriu obyvateľov odpovedá na ambície komfortného užívania úzkeho okruhu zabehnutých užívateľov. Títo arogantne hľadia na ľudí z takých miest, kde líšky dávajú dobrú noc.

Žiadajme nemožné!

Zásady o používaní jazykov v EÚ by mali vychádzať z rovnosti a rovnoprávnosti jazykov bez možnosti situácie diskriminácie práva na prístup k informáciám. Je tiež neprípustné rozlišovať, ktoré časti webových stránok by mali alebo nemali byť prístupné vo všetkých jazykoch. Informácie zverejnené na stránkach inštitúcií sú buď verejné, alebo nie sú. Iné kritérium neguje princíp rovnoprávneho prístupu k informáciám (radí sa k základným ľudským právam a k právam občanov).

Všetci občania sú súčasťou EÚ na rovnakom princípe rovnosti s rovnocenným úradným jazykom. Poskytovať preklady informácií na požiadanie potvrdzuje zúženie dosahu priamej dostupnosti k informáciám jednotlivých kategórií občanov a vytvára nové bariéry a závislosti.

V praxi sa komunikácia v EÚ za posledných 15 rokov zredukovala na pár jazykov. Študijný program Erasmus neprispel k rozmanitosti jazykov, ako sa to počiatočne plánovalo. Dokonca sa snívalo o esperante. Naopak, Erasmus nastolil nepísaný diktát angličtiny (nie tej shakespearovskej, ale akéhosi trhového sabíru). Na Slovensku sme sa o to pričinili bez premýšľania a s programom s nádherným obalom Milénium sme sa s veľkou chuťou vrhli vyhovieť svetovým trendom, opomínajúc pritom v tom spoločnom príbehu možnosť dialektiky a najmä nás samých. Hegemónia jedného alebo pár vybraných jazykov je bič, ktorý sme si na seba uplietli a ktorý je potrebné akútne rozpliesť.

Benjaminovské Jetztzeit v tejto chvíli naberá pre nás význam – je práve čas konať a zabezpečiť, aby aj ďalšie generácie mali právo na rovnoprávny jazyk v EÚ. Keď si mladí alebo iní, starší, kúpyschopní či kúpychtiví, neuvedomujú, že pošliapali to najcennejšie, čo sa nedá nikde kúpiť ani predať (aj keď sú takí šikovní, ktorým by sa to možno podarilo na aukcii!), tí, ktorým ešte na tejto rovnoprávnosti záleží, sa môžu vyjadriť a odpovedať na otázky európskej ombudsmanky. Svoju jazykovú vzburu končím opäť jedným citátom: „Buďme realisti – žiadajme nemožné!“

Iné zaujímavé linky k budúcnosti EÚ na internete Európskej komisie:

Gaby Albrecht (1975)

Gaby Albrecht. Foto: archív Gaby Albrecht
gaby albrecht, vizitka, Gaby Albrecht.
Vyštudovala slovanskú filológiu a históriu na Université Bordeaux Montaigne, kde pôsobí dodnes. Prednáša na katedre slovanských štúdií (bohemistika a moderná história a kultúra západných Slovanov v stredoeurópskom priestore). Je zakladateľkou organizácie Slovaquitaine (2008) v Akvitánsku so sídlom v Bordeaux. Dlhodobo sa venuje svetu Alberta Marenčina. Na Slovensku iniciovala v Šali otvorenie prvej frankofónnej knižnice a mediatéky Alberta Marenčina na Gymnáziu Juraja Fándlyho (2015). V galérii Première ligne v Bordeaux zorganizovala výstavu koláží Alberta Marenčina a zostavila bibliofilské vydanie výberu jeho textov vo francúzštine (2016). V súčasnosti prekladá Alberta Marenčina do francúzštiny.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Európska únia #deň jazykov #Emily O'Reilly #Gaby Albrecht