Zabudnuté jubileum

Ohrozenie finančnej stability, ktoré vyvrcholilo globálnou finančnou krízou, nespôsobili a spravidla nespôsobujú dlhy „nezodpovedných“ štátov, ale nezodpovedného súkromného sektora. Dnešná architektúra eura je síce nedostačujúca, no euro je aj politickým projektom, a ak sa ho politici rozhodnú podržať, s ťažkosťami, ale prežije.

12.11.2018 12:00
EÚ, európska únia, oko, mihalnice, európa,... Foto:
Ilustračné foto.
debata

V jubilejnom roku 2018 sa popri štvrťstoročnici vzniku Slovenskej republiky, polstoročí Pražskej jari a storočnici založenia 1. ČSR pozabudlo na iné jubileum, ktoré sa nás týka rovnako ako tie predchádzajúce, aj keď si to nie dosť uvedomujeme. V roku 2004 sme sa totiž po zložitých peripetiách stali členským štátom Európskej únie a v roku 2009 sme nahradili slovenskú korunu eurom. Zabudnuté jubileum je 25. výročie Zmluvy o Európskej únii, ktorá sa zvykne volať i Maastrichtskou zmluvou a ktorá sa stala účinnou dňa 1. novembra 1993.

Ich veličenstvá kráľ Belgicka, kráľovná Dánska, kráľ Španielska, kráľovná Holandska, kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a jeho kráľovská výsosť veľkovojvoda Luxemburský a prezidenti Spolkovej republiky Nemecko, Gréckej republiky, Francúzskej republiky, Írska, Talianskej republiky a Portugalskej republiky splnomocnili svojich ministrov zahraničných vecí a ministrov financií či ekonomických záležitostí dohodnúť sa na Zmluve o Európskej únii a 7. februára 1992 ju v holandskom meste Maastricht podpísať.

Medzi poverenými signatármi za účasti predsedu Európskeho parlamentu Egona Klepscha boli napríklad Hans-Dietrich Genscher a Theodor Weigel za Nemecko, Roland Dumas a Pierre Beregovoy za Francúzsku republiku – význačné politické osobnosti toho obdobia, no i Jean Claude Juncker, v tom čase 38-ročný minister financií Luxemburska a dnes dosluhujúci predseda Európskej komisie, alebo Philippe Maystadt, ktorý bol prezidentom Európskej investičnej banky celých jedenásť rokov.

Zmluva o Európskej únii bola najzávažnejšou revíziou Rímskej zmluvy, ktorou sa v roku 1957 naštartovala európska integrácia. Okrem toho, že v hlavách č. II, III a IV revidovala dovtedajšie zmluvné základy Európskych spoločenstiev (ES), v hlavách V a VI ustanovovala tzv. druhý a tretí pilier budúceho smerovania európskej integrácie: spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v justícii a vo vnútorných záležitostiach. Zaviedla európske občianstvo, zvýšila právomoci Európskeho parlamentu, zakotvila princíp subsidiarity, posilnila sociálnu dimenziu európskej integrácie atď.

Prvý pilier zmluvy predstavoval záverečný krok k ekonomickej a menovej únii: vznik Európskej centrálnej banky (ECB) a Európsky systém centrálnych bánk (ESCB) a konečne vznik spoločnej meny do konca 90. rokov minulého storočia. Na Zmluvu o Európskej únii nadväzovalo 17 protokolov a 33 deklarácií, ktoré dopĺňali, resp. konkretizovali jednotlivé ustanovenia zmluvy alebo potvrdzovali niektoré výnimky podľa požiadaviek niektorých členských štátov.

Po podpise zmluvy musel ešte prebehnúť ratifikačný proces vo všetkých 12 členských štátoch Európskeho spoločenstva – predchodcu Európskej únie. Nebol to jednoduchý proces. Vo väčšine štátov zmluvu ratifikovali ich najvyššie zákonodarné zbory, no v troch štátoch súhlas s ňou si vyžadovalo usporiadať referendum. Prvé referendum v Dánsku zmluvu odmietlo, vo Francúzsku ju podporila iba tesná väčšina (51 percent), len v Írsku sa v prospech zmluvy vyslovila jednoznačná väčšina 69 percent voličov. Až 18. mája 1993 sa Dáni v novom referende rozhodli Zmluvu o Európskej únii hlasmi 56,7 percenta voličov podporiť.

Maastrichtská zmluva bola neskôr doplnená a upravená Amsterdamskou zmluvou, Zmluvou z Nice a zatiaľ naposledy Lisabonskou zmluvou v roku 2009, no jej hlavné ustanovenia o hospodárskej a menovej únii neboli dodnes revidované. Finančná a ekonomická kríza a po nej nasledujúca kríza eura spred niekoľkých rokov ukázali, ako mnohé z týchto ustanovení zväzujú ruky ECB v porovnaní s FED-om – centrálnou bankou USA, ako striktné dodržiavanie pravidiel o deficite štátneho rozpočtu zhoršuje hospodársku recesiu a pod. Pokrok v tomto smere – ak vôbec sa niekedy dosiahne – je dnes v nedohľadne.

Od ECU k euru

Zmluva o Európskej únii mala ambíciu zaviesť spoločnú menu, ktorá podľa článku 3a), hlava II sa mala nazývať ECU. Európsky menový inštitút, ktorý bol poverený organizovať napríklad vznik ECB a ESCB, bol poverený dozerať aj na technickú prípravu bankoviek ECU. Jednotná mena sa mala teda pôvodne volať ECU a nie euro.

Názov ECU (z anglického European Currency Unit / Európska menová jednotka) nebol náhodný. ECU vzniklo v roku 1979 ako jednotka slúžiaca na zúčtovanie medzinárodných operácií členských štátov Európskeho spoločenstva a bolo založené na koši ich národných mien. Túto jednotku podľa Platobnej zmluvy zo 4. februára 1993 používala aj Česká a Slovenská republika vo vzájomnom zúčtovaní po prekročení tzv. hraničného úveru. Napriek tomu, že názov ECU sa v priebehu 20 rokov v ES vžil, nestal sa názvom spoločnej meny. Rozhodnutie bolo nepochybne správne: zúčtovacia jednotka predstavuje niečo iné ako jednotná mena a vyžaduje si to aj rozlíšiť v názvoch.

Podľa protokolu nadväzujúceho na Maastrichtskú zmluvu štáty ES o prechode do 3., poslednej etapy hospodárskej a menovej únie, ktorá predpokladá zavedenie jednotnej meny, by žiaden členský štát vstupu do nej nemal brániť. Plný prechod k jednotnej mene sa určil na 1. januára 1999 a od tohto dňa i plné fungovanie ECB a ESCB. Zjednodušene povedané, členské štáty sa zaviazali prevziať spoločnú menu hneď, ako splnia podmienky ustanovené v zmluve. V dnešnej terminológii prevziať euro, t. j. vstúpiť do eurozóny, a to hneď po splnení tzv. maastrichtských podmienok známych tiež ako konvergenčné kritériá.

Maastrichtská zmluva, resp. protokoly na ňu nadväzujúce, obsahoval však niekoľko výnimiek. Výnimku z povinnosti prijať jednotnú menu si vyjednali Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Dánsko. Dánska ústava okrem toho vyžadovala, aby sa pred prevzatím jednotnej meny uskutočnilo referendum. Takéto referendum prebehlo 28. septembra 2000, ale väčšina obyvateľstva (53,1 percenta) vstup do 3. etapy hospodárskej a menovej únie odmietla.

Protokol o Francúzsku mu zase poskytol výsadu menovej emisie v jeho zámorských územiach. Tri zámorské teritóriá Francúzska v Pacifiku tvoria menovú úniu, v ktorej sa používa CFP frank (skratka pre starý názov „frank francúzskych kolónií v Tichom oceáne“). Nová Kaledónia, ktorá sa pred niekoľkými dňami v referende rozhodla zostať francúzskym zámorským teritóriom, napríklad používa menu CFP, ale i nový kaledónsky frank. Iné zámorské teritórium v Indickom oceáne – ostrov Réunion ako súčasť Francúzska – používa, naopak, euro.

Ilustračné foto Foto: SHUTTERSTOCK
Peniaze, euro, mince Ilustračné foto

Pred naším vstupom do eurozóny vláda SR, Národná banka Slovenska, analytici a, samozrejme, médiá s napätím sledovali, či pred poslednou previerkou splníme všetky maastrichtské kritériá. Článok 109j zmluvy a príslušný protokol k tomuto článku formuluje štyri kritériá, ktoré je pred vstupom do eurozóny nevyhnutné splniť, no požiadavku o udržateľnosti vládnej finančnej pozície vyjadrenú číslami, ktoré sú dnes „posvätné“ – a to neprekročenie trojpercentného deficitu verejných financií a dlhu pod 60 percent HDP – tu nenájdete. Tieto čísla, ktoré, mimochodom, boli zvolené dosť arbitrárne, uvádza iný protokol o procedúre nadmerného deficitu.

Euro ako jednotná mena EÚ a jediné zákonné platidlo v eurozóne sa zaviedlo od 1. januára 1999 spočiatku len pre bezhotovostný platobný styk a od 1. januára 2002 už aj pre hotovostné platby v podobe bankoviek a mincí. Euroizácia, t. j. používanie eura mimo eurozóny, nemá taký dosah ako dolarizácia, odhaduje sa, že euro mimo eurozóny používa okolo troch miliónov ľudí napríklad v Čiernej Hore a Kosove, v piatich zámorských teritóriách členských štátov EÚ, ako aj v niektorých európskych štátikoch ako Andorra, Monako a pod.

Krátka história eura

O jednotnej európskej mene sa začalo uvažovať dávno pred podpisom Maastrichtskej zmluvy. Dňa 8. októbra 1970 bola oficiálne predložená správa o trojetapovom prechode na ekonomickú a menovú úniu v priebehu desiatich rokov od roku 1971 po rok 1980. V jeho závere sa prípadne počítalo i so zavedením jednotnej meny. Túto správu pripravila Wernerova komisia a návrh už napríklad počítal s liberalizáciou pohybu kapitálu, s vytvorením Európskeho systému centrálnych bánk a pod. Pierre Werner bol predsedom vlády a ministrom financií Luxemburska a správa vypracovaná komisiou, ktorú viedol, vznikla na objednávku šiestich členov Európskych spoločenstiev v Haagu v decembri 1969.

Prvé roky realizácie tohto zámeru boli natoľko turbulentné, že takmer sa naň zabudlo. V roku 1971 rozhodnutím prezidenta Nixona sa skončil Bretton-Woodsky medzinárodný menový systém naviazaný na USD, ktorý bol dovtedy zameniteľný za zlato. Vo dvoch rokoch po sebe nasledovali ropné šoky a tradičná keynesovská politika prestávala zaberať. Západné štáty zápasili s tzv. stagfláciou: vysokou infláciou a nízkym hospodárskym rastom.

V júli 1978 sa Európska rada znovu dohodla na tom, že chce zaviesť európsku menu nazývanú ECU a už o rok neskôr na vytvorení Európskeho menového fondu, o ktorom sa opätovne začalo diskutovať až v týchto rokoch. Muselo však prejsť ďalších desať rokov, aby sa prechod do tretej fázy ekonomickej a menovej únie dostal znovu na program dňa. Šéfovia členských štátov v apríli 1988 poverili predsedu Európskej komisie, francúzskeho socialistu Jacqua Delorsa do roka predložiť Správu o ekonomickej a menovej únii v Európskom spoločenstve. Tak vznikla správa známa ako Delorsova, ktorá dláždila cestu prijatiu jednotnej meny. Delors sám priznal, že bol ovplyvnený Wernerovou správou spred skoro dvadsiatich rokov.

Delorsova správa bola produktom, ktorý nepripravili politici, ale technokrati: t. j. nepripravovali ju ministri financií, ale na Delorsovu žiadosť iba centrálni bankári. Pomohlo to pripraviť pomerne konzistentnú predstavu o ekonomickej a menovej únii, ale chýbajúci politický rozmer sa odrazil na zdĺhavých rokovaniach pred podpisom Maastrichtskej zmluvy.

No to nebol jediný nedostatok Delorsovej správy. V priebehu 80. a začiatkom 90. rokov začala dominovať nová ekonomická doktrína, ktorá sa najskôr udomácnila v USA a vo Veľkej Británii počas vlády Republikánskej, resp. Konzervatívnej strany známa ako neoliberalizmus. Paradoxom je, že socialista Delors sa zaslúžil o tzv. Jednotný európsky akt o vytvorení jednotného trhu, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1987 a ktorý viacerí pokladajú za prefarbenie európskej integrácie na neoliberálny projekt.

Napriek tomu, že Maastrichtská zmluva a jeden z jej protokolov sa dovolávala plnenia Sociálnej charty z roku 1989 (s výnimkou Spojeného kráľovstva, ktoré si výnimku vymohlo), bola v časti o ekonomickej a menovej únii v mnohom poplatná neoliberálnej ortodoxii. Napríklad v tom, ako vymedzila cieľ a obmedzila funkcie ECB a ESCB, ako definovala pravidlá dodržiavania fiškálnej disciplíny vlád, na ktoré neskôr nadväzoval Pakt stability a rastu a napokon tzv. fiškálna zmluva – a náš ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Tieto dokumenty ignorovali a dodnes ignorujú, že ohrozenie finančnej stability, ktoré vyvrcholilo v globálnej finančnej kríze – podľa šéfa FED-u Ben Bernankeho – väčšej ako v roku 1929, nespôsobili a spravidla nespôsobujú dlhy „nezodpovedných“ štátov, ale nezodpovedného súkromného sektora.

Európska rada Delorsovu správu schválila na svojom zasadnutí v Madride v júni 1989. Nasledovali dve medzivládne konferencie, na ktorých sa diskutovalo o vytvorení nielen ekonomickej a menovej únie, no aj o politickej únii a dotváral sa text Maastrichtskej zmluvy.

Prežije euro bez fiškálnej a politickej únie?

Teoretickí prívrženci nositeľa Nobelovej ceny Roberta Mundella, odvolávajúc sa na jeho teóriu o tzv. optimálnej menovej únii, nástoja, že pokiaľ sa od bankovej únie (ani táto nie je ešte dokončená) neprejde k fiškálnej a politickej únii, euro nemôže prežiť. Majú aj nemajú pravdu. Majú pravdu v tom, že dnešná architektúra eura je nedostačujúca. Na druhej strane euro je aj politickým projektom a ak sa ho politici rozhodnú podržať, s ťažkosťami, ale prežije.

Je známe, že vznik eura presadzoval francúzsky prezident François Mitterrand. Jeho zavedenie postavil ako podmienku, bez ktorej by nepodporil zjednotenie Nemecka po páde železnej opony. Chcel tým zamedziť hegemónii zjednoteného Nemecka, ktorú aj dovtedy presadzovalo západné Nemecko svojou markou. Delorsove návrhy mu, napokon, boli blízke, ich autor bol kedysi jeho poradcom. Bola to kríza eura v roku 2010, ktorá na nedostatky v architektúre európskej meny ukázala.

Hrozba, že euro neprežije, bola reálna, a cena, ktorú zaň bolo treba zaplatiť, bola vysoká. Straty neboli iba finančné, no čo je ešte dôležitejšie, bol to pokles dôvery v euro v štátoch eurozóny. Vo Francúzsku sa zdvihla podpora pre Marine Le Penovú, ktorá chcela z eurozóny vystúpiť, resp. vrátiť sa fakticky k zúčtovaciemu ECU, v Holandsku a vo Fínsku sa chystal projekt B znovuzavedenia národných mien guldenu a fínskej marky.

Kríza eura ukázala na potrebu tzv. transferovej únie, ktorá by umožnila rozkladať náklady udržania eura v štáte, ktorý sa dostane do závažných ťažkostí. V USA, ktoré dodnes asi ešte nie sú teoretickou menovou úniou, však existuje federálny rozpočet a federálne sociálne programy Medicaid a Medicare a federálna podpora v nezamestnanosti. Pokiaľ sa od nich nepoučíme, bude euro vystavované atakom a bude treba takých budúcich šéfov ECB, ako bol Mario Draghi, ktorý sa euro rozhodol zachrániť, nech by to stálo čokoľvek.

Brigita Schmögnerová (1947)

Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, kde v rokoch 1971 – 1975 aj vyučovala. Do roku 1992 pôsobila v Ekonomickom ústave SAV. V roku 1993 bola vedúcou oddelenia hospodárskej politiky Kancelárie prezidenta SR. V roku 1994 zastávala post podpredsedníčky vlády pre hospodársku politiku. V čase prvej Dzurindovej vlády (1998 – 2002) bola ministerkou financií za SDĽ. V rokoch 2002 – 2005 bola výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN, 2005 – 2010 viceprezi­dentkou Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne. Je prezidentkou občianskeho združenia Proforum. V posledných rokoch sa venuje Akadémii sociálnej demokracie. Je autorkou publikácie Kniha o vládnutí (Veda, 2016), v týchto dňoch vydala knihu Vieme odkiaľ, nevieme kam (Marenčin PT, 2018).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #euro #Európska únia #Brigita Schmögnerová