Krvavé sonety z augusta a septembra 1914

V týchto dňoch, 2. februára, si pripomíname 170. výročie narodenie Pavla Országha Hviezdoslava. Básnika, ktorý je „väčší ako naše etapy politickej módy, a prežije všetky druhy spojenectiev, rivalít a nenávisti ktoréhokoľvek storočia“, píše vo svojej eseji írsky básnik John Minahane, ktorý preložil do angličtiny Hviezdoslavove protivojnové Kravavé sonety.

05.02.2019 06:00
Pavol Országh Hviezdoslav Foto:
Pavol Országh Hviezdoslav (2. február 1849 - 8. november 1921).
debata

O poézii prvej svetovej vojny vyšlo tak veľa publikácií, že by sa mohlo zdať, že dnes je dôkladne preštudovaná. Nemohol však nejaký významný básnik predsa uniknúť našej pozornosti? V mojej eseji tvrdím, že skutočne existuje jeden veľký vojnový básnik, ktorý je za hranicami svojej domoviny prakticky neznámy – hoci v skutočnosti ide o najsilnejší hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch, už v auguste a septembri 1914. Volá sa Pavol Országh, známejší pod pseudonymom Hviezdoslav, slovenský básnik, ktorý žil v Dolnom Kubíne, v odľahlom mestečku na severe Uhorska.

Slovanský Don Quijote

Keď sa začala prvá svetová vojna, Hviezdoslav mal 65 rokov. V mladších rokoch života pôsobil ako právnik; dvakrát ako sudca – čo bola úloha, ktorá sa mu neveľmi hodila – a niekoľko mesiacov pracoval ako úradník v banke, čo sa mu hodilo ešte menej. Väčšinu predchádzajúcich pätnástich rokov žil z úspor a naplno sa oddal literárnej práci, ktorú vykonával z lásky a pocitu spoločenskej povinnosti. Mal pokojný, usporiadaný život, ktorý „žil ďaleko od politického a národného diania“, ako sa vyjadril jeden z jeho raných obdivovateľov. No v duši široký svet hlboko vnímal a chápal; keď nie svet, určite rozumel Európe, a nadovšetko jej poézii. Preložil niekoľko z najvýznamnejších diel niektorých veľkých básnikov z piatich európskych jazykov: z ruštiny, poľštiny, maďarčiny, nemčiny a angličtiny.

Hviezdoslav písal v slovenčine, jazyku, ktorý bol v tom čase na pokraji záhuby, a večne plávajúc proti prúdu nikdy neprestal mieriť k vysokým métam. Na naplnenie svojho poetického zámeru si zvolil zásadnú otázku vtedajšej slovenskej spoločnosti a kultúry – problematiku budúcnosti zemanov, teda pomerne početnej triedy schudobnenej slovenskej šľachty. Ktorým smerom sa budú uberať zemania v nových demokratických časoch? Podľa Hviezdoslava sa zemianstvo mohlo stať buď dynamickým jadrom prosperujúcej vidieckej demokracie slobodných drobných vlastníkov, alebo skostnatieť vo vlastných predsudkoch a snobstve. Básnik túto tému oživil v troch veršovaných eposoch a vlastnou osobnosťou ponúkal príklad toho, ako môže a má taký osvietený zeman žiť.

Hviezdoslav čerpal silu v akomsi svojskom druhu dynamickej pokory. Jeho sebakritickosť zavše dosahovala krutú, priam morbídnu úroveň: nikdy sa neuspokojil s tým, čo sa mu podarilo, ani s oceneniami, ktoré sa mu dostali. Uchovával si nevysychajúcu motiváciu konať stále nové, čoraz väčšie veci. A tak keď prišla vojna, bol pripravený na svoj posledný, najsilnejší a najúpornejší zápas na poli poézie. Dalo by sa povedať, že Hviezdoslav sa vo svojich Krvavých sonetoch vrhol ako akýsi slovanský Don Quijote do urputného boja proti drvivej väčšine európskych básnikov.

Poézia v čase vojny

Ak si chceme vytvoriť obraz o vojnovej poézii, ktorá „prihrmela ako búrka a záplava z jari“, ako napísal zostavovateľ antológií Carl Busse, musíme si prečítať niektoré z tých, ktoré vznikli ako prvé, napríklad: Piesne a sonety pre Anglicko v čase vojny, zostavené Marjorie Pickthallovou (Songs and Sonnets for England in Wartime); Sto najlepších básní o európskej vojne, zostavené C. F. Forshawom (One Hundred of the Best Poems on the European War); alebo nemecké Vojnové básne 1914 zostavené E. Wolbem (Kriegsgedichte 1914) a Nemecké vojnové piesne 1914 – 1915 od Carla Busseho (Deutsche Kriegslieder 1914 – 1915).

Básnici v nich načisto podľahli lyrickej eufórii, donekonečna velebiac česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie pre vlasť, krv a ruže, boj za mier (proti zradnému nepriateľovi, čo bojuje proti mieru!), nenávisť k Anglicku alebo ku cisárovi; vzývajúc Boha vojny, aby sa postavil na tú správnu stranu, volajúc po spoločnom blahu jednotného národa spojeného telom aj dušou.

Všeobecný zápal pre vojnu bol ohromujúci. A akékoľvek protichodné názory či pochybnosti – áno, aj také občas vyplávali na povrch – vyjadrovali ich autori skôr placho a opatrne. Veľmi veľa básní oslavujúcich vojnu vychádzalo v dennej tlači. Celkom na vrchole novinového básnictva sa skvela báseň plná strhujúcej energie a sily od Rudyarda Kiplinga Pre všetko, čo sme a máme (For All We Have and Are), ktorá vyšla v časopise The Times 2. septembra 1914. Dokonca i Rainer Maria Rilke, básnik bežne sa vznášajúci v oveľa vyšších básnických sférach ako Kipling, sa dal uniesť masovým nadšením pre vojnu. Rilkeho celkom opantala myšlienka, že by i on mohol k tejto udalosti prispieť svojou poéziou a splynúť tak v jedno s bezmenným davom; a tak vzniklo jeho úžasných, básnicky obdivuhodných Päť spevov (Fünf Gesänge).

Podľa anglickej kritičky Elizy Marian Butlerovej to boli najveľkolepejšie vojnové básne na oslavu prvej svetovej vojny: „Ešte i teraz je ťažké uveriť, že tento bojazlivý, citlivý básnik, človek tak neuveriteľne morbídne postihnutý všetkými druhmi bolesti a utrpenia, bol v Európe jediný, kto odpálil skutočne kráľovskú salvu na počesť Boha vojny.“ Áno, je ťažké uveriť tomu, no práve to dobre odzrkadľuje, aká nesmierne intenzívna bola vojnová horúčka.

Hviezdoslav bol proti prevládajúcej vášni imúnny. Bol predovšetkým niekto, kto veril, kto túžil po slovanskej vzájomnosti; a teraz mali českí a slovenskí vojaci strieľať do Poliakov a Rusov a nechať sa, naopak, nimi zabíjať! Pomyslenie na „krv, Bože, v streku na olovo / z rúk bratských“ (sonet 26) ho desilo. No tento motív sa napokon objavuje len v posledných sonetoch, pretože básnik mal rozmach myslieť v univerzálnejších rozmeroch. Ohromovala ho obscénna skutočnosť, že nadutí Európania so svojou civilizáciou a svojím osvietenstvom, ako aj kresťania medzi sebou, začali systematicky vraždiť jeden druhého. A tieto krvavé jatky ešte i básnici velebili!

Aký upír saje život z tela Európy?

Hviezdoslav má natoľko silno vyvinutý zmysel pre rozmery a ničivú silu vojny, že som spočiatku nechcel veriť, že Krvavé sonety skutočne napísal počas augusta a septembra 1914. Museli preto však naozaj vzniknúť – aspoň vo svojej poslednej verzii – v období rokov 1916 či dokonca 1917, v čase, keď už bolo všetkým zrejmé, že sa tie hrôzy skutočne odohrali? Keď dnes čítame, že „ľudská jatka je… na nebesiach“, nevyhnutne si musíme uvedomiť, že práve prvá svetová vojna bola udalosťou, ktorá do života uviedla najdesivejší z moderných vojenských prostriedkov – letecké bombardovanie. Už v roku 1916 sa preukázal jeho potenciál: v jednotlivých misiách minimálne dvakrát letci zabili takmer sto ľudí. Ale skutočné letecké útoky, hoci sa pripravovali dlho, boli v plnom prúde až od roku 1915.

Nesmieme však zabúdať, že hneď od začiatku charakterizovali vojnu strely, granáty a guľky v nevídanom množstve, a premýšľajúci človek bol schopný triezvo usúdiť, že odteraz už bezpečie nenájde ani vo vzduchu, na nebesiach. Prvé vydanie Krvavých sonetov dielo navyše jednoznačne datuje do augusta a septembra 1914; sám Hviezdoslav hovoril, že sonety boli jeho odpoveďou na vypuknutie vojny; to isté tvrdia súdobí kritici Pavol Bujnák a František Votruba, a ja osobne nevidím dôvod, pre ktorý by som ich mal spochybniť.

V šiestom sonete otvára básnik ďalšiu veľkú tému: zneužívanie kresťanstva na vojnovú propagandu. „Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!“ (sonet 9): Keď básnik, oddaný luterán, písal tento verš, niet pochýb, že ho písal vlastnou krvou. Od tohto momentu nastavuje nemilosrdné zrkadlo nadutému európskemu osvietenstvu. Európa vedy, pokroku, humanistických ideálov, civilizácie – ak tvrdíme, že týmto všetkým sme sa dokázali vzdialiť barbarstvu, nesťahuje nás vari späť k barbarstvu samotné pudenie k pokroku?

Hviezdoslav si predstavuje, ako sa vztyčuje kríž utrpenia sveta a čnie nad Európou sťa znamenie s nápisom „Vzdelanstvo – cha-cha-cha! – jak ľudožrút! …“ Vtedy sa už nedá ďalej odsúvať otázka – prečo? Čo je koreňom tejto katastrofy? Aký upír saje život z tela Európy? Čo je toto sebectvo, ktoré chce ovládnuť svet, ktoré nenecháva priestor pre iných? A čo sa proti nemu dá urobiť, ak mu v auguste 1914 (ako tvrdí autor), patrí celé bojisko? Aká protichodná sila, aký odpor sa dá nájsť vo sfére politiky a kultúry?

Európa nastolila zlovestnú otázku, ktorá bude rezonovať po mnohé ďalšie desaťročia. A bolo Hviezdoslavovým osudom, že do politických konfliktov Československa v polovici 20. storočia sa dal zatiahnuť spôsobom, ktorý by bol jeho samotného ohromil.

Slovensko v strednej Európe

Hviezdoslav patril k tej politickej tradícii, ktorá dlho vkladala nádeje do veľkej sily Ruska ako možného hýbateľa (spiritus agens) vlastného oslobodenia. Lenže zároveň sa Ruska bojí a bojí sa o Rusko, pretože sa tam nikdy spravodlivosť neuplatňovala (sonet 25). Rusko musí samo seba podrobiť spravodlivosti a musí byť pripravené akceptovať rozmanitosť malých slovanských národov.

Takúto chce teda Hviezdoslav vidieť slovanskú oblasť, Európu aj svet: Žiadny národ neutláča ani si neprivlastňuje národ iný, všetci majú svoje vlastné bytie a rozvíjajú sa v pokojnom vzťahu k ostatným, veľkým či malým.

Nebolo však zrejmé, či Rusko na konci vojny bude mať nadvládu nad slovenským územím. Rakúsko-Uhorsko ešte stále mohlo prežiť. A keby prežilo, jednou z možností bolo pretvorenie rakúskeho impéria, ktoré by umožnilo slobodu vlastného rozvoja všetkým národom tvoriacim jeho celok. Hviezdoslav si túto možnosť vonkoncom neželá vylúčiť. Túži vyvrátiť obvinenia zo zrady, že je zradca monarchie. Hviezdoslav vedel, že keď hovorí „moja vlasť“, má na mysli predovšetkým Slovensko; no v širšom slova zmysle je pripravený myslieť tým aj celé územie habsburského monarchu.

Osud Krvavých sonetov

Pokiaľ ide o literárny osud Krvavých sonetov, treba povedať, že storočie po ich vzniku okolnosti sú a boli hlboko neprajné. To spôsobilo, že sa im nedostalo náležitého docenenia. Po prvé, počas prvej svetovej vojny nemohli vyjsť tlačou. Šírili sa len ústne pred obecenstvom, ktoré chcelo počúvať, a v obmedzenom množstve rukopisov. Prvá známa verejná recitácia sa odohrala pred malým kruhom slovenských intelektuálov v Dolnom Kubíne na Nový rok 1915 v podaní samotného autora. Je známe, že potom sa sonety v rukopisoch rozšírili do Ružomberka a určite i do iných slovenských miest a Hviezdoslav ich recitoval vybraným skupinám a jednotlivcom vrátane niekoľkých cudzincov. Po prvý raz vyšli tlačou začiatkom roku 1919 v Prahe.

„Básnik vedel, že tieto znelky vyvreli z jeho vnútra ako sopečná láva“, napísal Hviezdoslavov priateľ Albert Pražák, „a že v besnení vojny by sa boli bývali objavili v najsprávnejšom čase s najzávažnejším dopadom; mali vyjsť už vtedy… Ale z dôvodov, ktoré sú všetkým zrejmé, to nebolo možné.“

Dnešný čitateľ tieto okolnosti vôbec nemusí považovať za samozrejmé. Existencia podzemnej literatúry bez tlačenej formy bola celkom bežná napríklad v Írsku v 18. storočí, nikto si to však nespája s okolnosťami roku 1914, dokonca ani medzi radikálnymi odporcami statusu quo. Naozaj bolo nemožné vydať Krvavé sonety po mesiaci či dvoch od ich zavŕšenia? Odpoveď znie – áno, samozrejme, že to nebolo možné! Keby boli sonety vyšli ešte počas trvania vojny, náklad by bola celkom určite skonfiškovala polícia, ich autor, tlačiar a vydavateľ by boli skončili vo väzení a tlačiarne, vydavateľstvo či akákoľvek iná organizácia, ktorá by s nimi súvisela, by boli okamžite a s trvalou platnosťou zatvorené.

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že bojujúce štáty západnej a strednej Európy umožňovali určitú slobodu názoru drobnej menšine, ktorá vystupovala proti vojne. Napríklad vo Viedni mohol Karl Kraus vyjadriť odpor voči vojne vo svojom časopise Die Fackel (veľa však zo svojho myslenia nemohol jadrne vysloviť, kým vojna trvala). Umožnená miera slobody predpokladala to, že menšina bude umiernená, a vychádzala zo skutočnosti, že bola malá, slabá a zanedbateľná. „Štát mi nedovoľuje povedať, že je nad mieru tolerantný“, prehlásil Kraus sarkasticky v decembri 1914. „Keby som štátu povedal, že tá takzvaná sloboda tlače by sa mala priškrtiť, moju radu by si zobrala k srdcu a ja by som bol jedinou obeťou.“ Vonkoncom nezveličoval.

Ako zabudnúť na Hviezdoslava

Hviezdoslav mal svojich českých obdivovateľov, ktorí sa postarali o vydanie Krvavých sonetov krátko po skončení vojny (len dva roky pred básnikovou smrťou v roku 1921). Dokonca bol ocenený Českou literárnou cenou. Ale móda v českej a slovenskej literatúre 20. a 30. rokov nebola naklonená poézii, akú písal Hviezdoslav, a tak sa na Krvavé sonety zabudlo.

Vrúcnych obdivovateľov, naopak, našiel po druhej svetovej vojne. Revolučná kultúra komunistov sa od srdca stotožnila s jeho zavrhnutím vládcov a umelcov, ktorí sa v roku 1914 vyjadrovali v prospech vojny. Hviezdoslav sa zrazu vnímal ako geniálny osamelý bežec a jeho oficiálne deklarovaná popularita umožnila vznik niekoľkých užitočných vedeckých prác a širšie oboznámenie sa s básnikom. Slovenskí vedci zozbierali niektoré cenné životopisné a kritické materiály. Tlačou vyšla Hviezdoslavova korešpondencia. V roku 1952 vzniklo zatiaľ najpresnejšie, dôkladné a veľmi užitočné vydanie Krvavých sonetov.

Lenže jeho oficiálna popularita sa ukázala tiež ako závažná nevýhoda. Veľký básnik, ktorý vystupoval proti vojne, bol zrazu odvedený ako vojak do vojny celkom iného druhu – do studenej vojny. Sila jeho poézie sa v záujme tejto vojny obmedzila a sputnala, pretože ju bolo nutné prispôsobiť tomu druhu politiky, ktorý si zásadu, že človek nie hmyz pod šľap podošví, vysvetľovala veľmi po svojom.

A tak úderom kyvadla roku 1989 sa nevyhnutne prejavili kritici, ktorí na Hviezdoslavovi nenájdu nič pekné, pretože komunisti ho milovali priveľmi. Lenže tento básnik je väčší ako naše etapy politickej módy a prežije všetky druhy spojenectiev, rivalít a nenávisti ktoréhokoľvek storočia. Očakávaná tendencia k náprave už prebieha. V pomerne nedávnej zbierke esejí (Hviezdoslav v interpretáciách, 2009) autori Hviezdoslavovi prinavrátili výnimočné postavenie národného básnika. Ostáva ho však ešte doceniť ako veľkého básnika prvej svetovej vojny.

Pôvodná esej vyšla ako súčasť anglického vydania Krvavých sonetov The Bloody Sonnets, ktoré do angličtiny preložil John Minahane a vydalo Literárne a informačné centrum v Bratislave v roku 2018.

Esej preložila Silvia Ruppeldtová, krátené.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Pavol Országh Hviezdoslav #Krvavé sonety #John Minahane