Môže mať svet jedného hegemóna?

12.12.2018 06:00
Michail Gorbačov, George W. H. Bush
Pri rokovaní o zjednotení Nemecka dostal Gorbačov sľub, že sa NATO nerozšíri ani na územie bývalej NDR. Michail Gorbačov a George W. H. Bush na stretnutí v Bielom dome v máji 1990. Autor:

Podľa teórie ofenzívneho realizmu sa každá veľmoc v zápase o prežitie snaží rozšíriť svoju moc. Vyplýva z nej, že pravidlá v konečnom dôsledku určuje sila. Spojené štáty tvrdia, že sa ich ako ochrancu ľudských práv nikto nemusí báť. Rusko a Čína považujú takéto používanie agendy ľudských práv za pláštik cynickej politiky rozširovania sfér moci. Čo je a bude výsledkom? Silové hry.

Keď sa skončila druhá svetová vojna, vzišli z nej Spojené štáty ako vojensky a hospodársky najsilnejšia krajina na svete. Rozhodli sa vtedy postupovať inak ako po prvej svetovej vojne, keď Senát odmietol podporiť vstup USA do Ligy národov, ktorú navrhoval prezident Woodrow Wilson, aby sa starala o mier vo svete. Aj preto sa z nej napokon stala bezzubá organizácia, ktorá nedokázala zabrániť vzniku druhej svetovej vojny.

Chartu novej Organizácie Spojených národov pripravovali vo Washingtone zástupcovia Číny, Sovietskeho zväzu, USA a Veľkej Británie v druhej polovici roku 1944. OSN vznikla o rok neskôr a už v preambule sa odvoláva na "vieru v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti, v rovné práva mužov i žien a národov veľkých i malých“. Samotnú Chartu ľudských práv pripravovala komisia pod vedením Eleanory Rooseveltovej, manželky prezidenta Roosevelta s prihliadnutím na americkú Deklaráciu nezávislosti a francúzsku Deklaráciu práv človeka a občana.

V tom čase sa to zdalo prirodzené. Spolu so Sovietskym zväzom hral Západ rozhodujúcu rolu v porážke diktatúr. Nikto nepremýšľal, či je (západný) koncept ľudských práv kultúrne podmienený, alebo má univerzálnu platnosť. Kto by mal niečo proti dôstojnosti a hodnote každého človeka!

Zjednodušené videnie sveta

OSN však nie je organizáciou jednotlivcov, ale štátov. Štáty sú politické jednotky, k ich základným atribútom patrí suverénny výkon moci nad nimi spravovaným územím i nad občanmi. Pokiaľ sa štáty v rámci výkonu svojej moci riadia Chartou ľudských práv, presadzujú demokraciu a vládu práva, inými slovami, obmedzujú právnymi prostriedkami i držiteľov moci v štáte, je všetko v poriadku. Čo sa však má stať v situácii, keď to tak nie je?

Dlhý čas sa zdalo, že klásť túto otázku nemá veľký zmysel. No vo víťaznej aliancii to hneď po roku 1945 začalo škrípať a v roku 1947 prezident Truman vyhlásením svojej doktríny a politiky zadržiavania Sovietskeho zväzu fakticky začal studenú vojnu. Vznik NATO v roku 1949 a Varšavskej zmluvy o šesť rokov neskôr viedli k rozdeleniu sveta do mocenských blokov. Právo na sebaurčenie presadzované OSN umožnilo dekolonizáciu, ktorá znamenala ďalšie podstatné zvýšenie konfliktov na svetovej scéne. Kto by sa staral o dôstojnosť každej ľudskej osobnosti pri masovom vraždení, k akému dochádzalo povedzme pri dekolonizácii Indie?!

Zjednodušené videnie sveta cez prizmu ideologického zápasu komunizmu s demokraciou viedlo k ťažkým chybám americkej zahraničnej politiky. Dokladom bola vojna vo Vietname. USA interpretovali národný emancipačný zápas Vietnamcov ako komunistické sprisahanie organizované Moskvou. Bol to omyl. Ukázalo sa, aké sú nebezpečne chytľavé priamočiare porovnania. Predstava o zhnitom jablku, ktoré nakazí celý košík, a o jednej kocke, ktorá spôsobí pád celého domina, viedla k tomu, že o nutnosti zastaviť inak nezadržateľný vzostup komunizmu nikto nepochyboval.

Dokumenty, ktoré unikli z Pentagonu do tlače, neskôr ukázali, že vláda po celý čas vedenia vojny dobre vedela, že verejnosti klame. Zašla dosť ďaleko: kambodžská operácia bola protiústavná. Vláda si vytypovala niekoľkých čelných predstaviteľov demokratov a republikánov, ktorým dávala privilegované informácie a obchádzala Kongres. Nakoniec zbytočná vojna stála životy 65-tisíc Američanov a milióny Vietnamcov…

Idealistický Rus

Lekcia z vojny na začiatku 70. rokov otvorila priestor pre diplomaciu. Henry Kissinger si konečne všimol, že teória domina neplatí, komunistický blok nie je monolit a medzi Čínou a Sovietskym zväzom existujú vážne rozpory. Podarilo sa mu presvedčiť prezidenta Nixona, aby navštívil Čínu, čím sa znížila možnosť konfliktu medzi oboma krajinami, a súčasne primäl Sovietsky zväz k väčšej flexibilite pri rokovaniach o obmedzení zbrojenia. Politiku zadržovania nahradila politika détente (uvoľňovania napätia). Jej súčasťou bol aj helsinský proces, v ktorom otázka ľudských práv začala nadobúdať na význame.

Krajiny sovietskeho bloku sa podpisom helsinského paktu zaviazali tieto práva dodržiavať. Disidentské hnutia, ktoré poukazovali na to, ako komunistické režimy ľudské práva napriek svojmu záväzku stále porušujú, vrátili do hry zásadnú otázku. Čo má prednosť? Štátna suverenita alebo obhajoba ľudských práv? Je snaha o dodržiavanie ľudských práv zasahovaním do vnútorných záležitostí suverénnych krajín alebo je to starosť o naplnenie poslania Charty ľudských práv OSN?

V tom čase však otázka bola stále ešte akademická. Blokové rozdelenie sveta trvalo, a zdalo sa, že jeho prekonanie nie je možné bez veľkej vojny. Détente sa skončilo po tom, čo sa Brežnevovo vedenie Sovietskeho zväzu na veľké prekvapenie USA rozhodlo intervenovať v Afganistane, aby zabránilo krvavému konfliktu medzi frakciami politickej strany, hlásiacej sa ku komunizmu.

Rýchle úmrtia troch generálnych tajomníkov Komunistickej strany Sovietskeho zväzu viedli k tomu, že sa Politbyro rozhodlo zvoliť na čelo štátu výrazne mladšieho Michaila Gorbačova. Na čele ZSSR sa ocitol idealistický Rus bez skúseností tak s medzinárodnou politikou, ako aj fungovaním štátu. Gorbačov úprimne veril, že neduhy Sovietskeho zväzu vyrieši väčšia sloboda a ekonomické reformy.

Sloboda tlače postupne odhaľujúca tragické dejiny ZSSR však podkopala legitimitu sovietskeho projektu "nového človeka“. Čiastočné ekonomické reformy blokované aparátom uviedli krajinu do chaosu. Aby umožnil priechodnosť reforiem, Gorbačov zlomil centrálnu moc komunistickej strany. Uveril Ronaldovi Reaganovi, že Spojené štáty prechodnú slabosť Sovietskeho zväzu nezneužijú, čo Reagan aj dodržal.

"Benevolentný hegemón“

Studená vojna sa skončila v decembri 1989 na Malte podpísaním spoločnej deklarácie Gorbačova a nedávno zosnulého prezidenta Georgea Busha staršieho. Členovia jeho delegácie boli neokonzervatívci, ktorí na rozdiel od Reagana "netrpeli“ ohľadmi na Gorbačova. Na schôdzi sa rozdávali ako suveníry úlomky Berlínskeho múru. Zanedlho nato nastali problémy.

Komunistickou ideológiou násilne potlačené nacionalizmy sa glasnosťou prebudili v plnej sile a začali Sovietsky zväz trhať na kusy. Pri rokovaní o zjednotení Nemecka dostal Gorbačov sľub, že sa NATO nerozšíri ani na územie bývalej NDR. Keď chcel ďalšie záruky, Bush ich odmietol a poradil Kohlovi, že azda vie, čo má robiť s peniazmi. Kancelár Kohl si potom súhlas Gorbačova so zjednotením Nemecka kúpil za 15 miliárd mariek hospodárskej pomoci krachujúcemu sovietskemu hospodárstvu.

Len čo sa v roku 1992 Sovietsky zväz rozpadol, prestali sa neokonzervatívci v Bushovej vláde predchádzajúcimi záväzkami cítiť viazaní. Paul Wolfowitz, námestník ministra obrany Dicka Cheneyho, vypracoval už v roku 1992 stratégiu, podľa ktorej bolo treba využiť okienko príležitosti, dokiaľ je Rusko slabé, a vyrovnať sa s tými režimami, ktoré sa opierali v čase studenej vojny o Sovietsky zväz. Išlo, samozrejme, predovšetkým o Stredný východ.

Postupom času ambície narástli. Neokonzervatívci si uvedomili, že sa po rozpade Sovietskeho zväzu Spojené štáty stali jedinou svetovou superveľmocou. Reagovali na to koncepciou unilateralizmu, teda presvedčením, že sa USA majú stať "benevolentným hegemónom“ a rozširovať slobodu, demokraciu a americké hodnoty vrátane ľudských práv. Jedným z hlavných cieľov stratégie bolo nepripustiť, aby Spojeným štátom mohol v globálnom meradle vyrásť súper, ktorý by dokázal skrížiť ich plány ako Sovietsky zväz.

Tu však došlo k osudovej premene spôsobu šírenia ľudských práv. Dovtedy boli položkou v katalógu „mäkkej sily“ USA, šírili sa v balíčku vývozu amerického spôsobu života spolu s rokenrolom a hollywoodskymi filmami. Z času na čas západní štátnici pozvali disidentov na raňajky, aby ukázali, že im na ľudských právach záleží. Teraz sa stali argumentom pri vývoze zmeny režimov vrátane tých, čo sa uskutočnili priamymi vojenskými intervenciami aj bez súhlasu OSN.

Poznamenajme, že prevládajúci diskurz, ktorým demokratické i republikánske elity USA odôvodňujú základné parametre americkej zahraničnej politiky, nespočíva v tom, že hlavným zmyslom je demonštrácia sily, ale že ide o verejnú službu, ktorou Spojené štáty bezplatne udržiavajú liberálny svetový poriadok, čo slúži všetkým krajinám na svete. Majú tým na mysli najmä voľné moria umožňujúce voľný obchod. V prípade nevyhnutnej potreby však "nepostrádateľný národ“ (Madelaine Albrightová) použije na ochranu ľudských práv silu.

Červená čiara

V polovici 90. rokov Spojené štáty riešili otázku bezpečnosti v Európe. Jedným z dôvodov bola snaha štátov bývalej Varšavskej zmluvy dostať sa pod dáždnik NATO, druhým situácia na Balkáne.

George Kennan, jeden z najväčších znalcov Ruska a autor Marshallovho plánu, varoval, že rozširovanie NATO na ruské hranice je najväčšou politickou chybou nastupujúceho 21. storočia, pretože to ohrozí vývoj demokracie v Rusku. Predpovedal, že tým NATO prebudí ruský nacionalizmus, čo sa použije ako dôkaz, že to s Ruskom po dobrom nejde. To sa aj stalo.

Zavádzanie demokracie a trhového hospodárstva po rozpade ZSSR viedlo k nepredstavi­teľnému zbedačeniu Ruska. Rozpadli sa sociálne služby, milióny ľudí zomreli. Na "zlatej rieke“ ruských surovinových zdrojov ryžovalo i mnoho západných pomocníkov. Ruskí zlatokopovia sa premenili v oligarchov a rozobrali si štát. V "obyčajných“ Rusoch divoké 90. roky zanechali pachuť podvodu a pocit poníženia. Takto si demokraciu a trhovú ekonomiku nepredstavovali. Keď v roku 1998 došlo k hospodárskemu kolapsu, vyzeralo to, že sa z Ruska stane ďalší zrútený štát. Clinton Jeľcinom pohŕdal a nič ho nenútilo brať ohľady na názor Ruska, ako riešiť situáciu na Balkáne.

Putin skrotil oligarchov a obnovil v Rusku fungovanie štátu. Podarilo sa mu to omnoho skôr, ako mnohí očakávali. Konsolidácia moci v Rusku nevyhnutne musela naraziť na americkú stratégiu jediného hráča na ihrisku. Putin sa najprv snažil stať partnerom: pomáhal USA po útoku na Svetové obchodné centrum, ale rozširovanie NATO, vypovedanie zmluvy o obmedzení protiraketových systémov, nelegálne a nelegitímne intervencie do Iraku, uznanie Kosova, ale najmä summit NATO v Bukurešti, kde George Bush (mladší) v roku 2008 presadil vetu o vstupe Gruzínska a Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie, znamenal prekročenie červenej čiary.

Putin povedal, že nepripustí rozšírenie NATO na územie republík bývalého Sovietskeho zväzu, okrem Pobaltia, ktoré už v Severoatlantickej aliancii bolo. Keď sa uznesením posmelený gruzínsky prezident Saakašvili, čakajúci americkú pomoc, pokúsil odštiepenecké Južné Osetsko začleniť silou späť do Gruzínska, vznikla krátka vojna a vzťahy medzi USA a Ruskom uviazli na bode mrazu.

Silové hry

Gambit o Ukrajinu rozohrala pre zmenu Európska únia. Neokonzervatívci Carl Bildt a Radek Szikorski, ministri zahraničia Švédska a Poľska, ponúkli Ukrajine asociačnú dohodu s cieľom zapojiť krajinu do obrannej spolupráce so Západom, čo by zrušilo jej neutrálny štatút. Inými slovami, výsledok by bol rovnaký, akoby Ukrajina vstúpila do NATO, bez toho, aby tam vstupovala. Keď lavírujúci prezident Janukovyč dohodu odmietol a prijal Putinovu finančnú ponuku, sklamaní Ukrajinci, ktorí v EÚ, pochopiteľne, videli nádej, sa vzbúrili.

Kríza na Majdane sa skončila krviprelievaním po útoku ostreľovačov na demonštrantov aj policajné jednotky a neskôr pučom, v ktorom došlo k odstráneniu prezidenta Janukovyča. Rusko na to zareagovalo pomocou usporiadania referenda na Kryme. Právo na sebaurčenie sa realizuje činom, nie žiadosťami. Západ navyše ignoroval a ignoruje fakt, že krymskému referendu o pripojení k RF predchádzalo porušenie dohody o riešení ukrajinskej krízy medzi Ruskom, EÚ a USA. Tak sa mohlo stať, že Západ ostal prekvapený. Fiona Hillová, členka Národnej bezpečnostnej rady Spojených štátov, priznala v debate v Brookings Institution, ako si nedokázali predstaviť, že by sa Putin mohol postaviť na odpor. Dodajme, že Putin získal Krym, ale stratil Ukrajinu.

Spojené štáty sa riadia od roku 1823 doktrínou prezidenta Monroea, ktorá hovorí svetu "ruky preč od západnej pologule“. Rusko rovnako ako Čína analogicky chcú mať svoje sféry vplyvu, v ktorých nepripustia projekciu vojenskej sily USA. A tak teraz máme na stole kľúčové otázky súčasnosti. Má prednosť štátna suverenita alebo ľudské práva? Pokiaľ majú prednosť ľudské práva, dáva to Spojeným štátom právo vyvážať demokraciu, slobodu a ľudské práva zmenami režimov s použitím sily? Majú všetky krajiny skutočné právo vyberať si vojenské bloky podľa vlastnej úvahy, alebo v reálnom svete musia krajiny brať – ako juhoamerické štáty – na zreteľ prianie veľmoci, ktorá môže presadzovať odlišný názor?

Podľa teórie ofenzívneho realizmu sa každá veľmoc v zápase o prežitie snaží rozšíriť svoju moc. Vyplýva z nej, že pravidlá v konečnom dôsledku určuje sila. Spojené štáty tvrdia, že sa ich ako ochrancu ľudských práv nikto nemusí báť. Rusko a Čína považujú takéto používanie agendy ľudských práv za pláštik cynickej politiky rozširovania sfér moci. Čo je a bude výsledkom? Silové hry. Ďalší variant teraz vidíme na Ukrajine v spore o kontrolu plavby cez Kerčský prieliv. V princípe nejde o nič iné, než že Rusko dôrazne hovorí, že tak ako USA nestrpia ruskú základňu na Kube, Ruská federácia nestrpí NATO na Ukrajine.

Ako spor dopadne, ťažko povedať. Jedno je ale isté. Pokiaľ by sa Západ pokúsil zinscenovať ďalšiu farebnú revolúciu priamo v Moskve, budúci ruský prezident bude ešte väčší nacionalista než Putin. Ruská verejnosť liberálom nedrukuje, 90. roky len tak z pamäti nezmiznú.

Václav Žák (1945)

Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednáša v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rusko #USA #OSN #ľudské práva #studená vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku