Benátky sa mi v minulosti spájali s miestami, ktoré navštevovali najmä snobi, ak chcel niekto v spoločnosti demonštrovať svoj vycibrený estetický vkus, tak potom musel navštíviť túto mekku milovníkov skutočnej vychýrenej krásy. Azda neexistuje fádnejší žánrový výjav turistickej gýčovej romantiky, než akou je gondola so spievajúcim a štýlovo oblečeným gondolierom, noblesne plávajúca v úzkych benátskych lagúnach pri západe slnka. A potom, samozrejme, benátsky karneval s ligotavo vyzývavými škraboškami a maskami, ktoré sa však už dnes predávajú azda všade.
Pamätám si, ako prvé zájazdy so slovenskými turistami po roku 1989 smerovali práve do Benátok a Florencie, no namiesto očarenia krásou sa často dostavilo sklamanie, tovar vo výkladoch bol pre našinca zväčša nedostupný a na kávu v centre minul svoj celodenný zárobok. Čo tam po pamiatkach?..Časy sa však zmenili, káva dnes na Námestí sv. Marka stojí približne toľko čo v kaviarni na bratislavskej hlavnej stanici a dá sa posedieť aj pri dobrom talianskom vínku a našinec už nemusí závistlivo hľadieť na hodujúcich turistov cez sklá vychýrených reštaurácií.
Foto: Pavel Matejovič
Keď som prvýkrát videl Benátky, prekvapili ma skôr svojou veľkosťou, podľa žánrových obrázkov som si ich predstavoval oveľa menšie, bohatstvo sa tu však vždy dávalo ostentatívne najavo. Najviac mi však na Benátkach vždy prekážali davy turistov, a pretože som patril medzi nich, cítil som sa tam akosi nenáležite, jednoducho ako niekto, kto svojou prítomnosťou ničí tú krásu a znepríjemňuje život domácim, ktorí tam žijú svoj normálny každodenný život a chodia loďami do práce.
Vo svojom pocite som sa utvrdil aj v rozhovore s jednou starousadlíčkou, ktorá sa posťažovala, že v minulosti to tak veru nebývalo, vtedy chodili turisti len v lete a počas karnevalu, dnes sú ich Benátky plné celý rok. Osobitnou kapitolou sú fotografujúci turisti, každý mieri svojím digitálnym fotoaparátom alebo smartfónom na nejaký ten zaujímavý historický objekt, loď alebo gondolu, a keďže sa tiež počítam medzi nich, pre domácich som len ďalší typický otravný prišelec.
Benátske zimné svetlo
Osobne som si vytvoril vzťah k Benátkam až vďaka zime, najmä rázovitému benátskemu počasiu. Ak Londýn symbolizuje hmla, potom Benátky zimné svetlo. Voda a svetlo tu vždy úzko spolu súviseli, o čom píše vo svojich Vodoznakoch ruský básnik a spisovateľ Josif Brodskij. Áno, je to najmä typický západ slnka nad Benátkami, ale či ide v tomto prípade o typický gýč, je už len na divákovi, respektíve na onej kunderovskej druhej slze dojatia: "Při západu slunce vypadají všechna města krásně, ale některá obzvlášť. Reliéfy se zjemní, sloupy ještě víc zaoblí, hlavice zkudrnatí, římsy zpřísní, hroty věží ztuhnou, výklenky se prohloubí, roucha apoštolů se víc nařasí, andělé znehmotní. Na ulicích se setmí, ale na nábřeží den nekončí, ani v gigantickém tekutém zrcadle, kde motorové lodě, čluny, gondoly, veslice a bárky, rozházené jako staré boty, zarputile šlapou po barokních a gotických fasádách a nešetří ani vaši tvář nebo letmý obláček.“ Vysvitlo, že Brodského Benátky najviac očarili práve v zime, pripomínali mu okrem iného jeho rodný Petrohrad, a preto tu v tomto ročnom období aj pravidelne pobýval.
V čase, keď som písal knihu o histórii zím (Zima A. D. 1500 – 2010, História a podoby zím v Európe a na Slovensku, Veda 2012 – pozn. red.), som sa v osobitnej kapitole venoval práve histórii zím v Benátkach. Zistil som totiž, že v Taliansku žije špecialista, ktorý sa venuje práve tejto téme – profesor fyziky atmosféry Dario Camuffo, ktorý sa okrem iného venoval zamŕzaniu benátskej lagúny a Jadranského mora pri Benátkach v minulosti. Ochotne mi na moju prosbu odpovedal a poslal mi viacero svojich prác, dnes už má aj vlastnú webovú stránku, ktorá je venovaná tejto téme.
Pre Camuffa je výskum zím v Benátkach nielen klimatologickou, ale aj kulturologickou témou, v benátskych archívoch našiel množstvo dobových dokumentov, ktoré úzko súvisia hlavne s výtvarným umením, viacerí maliari najmä v 14. až 19. storočí umelecky stvárnili zamrznuté benátske kanály, lagúny a priľahlé more, cez ktoré ľudia prechádzali pešo do neďalekého Mestre. Vypovedajú o tom však aj rôzne písomné dokumenty, napríklad detailné záznamy o benátskej obdobe londýnskeho predvianočného trhu Frost Fair.
Podľa historických záznamov nebolo zamŕzanie benátskej lagúny v 16. až 18. storočí až také vzácne, vo svojej knihe o Benátkach o tom píše aj Peter Ackroyd: „V zime 1607 – 1608 sa niekoľkokrát stalo, že lovcov operenej zveri našli v lagúne zamrznutých, a sú správy o ľuďoch, ktorých na ceste obklopili a zabili svorky vyhladovaných vlkov. Na počiatku 18. storočia prišiel preslávený ,rok ľadu', keď do zamrznutého mesta vozili zásoby potravín na saniach. I počas iných zím lagúnu pokryl ľad a Benátčania mohli po ňom prejsť na pevninu. V roku 1788 sa na Bacine, vodnej nádrži pred Piazzetou, pálili veľké ohne; predajné stoly a stánky mohli stáť na ľade a vznikla benátská obdoba londýnského predvianočného trhu Frost Fair.“
Foto: journals.openedition.org / foto: neznámy autor
Zatiaľ sa to nezopakovalo
Zamŕzanie benátskej lagúny je celou vedou, pri skúmaní tohto javu je analyzované nielen počasie a dobová klíma, ale aj iné podmienky – v oblasti Benátok sa totiž vlievajú do mora viaceré rieky, a preto prichádza k premiešavaniu vôd (slaná voda zamŕza pri nižšej teplote ako sladká).
Na tvorbu ľadu v lagúne vplýva aj výmena tepla medzi dolnou a hornou časťou lagúny a tiež komplikovaná sieť kanálov, ktoré sa nachádzajú hlavne v plytkých vodách. Je teda veľký rozdiel, či voda zamrzne len v kanáloch, alebo ľad pokryje aj okolité more. Posledné plošne rozsiahle zamrznutie Jadranského mora v oblasti Benátok sa vyskytlo vo februári 1929, teda tento rok si pripomíname deväťdesiate výročie tejto udalosti.
Do oblasti severného Talianska vtedy prenikol studený vzduch už začiatkom januára a v jeho závere výdatne snežilo, snehová pokrývka dosiahla výšku až 22 cm. Sneh sa potom udržal až do 8. marca. V dňoch 10. až 13. februára po studenej bóre, mrazivom vetre z pevniny, zamrzla celá lagúna a tiež jednotlivé kanály. Ľad dosiahol vo februári 1929 hrúbku 15 až 20 cm. Na internete dnes existuje množstvo dobových dokumentov vrátane filmových, ktoré zaznamenali túto nevšednú udalosť.
Vo februári 1929 však panovali mimoriadne silné mrazy aj u nás, 11. februára 1929 poklesla vo Vigľaši-Pstruši pri Zvolene minimálna teplota na –41 °C, ktorá nebola dodnes prekonaná, ale aj v Bratislave vtedy namerali –36 °C. Aj takto sa môže spájať história Benátok s históriou nášho regiónu.
Môj zimný pobyt v Benátkach býva aj preto spojený s návštevou antikvariátov. Na nevšednú prosbu reagujú majitelia antikvariátov zväčša s rozpakmi, pretože s takým zberateľom historických dokumentov, ktorého by zaujímali dobové vyobrazenia zamrznutej benátskej lagúny, sa ešte nestretli, navyše ak také niečo nie je pre Benátky vôbec typické. Jeden si neodpustil vtipnú poznámku, že predsa maliari nemaľovali také obrazy ad hoc, respektíve netušili, že by o také témy mohol mať v budúcnosti niekto záujem. Takže zase nejaký turistický exot. Obrazové publikácie o zime v Benátkach, samozrejme, existujú, ale sneh a ľad už na nich chýba alebo v nich nájdeme len zopár takých záberov. Sneh, samozrejme, občas pokryje aj dnešné Benátky, naposledy sa tak stalo vlani na prelome februára a marca, no zväčša sa po jednom, dvoch dňoch roztopí.
Foto: Pavel Matejovič
Mesto, ktoré stále uniká
Zamrznutie benátskej lagúny sa už stalo medzitým aj súčasťou umeleckej performancie, respektíve mediálnej mystifikácie. Istý taliansky výtvarník či fotograf zostavil pred dvomi rokmi koláže so zamrznutými benátskymi kanálmi a zavesil ich na web s datovaním január 2017. Jeho koláže boli také presvedčivé, že ich prevzali viaceré svetové agentúry s komentárom, že práve zamrzli benátske kanály, informácia sa následne objavila aj v správach slovenských tlačových agentúr a prevzali ju takmer všetky naše médiá bez toho, aby si overili faktický stav. Teda ďalší príklad toho, ako ľahko sa dnes stávame obeťami mediálnej manipulácie.
Benátky sa mi tak dnes spájajú práve s týmto ročným obdobím. Aj preto moja cesta smerovala na ostrov San Michele, kde sú v jeho tzv. ruskej časti pochovaní Igor Stravinskij, Sergej Ďagilev, ale aj Josif Brodskij. Básnik, ktorý miloval zimu v Benátkach rovnako ako autor týchto riadkov. Ostrov pred nami akoby unikal, postupne ho zahalila tma januárového večera, s manželkou sa nám podarilo naň dostať až na druhý deň, Benátky sú totiž okrem iného aj labyrintom, kde sa človek ľahko stratí.
Václav Fiala vo svojej knihe o literárnych potulkách Benátkami o ostrove píše: „Benátský ostrov San Michele se svou jedinečnou atmosférou tajemné říše mrtvých je jedním z nejvýznamnějších pilířů posilujících mýtus smrti obestírající město na laguně.“ Ak spomenieme Benátky a smrť, potom nesmieme opomenúť kultové dielo Thomasa Manna Smrť v Benátkach, kde nájdeme aj takúto charakteristiku tohto mesta, ktoré je vo svojej podstate neuchopiteľné, stále nám uniká a stráca sa: „Človek bol v Benátkach, a predsa nebol: nenáhlil sa, a predsa cítil, ako ho popoháňa netrpezlivosť.“ Smrť sa stáva pre hlavného hrdinu prózy spisovateľa Aschenbacha nakoniec vykúpením.
Miesto, kde je pochovaný Josif Brodskij, sme našli pomerne rýchlo, bol to totiž jediný hrob, pri ktorom postávali nejakí ľudia. Václav Fiala spomína, že k Brodského hrobu nosia jeho obdivovatelia guľôčkové perá, fľaštičky vodky a cigarety. Pero s nejakou mapkou tam skutočne bolo, no namiesto fliaš boli pri hrobe dve mandarínky. Pred vchodom do zóny, kde je pochovaný Brodskij, bola drevená schránka, okrem iného zaplnená odkazmi pre básnika písanými rukou na papieri, pomyslel som si, že iste to boli nejaké básne začínajúcich mladých adeptov poézie. Na samom vrchu to boli Vodoznaky v azbuke, veľmi symbolické.
Krása a smrť
Práve vo chvíli, keď sme vystúpili z lode na ostrove San Michele, oblohu pokryli oblaky označované ako cumulonimbus mammatus, ktoré svojím oválnym tvarom a magickým svetlom evokujú imaginárne krajiny akoby z obrazu Reného Magritta. Tie nás potom sprevádzali aj po zvyšok dňa, ktorý sa začal hmlou a končil sa dažďom. Podobnú atmosféru, ktorá panovala pri príchode hlavného hrdinu do Benátok, opísal vo svojej novele aj Thomas Mann: „No obloha a more boli stále kalné a olovené, občas padla hmlistá spŕška, a on sa už zmieril s myšlienkou, že cesta po vode ho privedie do iných Benátok, než na aké si zvykol, keď sa k nim približoval po súši.“
Občas dostávam otázku, ako súvisí počasie s literatúrou. Odpoveď na túto otázku sa ukrýva práve v zime v Benátkach. Môžeme si však položiť aj iné otázky. Benátky za svoju slávu a bohatstvo vďačia modernej civilizácii, jej vynaliezavosti a pokroku, dnes sa stali akýmsi moderným Babylonom. Pokorili živel, ktorý sa stal ich súčasťou, preniká do útrob mesta a formuje ho. Živel, vďaka ktorému sa Benátky zrodili, im však v budúcnosti môže priniesť aj zánik, a celá tá krása a okázalosť sa skryje pod morskou hladinou.
Áno, krása a smrť mali k sebe vždy veľmi blízko, špeciálne to platí práve pre toto mesto; v benátskom zrkadle môžeme zazrieť odlesk smrti alebo ako píše Nora Krausová na margo Mannovej novely: „Na jednej strane smrť ako hrôza, odpor a hnus – na druhej strane ako príťažlivá zvodná krása.“ Zima v Benátkach.