Kontakt s Čechmi, ktorí mali predsa len kultúrnejšieho nemeckého utláčateľa a ich postupná orientácia na anglickú filozofiu (Tomáš Garrigue Masaryk) a francúzsku politiku (Edvard Beneš), znamenal pre Slovensko väzbu na Západ. Okrem rozšíreného územia sa nám ponúkla svetová literatúra v rečovo dostupnom preklade, kultivovaná česká próza a poézia, citovo nám tak blízka hudba aj výtvarné umenie z Čiech a Moravy. Bolo to, ako narodiť sa do kultivovanej, hoci chudobnej rodiny. Šanca na celý individuálny aj národný život.
Prvá ČSR priniesla podnety filozofické, vedecké, kultúrne, sociálne, hospodárske i citové, a to vytváralo mimoriadne zaujímavý život. Ale ako malý, nový a nehomogénny štátny útvar predstavovala aj značné ohrozenie.
Iba vzdelanosť udrží malý národ
Malý národ sa môže udržať iba vzdelanosťou, inak podľahne väčšiemu susedovi. Preto je školstvo a vzdelanie primárna požiadavka nového života. Naučiť sa myslieť nemusí byť tým najhorším životným vkladom. A musieť myslieť – hoci myslieť bolí (T. G. Masaryk) – je najlepším príkazom.
Vidieť ČSR v takomto svetle azda dostatočne vysvetlí, prečo sa odvažujem zvolať parafrázujúc Františka Palackého (1798 – 1876): „Som Slovák, rodu československého! A som ním vďačne a rád.“
Československo stále žije. A to historicky – ako neodvolateľný fakt, že išlo o tvorivé dvadsaťročie medzi rokmi 1918 až 1938. Vtedy Slovensko v rámci republiky získalo pomenovanie, hranice, školstvo (slovenské, nie české), štátnu správu aj jedinečnú a vo svojich celých dejinách jedinú školu demokracie. Obdobie najväčšieho a najrýchlejšieho pozdvihnutia sa Slovenska, ktoré nemožno vymazať a poprieť.
ČSR žije aj ako idea, nadväzujúc na osvietenstvo s jeho vierou v zdravý rozum a jeho kategorickým príkazom mravnosti. Táto idea umožňuje orientáciu v živote a uľahčuje hľadanie zmyslu pozemských dní.
Prvá republika vo svojom úsilí o neustále zlepšovanie nedokonalej demokracie a súčasne väzbami k susedným aj vzdialenejším štátom bola dostatočným zdôvodnením svojej vlastnej existencie. Idea, ktorú sme tak ľahkovážne zavrhli a ktorú sa nám nepodarilo nahradiť nijakou inou.
Program na ceste do budúcnosti
Zdá sa, že ani po rokoch samostatnej snahy ešte stále nevieme, načo sme tak rýchlo potrebovali suverenitu. Máme samostatnosť, no chýba jej hlbší zmysel. Ale buďme spravodliví, akoby svitalo na lepšie časy a kriesime ducha prvej republiky s jej pozitívnym sebadotváraním sa i so srdečnejšími vzťahmi k susedom.
Československo naďalej žije ako program na ceste do budúcnosti, teda na ceste do Európy. Jednoducho, nemôžeme sa udržať v strednej Európe so zastaranými postojmi k nacionalizmu, hnevlivým prezeraním menšín ani neoprávnenou samoľúbosťou. Obdobie prvej ČSR znamenalo pre Slovensko viac, než aby sme ho mohli preskočiť alebo ignorovať.
Nezostáva nám iné, než identifikovať sa s najkrajšou svojou minulosťou a nadviazať na ňu. Demokracia, humanizmus, kultúrnosť a kritické myslenie sú dostatočnými vstupenkami medzi kultúrne národy sveta a v tomto smere sa nemusíme za svetlý čas svojej histórie hanbiť. Azda iba za to, že sme ho nevedeli dostatočne zúročiť.
Napokon, Československo žije tichým, privátnym životom v súkromí ľudí, ktorí vedeli oceniť ten zázračný rozmach všetkých vtedajších síl a nadväzovali naň v ďalšom živote bez toho, aby podľahli mámivým zvodom najrozličnejších protichodných ideológií.
Skutočnosť, že kedysi sme mali neustály kritický dialóg o všetkých základných problémoch života, že sme nepodľahli psychoanalýze ani existencializmu či iným iracionálnym smerom – akoby ten filozof na čele štátu podnecoval občanov k odvahe mať vlastný názor. Je dôležité mať v sebe citovú istotu, ktorá preventívne bráni podľahnutiu stresom, ale nie menej významné je mať v sebe i dostatočnú filozofickú orientáciu, bez ktorej sa v modernom svete rýchlo utopíme. To sú štyri životy našej prvej republiky, ktorú sme spoločne budovali dávno pred jej oficiálnym vznikom a prijatím odkazu ktorej môžeme len získať. Úsilie o znovunavrátenie 28. októbra je iba formálnym vyjadrením normálneho postoja väčšiny slovenského obyvateľstva.
Strata spoločných ideálov
Oveľa ťažšia úloha bude prevziať opäť to kultúrne poslanie stredoeurópskeho štátu, ktorý v duchovnom prúdení svojho postavenia neodmieta domýšľať a kriticky dotvárať jednotlivé podnety. Kto zbavuje Slovákov tohto vzácneho dedičstva, oslabuje ich duchovnú silu a robí ich zraniteľnými pred menej životnými tendenciami.
Československo sa nerozpadlo pre nedostatok slovenskej autonómie, ale pre stratu spoločných ideálov. Začiatkom novembra 1938 Slovensko získalo autonómiu, čo nebol krok k upevneniu republiky, no predzvesť jej rozpadu, ktorý sa zavŕšil o štyri mesiace neskôr. Podobne rok 1992 sa nesie v znamení boja o kompetencie, teda nie v úsilí o spoločné napredovanie, ale v snahe získať pre seba zdanlivo čo najviac.
Pokiaľ sa v roku 1938 dostali k moci autonomisti, bola tu jasná tendencia k totalite. Tak to bolo v marci 1939 aj v januári 1993.
Demokratickejšie tendencie našej histórie sa vyznačujú vzájomnými väzbami. Československé légie, rok 1918, dve mobilizácie v roku 1938, druhý odboj, tak krásne a tak smutne symbolizovaný spoločným hrdinstvom Jana Kubiša a Jozefa Gabčíka, nesmelé záblesky roku 1968 aj odhodlanie zvrhnúť komunistický režim v novembri 1989, keď na manifestáciách bolo ešte vidieť transparenty s textom Sme jeden národ!
Politik a novinár Ivan Dérer, brat známeho akademika Ladislava Dérera, sa domnieval, že akýkoľvek krok k autonómii je vlastne krokom k rozpadu republík. História mu, žiaľ, dala za pravdu. Podobne aj historička Alena Bartlová dôvodí, že väčšia autonómia pre Slovensko mohla zmeniť situáciu. Nedá sa to však ničím dokázať, je to iba hypotéza.
Tí, čo chceli autonómiu, by ju ďalej a ďalej stupňovali až po odtrhnutie. A tí, čo chceli predovšetkým demokraciu, nemali o autonómiu až taký veľký záujem. Podobne aj v rodine: dohadovanie sa o právach partnerov, vzájomné zmluvy a podmienky sú signálom krízy. Obojstranný rešpekt a tolerancia, spoločné hodnoty a poprípade i milý humor svedčia o vzájomnej láske a pevnosti zväzku.
Rozvod krokom k väčšej mravnosti?
Vynikajúci historik Ivan Kamenec sa domnieva, že na rozpade republiky nesie vinu silnejší z partnerov. Psychológia sa domnieva, že pri rozvode málokedy býva jednostranná vina, obaja partneri vstupujú do vzťahu, obaja ho utvárajú aj deštruujú, hoci s odlišnou intenzitou. Manželstvo sa však ťažko udrží, ak každý od neho čaká niečo iné. Spoločné hodnoty alebo ideály sú vždy tým najsilnejším putom. Tam, kde ideálov niet, rozmáha sa pleseň nudy a túžba získať náhradu, napríklad peniaze alebo moc, najčastejšie oboje.
Rozvod sám by mal byť podľa Masaryka (Naša terajšia kríza) krokom k väčšej mravnosti. Nuž máme šancu! Sú manželia, ktorí po rozvode spolu veľmi dobre vychádzajú. Zmyslom každého stretnutia je vždy vzájomné uľahčenie a obohatenie života.
Je niečo veľké v človeku, ktorý vie byť vďačný a žehnať rozprávke, hoci sa minula, rovnako ako malosť sa prejaví nedôstojným zavrhnutím a prekliatím niekdajšej lásky. Mrzí ma, ak mne blízky človek použije termín „skrachovaní čechoslovakisti“ alebo športový kamarát sa pohŕdavo vyjadrí o neaktuálnosti a súčasnej bezcennosti Československa. Akoby sme mali niečo lepšie.
Keby dnešné Slovensko bolo demokratickejšie a kultúrnejšie, ľudia menej sebeckí a vzájomne tolerantnejší, mohli sme sa voči prvej ČSR cítiť pokročilejší. Ale ani v tom prípade by nebolo dôstojné ňou pohŕdať či ju preklínať. Takýto negatívny postoj k medzivojnovému Československu sme videli len u nacistov, neskôr u komunistov a, žiaľ, aj fanatických nacionalistov. Najplodnejšie obdobie slovenskej histórie si zaslúži reálne ohodnotenie a seriózne spracovanie.
Negatívne postoje k prvej ČSR vyplývajú z vlastných pocitov nedostatočnosti, z túžby po bezkonkurenčnej moci aj z necitlivosti voči vyšším životným hodnotám. Psychologicky to pripomína postpubescenta, ktorý prehnanou kritickosťou a formálnym osamostatnením chce dokázať sebe svoju dospelosť, zakiaľ iba prezentuje pseudozrelosť.
V jednom i druhom prípade sa ľudia s podobnými pocitmi spájajú do odbojných spoločenstiev, v ktorých sa cítia istejšími a bývajú preto aj agresívnejší. Vývin takýchto osobností by sme mohli opäť sledovať až do ich detstva, kde by sme našli nedostatok pochopenia, uznania a prirodzených citov.
Štát ako politická inštitúcia
Otázkou je, nakoľko možno takúto autoritatívnu osobnosť zmeniť a zdemokratizovať. Vo svojej necitlivosti bývajú prístupní iba väčšej moci alebo pocitu spolupatričnosti. Na Slovensku sa už z predvojnových čias udržiava približne tretina mocibažných a nimi zvedených. Rodina i školská výchova k demokracii tu má stále veľké podlžnosti. Tiež by sme potrebovali relatívne dlhšie obdobie úspešnej humanistickej a kultúrnej politiky, ktorá by sama presvedčila váhajúcich.
Pejoratívny význam termínu „čechoslovakizmu“, vytvorený odporcami demokratickej republiky, stotožňuje pojem národ ako kultúrna inštitúcia s pojmom štát ako politická inštitúcia. A tak sme sa iróniou osudu ocitli v spoločnej vláde s Maďarmi, keď sme predtým odmietli sedieť s Čechmi. Je to dobré, takto sa učíme demokracii a rozdielu medzi národným a národnostným štátom.
Zbytočne sa bránime akémusi čechoslovakizmu a lovíme v tisícročnej hmlistej minulosti korene čistej slovenskosti. Slovensko je vo svojej najkrajšej podobe prezentované kultúrnymi i vedeckými výsledkami, srdečným postojom k ľuďom dobrej vôle aj nemalými športovými výkonmi na medzinárodnej úrovni.
Krásny slovenský ľudský potenciál, o nič horší než ktorýkoľvek iný, má hodnotu iba v neustálom kultivovaní vlastného kmeňa, aby som užil štúrovský termín, a v rozširovaní väzieb od jednotlivca k obci, národu, európanstvu a ľudstvu. V tom možno vidieť krásny i záväzný odkaz nášho obrodenia, odkaz otcov a dedov a dodajme i materí a starých materí.
Spolu s Čechmi sme vedeli dosiahnuť vrcholnú európsku kultúrnu úroveň. Ak sa k nej dotiahneme aj separátne, ukážeme sa hodní svojej histórie. Zrúcaním sôch T. G. Masaryka a M. R. Štefánika, vymazaním názvov ulíc, ktoré mali pripomínať mladej generácii naše východiská a kultúrne podlžnosti, sme zatiaľ prejavili iba detinskú neistotu a malú životnú orientáciu. Škoda, že to ohromné množstvo vzdelaných a rozhľadených Slovákov nikdy netúžilo obsadiť mocenské posty. Preto sa aj politické vzdelanie Slovenska tak zbytočne omeškáva.
Charakter je najvzácnejšou hodnotou
Je tu ešte jedna významná otázka, ktorá v živote hrá rozhodujúcu úlohu, hoci sa nie vždy prejaví ihneď. Otázka charakteru, ktorý pri novodobom rýchlom striedaní režimov zasahuje do našich individuálnych aj štátnych osudov netušenou silou.
V dnešných časoch je charakter najvzácnejšou hodnotou. Priveľa zvodov ťahá človeka z priamej cesty. Postavenie, moc, sláva, pohodlie, konzum.
Od malička nám vnútri našepkávajú dva hlasy. Jeden vraví: „Buď čestný, znášaj dôsledky svojich chýb, vrav pravdu.“ A druhý, zaliečavý, naznačuje inú možnosť: „Vyhni sa konfrontácii, skry sa za druhého, vyhovor sa.“
Málo je príkladov toho prvého, odvážnejšieho postoja, o ktorom tak strhujúco napísal Rudyard Kipling slávnu báseň Keď. Priveľa ľudí získalo dočasný a zväčša len zdanlivý úspech na úkor svojich blížnych – to láka mládež aj starších. Ale pevný charakter má svoju sociálnu hodnotu, je základom spoločenskej istoty, v ktorej vieme, že môžeme s ľuďmi rátať, spoľahnúť sa na nich a tak sa nám lepšie žije.
Charakter má však i zásadnú individuálnu hodnotu utvrdzujúc nás v životných hodnotách a tým dáva zmysel celej našej existencii. Utváranie charakteru je zápasom o zmysel života. Ľudská dôstojnosť, odvaha, presvedčenie, vzťah k druhým, to všetko sa odzrkadľuje v charaktere a možno najviac je charakter symbolom úcty k sebe, ba úcty k životu vôbec.
Karel Čapek, prenasledovaný fašizujúcimi živlami, hrdo vyhlasoval, že intelektuál by mal vždy vedieť, na ktorej strane má stáť. Husov duch vanie našimi dejinami. Tragicky sa dotkol Jana Palacha, ktorý nám svojím dramatickým činom chcel niečo povedať a akosi rýchlo sme na túto jeho výzvu zabudli.
Na najvyššej mravnej priečke stojí český spisovateľ a publicista Ferdinand Peroutka, ktorý tvárou v tvár smrti odmietal spoluprácu s nacistami a radšej sa vracal do pekla koncentračného tábora. O koľkých hrdinoch, ktorí si veľkú ideu svojho bytia cenili väčšmi než vlastný život, ani nevieme. Naozaj, život má hodnotu iba vo svojej kvalite. Ochota zavrhnúť túto kvalitu popiera sám život.
Pátos Cyranovej osobnosti, ktorú kedysi tak strhujúco predstavoval Eduard Vojan, sa vtlačil do našich mladých ideálov. Ale skutočná dospelosť preberá to najhodnotnejšie z detstva aj dospievania a v sebaúcte odmieta nedôstojné úniky.
V tej najkrajšej podobe je individuálny i národný život vlastne neustálym zápasom o čistý štít. Dnešní biológovia vravia o génoch, ktoré determinujú najrozličnejšie ľudské správanie sa od alkoholizmu, cez narkomániu až k charakterovému zlyhaniu.
Proti tomuto stanovisku možno však uviesť iné gény, ktoré ovládajú kontrolné mechanizmy osobnosti a znamenajú sebazodpovednosť človeka. Je to otázka svedomia, ktorá je predpokladom pokojnej staroby. A to všetko pramení tam kdesi v detstve, v návyku odvahy nevyhovárať sa na okolnosti a ovládať svoje správanie sa.
Charakter ako zápas o zmysel života, ako prejav sebaúcty a zodpovednosti za seba i za vzťahy s druhými – hodnota najvyššia!
Na celej planéte doma
Prečo by Slováci nemali a nemohli byť hrdí na prvú Československú republiku, ktorú spoločne budovali? Spomeňme mená Ján Kollár, Pavel Jozef Šafárik, Ľudovít Štúr. Prečo by sme nemohli sebavedome rozvíjať jej dedičstvo? Výrazne by nám to pomohlo na súčasnej ceste do Európy. Konkrétne by to znamenalo historickú kontinuitu pre dnešnú Slovenskú republiku, demokratizáciu a skultúrnenie celého nášho života. Už by sme nemuseli falšovať vlastné dejiny, ale zato by sme sa museli hrdinsky vyrovnať s fašizujúcimi tendenciami, komunistickou minulosťou aj nemoderným nacionalizmom. A to by nám zostala ešte vážna úloha prejsť k menej formálnemu, vede neodporujúcemu náboženstvu.
Medzivojnová ČSR predstavuje jedinečnú alternatívu najbližšej budúcnosti. Je to návrat k pozitívnym hodnotám, nie k minulým chybám. Ide o smer budúceho dozrievania a rozvíjania toho, čo sme kedysi spoločne tvorili a čo tu predsa len skromne zostalo.
Úvahu nemožno uzavrieť bez poukazu na individuálny vzťah k prvej republike, životný zážitok z ktorej hlboko zasiahol do celého nášho života, do srdečnosti a úprimnosti rodinných vzťahov, do utvárania postojov a názorov, filozofickej orientácie, citlivosti ku kultúrnym hodnotám aj charakterového dozrievania. Rád by som pripustil iný postoj, veď každý z nás mal v detstve iné podmienky a má v sebe iné predpoklady. Prijmeme všetko, čo je preukázateľne lepšie, a uznáme všetko, čo nie je horšie.
Bolo individuálnym šťastím narodiť sa v Československu a vyrastať v jeho duchovnej atmosfére. Bolo by však tragédiou individuálneho aj národného života poprieť túto kapitolu našich dejín. Je mojím osobným zadosťučinením, že myšlienky a hodnoty, z ktorých vyrastala Československá republika, ma prirodzene spájajú so všetkými dobrými ľuďmi sveta. Vďaka tomuto dedičstvu sa cítim na celej tejto planéte naozaj doma.
Ivan Štúr
Profesor Ivan Štúr zomrel v roku 2015 vo veku 82 rokov. Pochádzal zo slávnej slovenskej rodiny, bol praprasynovcom Ľudovíta Štúra a sám sa počas svojho života stal nasledovateľom jeho odkazu – hrdým i pokorným poslom dôležitosti vzdelania, úcty k životu, ľudskej cti, lásky a pravdy. Prednášal na Univerzite Komenského v Bratislave a na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, vyše 30 rokov pôsobil ako známy detský psychológ. Publikoval stovky článkov, vydal niekoľko cenných publikácií, naposledy mu vyšli knihy Zázraky života a Niečo vyššie, ktoré sú dosiaľ u čitateľov veľmi obľúbené.
Esej vychádza z prejavu, ktorý Ivan Štúr predniesol v Prahe roku 1998 pri príležitosti 80. výročia založenia ČSR. Medzititulky Pravda.