Foto: Ivan Kramskoj: Portrét L. N. Tolstého. Zdroj: Wikipedia/Tretiakovská galéria, Moskva
Alexander Matuška hutne pomenoval dve krajné podoby vzťahu medzi osobnosťou tvorcu a dielom. Podľa neho existujú osobnosti bez diela a diela bez osobností. Sotva možno nájsť autora, na ktorého by sa toto delenie dalo uplatniť v menšej miere, než je Lev Nikolajevič Tolstoj. Isteže nebol prvý, kto sa už za života stal inštitúciou, aby jej vplyv a zameranie ďaleko presiahli inštitúciu literatúry, prvý, koho sídlo sa stalo pútnickým, či, ako píše Thomas Mann, „milostiplným miestom“: ešte pred Jasnou Poľanou tu bol napríklad Goetheho Weimar.
Autor spochybňujúci vlastné dielo
Povedľa prozaika Tolstého a niekedy proti nemu žil svoj život Tolstoj sociálny kritik a reformátor, šľachtic pokúšajúci sa povzniesť ľud, pedagóg, zakladateľ školy pre sedliacke deti a autor čítaniek; mysliteľ, ktorého pri hľadaní odpovede na otázku, ako žiť, nasledovali ďalší tolstojovci, keď rovnako ako ich vzor odmietali „odporovať zlu násilím“; hľadač boha, ktorý sa rozišiel s oficiálnym pravoslávím, po vydaní románu Vzkriesenie z cirkvi vyobcovaný… Celoživotné hľadačstvo priviedlo tohto umelca svetového mena a „básnika ruskej zeme“, už za života klasika, k tomu, že umenie a literatúru v istej fáze myšlienkového vývoja odvrhol, vlastnú tvorbu nevynímajúc. Na margo Anny Kareninovej mal s odstupom času povedať: „Dôstojník sa zaľúbil do milosťpanej; čože tu bolo ťažké napísať?“
Čo nám ešte, okrem autorovho bagatelizovania, môže prekryť jeho dielo? Možno spisovateľova fyzis v doslovne telesnom zmysle slova, Tolstoj medializovaný a ikonizovaný: na mnohých známych portrétnych obrazoch a fotografiách, ale už aj ako objekt nového média – filmu. Charakteristická, nespočetnekrát zvečnená podoba starca v prostej, navonok ľudovej rubaške (ktorá však, ako dodáva T. Mann, bola „vždy čistá, z jemnej, mäkkej látky, nanajvýš pohodlná a príjemná“) s nezameniteľnou tvárou: podľa Romaina Rollanda „široké čelo, ktoré brázdi oblúk dvojitej vrásky, biela húština obŕv, brada patriarchu, pripomínajúca Dijonského Mojžiša“; takto a podobne sa zachoval v spomienkach návštevníkov Jasnej Poľany a portrétnych esejach spisovateľských kolegov (Gorkij, Rolland, T. Mann…).
Bol teda klasikom už za života a ako taký sa zachoval až do dneška, čo poskytuje ďalší dobrý dôvod zďaleka sa jeho dielu vyhnúť. Ani objemom jeho najznámejšie prózy – asi šesťstostranové Vzkriesenie, tisícstranová Anna Kareninová a ešte o tretinu rozsiahlejšia Vojna a mier – veľmi nelákajú v dnešnej dobe zrýchleného konzumu produktov, kultúrne nevynímajúc. Tieto riadky podnietila čitateľská skúsenosť, ktorá protirečí všetkým dobrým, už spomenutým dôvodom prečo Tolstého nečítať, paradox, ktorý si ani teraz neviem uspokojivo vysvetliť.
Čítať „klasiku“ – čím myslím aj klasicizovanú modernú a avantgardnú literatúru – znamená vynaložiť isté úsilie a prekonávať určitý odpor, veď ide o lektúry z rôznych dôvodov nesamozrejmé. Takým dôvodom môže byť rovnako istá archaickosť epického sveta, témy, jazyka a výrazu, ako aj radikálne nová perspektíva a výraz, ktoré spochybňujú ustálené čitateľské návyky a zlozvyky, pohodlnosť a rutinu, ktoré nás nútia „učiť“ sa akoby od začiatku jazyk diela – presne to pomenoval režisér Ejzenštejn v súvislosti s radikálnym novátorstvom Joyceovho Odysea: „Tým, že ho čítame, sa ho učíme čítať.“
Nemožno vylúčiť, že podobne to prebieha pri čítaní každého diela, aj pri Tolstom, len v iných vrstvách nášho vedomia, kde si ten proces „učenia sa“ spisovateľovmu jazyku natoľko neuvedomujeme. Akoby sme jazyk, ktorým sa nám prihovára Tolstého rozprávač, už odniekiaľ poznali a celkom samozrejme nám evokoval niečo blízke, akoby sme v jeho dielach objavovali samých seba. Možno tu nájsť určitú analógiu k Tolstého pedagogickému úsiliu: v jednom liste, kde formuluje predstavu ideálnej školy, si môžeme povšimnúť snahu „nezaťažovať deti“ a otvoriť vzdelávaciu inštitúciu ich prirodzenému vyžitiu.
Podobne prirodzený, akoby už odniekiaľ dôverne známy, povedomý sa pred nami vynára svet jeho próz. Niekde tu sa začína trvalý údiv, ktorý ma sprevádza pri čítaní Tolstého próz. Svet v nich stvárnený je pre súčasného čitateľa veľmi vzdialenou minulosťou, od Vojny a mieru nás delia dve storočia, od Anny Kareninovej či Vzkriesenia, ale aj od ďalších diel, ktoré Tolstoj písal ako prózy zo súčasnosti, čas len o trochu kratší. Je to svet inej epochy, inej krajiny, odlišnej ekonomickej formácie a celkom iných, ešte patriarchálno-feudálnych vzťahov. Jeho postavy by nám mali byť sociálne cudzie.
Podľa Vladimira Korolenka u Tolstého „hrajú úlohu len dva póly nevoľníckeho Ruska: vidiecky šľachtic a sedliak.“ Neplatí to absolútne, napr. protagonista Smrti Ivana Iľjiča je člen súdneho senátu a syn úradníka, teda niečo ako stredný stav. Vždy však ide o ľudí dnešku veľmi vzdialených, nehovoriac už o tom, že nie vždy ide o ľudí, veď hlavnou „postavou“ poviedky Cholstomer je kôň. Čím sú nám napriek tomuto všetkému jeho postavy také blízke, zapamätateľné, dobre odlíšiteľné? To množstvo postáv, tie mnohopočetné, pevnými zväzkami prepojené rodiny?
Autor miznúci za dielom
Často sa zdôrazňuje osobná, autobiografická motivácia Tolstého tvorby, aj tých najväčších, epicky a rozsahom látky „objektivizovaných“ diel. Thomas Mann v eseji Goethe a Tolstoj cituje v tejto veci Dmitrija Merežkovského: „Umelecké diela L. Tolstého nie sú vlastne nič iné ako mohutný, päťdesiat rokov života písaný denník, nekonečná, obšírna spoveď.“ Zvláštne: ak ste čítali Tolstého romány a podarilo sa vám dovtedy uniknúť jeho osobe, ak ste ich teda čítali bez predsudkov voči autorovi, najlepšie tak, že ste o ňom nič nevedeli, nechýbal vám. Sú hotové samy v sebe a vystačia si bez krížovkárskeho dosadzovania životných predlôh za jednotlivé postavy. Niektorí autori vrhajú na dielo veľký tieň, Tolstoj jeden z najdlhších, no jeho prózy sú živé aj bez autorskej mytológie. Nad jeho epikou si cestu, na ktorej Pascal „čakal, že stretne autora, a našiel človeka“, možno skrátiť a hneď prejsť k človeku.
Takmer každý z mne známych tvorcov, ktorí venovali pozornosť Tolstého životu a dielu, zmieňuje omračujúcu samoľúbosť a sebastrednosť ruského klasika. Táto vlastnosť vzbudzovala prirodzene ľudský záujem, bola i výskumne vďačným materiálom a s veľkou pravdepodobnosťou i pohonnou látkou jeho tvorby. Ale nad výsledkami necítiť nijaký zápach splodín, žiadnu malichernú „človečinu“ či smrad ega. V literatúre – skôr svetovej či českej, než v domácej – nájdem veľa skvelých príkladov osobného, biografizujúceho či otvorene autobiografického písania. Účinok takýchto diel je nepredstaviteľný bez osoby či „figúry“ autora: skúste, hoci to nejde, amputovať zo Zapomenutého světla Jakuba Demla (kňaza, solitéra, literárneho outsidera, provokatéra…), Demla stvoreného Demlom plus Demla stvoreného dobovými rečami a rečami, ktoré sa o ňom vedú podnes. Próza sa vám rozsype pod rukami. V súvislosti s Tolstým sa spomínal aj Homér, Tolstoj sám ho v často citovanom výroku o Detstve, Chlapčenstve a Mladosti zmienil: „Bez falošnej skromnosti, je to čosi ako Iliada.“ Ak by sa Tolstému prihodilo, čo Homérovi, a za jeho menom by sa miesto konkrétnej a dôkladne dokumentovanej osoby nachádzala iba neistá hypotéza autorstva vzťahujúca sa na zachovaný korpus diela, účinok tohto diela by sa nijako neoslabil.
Dve čítania a jeden Tolstoj
V súvislosti s čítaním Tolstého som zmienil akýsi údiv. Pokúšam sa porozumieť tomuto začudovaniu sa pomocou improvizovaného, dosť približného rozlíšenia vlastných lektúr na dva typy. Prvý predstavuje spontánne, zážitkové alebo – prečo to nepriznať aj s rizikom nedorozumenia – naivné čítanie. Takto sa čítajú detektívky, rozprávky, horory, dobrodružné romány, červená knižnica… Zábava, povedzme, netreba sa toho slova báť. Po jednej vete ste zvedavý na ďalšiu a potom na tú nasledujúcu – atď. až do konca („ako sa to skončí?!“).
Druhý spôsob čítania je prácou, rozširovaním obzorov, vzdelávaním, intelektuálnym rastom, čitateľ sa ním stáva– ako ho kedysi označila jedna typológia – diskurzívnym, čitateľom na úrovni, ktorá mu je daná zvonku: kultúrou, nárokmi spoločnosti, v ktorej sa pohybuje, profesiou… Nechválim jeden a nezatracujem druhý spôsob, ani naopak, veď prvý sa môže preklopiť do druhého a z povinnosti sa nebadane stane vášeň (a naopak). Jazyk literatúry sa učíme do konca života a nikdy celkom neporozumieme všetkým jeho možnostiam, to je na veci asi najkrajšie. Pri čítaní Tolstého je vyššie spomenutá typológia neupotrebiteľná. Vždy sa mu dá rozumieť natoľko, aby bol čitateľný ako niečo samozrejmé, a pritom s dychtivým zaujatím, so zvedavosťou „čo bude ďalej“, a zároveň každé ďalšie čítanie toho istého obohacuje o niečo, čo tam predtým „nebolo“. Prozaik a vysokoškolský pedagóg Stanislav Rakús aforisticky priblížil svoj prístup k výučbe literatúry: „Každému niečo, niektorým všetko.“
S Tolstého prózami je to podobné. Na začiatku aj rodovo. Dievčatám mier (bály, lásky), chlapcom vojnu (bitky, poľovačky). Pre milovníkov atmosféry opisy – „největší plenérista v próze, který kdy žil“, napísal o ňom F. X. Šalda –, pre ctiteľov dramatickej skratky náhle prerody Tolstého hrdinov: prekvapujúca a nepochopiteľná zaľúbenosť ušľachtilej Nataše Rostovovej do bezvýznamného pozéra Kuragina, radikálny názorový a emocionálny obrat Andreja Bolkonského po zranení na slavkovskom bojovom poli, nečakané vášnivé vzplanutie Anny Kareninovej na bále, vzplanutie, o ktorom sama nevie a ktoré prvá pobadá nešťastná Kitty… Tolstoj alebo jeho rozprávač vie o svojich postavách viac, ako ony samy. A predsa to nie je pýcha toho, kto sa na veci díva z „božej perspektívy“, len paradox nášho sveta: koľko toho nosíme v sebe, čo nielenže nie sme schopní si priznať, ale o čom ani netušíme.
Ironik
Na otázku venovanú čitateľnosti a príťažlivosti Tolstého diel nedokážem uspokojivo odpovedať – alebo iba do istej miery a nepriamo, ak vyjdem zo skúsenosti, ktorá sa týka aktuálneho čítania jeho diel. Vychádzam len z náhodných rozhovorov venovaných literatúre, rozhovorov laických, a preto väčšinou dôvernejších a úprimnejších než tie, v ktorých sme nútení predvádzať erudíciu či vzdelanie. Nie sú bežné a asi sa stávajú čoraz zriedkavejšími, sčasti preto, že neprinášajú žiaden hmatateľný úžitok, a iste aj preto, že sú dosť osobné. V nich sa priznávame k čitateľskému zážitku (a zároveň často k tomu, že ani tomu vlastnému vždy nerozumieme) a pokúšame sa ho sprostredkovať iným, v optimálnom prípade ho s nimi zdieľať.
Prekvapilo ma, ako často pri takejto príležitosti prišla reč na Tolstého, rovnako ako ma prekvapil spôsob, akým ľudia inak opatrní na svoju intelektuálnu povesť a primerane tomu vážiaci slová dokázali o jeho prózach a ich hrdinoch vravieť veľmi jednoducho, s istou oprostenosťou a zároveň zanietene. Akosi inak, než sa zvykne hovoriť o tzv. vysokom umení. Asi tak, ako sme kedysi dokázali hovoriť o prvých rozhodujúcich filmoch, platniach alebo ešte predtým o základných čitateľských zážitkoch v detstve – nešikovne, trochu zajakavo, ale s istotou práve toho zážitku. Takéto priznania sú naivné a niekedy možno aj riskantné, viac možno vypovedajú o nás než o „objektívnom“ bytí diela. No na druhej strane: existuje niečo také bez čitateľa?
Od školských čias nám bol Tolstoj servírovaný ako realista. Pri málokom intenzívnejšie pociťujem zbytočnosť podobných vymedzení, no toto by som celkom nezatracoval. Ak si pod literárnym realizmom predstavím intenzívnu slovesnú evokáciu novej skutočnosti, indikovanú pocitom „toto bolo“ – bez ohľadu, či to bolo „naozaj“ – , Tolstého pokojne nazvem realistom. Popritom nájdeme dosť dôvodov nazvať ho aj existencialistom, taký sugestívny je u neho pocit života.
Mnohokrát sa nad jeho dielom konštatovala akási nevyhnutnosť postáv a dejov (Šalda by asi povedal „zákonitosť“), vzdialená autorskému voluntarizmu. Bol svetonápravcom, a teda aj ideológom veľkého formátu, a predsa schémy vlastného myšlienkového sveta, svoj svetonázor i ideológiu (každá ideológia je redukujúca) prozaickým dielom prekračoval.
Podrobné rekonštrukcie jeho ciest od pôvodného nápadu, plánu či tvorivého zámeru až po výsledné dielo preukázali, že v Tolstého prózach veci a ľudia nie sú usporiadaní podľa vôle autora, ale tak, ako musia byť. Sú hrozivo vážne. Na prvý pohľad to vylučuje iróniu a taká tá povrchná, ako nám ju lacno ponúka sám jazyk, sa uňho neobjavuje. Podstatne odlišný typ irónie u Tolstého skvele postrehol Šalda, keď o jeho svete hovorí, že „přece jest děsivější než svět Dostojevského. Proč? Protože jest zcela odbožštěný. Protože na jeho dně sedí nejstrašnější ironie, ironie klidná, věcná, imanentní: poslední nezniknutelná jistota o zbytečnosti toho všeho. (…) U Tolstého se lidé zamilovávají, jako v jiných románech opilci padají do hnojných jam; a řemeslní myslitelé myslí u něho nejinak, než jako se jinde zažívá a vyměšuje. Všechno je past nastražená na člověka: od křtu až do hrobu, přes ženitbu, přes rodinu, přes úspěch a slávu, přes právo, čest, nadšení, přes vlastenectví, zbožnost, tvorbu, podává si tě všecko opovržlivě vypočteným mechanickým hmatem, jako si podává cihlu na stavbách paternoster nebo jiný stroj, a řada špinavých zednických rukou…“