Posledné roky zažívame priam explóziu článkov o konci západnej civilizácie, nástupe islamu alebo Číny. Istotne, zachytávajú časť reality. No vývoj je omnoho pestrejší a ťažko ho zachytiť pomocou klišéovitých obrazov. Umožňuje viacero interpretácií.
Veď dlhodobé šírenie modernity pôvodom z Európy a zo Severnej Ameriky – prinajmenšom vo vede, technike, ekonomike, móde by z pohľadu prvej polovice 20. storočia bolo vnímané ako jednoznačný prejav westernizácie. Hoci dnes akoby sme za rozhodujúce kritériá príslušnosti k Západu považovali liberálnu demokraciu a sekularizmus. A k tomu od roku 2008 máme pocit, že akýsi víťazný pochod západných hodnôt a demokracie sa zastavil, respektíve dočasne pribrzdil, čo vyvolalo produkciu radikálne pesimistických komentárov, ako je v našej kultúre bežné.
Ale ak by sme sa pozreli napríklad na jeden fenomén, ktorý bol dlho tradične spájaný so západnou civilizáciou – kresťanstvo, zistíme, že sa posledné desaťročia významne šíri a v priebehu poslednej generácie sa doslova celé národy stali kresťanskými, pričom sme si to ani poriadne nevšimli.
Tento článok nemá smerovať k akémusi kresťanskému triumfalizmu. Skôr má skorigovať predstavu o nejakom neodvratnom a rýchlom konci kresťanstva a Západu, záplave migrantov, víťazstve islamu a podobných takých obľúbených čiernych proroctvách. Bez toho, že by popieral isté hrozby, ktorý z prenikania islamu do prostredia liberálnych demokracií reálne vyplývajú. Tiež treba na úvod poznamenať, že článok sa bude venovať krajinám, kde kresťanstvo rastie. Nepopiera, že sú aj také, kde fatálne stráca – v niektorých prevažne islamských krajinách, no paradoxne najviac v Európe. V texte budem venovať osobitnú pozornosť pomeru medzi kresťanstvom a islamom ako dnes najviac „súperiacim“ náboženstvám – ktorým obom však v konečnom dôsledku najviac konkuruje zrejme sekularizmus a agnosticizmus.
Afrika
Ak v roku 1900 bolo z celej africkej populácie len asi osem percent kresťanov, tak dnes to je polovica. Na severe kontinentu a pozdĺž jeho východného pobrežia tradične prevláda islam. No na zvyšku územia v 20. storočí sa doslova raketovo rozšírilo kresťanstvo, a to na úkor miestnych ľudových či animistických náboženstiev. Osobitne vysoký nárast sa zaznamenal medzi rokmi 1950 – 1970.
Subsaharská Afrika sa stihla stať za posledné tri generácie takmer čisto kresťanskou oblasťou. V jednotlivých jej štátoch vyznáva kresťanstvo okolo 80 až 95 percent obyvateľstva. Miestne cirkvi – protestantské či katolícke – majú už kompletnú a sebestačnú sieť inštitúcií, domácich duchovných. V dôsledku takmer úplnej christianizácie animistických etník sa však v súčasnosti rast kresťanstva v Afrike výrazne spomalil a vnútri kontinentu sa sformovala kresťansko-islamská hranica, pozdĺž ktorej sa často vyskytujú rôzne násilné konflikty. Prechádza približne okolo 10. stupňa severnej zemepisnej šírky.
Foto: SHUTTERSTOCK
Kresťanstvo sa v 20. storočí dobre šírilo v prostredí rôznych tradičných a ľudových (animistických) náboženstiev. Preto uspelo v Afrike, Oceánii, vo Východnej a v Juhovýchodnej Ázii. Len málo preniká do oblastí, kde existuje silná a dogmatická vlastná náboženská tradícia: islam alebo hinduizmus. Tiež platí, že v krajinách tretieho sveta je kresťanstvo pomerne atraktívne. Miestni obyvatelia si ho spájajú aj s rastom vzdelania, ekonomickým pokrokom a často aj s demokratizáciou politických pomerov. „Konkurenčný“ islam takto vnímaný nie je.
Nárast počtu moslimských veriacich v posledných dekádach nebol výsledkom konverzie, ale predovšetkým vyššej natality – ktorá však už začala viditeľne klesať. Kresťania sú viac otvorení procesom modernizácie a novým ekonomickým príležitostiam. Väčšina komunít opúšťajúcich tradičnú vieru, keď si môže slobodne vybrať medzi kresťanstvom a islamom, si preto volí kresťanstvo. Ak doteraz islam aj kresťanstvo v subsharskej Afrike expandovali prevažne do prostredia „neutrálnych“ animistov, dnes na seba tvrdo narážajú a v niektorých krajinách je antagonizmus medzi nimi zdrojom napätia.
V subsaharskej „čiernej “ Afrike aj vo väčšinovo islamských regiónoch sa dnes vyskytujú konverzie na kresťanstvo, dokonca masové. A to najmä tam, kde sa islamské náboženstvo „bije“ s domácou nacionálnou tradíciou (islam bol prinesený cudzími dobyvateľmi), alebo v danej krajine existuje aj v rámci moslimskej komunity vnútorné etnické štiepenie, pričom islam akoby z historického pohľadu preferoval jednu zložku populácie.
Ak sa vrátime k hranici medzi islamom a kresťanstvom v africkom vnútrozemí, existujú indície, že v štátoch, cez ktoré prechádza, sa demografická rovnováha nezriedka v priebehu aj jednej generácie vychyľuje na jednu alebo na druhú stranu – v prospech islamu prevažne vďaka vyššej natalite, v prospech kresťanstva konverziou „neutrálnych“ vyznávačov tradičných náboženstiev, ale aj malej časti moslimov, čo je pomerne nový fenomén. Zdá sa však, že v globále sa v priebehu posledných troch desaťročí v týchto štátoch na náboženskej hranici posilnila viac kresťanská zložka spoločnosti.
V Gambii kresťanstvo vyznáva asi deväť percent populácie, v Senegale štyri percentá. V Guinei-Bissau vzrástol podiel kresťanov z 15 percent v roku 1991 na 22 percent v roku 2010. V Sierre Leone je dnes asi 20 percent kresťanov a 78 percent moslimov. V Libérii medzi rokmi 1984 až 2013 vzrástlo zastúpenie kresťanov zo 67 na 84 percent a zastúpenie moslimov kleslo zo 14 na 12 percent. V Pobreží Slonoviny v roku 1994 bolo asi 32 percent moslimov a 42 percent kresťanov. V súčasnosti to je asi 40 ku 47. V Ghane od roku 1960 narástol podiel kresťanov zo 41 na 72 percent. Zastúpenie moslimov kleslo z 25 na 17 percent. V Nigérii vďaka aktívnej kresťanskej misijnej činnosti od roku 1990 vymizli tradičné náboženstvá a počet kresťanov sa vyrovnal počtu moslimov. V Čade od roku 1993 vzrástlo zastúpenie kresťanov z 34 na 44 percent. Podiel moslimov klesol z 53 na 51 percent.
Foto: Wikimedia
Subsaharská Afrika sa stihla stať za posledné tri generácie takmer čisto kresťanskou oblasťou.
Ďalej na východe je situácia ešte zaujímavejšia. Pôvodne veľký Sudán ovládaný moslimskou väčšinou sa práve na náboženskom antagonizme v roku 2011 rozdelil. Kresťanský juh sa dokázal politicky emancipovať a vytvoriť nezávislý štát s kresťanskou väčšinou. V susednej Etiópii sa uchovala domáca kresťanská tradícia, a to ešte zo staroveku. Okrem Etiópskej pravoslávnej cirkvi do Etiópie za poslednú generáciu prenikli aj protestantské misijné organizácie, ktoré úspešne christianizovali južné provincie. Aj ich zásluhou zastúpenie kresťanov od roku 1990 mierne vzrástlo na 62 percent (moslimov je tretina). V Eritrei je zastúpenie moslimov a kresťanov asi pol na pol. V Keni je 84 percent kresťanov a deväť percent moslimov. V Tanzánii je 61 percent kresťanov. V oboch krajinách je v posledných rokoch zdokumentovaný aj prestup moslimov na kresťanstvo (spolu asi dvestotisíc osôb), čo nie je úplne bežný fenomén.
Pacifický priestor
Druhou veľkou oblasťou, kde za posledné storočie došlo k významnej expanzii kresťanstva, je Oceánia. Na Fidži je asi 65 percent kresťanov. Na Šalamúnových ostrovoch je ich 92, na Papue-Novej Guinei 96 percent. Najväčšou kresťanskou krajinou Východnej Ázie sú však Filipíny, ktoré sú tretím najväčším katolíckym národom na svete. Kresťanská časť miestneho obyvateľstva tvorí asi 90 percent.
Zaujímavá situácia je v spomenutej prevažne moslimskej Indonézii. Okolo roku 1960 tam boli len asi dve percentá kresťanov. Do roku 1971 už sedem a dnes asi 11 percent. Kresťanstvo prijímajú najmä miestni Číňania. Východné indonézske ostrovy sú však dnes prevažne kresťanské. Spoločne s Filipínami, ďalšími kresťanskými pacifickými ostrovmi, a tiež aj s Austráliou, Novým Zélandom, Východným Timorom, pobrežím Ruska a oboch Amerík tak z Tichého oceánu vytvárajú vlastne „kresťanské more“ – o čom sa cestovateľom a misionárom v 18. – 19. storočí mohlo len snívať.
Východná Ázia
V Singapure je zastúpenie kresťanov asi 18 percent a za posledných 35 rokov sa zdvojnásobilo. V Brunejskom sultanáte ich je asi 10 percent, v Malajzii deväť. V Sarawaku je kresťanov asi 46 percent a majú miernu prevahu nad moslimami. V Sabahu je ich 26 percent. V Indonézii, Bruneji a Malajzii v najbližšej dobe už priestor na významný rast kresťanstva nie je. Jeho šírenie narazilo na „moslimskú bariéru“ – kultúry, ktoré už majú podobné náboženstvo, a tak voči kresťanstvu prejavujú značnú hostilitu a rezistenciu. Prejavuje sa to aj v oficiálnej vládnej politike.
Foto: Wikimedia
V Thajsku, Laose a Kambodži sú len málo významné skupiny kresťanov (jedno percento), hoci údajne v posledných rokoch viditeľne rastú. Vo Vietname je kresťanov oficiálne 8,3 percenta, ale ich skutočný počet môže byť ešte vyšší. Katolicizmus tam prenikol už v čase kolonializmu. Dnes rastú predovšetkým protestantské cirkvi v prostredí horských menšín, pre ktoré sa stávajú „národným náboženstvom“.
V Hongkongu je zastúpenie kresťanov 12 percent. Na Taiwane je podiel kresťanov len 3,9 percenta, v Japonsku asi 2,3 percenta. Zaujímavé je, že aj veľká časť Japoncov si osvojila niektoré kresťanské zvyky a ceremónie (svadobné obrady, Vianoce). Za posledných 100 rokov však malo Japonsko desať ministerských predsedov kresťanského vierovyznania, čo je pozoruhodné.
Taiwan a Japonsko sú relatívne slobodné krajiny – napriek tomu sa v nich kresťanstvo rozšírilo len málo. Ich opakom je Južná Kórea. Ku kresťanstvu sa v roku 2015 prihlásilo 35 percent obyvateľov. Pokiaľ v roku 1950 bolo v krajine len osem percent kresťanov, o 40 rokov neskôr musíme obyvateľov Južnej Kórey považovať za kresťanský národ. Alternatívou kresťanstva tu už nie je budhizmus, ale ateizmus. Kresťanstvo nie je ohrozované nejakou inou náboženskou ideológiu, ale skôr modernistickým odklonom od náboženstva ako takého. Južná Kórea predstavuje tretiu veľkú a významnú oblasť, kde nedávno prevládlo „západné“ kresťanstvo.
Vo Východnej Ázii je ďalším zaujímavým príkladom Mongolsko. Ak v roku 1989 tu neboli prakticky žiadni kresťania, dnes je ich zastúpenie v populácii asi tri percentá. Kresťanské misie využili liberalizáciu po páde komunistického režimu i to, že tento veľmi poškodil dovtedajšiu budhistickú náboženskú tradíciu.
Čínsku ľudovú republiku vidia mnohí kresťanskí aktivisti a misionári ako zem zasľúbenú, kde sa v prostredí bez jasného tradičného dominantného náboženstva bude kresťanstvo masovo šíriť. K takejto predstave prispieva určite aj nárast počtu kresťanov z troch miliónov v roku 1980 na tridsať až štyridsať miliónov dnes. Podľa oficiálnych údajov z roku 2014 sa ku kresťanstvu hlási asi 2,5 percenta populácie. Neoficiálne údaje uvádzajú dvojnásobok až trojnásobok tohto počtu. Napriek optimizmu kresťanských aktivistov je však kresťanstvo v Číne stále len okrajovým fenoménom.
Ak aj čínska kultúra prijíma kresťanstvo, do veľkej miery si ho prispôsobuje a upravuje. Samotné deklarovanie viery v Ježiša Krista v čínskych pomeroch môže znamenať len jeho priradenie do panteónu bohov čínskeho ľudového náboženstva. Nie je jednoduché odhadnúť, kde môže byť „prirodzená“ hranica rozšírenia kresťanstva v Číne. Ako v Hongkongu? Na Taiwane? Hoci len rast na úroveň asi 10 percent by znamenal asi stotridsať miliónov kresťanov.
Južná Ázia
Ak sa presunieme do oblasti Indického oceánu, prvou krajinou s viditeľnou kresťanskou komunitou je Barma. V nej sa nachádza asi 6,2 percenta kresťanov (v roku 1983 ich bolo 4,9 percenta). Kresťanstvo v prevažne budhistickej krajine je záležitosťou najmä euroázijských miešancov a horských národov.
V Indii je podľa štatistiky z roku 2011 asi 2,3 percenta kresťanov. Tento pomer je už desaťročia konštantný, čo pri nižšej reprodukčnej kapacite kresťanských rodín znamená, že dochádza aj ku konverziám na kresťanstvo. Je dokonca vcelku možné, že od roku 2011 stúpol na 3 až 5 percent, a to práve vďaka regionálnym a etnickým špecifikám v samotnej Indii. V 20. storočí sa však kresťanstvo mimoriadne rozšírilo v prostredí pôvodne animistických horských národov.
Najpozoruhodnejší bol tento nárast na severovýchode Indie, v malých horských zväzových štátoch, kde sa kresťanstvo stalo prevládajúcim náboženstvom, čo je záležitosť poslednej generácie. V troch z nich je kresťanstvo podľa štatistík z roku 2011 úplne dominantné: Nágáland (87 percent), Mizorám (87) a Meghálaj (74). Na rýchlom vzostupe je kresťanstvo aj v štáte Manípur (41 percent) a Arunáčalpradéš (30 percent) a dokonca aj v Sikkime (10 percent).
Foto: Wikimedia
Podľa aktuálnych odhadov v súčasnosti tento podiel môže byť ešte vyšší, čo už vyvoláva znepokojenie hinduistických politikov. Konverzia na kresťanstvo je predovšetkým záležitosťou nehinduistických a nemoslimských etník. Teda kresťanstvo nahrádza animistické náboženstvá. Hoci v relatívne demokratických pomeroch Indie sú časté aj konverzie hinduistov (z nižších kást), ba aj moslimov.
Je nesprávne vykresľovať všetkých prisťahovalcov z islamských krajín a ich potomkov ako zapálených moslimov.
Týchto päť indických štátov spolu s Čjinským štátom v Barme, ktorý s nimi susedí, vytvárajú viac-menej kompaktné územie s rozlohou asi 200-tisíc štvorcových kilometrov s asi desaťmiliónovým obyvateľstvom, kde je kresťanstvo prevládajúcim náboženstvom. Je to štvrté rozsiahle územie, kde za posledné dve generácie došlo k masívnemu rozšíreniu kresťanstva. Spoločne s kresťanstvom tieto horské národy údajne preberajú aj mnohé prvky americkej a európskej sekulárnej kultúry, čo je zaujímavým sprievodným javom.
Za posledných 30 až 50 rokov kresťanstvo preniklo aj do uzavretého Bhutánu (asi 0,9 percenta populácie ) a Nepálu (1,5). Pred rokom 1970 neboli v Nepále žiadni kresťania, dnes ich tam je takmer 400-tisíc. Na Srí Lanke je zastúpenie kresťanov 7,4 percenta.
Islamský svet
Ďalej na západ v krajinách severnej Afriky a Blízkeho a Stredného východu s moslimskou väčšinou neexistujú priaznivé podmienky na šírenie kresťanstva. Bráni tomu existencia silnej, komplexnej a dominantnej ideológie islamu a tiež spoločenský a politický tlak. V niektorých krajinách je dokonca odpadnutie od islamu v súlade s islamským právom trestané smrťou. Vo väčšine týchto krajín dochádza dnes k poklesu zastúpenia miestnych tradičných a veľmi starých kresťanských komunít (Irak, Sýria Egypt, Jordánsko).
Na druhej strane zdanlivo paradoxne sem začali prenikať americké protestantské zoskupenia a začali sa historicky prvýkrát vyskytovať prípady individuálnej konverzie moslimov na kresťanstvo – čo vyvoláva v spoločnosti isté znepokojenie a nepriateľstvo. Pravdepodobne sú počty kresťanov vyššie, ako udávajú oficiálne štatistiky, ale ťažko sa to dokazuje. Zdá sa však, že v čase dostupnosti informácií prostredníctvom televízie a internetu, väčšej anonymity v mestách a tiež možno aj istej liberalizácie a sekularizácie v niektorých islamských krajinách časť moslimov prejavuje o kresťanstvo istý záujem. Je to aj dôsledok sklamania z vlny islamského radikalizmu a zločinov, ktoré páchali extrémisti.
Mimo svojho uzavretého prostredia sú moslimovia omnoho náchylnejší prijať kresťanstvo, čo je aj prirodzené. V tichosti sa tak deje aj s mnohými novodobými prisťahovalcami do Európy. Je nesprávne vykresľovať všetkých prisťahovalcov z islamských krajín a ich potomkov ako zapálených moslimov. Odhady z Belgicka, Holandska a Dánska naznačujú, že približne polovica z nich svoju islamskú vieru a islamský spôsob života opustila a priklonila sa k sekulárnemu nenáboženskému spôsobu života – a časť dokonca ku kresťanstvu (sám som takých stretol).
Foto: SHUTTERSTOCK
Aj v oblasti od Pakistanu po Maroko, kde zdanlivo neochvejne prevláda islam, sa vyskytujú výnimky. Za posledné polstoročie sa kresťanstvo uchytilo v štátoch Perzského zálivu, kde vznikla hustá sieť kostolov a farností. Ide takmer výlučne o prisťahovalcov z Palestíny, Libanonu, Filipín, Indie, Európy. Kresťanské komunity sa stali v oblasti Perzského zálivu stabilným fenoménom. Nie je možné predpokladať, že by sa miestne vlády rozhodli cudzích pracovníkov zbaviť. Sú od nich príliš závislé. V Kuvajte je podiel kresťanov asi 18 až 20 percent, na Bahrajne 14, v Katare 13, v Spojených arabských emirátoch 12 a v Ománe asi šesť percent. (Vo Francúzsku je podiel moslimov asi šesť percent – a už ho mnohí vnímajú ako ohrozenie národnej identity.)
K špecifickému fenoménu skutočnej rozsiahlejšej konverzie z islamu na kresťanstvo dnes dochádza v pomerne liberálnom Alžírsku, a to medzi Berbermi. Celkový počet kresťanov v Alžírsku sa dnes odhaduje medzi 1 – 2,5 percenta. V prostredí Berberov to môže byť až päť percent. Za posledné dve – tri desaťročia sa počet konverzií odhaduje na 200– až 370-tisíc osôb. Pre mnohých Berberov je odklon od islamu a príklon ku kresťanstvu súčasťou národného obrodenia a je definovaný ako návrat k pôvodnej kultúre, pretože islam do Severnej Afriky priniesli arabskí dobyvatelia, ktorí si pôvodnú berberskú kresťanskú populáciu podrobili.
Na okraji islamského sveta – a nie príliš ďaleko od Slovenska – sa nachádzajú oblasti, kde kresťanstvo islam dokázateľne vytláča. Prvou z nich je gruzínske Adžarsko. Je to autonómny región pri hraniciach s Tureckom. Svoj špecifický charakter mal práve preto, že na rozdiel od väčšiny Gruzíncov, ktorí sú pravoslávni, v dôsledku dlhej tureckej politickej prítomnosti miestni Gruzínci prijali v 17. až 18. storočí islam.
V roku 1991 sa k islamu prihlásilo 70 až 75 percent obyvateľov Adžarska a ku kresťanstvu menej ako tretina. Potom však v oblasti nastal proces masovej konverzie na pravoslávie, ktoré je Gruzíncami vnímané ako „národné“ náboženstvo. Dnes sa ku kresťanstvu hlási asi 65 až 70 percent obyvateľov a k islamu tretina. Zdá sa však, že časť týchto konvertitov vlastne tvoria bývalí kryptokresťania – rodiny, ktoré v domácnosti praktizovali kresťanskú vieru a na verejnosti islam. Keď vonkajší tlak pominul, prihlásili sa ku kresťanstvu otvorene. Pre iných išlo o skutočnú konverziu – ich náboženská viera nebola v súlade s národno-politickou identitou.
Podobný proces do istej miery prebieha aj v Bulharsku. V roku 1992 bolo v krajine 86,6 percenta kresťanov a 13,1 percenta moslimov, dnes je ten pomer asi 61,2 ku 7,9. Hlavným trendom je asi nárast sekularizmu, no moslimov ubúda viac ako kresťanov. Zdokumentované sú prípady celých dedín, ktoré v období po roku 1990 prijali pravoslávie. Natalita moslimov je pritom v Bulharsku vyššia než u kresťanov. V 90. rokoch mi mnoho mojich bulharských známych značne emotívne tvrdilo, že Bulharsko je stratený prípad, lebo o pár rokov tam mali získať početnú prevahu moslimovia a slovanské kresťanské obyvateľstvo potlačiť…
V Albánsku je náboženská situácia veľmi neprehľadná a je predmetom vášnivých diskusií v albánskej spoločnosti. Podľa výsledkov sčítania z roku 2011 počet moslimov klesol na 56 percent.
Podiel kresťanov je podľa sčítania asi 16 percent. Predstavitelia kresťanských cirkví však považujú uvedené sčítanie za nepresné a zmanipulované a tvrdia, že podiel kresťanov je až 40 percent. Argumentujú početnými konverziami na katolicizmus a aj veľkou skupinou bývalých kryptokresťanov.
Je pravdou, že albánsky vzťah k islamu je pomerne vlažný. Dve tretiny z moslimov sa považujú za fakticky nepraktizujúcich, čo je najvyšší podiel v celom islamskom svete. Je to výsledok tvrdého ateizačného kurzu bývalého komunistického režimu, súčasnej snahy stať sa „súčasťou Západu“, liberalizáciou spoločnosti a aj rozporu medzi islamom, ktorý do krajiny priniesli tureckí dobyvatelia, a vlastnou nacionalistickou tradíciou, v ktorej ako hlavný hrdina vystupuje Gjergj Kastrioti (známy viac ako Skanderbeg) – urputný obranca katolíckej viery.
Európa
Ďalšou veľkou oblasťou, kde došlo k rastu a revitalizácii kresťanstva, je bývalá socialistická Európa (v roku 1970 asi 57 percent kresťanov, v roku 2019 odhadom asi 80 percent). Na druhej strane západná, severná a južná Európa sa v rámci modernizmu a postmodernizmu silne sekularizovali a došlo tu k viditeľnému odklonu od kresťanstva (a náboženstva ako takého). Z hľadiska nášho momentálneho záujmu však platí, že v Európe už nedefinujeme „západnosť“ pomocou náboženstva ako v roku 1900.
V Belgicku medzi rokmi 2009 až 2015 údajne narástol počet kresťanov z asi 52 percent na 60.
Na druhej strane v Belgicku medzi rokmi 2009 až 2015 údajne narástol počet kresťanov z asi 52 percent na 60. Na úkor ateistov – čo môže potvrdzovať nový trend v európskej spoločnosti, a to odklon od liberálno-ľavicových hodnôt „revolúcie hippies“ a multikulturalizmu, ktoré boli dominantné v spoločnosti približne medzi rokmi 1970 až 2010, a opätovný príklon k hodnotám konzervatívno-tradičným a k vlastnej etnicko-religióznej kolektívnej identite. Dá sa očakávať, že nástup novej vlny nacionalizmu a potreby hľadania kultúrnych identít spoločne s rastom moslimských komunít môže vyvolať návrat náboženskej otázky do verejnej diskusie. Už teraz cítime isté napätie a konfrontácie.
Šírenie kresťanstva v poslednom storočí bolo vskutku impozantné. Takmer všetky animistické prírodné kulty boli ním doslova prevalcované. Keďže do stabilizovaných moslimských a hinduistických spoločností sa mu preniká len ťažko, pre ďalší jeho rast sa ponúka len Východná a Ázia a – Európa, kde sa môže vyostrovať jeho súperenie s islamom.