Jesenin a 'Krutá metelica októbrových dní'

25.10.2018 06:00

Sergej Jesenin (21. septembra 1895 – 28. decembra 1925) – ako väčšina ruských básnikov – spočiatku proletársku revolúciu vítal („v revolučných rokoch som bol jednoznačne na strane Októbra...“ napísal ešte aj tri mesiace pred smrťou v článku O sebe). Robil to však s väčšou rezervou ako iní („... no prijímal som všetko po svojom, s roľníckou úchylkou“).

Sergej Jesenin.
Sergej Jesenin. Autor: WIKIPEDIA

V roku 1924 – bol to rok Leninovej smrti, keď s bojom o nástupníctvo prichádzala nová vlna násilia – sa Jesenin vrátil z vyše ročnej cesty s Isadorou Duncanovou po Európe a Amerike a o Amerike sa vyjadroval zhnusene: „Čo vám mám povedať o tom najdesivejšom cárstve meštiactva, ktoré hraničí s idiotizmom? Okrem foxtrotu tu už niet takmer ničoho. Žerú tu a pijú, a znova foxtrot. Človeka som dosiaľ nestretol, čertvie, kam sa podeli. V strašnej móde je tu pán dolár, na umenie kašlú – najvyššie stojí muzikál.“

Vyzerá to ako úprimná výpoveď a Jesenin sa nám z tohto a podobných výrokov javí dosť nesympaticky. Lenže čo ak to bola len zúfalá taktika? Čo ak sa Jesenin usiloval po návrate z Ameriky iba učičíkať tajnú políciu? Keď však mala sovietska tajná polícia niekoho na muške, takéto výroky ju už neučičíkali. A Jesenina určite na muške mala.

Ani dočasné prijímanie Októbrovej revolúcie Jeseninovi nepomohlo. Aj keby bol iba hrdinom okamihu – tajná polícia si všímala aj jeho okamihy. Určite jej teda v roku 1922 neunikla jeho báseň xxx (Znova pijú, bijú sa a plačú…), najmä verše:

Čosi divé sa im v očiach budí,

kričia, až sa trasú povaly,

ľúto im je, ľúto mladých ľudí,

čo si zase život zbabrali.

Aj seba, že naleteli krutej

metelici októbrových dní.

Všetci sú zas dýku na bodnutie

spoza sáry ťahať ochotní.

Takisto jej nemohol uniknúť odvážny verš z básne (Nebudem sa utešovať klamom…), o ktorom Jevgenij Jevtušenko pri svojej bratislavskej návšteve povedal, že keby Jesenin napísal iba túto báseň, a z nej iba verš „nestrieľal som ľudí po žalároch“, (не расстреливал несчастных по темницам), aj tak by si zaslúžil obdiv a úctu za to, že prvý prehovoril o krutých metódach sovietskej polície.

Bodaj by si to sovietska tajná polícia nevšimla, keď dobre vedela, že ten verš je o nej! Jesenin s ňou mal varovné skúsenosti už pred cestou do zahraničia a mohol si byť istý, že ešte pozornejšie si ho všímala po návrate. Aj keď nebol až taký pijan, akého z neho urobila legenda, predsa len sa alkoholu ani výtržnostiam nevyhýbal, zväčšoval si tak zmenšujúcu sa slobodu – a nevyhnutne musel za to pykať. Vďaka tomu nám zanechal aj túto otázku: Naozaj v noci z 27. na 28. decembra spáchal v leningradskom hoteli Angleterre samovraždu, naozaj pred samovraždou napísal krvou osem veršov na rozlúčku, alebo je to len legenda?

Tu stojí za pozornosť aj takáto maličkosť: krvou napísaných veršov bolo osem – no ľud ich spieva dvanásť. Totiž báseň (Do videnia, druh môj, do videnia…) – podobne ako rad iných – zľudovela a pomohli jej k tomu aj štyri verše, ktoré do jej stredu, medzi prvé a druhé Jeseninovo štvorveršie, pripísal anonymný ľudový génius:

Do videnia, druh môj, do videnia,

v hrudi ťa, môj milý, stále mám.

Na rozlúčku chvíľa predurčená

vraví, že sa zídeme zas tam.

Do videnia, niekto sviecu zháša,

strašná tma je tam, kam odísť mám.

Celý život čakáš, nedočkáš sa –

a napokon ostaneš len sám.

Do videnia, druh môj, skryme city.

Kútik oka škoda zarmútiť.

Nič nového – umrieť v tomto žití.

Ale o nič novšie nie je žiť.

Kto je autorom toho vsunutého štvorveršia, sa už asi nedozvieme – no sú aj staré otázky, ktoré prinášajú nové odpovede, otázky, ktoré si dnes kladú milióny Jeseninových obdivovateľov na celom svete, keď sa zoznamujú s výsledkami najnovších výskumov.

***

To, že Jesenin spáchal samovraždu, je zdanlivo nevyvrátiteľný fakt. Podporujú ho aj mnohé jeho verše, v ktorých akoby sa už ozývala predzvesť tragédie. „Brezy – biele plačky idú do hája. / Zahynul tu niekto? Umrel? Azda ja?“ Citovať by sa dalo donekonečna. Ale zas – ktorý dobrý básnik sa zaobišiel bez takýchto predtúch? Nie u každého sa vyplnili.

Verziu, že Jesenin spáchal samovraždu, však podporujú aj svedecké výpovede. Najdôležitejší svedok V. I. Erlich spomína: „Stojíme okolo písacieho stola: Jesenin, Ustinovová a ja… Jesenin hovorí: – Hej! Teta Líza, počuj! To je nevídané! Aby v hotelovej izbe nebol atrament! Chápeš? Chcem napísať verše, a niet atramentu. Hľadal som, hľadal, ale nenašiel. Hľa, čo som urobil!“

Potom, podľa Erlichovho svedectva, si Jesenin vyhrnie rukáv a ukáže „tete Líze“ podrezanú ruku. Musel písať krvou. Ustinovová sa rozčúli: „Serguňka! Hovorím ti naposledy! Ak sa takýto žart ešte raz zopakuje, viacej sa nepoznáme.“ Jesenin vraj odpovedá: „Teta Líza! A ja ti vravím, že ak tu nebudem mať atrament, podrežem si ruku ešte raz!“ Pri rozlúčke vraj ešte Jesenin vytrháva lístok zo zápisníka. Sú na ňom verše. Ukazuje ich z diaľky, potom lístok poskladá na štvoro a vloží do vrecka Erlichovho kabáta. „Tebe.“ Ustinovová si to chce prečítať, ale Jesenin nedovolí. „Nie, ty počkaj. Stačí, keď si to prečíta jeden.“ Verše vraj ostali v Erlichovom vrecku a on si ich prečítal až o deň, keď sa už aj k nemu doniesla správa o Jeseninovej smrti. Boli to tie (vraj deň predtým a vraj krvou napísané) dve štvorveršia Do videnia, druh môj, do videnia…

Už pomaly sto rokov Erlichovo svedectvo dojíma celý svet a takmer nikto nepochybuje, že ten druh môj, vyznamenaný najvyššou básnikovou dôverou, teda V. I. Erlich, bol hodnotný človek – prečo inak by si ho Jesenin vybral za adresáta svojej poslednej básne? V posledných rokoch však výskum, opretý o celý rad dôkazov (doplňovaných analýzami a hypotézami), ponúkol svetovej verejnosti celkom inú verziu Jeseninových posledných dní.

***

Z novej verzie vystupuje petrohradský (vtedy leningradský) literát Volf Iosifovič Erlich (1902 – 1937) ako človek, ktorého Jesenin stretol len niekoľko ráz a poznal ho iba zbežne. Bol skôr priateľom Jeseninovej bývalej ženy Galiny Arturovny Benislavskej (1897 – 1926, stala sa ňou v septembri 1923, ale manželstvo dlho nevydržalo), ktorá potom spáchala samovraždu na básnikovom hrobe. Erlich pravdepodobne pomohol polícii vytvoriť lživú legendu o Jeseninovej smrti (mal na to aj isté básnické predpoklady) – a potom sa podozrivo odmlčal. Jesenin totiž podľa najnovších výskumov v hoteli Angleterre v dňoch 24. – 27. decembra vôbec nebýval – nemohol tam teda 28. decembra (čiže v noci z 27. na 28. decembra) spáchať samovraždu. Navyše samovraždu veľmi čudnú.

Najprv si mal pri nej podrezať – on, pravák – pravú ruku. Potom sa vraj rozhodol, že sa predsa len pre istotu radšej obesí. Remeň bol krátky. Použil teda špagát zo svojho amerického kufra. Obesil sa až celkom pod plafónom v miestnosti, ktorej plafón bol vo vyše triapolmetrovej výš­ke.

Ako sa tam s podrezanou rukou dostal? (Jesenin nebol vysoký – meral 168 cm.) A ako ho mohol udržať tenký špagát od kufra? A navyše na vertikálnej rúre ústredného kúrenia, po ktorej sa, nevedno prečo, nezošmykol. Na jeho mŕtvole sa nenašli typické znaky samovraždy obesením, zato však dodnes jestvujú fotografie, ktoré ukazujú čudnú dierku pod okom a čudnú ranu pri koreni nosa. Vraj popálenina od rúry – hoci v hoteli Angleterre sa v tú noc nekúrilo.

Je tu teda podozrenie, že to nebola samovražda – tú iba zinscenovali, keď zametali stopy po skutočných udalostiach tej noci.

***

Čo sa naozaj stalo? Odpoveď na túto otázku sa vraj dozvedel roku 1976 v chabarovskej osade Urgal mladý dôstojník Titarenko, ktorý si vypočul nečakané priznanie bývalého väzňa Nikolaja Leonidoviča Leontieva: „Nebudeš mi veriť, ale týmito istými rukami som zabil Jesenina.“

Titarenko sa ešte dozvedel, že Leontiev, ktorý bol roku 1924 členom ochranky „Trockého vlaku“, a jeho nadriadený, chýrny terorista a Trockého pobočník Jakov Bľumkin, dostali priamo od Trockého delikátnu úlohu „neutralizovať“ Sergeja Jesenina. Mali mu dať príučku, aby si odvykol dostávať sa do konfliktu so sovietskou mocou a aby radšej spolupracoval – táto provokácia, ktorá sa mala odohrať na leningradskej stanici, však Jesenina tak rozzúrila, že provokatérov fyzicky napadol. Tí potom urobili aj to, čo im nikto nekázal, a zabili ho. Leontiev vystrelil na Jeseninovu hlavu – jeho guľka zanechala stopu pod básnikovým okom. Bľumkin zase udrel Jesenina pažbou revolvera a spôsobil mu smrteľné zranenie pri koreni nosa.

Vieme, že ruskí básnici mávajú neobyčajne presné predtuchy vlastnej smrti – všimnime si, že aj Jesenin ten úder predpovedal v závere básne Čierny človek: „A moja vychádzková palica / mu letí do tváre – / nos pri koreni som mu zlomil…“ („И летит моя трость / прямо к морде его, / в переносицу…")

Zavraždenie najväčšieho ruského básnika bola chúlostivá vec, a tak museli leningradské stranícke aj policajné orgány vraždu zakamuflovať. Leontieva odpratali hneď – poslali ho na Sibír. (Jakova Bľumkina popravili až v roku 1929.) Ako vhodné miesto inscenovanej samovraždy poslúžil hotel Angleterre, ktorý mala vtedy pod kontrolou a aj ho väčšinou obývala tajná polícia – aj ten hotel však dali pre istotu neskôr zbúrať.

Ale je tu aj tretia verzia: svojmu katovi mohol Jesenin ísť aj dobrovoľne v ústrety (tak ako to urobil už jeho veľký vzor Puškin). Je povšimnutiahodné, ako úzkostlivo začína zrazu krátko pred smrťou písať pod svoje básne presné dátumy: to takto odratúva svoje posledné dni. Nezmenšujeme jeho tragédiu, ak sme ochotní za príčinu jeho smrti pokladať iba hlúpu (aj keď vyprovokovanú) náhodu?

Jesenina zavraždila ochranka vlaku, v ktorom úradoval Trockij. Takú netypickú kanceláriu si vymyslel z obáv o vlastný život – a isto bol aj on sám nemilo prekvapený, že jeho ochranka fungovala až pridobre a stálo to život veľkého ruského básnika. Trockij na večierku, venovanom Jeseninovej pamiatke, povedal potom slová, ktorým – napriek autorite Trockého – vtedajšia tlač radšej nevenovala pozornosť: „Naša doba je surová doba. Možno ju raz označia za jednu z najsurovejších v dejinách takzvaného civilizovaného ľudstva.“

***

Či už prijmeme novú verziu, či budeme ďalej veriť starej, a či si budeme len tak sami pre seba hľadať tretiu – nič to nemení na veci, že Jesenin nedovolil diktatúre, aby mu vypláchla mozog, a až do poslednej chvíle svojho života ostal slobodomyseľným básnikom so zázračnou láskou k ľuďom, zvieratám i rastlinám – k všetkému živému na svete. A všetko živé na svete (často aj ním oživené neživé) sa mu zas odvďačovalo tak, že mu pomáhalo tvoriť najneočakávanejšie a pritom dokonale prirodzené metafory. Už to javorčiatko, cicajúce zelené vemená svojej matky, ktoré Jesenin objavil ako pätnásťročný, je stvoriteľským zázrakom, aký svetová poézia dovtedy nepoznala – a také zázraky potom pätnásť rokov rozdával plnými hrsťami.

Medzi štedro obdarovanými je aj naša moderná lyrika. Aj nejeden slovenský básnický strom postáva či dupká na jednej nohe – a pradedom všetkých nemôže byť nik iný, iba ten jednonohý starček klen, stvorený Sergejom Jeseninom. Maxim Gorkij vedel, o čom hovorí, keď ho nazval „orgánom, ktorý príroda vytvorila len a len na poéziu“. Keby sa nejaké celosvetové referendum pokúšalo nájsť sto najväčších básnikov všetkých čias, Jesenin by bol medzi nimi. Keby desiatich – bol by medzi nimi. A keby sa smelo povedať iba jediné meno – milióny ľudí na svete by vyslovili meno Jesenin.

No nezabudnime si pripomínať ani tú krutú básnikovu smrť.

Takéto kruté úmrtia neprinášali iba dávne politické turbulencie – o prívlastok „najsurovejšej doby v dejinách takzvaného civilizovaného ľudstva“ sa môže zas a znova uchádzať každá doba – aj tá naša.


Tam, kde si na kapustné hriadky

červenú vodu zora strieka,

už zo zelených vemien matky

javorčiatko si ciclo mlieka.

(1910)


Opustil som svoj rodný dom…)

Opustil som svoj rodný dom,

zanechal som ťa, modré Rusko.

K rybníku, k brezám, k hviezdam trom

mať chodí tíšiť svoju úzkosť.

Sťa zlatá žaba – z hladiny

mesiačik rozčapený hľadí.

Kvet jabloňový – šediny –

otcovi presakuje z brady.

Vrátim sa? Možno, po čase.

Po meteliach, čo prídu len.

Postráži Rusko belasé

ten jednonohý starček – klen.

Viem, mnohým radosť prináša,

kdekto mu lístie vybozkáva,

lebo sa na mňa ponáša

ten starý klen, tá plavá hlava.

(1918)


Nebudem sa utešovať klamom –

starosť leží v mojom srdci hmlistom.

Prečo som sa stal tým šarlatánom?

Prečo som sa stal tým škandalistom?

Nie som zlosyn ani zbojník z lesa,

nestrieľal som ľudí po žalároch,

iba fičúr som, čo usmiať chce sa

na každého, kým nezmizne za roh.

Som moskovský povaľač a bitkár,

Tverský bulvár ja prebúdzam zo sna.

Keď sa blížim na ľahučkých lýtkach,

hneď v uličkách každý pes ma spozná.

Každý starý kôň ma hlavou zdraví,

keď ma zazrie len sa ponevierať.

Priateľ zvierat je môj titul pravý –

môj každý verš lieči duše zvierat.

V cylindri som – no nie kvôli ženám.

Hlúpej vášni sa len zriedka poddám.

Kobylám – keď od clivoty stenám –

v tom cylindri zlatý ovos podám.

Medzi ľuďmi ťažko druhov získam,

iné cárstvo mám – niet cesty nazad.

Radšej budem zatúlaným psiskám

najkrajšie zo svojich kravát viazať.

Nie, nedám sa umučiť tým klamom.

Vyjasnieva sa mi v srdci hmlistom.

Preto som sa stal tým šarlatánom,

preto som sa stal tým škandalistom.

(1922)


Odroň vždy bodro – a iba

nežný má večne smútok.

Už nemá mi čo chýbať

a koho mi byť ľúto.

Len seba… trošku… azda…

A psíkov bez domova.

A priamo ako gazda

do krčmy mierim znova.

Čo na mňa hulákate?

Nie som syn dedovizne?

Vždy prepije aj gate

každý, kto rád si lizne.

Zagánim smutne k oknu –

cez clivotu a dym

ulicu v slnku moknúť

tam vonku uvidím.

Stojí tam chlapča bosé,

v nose mu sopeľ schne – a už sa štúrať v nose začína radostne.

Štúraj sa, štúraj, môj milý,

celý prst si tam vraz –

iba si z toľkej sily

nepreštúr dušu raz.

Ja už som skrotol, bratku.

Hľa, fľaše v rade klušú!

Ja hľadám už len zátku,

čo upchá moju dušu.

(1923)

List matke

Starenka, či ešte živá si mi?

Ja som živý. Pozdravujem ťa.

Nech ti tými tmami večernými

do komôrky hviezdy zasvietia!

Píšu mi, že skrývaš trýzeň krutú,

no žiaľ za mnou visí vo vzduchu,

vyzerať ma chodíš na zákrutu

v staromódnom vetchom kožuchu.

A večierkom v modrej tme ťa desí

obraz, čo vždy znova vracia sa –

že v krčmovej bitke ktosi kdesi

fínsky nôž mi vráža do srdca.

Pokoj, mama! Zažeň nočné mory.

Taľafatky. Netreba sa báť.

Nie som ešte taký korheľ, ktorý

zhynie skôr, než navštívi si mať.

Ešte stále nežný som a všetko,

o čom snívam, je len jediné –

ako čím skôr zutekať z tých zmätkov

pod nízky krov v našej dedine.

Vrátim sa, keď na jar za oblokmi

roztvorí zas náruč biely sad.

Len ty – ako pred ôsmimi rokmi –

na svite ma nesmieš prebúdzať.

Nechaj spať a nevolaj už nazad

nesplnené, dosnívané sny.

Priskoro som v žití začal strácať,

priskoro som býval ustatý.

Modliť sa ma neuč. Neoddá sa.

To, čo bolo, sa už nevráti.

Ty si moja radosť, moja spása,

jediný môj maják hviezdnatý.

Zabudni na svoju trýzeň krutú –

žiaľ za mnou, čo visí vo vzduchu –

a len občas vyjdi na zákrutu

v staromódnom vetchom kožuchu.

(1924)

Sestre Šure

Koľko mačiek na tom svete býva,

nezrátame do súdneho dňa.

Srdcu hrachor voňavo sa sníva

a belasá hviezda vyzváňa.

Bdiem, či blúznim, či sa mi len drieme –

vidím do dávneho večera.

Na prípecku pradie mača nemé –

ľahostajne na mňa pozerá.

Bol som decko, babka spievala mi,

vypadlo jej klbko z košíčka.

Z pece na to klbko starej mamy

skočil kocúr skokom tigríčka.

Bolo – nie je. Nemáme už babku.

Zmizli roky kdesi v diaľave.

A z kocúra urobili čiapku,

čo zodral náš dedo na hlave.

(13. septembra 1925)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Sergej Jesenin #Ľubomír Feldek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk