Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice
Vyčerpávajúcu odpoveď by vedeli poskytnúť súčasní vydavatelia a kníhkupci, ako aj samotní autori. Potvrdili by, že vyhliadky poézie dnes nie sú ružové. Na rýchle overenie však postačí malý, domáci test. Je okamžitý a veľmi jednoduchý, spočíva v spontánnom vymenovaní aspoň troch básní alebo jednej básnickej zbierky Jána Smreka. Ako ste na tom?
Nie je mojím zámerom moralizovať. Doba sa vyvíja a spolu s ňou sa menia aj čitateľské preferencie. Ak však tápeme v informáciách, na ktoré školský systém dôraz kladie, ďalšie sa k nám už ani nedostanú. Život a tvorba Jána Smreka by si pritom zaslúžili omnoho väčšiu pozornosť i priestor aj v samotnej televízii. Jeho osobnosť je vrstevnatá, so širokým záberom aktivít. Okrem písania poézie, pretavenej do 11 básnických zbierok a niekoľkých výberov z nej, sa venoval najmä novinárčine, ktorá tvorila os jeho pracovného i súkromného života. Napísal stovky úvodníkov, causerií, besedníc, riportov a fejtónov do viacerých slovenských periodík (Národné noviny, Slovenský denník, Slovenský hlas, Slovenská politika, Slovenský východ).
V roku 1930 založil a 16 rokov viedol literárno-umelecký mesačník Elán, ktorý sa stal kľúčovým slovenských kultúrnym časopisom. Prvých deväť rokov ho redigoval v pražskom nakladateľstve Leopolda Mazáča, kde pracoval ako redaktor slovenských edícií (EMSA, Mazáčova slovenská knižnica, Osvetová knižnica, Slovenská tvorba,) a pre ktoré redakčne pripravil aj zborníky (Sborník mladých slovenských autorov a Slovenskú prítomnosť literárnu a umeleckú). Keď však musel mesačník v júni 1939 opustiť bezpečný prístav Mazáčovho nakladateľstva, už na jeseň založil Smrek v Bratislave vlastné vydavateľstvo Elán, ktoré časopis vydávalo až do februára 1947.
V roku 1941 dokonca na vojnový knižný trh uviedlo aj polobibliofilskú sériu Komorná knižnica, ktorá vychádzala až do roku 1950 a stala sa referenčnou knižnou sériou pre ďalšie edície. Po zákaze publikačnej činnosti po zmene politického režimu v roku 1948 sa venoval prekladom (Villon, Corneille, Puškin, József, Petöfi), tvorbe pre deti (Maľovaná abeceda, Machule), spolupráci s hudobnými skladateľmi (Ján Cikker, Eugen Suchoň) a písaniu pamätí.
V nedeľu 16. decembra sme si pripomenuli 120. výročie jeho narodenia. Namiesto výročného článku, ktorý by predstavil podrobný výpočet literárnych zásluh alebo literárnovednú analýzu diela básnika, prozaika, publicistu, editora, vydavateľa, prekladateľa a organizátora slovenského kultúrneho života Jána Smreka, by som radšej priblížila jeho ľudský príbeh a ponúkla práve informácie, ktoré sa prostredníctvom školského systému ani plánovanej televíznej relácie k čitateľovi nedostanú.
Genesis a exodus
Ján Smrek patrí medzi autorov, ktorí zanechali svedectvo o vlastnom živote v podobe memoárov (Poézia moja láska), no i napriek tomu zostávala dlho podstatná časť jeho biografie neznáma. Chýbali nám údaje o jeho detstve a až na pár výnimiek aj o jeho mladosti, období formovania osobnosti. Čiastočne za to môže autor sám, pretože svoje rozprávanie o živote začína až rokom 1920, keď ho ako študenta modranskej preparandie rok pred maturitou pozval na prázdninovú výpomoc do martinských Národných novín tajomník Matice slovenskej a člen redakcie Štefan Krčméry. O svojom dovtedajšom živote sa vyjadroval len zriedkavo.
V pamätiach síce neraz načrie i do obdobia pred rokom 1920, no väčšinou iba stručne alebo v náznakoch. Nerád hovoril o detstve. Ak, tak len v úzkom kruhu rodiny a najbližších priateľov. Osobnostným nastavením optimista sa nezvykol ponosovať a dobrého, na čo by pred rokom 1920 mohol spomínať, nebolo veľa. Chudobné pomery a odlúčenie od matky v útlom veku prvý raz poodhalil v roku 1922 v básni Douleur, uverejnenej v debute Odsúdený k večitej žízni. Išlo najmä o jej prvú slohu, no viac informácií sa z nej čitateľ nedozvedel:
To bolesť moja veliká, jediný čela stín
mňa chatrč biedna žitiu darovala.
Ja, najbiednejší syn, som cítil mnoho vín,
že lásky mojej matka nepoznala.
Viac životopisných údajov prezradil opäť veršom až v roku 1927, v dnes už známej a citovanej básni Genesis a exodus, ktorá vyšla najprv v časopise Slovenské pohľady a o dva roky na to i knižne v jeho tretej básnickej zbierke Božské uzly. A keď ho v roku 1930 požiadali, aby napísal krátky životopis do pripravovanej publikácie Slovenský almanach, jediné, čo prezradil, bolo, že pochádza zo Zemianskeho Lieskového: „Nebudem sa (…) namáhať, vypisovať na tomto mieste, kde a kedy som sa narodil a ako som šafáril s tým darom božím, so životom, po dnešný deň. (…) Ako som sa narodil a čo sa potom so mnou dialo, to je povedané v básni ‚Genesis a exodus‘. Okrem konca všetko je v nej pravdivé.“
Pri absencii akýchkoľvek ďalších údajov sa báseň Genesis a exodus stala nadlho zdrojom autorovej biografie najmä tam, kde chýbala faktografia. Stalo sa tak, bohužiaľ, aj s malými nepresnosťami, ktoré prinieslo dešifrovanie poetických významov, i s bielymi miestami, ktoré sa dešifrovať nepodarilo. Až pri príležitosti 100. výročia narodenia básnika publikovala Viera Morišová v časopise Genealogicko-heraldický hlas článok Príspevok ku genealógii Jána Smreka, v ktorom objasňuje pôvod rodiny Čietekovcov, jej situáciu v čase Jánovho príchodu na svet na prelome storočí a ďalšie osudy niektorých jej členov.
Rodina
Ján Čietek-Smrek sa narodil ako štrnáste dieťa čižmárskeho majstra Andreja Čieteka a Anny Čietekovej, rod. Kadlecovej 16. decembra 1898 v Zemianskom Lieskovom (dnes Melčice-Lieskové). Dokonca nebol ani prvým Jánom v rodine, pretože súrodenec rovnakého mena zomrel o desať rokov skôr hneď po narodení a rodičia sa k menu opäť vrátili až s príchodom posledného potomka. Príznačne dobe i skromným podmienkam, v ktorých rodina žila, sa dospelého veku dožili len štyri deti. Väčšina z nich zomrela krátko po narodení alebo v dojčenskom veku.
Keď mal Ján štyri roky, zomrel mu otec – živiteľ rodiny – a štyri roky po otcovej smrti aj dospelá sestra Marta, ktorá rodine pomáhala. A tak sa Jánova matka, chudobná, utrápená a sama s nalomeným zdravím, ocitla v situácii, keď sa o najmladšieho syna už nedokázala ďalej starať. Riešenie z núdze hľadala v novozaloženom evanjelickom sirotinci. Správa o jeho otvorení sa šírila prostredníctvom evanjelickej tlače i kazateľní už v roku 1906. Aj s vybavením žiadosti jej pomáhal farár Ján Palic. Sformuloval a napísal „Osvedčenie“, ktoré v polovici júna 1907 v prítomnosti notára a dvoch svedkov podpísala. Doslova sa v ňom píše: „Ja podpísaná, ako matka a zástupca prirodzený môjho dieťaťa Jana Čietek, osvedčujem sa pred svedkami (…) keď tento môj syn Ján Čietek prijatý bude do sirotinca ev. a. v. slovenského v Modre, zriekam sa všetkého práva prirodzeného nakladania s týmto mojim synom za ten čas, kým bude pod správou spomenutého sirotinca…
Foto: Ústredný archív ECAV
Po prijatí a kladnom vybavení žiadosti sa osemročný Ján stal v poradí siedmym chovancom prvého slovenského sirotinca v Modre. Z toho obdobia sa zachovala čiernobiela fotografia chovancov spolu so sirotskou matkou Zuzanou Valchovou alias „mamuškou“, ako ju deti volali, a s jej dcérou. Je to zároveň najstaršia dochovaná fotografia básnika. Deväťročného Jána Čieteka na nej vidíme spolu s ďalším budúcim slovenský básnikom, vtedy len päťročným osirelým Danielom Okálim a jeho dvoma súrodencami. Všetky deti na nej vyzerajú nesmelo, trochu ustráchane. Niet divu. Na svoj vek mali za sebou príliš veľa bolestných skúseností a väčšinu z nich pravdepodobne prvý raz v živote fotografovali.
Foto: SNM - Múzeum Ľ. Štúra, Modra
Pre malého Jána však musela byť situácia o to ťaživejšia, že nebol úplnou sirotou. Vedel, že niekde stále žije jeho matka, ktorá sa pod prizmou synovej lepšej budúcnosti musela vzdať rodičovských práv. Nemal veľa správ ani o sestre Irme a bratovi Štefanovi. Ťažko si predstaviť, čo cítil a ako sa s celou situáciou vyrovnával. Neskôr, už ako básnik Ján Smrek, to pretavil do spomínanej biograficky ladenej básne Genesis a exodus, v ktorej sa s matkou rozlúčil už po smrti otca.
Nebol to vlastne vetra hlas,
to zahúkali kuvici a sovy,
bo o tri roky držal kňaz,
pohrebnú kázeň o otcovi.
Nasledovali smutné dni,
až diaľky k sebe vzali ma,
aby som nečul jak v hrob kladú
i matku s láskavýma očima.
Odtiaľ pramení pomerne frekventované faktografické skreslenie životopisných údajov, v ktorých sa uvádza, že sa Ján dostal do modranského ústavu po smrti obidvoch rodičov. Jeho matku však doopatroval v Malých Žabokrekoch starší brat Štefan. Podľa matričného zápisu zomrela 14. júla 1918 na vodnatieľku.
Foto: SNM - Múzeum Ľ. Štúra, Modra
Na roky v sirotinci Ján Smrek nespomínal rád – všetko zlé sa snažil vytesniť. Za pár dobrých spomienok vďačil predovšetkým Samuelovi Zochovi, ktorého si modranskí evanjelici po náhlej smrti jeho strýka a zakladateľa ústavu Pavla Zocha zvolili za farára. V decembri 1907 prevzal mladý farár spolu so zborom aj správu miestneho sirotinca a Ján Čietek sa stal čoskoro obľúbeným chovancom Zocha i jeho čerstvej mladomanželky Márie. Na fare trávil privilegovane veľa času.
Podľa spomienok sem po každom obede v sirotinci chodil na hrnček kávy a krajec chleba s maslom. Zochovci dokonca bystrému chlapčaťu umožnili, aby sa spolu s rovesníkom Milošom Jurkovičom, farárskym synom z neďalekej Kráľovej, doučoval latinčinu. Učil ich niekdajší profesor slovenského gymnázia v Revúcej, polyhistor a brat zosnulého Pavla Zocha Ivan Branislav Zoch. Do Modry prišiel na odpočinok, no pomáhal s výchovou v sirotinci ako sirotský otec.
V Modre dokončil Janko Čietek ľudovú školu, ktorú začal navštevovať ešte v Kochanovciach. Na modranskej fare sa tiež naučil písať na stroji a svoje prvé básnické pokusy si sem chodil naklepať. Od detstva ho zaujímalo tlačené slovo i to, ako sa knihy tlačia a vyrábajú. Keď mal dvanásť, priúčal sa sadzačskému umeniu a pravidlám slovenčiny u modranského kníhtlačiara Šimona Roháčka, ktorý popri knihách a evanjelických brožúrach tlačil aj vnútromisijný časopis Stráž na Sione. O dva roky na to, ako štrnásťročný žiak maďarskej školy, už Samuelovi Zochovi pomáhal pri príprave článkov práve pre tento časopis. A aj napriek ťažkej situácii polosiroty a odlúčeniu od matky, s ktorým sa musel Ján Smrek vyrovnať vo veľmi útlom veku, sa pre neho modranská fara stala hniezdom záchrany. Nebyť sirotinca a vplyvu Samuela Zocha, pravdepodobne by nedokončil ani ľudovú školu v Kochanovciach a už v mladom veku by slúžil niekde u bohatého gazdu. Nehovoriac o tom, že slovenská literatúra by s najväčšou pravdepodobnosťou prišla o svojho vitalistického básnika.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice
Práve vďaka modranskému prostrediu a národnému a morálnemu cíteniu Zochovcov začal z Janka Čieteka vyrastať uvedomelý básnik Ján Smrek. Práve v Modre tiež spoznal básnika, spisovateľa a neskôr i politika a priateľa Martina Rázusa, ktorý tu pôsobil ako sirotský kaplán a ktorého národovecké stanovisko v československej otázke si osvojil. Rovnako v Modre, už pri druhom pobyte po návrate z vojny, ho tiež zastihol list tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho, v ktorom ho pozýval na prázdninovú stáž do Národných novín. Práve martinská stáž a denný osobný kontakt s Krčmérym znamenali v Smrekovom živote i básnickom smerovaní zásadný obrat, obrat k vitalizmu, a tak nimi začína svoje spomienky. A je to práve vitalizmus, myšlienky o činorodosti, úsilí stále aktívnom, potrebe boja proti letargii, nečinnosti, pasivite a pozeraniu do prázdneho priestoru, čím dokáže Ján Smrek osloviť ľudí dnes. Možno by preto stálo za zváženie pripraviť namiesto relácie, ktorá nezaznamenala rekordnú sledovanosť ani počas svojho prvého nasadenia, radšej modernú sériu celovečerných dokumentárnych filmov alebo slovenský pôvodný seriál, ktoré by divákom skutočne priblížili životy a tvorbu slovenských spisovateľov a nielen upevnili (hoci zaslúžené) piedestály, na ktorých stoja.