Fotografia po 180 rokoch

24.01.2019 06:00

Nedávno uplynulo 180 rokov od zasadnutia Akadémie vied v Paríži, na ktorom 7. januára 1839 o úspešnom ustálení zachyteného obrazu, teda o procese, ktorý umožnil rozvoj fotografie, referoval poslanec a astronóm Dominique François Arago. Zasadil sa o to, aby patent na tento vynález odkúpil francúzsky štát a ponúkol ho širokej verejnosti.

A 19. augusta 1839 zverejnil Arago podrobnosti vynálezu, preto sa práve tento augustový termín stal neskôr Medzinárodným dňom fotografie. Svet dostal od Francúzov fotografiu a umelec Louis Jacques Mandé Daguerre spolu so synom už zosnulého vynálezcu a autora snímky, považovanej za úplne prvú fotografiu (1826) Josepha Nicéphorea Niepcea, ktorý zomrel v roku 1833, dostali za objav tohto dôležitého procesu od francúzskej vlády doživotnú rentu.

Cesta k dagerotypii

Na tohtoročných prijímacích pohovoroch na fotografickú strednú školu dostávajú, ako každý rok, deti aj otázku, kto a kedy fotografiu vynašiel. Jeden vystresovaný 14-ročný chlapec zo seba vysúkal v podstate správnu odpoveď: „Najps a Dadžoure“. Dokonca uviedol správne storočie. Jeho digitálna zrkadlovka má s aparátmi z 19. storočia spoločný ešte princíp camery obscury, ale o citlivých vrstvách nemusí dnešný fotograf vedieť nič. Od prvých pokusov s citlivými vrstvami ubehlo 200 rokov a svet sa opäť dramaticky zmenil. A znova sa mení aj spôsob, ako zaznamenávame jeho obraz.

Joseph Nicéphore Niepce (7. marec 1765 - 5. júl...
Joseph Nicéphore Niepce (7. marec 1765 - 5. júl 1833) Autor: Wikipedia

Neboli to len Joseph Nicéphore Niepce a Louis Jacques Mandé Daguerre, ale mnohí ďalší. Niektoré mená sa ešte pripomínajú na hodinách dejín fotografie, niektoré sú zabudnuté, a o iných sa možno svet ani nikdy nedozvedel. Množstvo vynálezcov a experimentátorov v rôznych častiach sveta ukazuje, že vyvinúť aparát, ktorý by sám zachytil obraz sveta a tento obraz uchoval, bola v tých časoch nevyhnutná potreba. Iste súvisela s priemyselnou revolúciou. Stroje už čiastočne nahradili ľudí v priemysle a bolo načase, aby aj obrazy tohto nového sveta začali vytvárať stroje – aparáty. A bolo tak trochu otázkou šťastia, komu sa to podarí ako prvému.

Najstaršia zachovaná fotografia pochádza už z roku 1826. Je na nej pohľad na dvor statku v Gras, kde Joseph Nicéphore Niepce pracoval. Niepce exponoval obraz osem hodín. Obraz potom vyvolal v levanduľovom oleji a terpentíne. Na pokusoch pracoval Joseph Niepce, spočiatku ešte s bratom Claudom, dlhé roky. Reprodukoval grafické listy technikou, ktorú nazval heliografia, zároveň experimentoval s camerou obscurou a citlivou vrstvou. Až v decembri 1929 prijal ponuku Louisa Daguerra, parížskeho maliara, ktorý už dlho predtým túžil spolupracovať na zdokonaľovaní jeho vynálezu.

Po Niepceovej smrti pokračoval Daguerre v pokusoch a trvalo mu ešte niekoľko rokov, kým sa podarilo latentný obraz vyvolať parami ortuti. Expozičný čas sa skrátil na niekoľko desiatok minút. V roku 1837 sa Daguerrovi obraz – pozitív – konečne podarilo ustáliť pomocou kuchynskej soli. Po tomto zdokonalení dal technike názov dagerotypia.

Okrem Niepcea a Daguerra

Pripomeňme si však aj zopár ďalších mien vynálezcov, ktorí svoje objavy zverejnili len o okamih neskôr, ale ich dielo k raným dejinám fotografie neodmysliteľne patrí. Angličan William Henry Fox Talbot 31. januára 1839 predložil pred Kráľovskú spoločnosť vied v Londýne správu s názvom Some account of the Art Photogenic Drawing (Správa o umení fotogenického kreslenia).

Louis Jacques Mandé Daguerre (18. november 1787...
Louis Jacques Mandé Daguerre (18. november 1787 - 10. júl 1851) Autor: Wikipedia

Talbotova technika negatív-pozitív mala perspektívu. Namiesto jedinej originálnej fotografie vznikol negatív, z ktorého sa dalo bez straty kvality donekonečna kopírovať. Kalotypia, neskôr známa aj ako talbotypia, nemohla dagerotypii konkurovať. Talbot si ju dal totiž patentovať a svoj monopol úzkostlivo strážil. V 50. rokoch 19. storočia súdnym rozhodnutím o svoj patent prišiel, vtedy už však prevalcoval talbotypiu kolódiový proces iného Angličana, Fredericka Scotta Archera.

Po zverejnení procesu dagerotypie sa v Anglicku aj vo Francúzsku prihlásilo ešte niekoľko vynálezcov, ktorí sa dostali v tom istom čase približne rovnako ďaleko ako Daguerre a Niepce. Hippolyte Bayard hneď po Aragovej správe zo 7. januára 1939 zverejnil svoje snímky. Ešte v máji toho roku predložil svoje výsledky francúzskej akadémii, jej členovia však dali prednosť Daguerrovmu postupu. Bayarda, ohrdnutého vynálezcu, sa tento neúspech nesmierne dotkol. Vďaka tomu však získal iné prvenstvo. Jeho autoportrét z roku 1840, na ktorom predstiera smrť utopením, s názvom „Zbohom, krutý svet“, je prvou fotografickou fikciou v dejinách. „Utopený“ Bayard v skutočnosti zomrel prirodzenou smrťou takmer o 50 rokov neskôr. Na rub fotografie napísal text:

„Mŕtvola, ktorú vidíte, patrí H. Bayardovi, vynálezcovi procesu, ktorý ste práve uzreli. Pokiaľ viem, tento neúnavný experimentátor venoval tri roky zdokonaľovaniu svojho vynálezu. Vláda, ktorá toľko dala pánovi Daguerrovi, povedala, že nemôže urobiť nič pre pána Bayarda, a ten nešťastník sa utopil… Ach, tá mnohotvárnosť ľudského života! Bol niekoľko dní v márnici, nikto ho nespoznal, ani ho nikto nehľadal. Dámy a páni, mali by ste radšej poodstúpiť, aby neutrpel váš čuch, pretože – ako môžeme vidieť – tvár i ruky toho pána už začínajú zahnívať.“

Hippolyte Bayard, 18. októbra 1840

Fotografia začala meniť obraz sveta. Jej technický vývoj, samozrejme, rýchlo pokračoval a s ním sa menilo i využitie. Skrátenie expozičných časov umožnilo fotografovanie života, pohybu. Postupne sa rozvinuli žánre fotografie a prestalo sa hovoriť o fotografii ako takej, ale už máme fotografiu technickú, umeleckú, reportážnu. Proces sa postupne zjednodušil natoľko, že na scénu vstupuje najmasovejšia forma fotografie – amatérska.

Vy stisnete tlačidlo, my urobíme zvyšok

V roku 1889 nastala vo fotografii ďalšia revolúcia. Firma Kodak predstavila prvý celuloidový zvitkový film. V roku 1900 začala s výrobou fotoaparátu Brownie. Cena – 1 dolár. Fotografia sa zo dňa na deň stala dostupnou a začala v rukách amatérov žiť vlastným životom.

Dvadsiate storočie je storočím analógovej fotografie. Fotografia sa stala súčasťou našej pamäti. Budúce generácie si toto storočie budú predstavovať také, aké ho uvidia na fotografiách. Na rozdiel od čias pred vynálezom fotografie, ktoré poznáme prostredníctvom obrazov maliarov, obrazy dvadsiateho storočia nám okrem profesionálnych reportérov a reklamných fotografov dodala takmer každá rodina západného sveta.

Vďaka reportérom si myslíme, že vieme, ako vyzerá vojna, diktatúra, hladomor. Vďaka módnym fotografom vieme, aký bol a ako sa menil ideál krásy. Dvadsiate storočie nám však zanechalo tisíce fotografií svadieb, detí pod vianočným stromčekom, osláv narodenín, rodinných portrétov, dovoleniek pri mori. Podobný materiál o živote bežných ľudí nám žiadna predchádzajúca doba nezanechala. Máme dokonale zdokumentované udalosti, ktoré autori považovali za dôležité. Fotografovanie bolo však do konca storočia stále malou udalosťou. Cena materiálu – hoci relatívne nízka – nútila každého fotografa zamyslieť sa nad témou, záberom, počkať na výraz, prípadne „rozhodujúci okamih“, ako ho pomenoval Henri Cartier Bresson.

Z digitálnej snímky sme sa zatiaľ nespamätali

Masovosť fotografovania v dvadsiatom storočí stále nedosiahla svoj vrchol. Fakt, že digitálna fotografia nahradí analógovú, bol síce už koncom storočia zrejmý, málokto si však vedel predstaviť, čo spôsobí a ako sa svet fotografie – a s ním aj obraz, aký o sebe zanechá 21. storočie – zmení.

Na rozdiel od analógu väčšina používateľov digitálnych prístrojov – či už fotoaparátov, telefónov, alebo počítačov, netuší, ako prístroj presne funguje. Ak sme si to pri analógových prístrojoch vedeli približne predstaviť, dnes už to väčšinu ľudí ani nezaujíma. Profesionálni fotografi sa ďalej usilujú podávať profesionálny výkon a podľa žánru, ktorému sa venujú, vyhovieť nárokom doby. Fotografia v rukách más je však čosi, čo svet zatiaľ nezažil. Množstvo fotografií už prestávame vnímať.

Aké sú však témy, ktoré zaujímajú väčšinu? Nemyslím fotografov, ktorí na kvalitu svojich obrazov ešte stále nerezignovali. Väčšina fotografických žánrov síce tiež podlieha zmenám, žijú ale svojím vlastným životom. Mobily však priniesli aj jeden nový fenomén – väčšina používateľov mobilných telefónov má jednu hlavnú tému – svoj vlastný obraz.

Zánik autoportrétu

Vlastnému obrazu fotografa sa už nehovorí autoportrét, dnes je to selfie, po slovensky selfíčko. Fakt, že v digitálnej fotografii vidíme obraz okamžite, vlastne len akoby necháme zamrznúť svoj obraz v zrkadle, môže mať každý z nás fotografiu, na ktorej jeho tvár vyhovuje jeho vlastným nárokom. Obvykle mierny nadhľad, veľké oči, mierny profil. Fotografovaný na selfíčku nie je zraniteľná obeť fotografa, je pánom situácie, pánom vlastného výrazu. Dáva ostatným zo seba to, o čom je sám presvedčený, že je to najlepšie. Prekvapujúco – a pre mnohých možno ani nie – je to úplne iný pohľad, než aký by vybral fotograf.

Portrét je spoločné dielo fotografa a fotografovaného, dialóg, kde vzniká napätie, vzťah. Už v 90. rokoch minulého storočia sa mi zdalo, že je v súdobej výtvarnej fotografii viac autoportrétov ako predtým. Mnoho umelcov fotografovalo samých seba, daktorí z núdze o ochotného modela, iní z márnivosti. Akoby táto móda predznamenala dnešnú masovú vášeň fotografovania vlastnej podobizne.

Dnes to má zároveň o niečo zložitejšie fotograf, ktorý chce zachytiť bežný život ulice. Nebude sa naň pozerať s obdivom, ako to bolo v 19. storočí, s rešpektom, ako to bolo ešte v dvadsiatom. Dnes nás nefotografujú len fotografi, ale aj bezpečnostné kamery. Netušíme a možno už ani nechceme vedieť, kde všade nechávame svoju stopu.

V súvislosti s digitálnou fotografiou sa často spomína problém jej trvácnosti. Pri analógovej fotografii máme jej stálosť vyskúšanú, overenú dvestoročnou existenciou. Vieme viac o jej správnom archivovaní a tušíme, že tu fotografie 20. storočia ešte chvíľu ostanú. Čo sa stane s množstvom pixelov, ktoré nikdy nikto nevytlačil na papier, nie je ešte isté. Mnohé zaniknú bohužiaľ, mnohé chvalabohu.

Záplava banálnych obrazov

Kedysi, keď som v meste narazila na turistu, ktorý stál s fotoaparátom, vždy som počkala, kým zaostrí a cvakne. S nástupom mobilných telefónov mi chvíľu trvalo, kým som pochopila, že čakám zbytočne. Objektív je totiž namierený na opačnú stranu. Turista nefotografuje scénu pred sebou, ale za sebou, a predovšetkým, seba. Milióny ľudí ročne sa premiestňujú do iných krajín, na iné kontinenty a vyfotografovať si tam seba je ich hlavný cieľ.

Mobil fotografiu vytvorí, často sám poupraví. Všetko sa robí samo, úlohou autora selfíčka je len obstarať si správny smartfón a premiestniť sa s ním na vzdialené miesto.

Na druhej strane je digitálna fotografia demokratická. Umožňuje vytvárať obrazy aj ľuďom, ktorí by sa báli nastavovať clonu na analógovom fotoaparáte, a pritom majú fotografiou čo povedať. Čas preverí aj dnešnú fotografiu, profesionálnu aj amatérsku, domácu aj selfíčka, a o sto rokov budeme isto prekvapení, keď sa na za našimi časmi vďaka fotografii obzrieme. Preto dúfajme, že sa všetky pixely nerozplynú v priestore a aj po našich digitálnych časoch čosi ostane.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#fotografia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

Sweet ružové ruže a gerbery s gypsomilkou

29,99
Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Perla farebné tulipány a narcisy Jar

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk