Neduhy hrubého domáceho produktu

15.02.2019 10:00
peniaze, magnet
Pomáhanie bohatým, aby boli bohatší v akomkoľvek smere, k šťastiu spoločnosti neprispieva. Autor:

Vo verejnej diskusii existujú konštanty, o ktorých sa takmer nediskutuje. Jednou z nich je aj hrubý domáci produkt (HDP). Ide o indikátor, ktorý používajú vlády, opozície aj médiá. V pravidelných intervaloch sa dozvedáme o raste alebo o poklese HDP, ale nie v komentároch, kde je na spory priestor, ale v sekciách s neutrálnym označením Správy či Ekonomika. Akoby o HDP nebolo treba diskutovať, o ňom stačí informovať.

Ako však píše Lorenzo Fioramonti v knihe Hrubý domáci problém, debaty o HDP sa vedú od doby jeho vzniku. Dokonca otec HDP, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Simon Kuznets, už v roku 1962 uznal, že blahobyt národa sa dá len ťažko odvodiť od indikátora národného produktu. Aké ďalšie problémy sú spojené s HDP a prečo by mal byť tento indikátor nahradený inými mierkami spoločenského pokroku?

V prvom rade si treba uvedomiť, čo HDP meria. Zhruba by malo ísť o trhovú hodnotu tovarov a služieb vyrobených počas jedného roka. Z uvedeného sa zdá, že HDP zahŕňa všetko, čo sa vyrobí, teda celý domáci produkt, ale nie je to celkom tak. Niektoré tovary a služby nezapočítava, iné by, naopak, započítavať nemal.

Čo v HDP chýba

Napríklad z HDP vypadáva celá neformálna ekonomika. Sem patrí okrem iného starostlivosť o domácnosť, pokiaľ ju nevykonávajú oficiálne platené opatrovateľky. Ak svojim deťom venujete viac času ako iní otcovia, vláda ani médiá to nezaznamenajú. Alebo sem patrí poľnohospodárska výroba, ktorú farmári sami spotrebujú a nikde nevykážu. Dohromady ide v prípade bohatých krajín o 16 percent a v prípade chudobných krajín až o 44 percent HDP.

Hospodársky rast potom často znamená ničenie netrhových vzťahov. V prvom rade ide o tradičné spoločnosti, ale aj u nás má premena voľných zdrojov na trhové negatívne dosahy. Verejné parky alebo pláže k HDP neprispievajú, ak sa však vstup do nich spoplatní, HDP narastie.

HDP nezachytáva ani spotrebu prírodných zdrojov. Akoby výroba od prírody vôbec nezávisela a zdroje boli nekonečné. Pri predaji surovín rastie HDP krajiny, ale tento rast je neudržateľný, pretože jedného dňa surovina dôjde, HDP klesne a surovinu nebude mať čo nahradiť. Uvedené pritom platí pre celý svet. Kým HDP sa zväčšuje, biologická kapacita planéty poskytovať zdroje sa zmenšuje.

Čo by v HDP byť nemalo

Nemenej problematické je, čo všetko sa do HDP započítava. Niekedy ide o veľmi negatívne položky. Napríklad ak rastie rozvodovosť a z právnych sporov sa stáva veľký biznis, HDP rastie. Prispievajú však rozvody k nášmu blahobytu? To isté platí o prírodných katastrofách. S klimatickou zmenou ich je stále viac, ale náklady na ich odstraňovanie sa na raste HDP odzrkadľujú pozitívne a nie negatívne. Akoby sme vďaka záplavám získali a nie stratili.

Sám Kuznets varoval pred započítavaním výdavkov na obranu. Aký zmysel má hospodársky rast dosiahnutý vďaka tomu, že sa vyrába viac tankov alebo stíhačiek? A predsa americký rast HDP najlepšie koreluje práve s rastom výdavkov na americkú armádu. Podobne je to aj s políciou. Podľa ďalších držiteľov Nobelovej ceny, Nodrhausa a Tobina, ide o nevyhnutné náklady spojené s fungovaním moderného komplexného priemyselného štátu, ktoré však jednotlivcom priamo neprospievajú, a preto by mali byť od HDP odrátané. Podľa nich tvorili až 16 % HDP od 30. do polovice 60. rokov minulého storočia.

Ľudia samotní sa často musia brániť pred negatívnymi vplyvmi modernej spoločnosti. Dobre to vystihuje tzv. syndróm domácej klimatizácie pozorovaný v husto obývanom Tokiu. Klimatizácia ochladzuje interiér, ale zároveň sála teplo do ulice. To núti čoraz viac ľudí, aby si kupovali klimatizáciu a chránili sa pred zvyšujúcou sa horúčavou. HDP rastie, ale ľudia sa majú stále rovnako, len sa navzájom pred sebou bránia používaním klimatizácie.

Alebo dochádzanie do práce. Čím ďalej človek býva od svojej práce, tým vyššie je HDP. Ale je to lepšie, alebo len ide o nechcený dôsledok zložitej spoločnosti, ktorého by sme sa najradšej zbavili? Ak sa ho však začneme zbavovať, HDP nám začne klesať.

Rast neznamená šťastie

Stále pritom vychádzame z predstavy, že HDP možno v sebe obsahuje negatívne prvky, ale tých pozitívnych je viac a čím viac dobrého, tým predsa lepšie. Lenže v skutočnosti sú ľudia súťaživí, a to sa vzťahuje aj na ich blahobyt. Ak aj narastie HDP, ešte to neznamená, že si všetci polepšia. Ak si polepšia niektorí, ďalší môžu mať pocit, že sa im pohoršilo a ak sa polepší všetkým naraz, nikto žiadne zlepšenie pocítiť nemusí, pretože sa bude mať naďalej rovnako ako sused.

Zároveň dnes už vieme, že platí Easterlinov paradox. Od určitej úrovne HDP prestáva spolu s jeho rastom rásť aj šťastie. Jednoducho povedané, na to, aby sme sa mali lepšie – v zmysle, aby sme boli šťastnejší – dnes už nepotrebujem viac HDP, ale niečo iné. Naopak, s hospodárskym rastom narástol v západnej Európe od 70. rokov minulého storočia počet samovrážd a v bohatých krajinách je vyšší ako v chudobných. Medzi rokmi 1960 – 1990 sa americký HDP takmer strojnásobil, ale v tom istom čase sa päťnásobne zvýšila kriminalita, trojnásobne podiel detí žijúcich s jedným rodičom a, samozrejme, nielen v americkej spoločnosti narástla nerovnosť.

Možno preto už v roku 1968 Robert Kennedy povedal: „Hrubý národný produkt započítava znečistenie ovzdušia, reklamu na cigarety a sanitky čistiace naše diaľnice od preliatej krvi. Počíta špeciálne zámky na dverách a väzenia pre ľudí, ktorí ich vylamujú. Počíta napalm a nukleárne hlavice a ozbrojené vozidlá bojujúce proti protestujúcim v uliciach. Avšak neberie do úvahy zdravie našich detí, kvalitu ich vzdelania ani radosť z hier. Nezahŕňa krásu poézie ani silu manželstva, ani náš dôvtip, ani odvahu, ani múdrosť, ani vášeň. Jednoducho povedané, meria všetko okrem toho, prečo sa oplatí žiť.“

Alternatívy…

Čoskoro na to sa začali zjavovať prvé návrhy na alternatívne indikátory. Zmieňovaní Nordhaus a Tobin navrhli v roku 1971 Mierku hospodárskeho blahobytu, kam zahrnuli domáce práce a, naopak, odtiaľ odstránili náklady na bezpečnosť. Ekologický ekonóm Herman Daly a teológ John Cobb zas prišli s Indexom pravého pokroku, kam zahrnuli aj úroveň nerovnosti a vylúčili náklady na znečistenie vzduchu, vody, ale aj napríklad nadmerný hluk. Tento index bol kritizovaný za to, že nezahŕňal otázku politickej slobody, ale aj za to, že predpokladal nahraditeľnosť rôznych foriem kapitálu. Napríklad zničenie parku ohodnoteného na dva milióny dolárov mohlo byť kompenzované vybudovaním školy v rovnakej hodnote. Je však príroda nahraditeľná?

Známym indikátorom je Index šťastnej planéty, ktorý meria ľudskú spokojnosť a ekologickú udržateľnosť. Tento indikátor dobre ukazuje Easterlinov paradox. Čím viac produkujete, tým viac ničíte planétu, ale nie ste šťastnejší. Preto v ňom vyhrávajú krajiny Latinskej Ameriky so stredne vysokým HDP a pomerne šťastným obyvateľstvom.

Reálne používaným indexom je Hrubé domáce šťastie Bhutánskeho kráľovstva. Na ňom je zaujímavé, že sa viac zameriava na chudobu, takže rôzne indikátory pozitívne oceňuje iba do určitej miery a nie do nekonečna, a preto sa politiky vlády viac zameriavajú na tých, ktoré túto mieru nedosahujú. Pomáhanie bohatým, aby boli bohatší v akomkoľvek smere, jednoducho k šťastiu spoločnosti neprispieva.

Asi svetovo najakceptovateľnej­ším je Index ľudského rozvoja OSN. Ten meria okrem pozmeneného HDP ešte dĺžku dožitia a vzdelanosť. Na politiku vlád však nemá prakticky žiaden vplyv a HDP nenahradil.

…a ich presadzovanie

Nahradiť HDP môže byť totiž ťažšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Napríklad v roku 1994 vláda amerického prezidenta Billa Clintona navrhla, aby sa spotreba prírodných zdrojov od HDP odpočítavala. Návrh bol najprv kritizovaný zástupcami štátov bohatých na uhlie a napokon bol odložený.

Zaujímavý je tiež prípad bývalého prezidenta Svetovej banky, Jim Yong Kima. Ten desať rokov pred nástupom do funkcie napísal, že myšlienka, že ekonomický rast povedie k lepšiemu životu pre každého, je chybná, naopak, úsilie o rast a zisky zhoršilo životy miliónov ľudí. Zmenil však názor a uznal, že ekonomický rast je rozhodujúci pre tvorbu zdrojov na investície do zdravia, vzdelania a verejných služieb. O mesiac neskôr bol zvolený do funkcie.

V Číne vláda zvažovala použitie tzv. zeleného HDP. Po publikovaní prvej správy, ktorá ukázala o koľko nižší by bol nový čínsky HDP, bol však projekt ukončený. Štáty s vysokým rastom a environmentálnymi problémami odmietli projektu dodať nevyhnutné dáta a celá myšlienka išla proti dlhej tradícii v štátnom aparáte usilovania výlučne o rast HDP. Otec zeleného čínskeho HDP Pan Yue, bývalý štátny tajomník na ministerstve životného prostredia, nominovaný na osobnosť roka britským časopisom New Statement, v roku 2007 skonštatoval, že čínsky zázrak sa kvôli škodám na životnom prostredí čoskoro vyčerpá. Čína od 70. rokov pre znečistenie stratila takmer všetko, čo získala.

HDP sa však počas svojej histórie skutočne menilo. Posledná zmena sa udiala v roku 2008, ale nebola k lepšiemu. Jej súčasťou bolo zahrnutie finančných špekulácií do HDP (neskôr spájaných s ekonomickou krízou), pred ktorými varoval už Kuznets, a zahrnutie obchodu so staršími útočnými zbraňami, čo viedlo k nárastu HDP v krajinách vyrábajúcich takéto zbrane.

Čo robiť?

Aké má naša spoločnosť možnosti? Jednu navrhla Sarkozym vytvorená komisia, v ktorej zasadli aj držitelia Nobelovej ceny Joseph Stiglitz a Amartya Sen. Namiesto jedného indikátora argumentoval v prospech niekoľkých, ktoré lepšie zmerajú, v čom sa spoločnosti darí a v čom by sa mohla zlepšiť.

Radikálnejší prístup hnutia Nerastu argumentuje v prospech opustenia snahy o rast a prijatia perspektívy, ktorá by HDP celkom ignorovala. Cieľom by bola jednoducho spoločnosť postavená na iných základoch. Zatiaľ však naďalej dominuje prorastová rétorika, a to nielen u svetových lídrov, ale aj na Slovensku. Obe nové slovenské strany Progresívne Slovensko a Spolu sa usilujú o dosahovanie rastu. Zdá sa, že HDP tu s nami bude až kým ho spolu s kapitalizmom nezmetie nejaká spoločenská alebo environmentálna katastrofa.

Tomáš Profant
Tomáš Profant

Tomáš Profant (1983)

Doktorát z politológie získal na Univerzite v Kasseli. Je výskumným pracovníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Je členom redakcie kultúrno-spoločenského blogu Pole. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Čoskoro mu vyjde kniha New Donors on the Postcolonial Crossroads: Eastern Europe and Western Aid (Noví donori na postkoloniálnej križovatke: východná Európa a západná pomoc),London and New York, Routledge, 2019.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ekonomika #HDP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku