Oskar sa zastavil na Slovensku

Román velikána nemeckej a svetovej litertúry, nobelistu Güntera Grassa - Plechový bubienok - sa v týchto dňoch konečne dočkal svojho slovenského prekladu. Grass je elegantný autor a aj tento jeho slávny román je veľkou výzvou pre každého prekladateľa, ktorý sa odváži dať mu inojazyčnú podobu.

30.11.2018 06:00
Günter Grass Foto: ,
Günter Grass (16. október 1927 - 13. apríl 2015).
debata

Správa o slovenskom preklade jedného z ťažiskových románových diel v 20. storočí, rozsiahleho eposu Güntera Grassa Plechový bubienok (Premedia, 2018, preklad Katarína Széherová) iste poteší, hoci si vážni záujemcovia tento román iste už prečítali v českom preklade a ešte viac ich videlo „oscarový film“ premietaný aj v našich kinách. Čas však v súčasnosti uháňa pekelným tempom a každú chvíľu sa o našu pozornosť uchádzajú artefakty, po ktorých o rok už ani pes neštekne, hoci si to možno nezaslúžia.

O čosi kultúrnejší…

Plechový bubienok určite nepatrí k podenkovým javom, ale zabúda sa aj naň, ako sa o tom môžeme presvedčiť hoci len malou anketou v prostredí „obyčajných“ čitateľov. A čo potom s tými, čo nečítajú vôbec? Nesúdim, iba konštatujem, hoci by som bol radšej, keby sme boli aspoň o čosi kultúrnejší.

Ak sa zamyslíme nad otázkou, čo prítomný preklad znamená (môže znamenať) pre slovenskú kultúru, možno by nebolo od veci pristaviť sa pri niektorých aspektoch.

Po prvé a prirodzene ide o „dokompletizovanie“ korpusu svetovej literatúry v slovenských prekladoch, hoci je to nikdy sa nekončiaci proces, ale aj tak každá nová „položka“ môže znamenať nespochybniteľný prínos. V prípade Plechového bubienka sa stretávame nielen s autorovým prozatérskym majstrovstvom, ale aj s panoramatickou sondou do života určitej časti spoločnosti v historických procesoch, ktoré sú charakteristické pre 20. storočie a ktorými žijeme aj dnes.

Grassov román nepochybne súvisí so slovansko-nemeckým pôvodom jeho rodičov v národnostne zmiešanom regióne. Ako ukázali aj neskoršie Grassove diela, toto prostredie vplývalo nielen na jeho formovanie, ale poznačilo aj jeho štýl, ktorý bazíruje na grotesknosti a akoby sa vyhýbal typickej nemeckej „vážnosti“.

Priamočiaro a bez škrupúľ

Grass sa v románe Plechový bubienok vyjadruje predovšetkým prostredníctvom svojej hlavnej postavy Oskara Matzeratha, trpaslíka, ktorý ako trojročný „odmietne“ ďalej rásť a túla sa svetom ako poznačený jednotlivec. Jeho očami čitatelia vnímajú svet a toto vnímanie je jednak pôvabne naivné, jednak je to jedinečná premyslená konštrukcia.

Dejiskom príbehu je Kašubsko, kde sa pôvodní slovanskí obyvatelia jednak ponemčili, jednak popoľštili. Mesto Gdansk, vtedajší Danzig, preto spravuje Spoločnosť národov a nemecký štát sa ho zmocní až na začiatku 2. svetovej vojny, počas ktorej pokračuje románový dej.

Günter Grass: Plechový bubienok Foto: ARCHÍV FRANZ SEITZ FILMPRODUKTION
Günter Grass: Plechový bubienok Günter Grass: Plechový bubienok

Oskar sa pohybuje v tomto svete s neodmysliteľným plechovým bubienkom a jeho bubnovanie vie ovplyvniť rytmus histórie. Navyše určitá modulácia jeho hlasu rozbíja sklo, čo spôsobuje chaos v zdanlivom poriadku sveta. Oskar nezvažuje zachovávanie pravidiel „bežnej“ morálky; z tohto hľadiska je „amorálnym“ anarchistom, ktorý sa nevie „zmestiť do kože“, ale na druhej strane si kráča životom priamočiaro a bez škrupúľ, ktoré by ho mohli zväzovať. Jeho literárnym predkom je renesančná a baroková postava picara, šibala, ktorý v živote vyhráva vďaka svojim schopnostiam.

Tento jednotlivec však žije a aktivizuje sa v konkrétnom svete, ktorý je „vytrhnutý z pántov“, a tak je jeho konanie zakaždým tragikomické. Groteska nadobúda v Grassovom podaní až smrteľnú vážnosť a je aj podobenstvom o osude súčasníka a súčasného sveta.

Román Plechový bubienok sa skladá z množstva pôvabných, ale zároveň príznačných príbehov, v ktorých sa prezentuje autorovo vynikajúce rozprávanie. Každá veta je mimoriadne vycizelovaná (autor pri jednej príležitosti uviedol, že svoje vety si najprv formuluje v hlave, chodiac po svojej pracovni, a až keď je s nimi spokojný, dáva ich na papier). Čitateľ je priamo donútený všímať si nielen to, o čom autor píše, ale hlavne to, ako to robí. Všedný, resp. „obyčajný“ svet sa v jeho podaní mení na neobyčajný, aby takto vynikla jeho podstata. Tento brechtovský spôsob „scudzenia“ je však u Grassa lavírovaním medzi všednosťou a nevšednosťou.

Nízky vzrast Oskarovi neprekáža ani pri zbieraní sexuálnych skúseností, o ktorých Grass píše otvorene, ale zakaždým na vysokej poetickej úrovni; až barokové vyjadrenie telesnosti, živočíšnosti či „záživnosti“ je jeho doména, ale nie jediná – autor sa usiluje o komplexnosť v grotesknom kóde a živočíšnosť sa zvláštnym spôsobom stretáva s duchovnosťou. Na druhej strane práve „pikantné“ scény podmienili obrovský komerčný úspech románu.

Hra s čitateľom

Diváci Schlöndorffovho slávneho filmu sa iste pamätajú na záverečnú scénu, keď Oskarov „úradný“ otec umiera zasiahnutý sovietskym vojakom a syn sa v tomto momente rozhodne „rásť“, podobne, ako sa pred rokmi rozhodol „nerásť“. Z románu sa dozvedáme, že do jamy nebohého hodil Oskar svoj plechový bubienok, ale pritom do nej spadol sám; je to „opakovanie“ dávnej scény, keď na rozhodnutie nerásť „použil“ pád do pivnice. Na jeho nový rast existuje aj logické vysvetlenie – poranenie hlavy pri páde do hrobu.

Oskar však veľmi nenarastie – zostáva liliputánom, ale narastie mu veľký hrb, ktorý je takisto metaforou ako jeho predchádzajúca podoba. Žije ďalej v povojnovej realite, v ktorej sa etabluje už ako „dospelý“; po „účinkovaní“ v zlodejskej bande, kde využíva svoje hlasové schopnosti, pracuje v „občianskom“ povolaní ako kamenár zhotovujúci náhrobky, ale potom svojho majstra opustí a živí sa ako akt vo výtvarnej škole, čo je pri jeho telesnom znetvorení prinajmenšom bizarné. Günter Grass však rád naznačuje a dopovedanie necháva na čitateľovi, s ktorým sa hrá.

Na rad príde aj Oskarovo celoživotné bubnovanie, ktorým sa presadí v hudobnej kapele, a potom žne svetové úspechy, pričom prichádza k veľkým peniazom. Po súdnom procese týkajúcom sa zabitia zdravotnej sestry Dorothey (hoci, ako sa neskôr ukáže, ten zločin nespáchal), sa ocitne v liečebno-opatrovacom zariadení, kde až do svojej tridsiatky spomína na predchádzajúce roky života.

Oneskorene, ale predsa…

Oskar, ktorý v románe figuruje ako rozprávač, rozhodne nie je intelektuálom, jeho obzor zodpovedá okolnostiam, v ktorých žije, predsa však má v sebe energiu, ktorá ho prenáša cez úskalia. Jeho spomínanie putuje medzi výmyslom a skutočnosťou a čitateľ zrejme vytuší, že je v ňom viac fikcie ako skutočnosti. Grassov román prezentuje jeden z „fiktívnych svetov“ ktoré sa v postmodernej literatúre vlastne už udomácnili. Pripomeňme len jeho príbuznosť s neskorším juhoamerickým „magickým realizmom“. Napokon je známe, že Grass začal román písať v Paríži, kam sprevádzal na baletnú stáž svoju vtedajšiu manželku, ktorej svoj opus aj venoval.

Grassov román nie je pozoruhodný iba z tematického hľadiska, ale možno ešte viac zaujme jeho štýl. Voľba „naivného“ rozprávača, charakteristická pre pikareskné romány, si žiada zachovanie jeho intelektuálneho a mentálneho horizontu. Autor si pri tom vypomáha ešte jedným trikom; Oskar Matzerath rozpráva jednak v prvej osobe, ale toto pásmo sa sústavne prerušuje rozprávaním v tretej osobe, keď rozprávač hľadí akoby s odstupom na seba ako na predmet rozprávania. Tým vzniká nanajvýš zaujímavé prepojenie subjektu a objektu. Rozprávač má od rozprávaného aj časový odstup a autor vhodne kombinuje sprítomňovanie a bilancovanie. Nezrieka sa ani jedného.

Oficiálny plagát k filmu nemeckého režiséra... Foto: ARCHÍV FRANZ SEITZ FILMPRODUKTION
Günter Grass: Plechový bubienok Oficiálny plagát k filmu nemeckého režiséra Volkera Schlöndorffa Plechový bubienok (r. 1979).

Román Plechový bubienok sa všeobecne pokladá za jednu z reprezentatívnych prezentácií možností moderného rozprávania. Grass je elegantný autor a jeho diela by mali – napríklad do slovenčiny – prekladať spisovatelia, čo sú na jeho úrovni. Ale kde ich vziať? Aj tak je tento román veľkou výzvou pre každého prekladateľa, ktorý sa odváži dať mu inojazyčnú podobu.

Nobelova cena za literatúru, ktorú Grass získal za celoživotné dielo v roku 1999, patrila predovšetkým Plechovému bubienku.

Román, ktorý odvtedy vyšiel v nespočetných vydaniach a bol preložený do mnohých jazykov, sa teda zastavil aj na Slovensku. Oneskorene, ale predsa.

Niežeby sme Grassa u nás nepoznali – stredný diel „gdanskej trilógie“ Mačka a myš vyšiel v slovenskom preklade už v 60. rokoch minulého storočia (r. 1966) v preklade Perly Bžochovej a určite by sa boli publikovali aj jeho ďalšie opusy, keby do kontinuity vydávania nebola zasiahla „bratská“ návšteva okupačných armád v roku 1968. Grass proti tejto neslýchanej agresii rozhodne protestoval a ďalšie preklady jeho diel už u nás nesmeli vyjsť.

Orientácia pre vzdelancov

Grassove diela neboli dostupné ani v bývalej NDR, hoci publikovanie západonemeckých autorov tam nebolo zriedkavosťou. Oficiálne miesta mu tam mali za zlé, že v divadelnej hre Plebejci skúšajú povstanie pravdivo stvárnil vzburu berlínskych robotníkov proti režimu, ktorá sa za drastických okolností odohrala v roku 1953. Grass verejne protestoval aj proti stavbe Berlínskeho múru – okrem iných vyjadrení k aktuálnym udalostiam. Grass nebol iba spisovateľom, ale aj „verejnou inštitúciou“.

Bol po celý život bojovníkom. Jeho duchaplná publicistika, v ktorej nešetril ani Nemcov, ani iných, čo sa negatívne prejavovali vo svete, bola obávaná. Získal si ňou mnohých obdivovateľov, ale aj nepriateľov. Nepriatelia sa potešili, keď sa v autobiografii Pri šúpaní cibule (2006) oficiálne priznal, že bol na sklonku vojny ako celkom mladý človek príslušníkom SS. No ani s týmto „maslom na hlave“ neprestal provokovať a nekonvenčne publikovať. Jeho život (1927 – 2015) a tvorba provokujú aj naďalej. A zďaleka nielen v Nemecku. V prelomovom roku 1989 napríklad vehementne zastával názor, že Nemecko má aj naďalej pozostávať z dvoch demokratických štátov.

Kým sa v Českej republike brnianske vydavateľstvo Atlantis postaralo o súborné vydanie prekladov Grassových diel, slovenskí vydavatelia neprejavili dostatok iniciatívy ani po svetovom úspechu filmu Plechový bubienok a na tejto vlne sa nezviezli. Odhliadnuc od komerčnej stránky veci treba konštatovať, že to, čo sa z hlúpych ideologických dôvodov zameškalo, sa ťažko doháňa už preto, lebo na dvere vydavateľov ustavične klopú nové texty.

Predsa len sa dajú určiť niektoré ťažiskové texty, ktorým by sa mala venovať primeraná pozornosť, možno akýsi neformálny kánon, ktorý by poslúžil na orientáciu vzdelancov. Alebo nám už nezáleží na tom, aby sme mali vzdelancov?

Nech je to nový štart!

Verme, že prítomný preklad Plechového bubienka je novým štartom, novým začiatkom vydávania Grassových diel v slovenčine. Na rade by boli ostatné dve časti „gdanskej“ trilógie Mačka a myš (preklad už existuje, možno by sa presadil aj nový) a Psie roky. Grass vydával svoje prózy kontinuitne a iste by sa dalo z nich vybrať – všetky sú svojím spôsobom prinajmenšom zaujímavé.

Pripomeňme Z denníka slimáka, Platez, Pôrody hlavou alebo Nemci vymierajú, Potkanica, Stretnutie v Telgte, Spätný chod.

A možno by bolo dobré vydať aj výber z Grassovej publicistiky. To sú však „zbožné želania“. Nuž čo?

Ladislav Šimon (1938)

V roku 1959 absolvoval štúdium slovenčiny a nemčiny na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Od roku 1968 bol vysokoškolským pedagógom na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove (teraz Prešovská univerzita). Časopisecky začal publikovať ako študent v Mladej tvorbe. Venuje sa prekladaniu básnických, prozaických a literárnoteore­tických textov z nemčiny a poľštiny, problematike expresionizmu v nemeckej literatúre, recepcii nemeckej literatúry na Slovensku. Preložil desiatky kníh, o. i. eseje Rainera M. Rilkeho, Eliasa Canettiho, poéziu Friedricha Hölderlina, či J. W. Goetheho, Za preklad básní Hansa Magnusa Enzensbergera a Heinricha Heineho získal Cenu Jána Hollého. Je autorom rozhlasových hier, rozhlasových poviedok a televízneho scenára o Františkovi Švantnerovi.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com debata chyba Newsletter
Viac na túto tému: #Günter Grass #Plechový bubienok #Ladislav Simon