Jeho román Žert z roku 1965 sa stal jedným z kľúčových diel českej a československej literatúry a premýšľanie o smiechu, irónii a komickosti v jej rôznych podobách sú trvalým prvkom Kunderovej tvorby. Zasadenie jeho diela do aktuálnych historických kontextov však naznačuje, že aj história a život sám si z neho niekedy robili dosť kruté žarty.
Foto: Profimedia/Jean-Pierre Couderc/Archív: Roger Viollet
Keď na slove záleží
Pred desiatimi rokmi sa v Česku meno Milan Kundera medzi slušnými a uvedomelými ľuďmi nevyslovovalo v dobrom. Estetické, literárne a umelecké kvality jeho diela boli vo verejnom priestore prepísané mediálnou kauzou, ktorá spisovateľa vykresľovala ako morálne zlo. Napriek tomu jedenásť rokov po doslovnom mediálnom lynči pripravil verejnoprávny Český rozhlas Rádio Vltava týždňový blok debát, relácií, čítaní a spomienok na Milana Kunderu, ktorý prekročil hranice československej literatúry už roku 1968, keď mu práve preklad jeho románu Žert do francúzštiny s predhovorom Louisa Aragona otvoril cestu medzi svetových autorov.
Pripomenutie si Kunderových narodenín v rámci verejnoprávneho vysielania na skôr umelecky a kultúrne zameranom rádiu síce nedokázalo prekryť stigmu, ktorú mu médiá (a to aj tie, čo sa tvárili seriózne) vyrobili, umožnilo to však zachovať to podstatnejšie – nestrannú, nežlčovitú a intelektuálne rozvažujúcu diskusiu o prínose Milana Kunderu pre literatúru, kultúru a intelektuálny život v Česku a v Európe a pripomenutie si jeho nadčasových myšlienok.
Organizátori Kunderovho týždňa to poňali doslovne kunderovsky. Odvysielali niekoľko čítaní a rozhovorov, kde za seba a svoje dielo hovoril sám Kundera (ktorý už dávnejšie načítal niektoré zo svojich aforizmov a esejí, ktoré považoval za použiteľné v podmienkach rozhlasu), pripravili čítanie na pokračovanie jeho posledného románu napísaného v češtine Nesmrtelnost, kde na žiadosť autora vynechali všetky hudobné alebo zvukové kulisy a ponechali len slovo, ktoré mal Lukáš Hlavica nie hrať, ale čítať. Za román nechali hovoriť len slová románu, čím vrátili slovu jeho význam.
Dramaturgia nepoňala celý program ako oslavu Milana Kunderu, ale viac ako zdravicu, pozdrav či pripomenutie si autora, ktorý bezprecedentne ovplyvnil charakter českej literatúry. Dramaturgia sa našťastie dokázala odpútať od politizácie, ktorá bola jednou z najzásadnejších výhrad Milana Kunderu k filmovým spracovaniam niektorých jeho diel a k výkladom a recenziám jeho kníh, najmä tých napísaných pred rokom 1989. Tým, že sa pripomenutie výročia Milana Kunderu vyčlenilo z hlavného mediálneho prúdu, podarilo sa uchovať politicky nestrannú debatu o jeho umeleckom diele. Hoci paradoxne sa tak obišla jeho v podstate celoživotne konzistentná verejná angažovanosť ako intelektuála pri kultivovaní debát o koreňoch a hodnotách európskej kultúry a osvietenstva.
Dieťa kolektívnych neuróz
Česko-britský sociológ a právnik Jiří Přibáň má podobnú pozíciu ako Milan Kundera. Je stále českým intelektuálom, ktorý vrchol svojej kariéry dosiahol v zahraničí, vďaka čomu získal možnosť udržať si od rodného prostredia dostatočný odstup na to, aby podľahol kolektívnym a mediálnym trendom.
Vo svojej štúdii (publikovanej paradoxne v zborníku vydanom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave) o politike verejného poznania a právnej spravodlivosti ilustruje práve známu „kauzu Kundera“ z roku 2008 ako typický problém vyrovnávania sa postkomunistickej spoločnosti so svojou minulosťou. Táto štúdia síce nepriamo, ale názorne ukazuje hĺbku a nadčasovosť Kunderovho románu Žert a zároveň aj problematický vzťah médií a umenia, o ktorých Kundera písal v podstate celý svoj tvorivý život, po roku 1990 dokonca ešte viac.
Celá „kauza“ má korene v rovnakom období ako slávny román. A Přibáň si kladie otázku, či je táto kauza ďalším príkladom toho, ako história dobehla svojich aktérov, alebo je skôr príkladom platnosti Kunderovho skeptického názoru na ľudstvo, vždy uprednostňujúce posudzovanie pred myslením, v tomto prípade posudzovanie spisovateľových činov bez ohľadu na to, či sa skutočne aj stali.
Přibáň postupným rozborom mediálnej kauzy ukazuje skôr kunderovský príbeh a analyzuje charakter historického bádania, mediálnej prezentácie minulosti, verejnej debaty a chápania práva v Česku (a naznačuje aj podobnosti so Slovenskom) po roku 1989. Pre právnika je zarážajúcim faktom, že informáciu o údajom udaní agenta Dvořáčka Milanom Kunderom poskytol týždenníku Respekt mladý historik z Ústavu pre štúdium totalitných režimov, ktorý rezignoval na využitie historickej vedeckej metodológie vo verifikácii policajného dokumentu a spolu s jedným z redaktorov časopisu napísal novinový článok. Ale nie skutočne investigatívny text.
Spolu vytvorili heroický príbeh, v ktorom postavili do kontrastu Dvořáčkovu odvahu a Kunderovo možné udanie, zrejme dlho „pochované“ v minulosti slávneho muža. Keď sa neskôr pýtali oboch autorov článku, či hovorili aj s Kunderom, odpovedali, že mu poslali zoznam otázok na faxové číslo, o ktorom predpokladali, že je jeho súkromným číslom, a keď im neodpovedal, rozhodli sa zverejniť všetky dokumenty, ktorými disponovali. Postupne sa ukázalo, že jedna z ústredných postáv kauzy je príbuznou mladého historika a že ona mu porozprávala, ako jej vtedajší priateľ a neskorší manžel na smrteľnej posteli prezradil, že on vtedy povedal Kunderovi o prítomnosti Dvořáčka na jej dievčenskej izbe internátu, a preto to musel byť Kundera, kto ho udal.
Přibáň naznačuje, že namiesto seriózneho historického výskumu príbuzný aktérov prezentoval možný ľúbostný trojuholník, takmer hodný Kunderovho románu. Namiesto investigatívneho žurnalizmu, podporeného historickou vedou a ďalšími dôkazmi, sa vynára sieť osobných záujmov, „prefabrikovaných“ do škandálneho a škandalizujúceho príbehu.
Přibáň však ukazuje aj ďalšie súvislosti kauzy, a to, že výskumná správa z bádania o vlastnej rodine mladého pracovníka pre jeho pracovisko bola s odlišným obsahom ako práca pre časopis. Publikovaním dvoch odlišných verzií rovnakej udalosti sa mladý historik zaradil do rovnakého tábora ako režim, ktorý mal „študovať“. V týždenníku Respekt prekrútili detaily a okolnosti konkrétnej historickej udalosti tým, že ju začlenili do okázalo moralizujúceho príbehu, v ktorom sa z vysokorešpektovaného „hrdinu“ vykľuje „zlosyn“.
Výsledkom celej kauzy nakoniec bolo, že Kundera bol napokon donútený na verejné vyjadrenie, v ktorom prirovnal počínanie časopisu k „atentátu na autora“ s tým, že s celou vecou nemá nič spoločné. Odmietol sa tým nielen poddať tlaku médií, ale aj mladého historika a ich výzve na spoluprácu „v záujme historickej pravdy“.
Mlčanie a odmietanie odpovedať na zoznam otázok časopisu bolo vnímané ako ďalší dôkaz možnej viny a ako dodáva Přibáň, inšpirovaný francúzskou spisovateľkou Yasminou Rezou, presne v súlade s obscénnou logikou sveta hluku, v ktorom je ticho zločinom. Česko-britský právnik atmosféru doby, v ktorej takáto „kauza“ prepukla, nazval postkomunistickou politickou neurózou.
Prorokom sebe samému
Škandál v podstate poukázal na niekoľko charakteristík doby a podobností aj so Slovenskom. Ukazuje dnešnú silu a prácu médií pri vytváraní predstavy o svete, odkrýva politický charakter inštitúcií typu Ústav pre štúdium totalitných režimov, ktoré postupne vznikli vo väčšine bývalých komunistických krajín, a potvrdil viaceré staršie úvahy Milana Kunderu. V podstate už dvadsať rokov pred „aférou“ definoval svoj vzťah k médiám a názor na ich súčasnú podobu vo viacerých esejach a aforizmoch v knihe Umění románu vydanej vo Francúzsku.
V hesle interview opísal vzťah medzi autorom (a my, čo robíme spoločenské vedy, vieme, že je to nielen o spisovateľoch) a novinárom. Prorocky naznačil tri súvislosti ich rozhovoru. „Po prvé: žurnalista vám kladie otázky, ktoré zaujímajú jeho, a nie vás. Po druhé: z vašich odpovedí použije len tie, ktoré sa mu hodia. Po tretie: prevedie ich do svojho slovníka, svojho spôsobu myslenia. Podľa príkladu amerického žurnalizmu sa mu ani neráči, aby vám dal schváliť vety, ktoré vám vsunul do úst. Interview vyjde. Utešujete sa: Bude rýchlo zabudnuté. Omyl! Bude citované. Ani tí najpuntičkárskejší univerzitní bádatelia už nerobia rozdiel medzi tým, čo spisovateľ napísal a podpísal, a tým, čo za neho povedal niekto iný.“ Práve v tomto hesle zo svojej knihy deklaroval aj svoje rozhodnutie z júna 1985. „Už nikdy interview. Okrem dialógov, spoluspísaných so mnou, zaopatrených mojím kopirajtom, všetky výroky, ktoré sú mnou nepodpísané a mne pripisované, nech sú považované za podvrh.“
V tej istej knihe zároveň naznačuje aj problém spolupráce, ku ktorej ho o dvadsať rokov neskôr tak vyzývali médiá vrátane mladého historika z Ústavu pre štúdium totalitných režimov. „Kolaborant: Premenlivé historické situácie odhaľujú rôzne konštantné možnosti človeka a umožňujú ich pomenovať. Slovo kolaborácia nadobudlo v priebehu poslednej vojny proti nacizmu nový zmysel. „Byť dobrovoľne v službách obludnej moci.“ Základný pojem. Ako sa bez neho ľudstvo mohlo zaobísť až do roku 1944? Keď už bolo raz slovo nájdené, uvedomujeme si čím ďalej, tým viac, že ľudská činnosť má charakter kolaborácie? Všetci, čo obdivujú rozhorčenie médií, imbecilný úsmev reklamy, zabudnutie prírody, indiskrétnosť povýšenú na úroveň cnosti, majú byť nazývaní kolaborantmi moderného.“
V súvislosti s ničením ikon, obrazov slávnych a hrdinov, ktoré akoby naznačovali neoddeliteľnosť súčasnej imagológie od bulváru, sa dá nájsť konzistentnosť jeho pohľadu na charakter človeka aj v jednom z raných vystúpení Milana Kunderu, keď v roku 1967 na politicky aj kultúrne prelomovom IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov vo svojom príspevku Nesamozrejmosť národa uvažuje nad vandalstvom:
„Kto je vandal? To vôbec nie je negramotný sedliak, ktorý v návale hnevu podpáli zámok nenávideného statkára. Vandal, ako ho okolo seba vidím, je sociálne zabezpečený, gramotný, spokojný sám so sebou, ktorý sa nemá za čo mstiť. Vandal, to je pyšná obmedzenosť, ktorá sa cíti dobre v sebe samej a je ochotná sa kedykoľvek dovolávať svojich demokratických práv. Táto pyšná obmedzenosť sa domnieva, že k jej neodňateľným právam patrí pretvárať svet k svojmu obrazu, a pretože svet je predovšetkým tá nesmierna mnohosť, čo ju presahuje, upravuje si teda svet k svojmu obrazu tým, že ho ničí. Tak výrastok odrazí v parku soche hlavu, pretože urážlivo presahuje jeho ľudskú mierku a odrazí ju s uspokojením, pretože každé sebapotvrdenie prináša človeku uspokojenie. Ľudia, ktorí žijú len vo svojej bezprostrednej prítomnosti, bez vedomia historickej kontinuity a bez kultúry, sú schopní premeniť svoju vlasť na pustatinu bez histórie, bez pamäti, bez ozvien a bez krásy. Dnešné vandalstvo nemá totiž len policajne postihnuteľné formy. Keď sa predstavitelia občanov alebo kompetentní úradníci uznesú, že socha (alebo zámok, kostol, storočná lipa) je zbytočná a nariadia jej odstránenie, je to len iná forma vandalstva. Nie je zásadný rozdiel medzi legálnym a ilegálnym ničením a nie je ani podstatný rozdiel medzi ničením a zakazovaním.“
Imagológia a diktatúra srdca
Istým druhom proroctva a nevypovedaným vyrovnaním sa so svojím vzťahom k pôvodnej vlasti bol posledný román napísaný v češtine – Nesmrtelnost. Príbeh, ktorý je síce napísaný v rodnom jazyku, však hovorí o nových globálnych výzvach ľudskej existencii, ktoré sa začali práve od roku vydania postupne stále silnejšie udomácňovať aj v bývalých komunistických krajinách. V Nesmrtelnosti popisuje viaceré tienisté stránky Západu, ktoré dnes môžeme otvorene vidieť aj u nás so všetkými dôsledkami. A „kauza“ Kundera bola toho ukážkovým príkladom.
V tomto sa stal kľúčovým pojem imagológia, teda moc obrazov, ktorá nahradila moc ideológie, no je rovnako manipulatívna a ničivá, ako jej predchodkyňa. Spojnicou medzi oboma režimami, v ktorých Milan Kundera žil, je vláda silných emócií a to, čo nazval diktatúrou srdca. Ostrovom v mori sentimentality je preňho umenie a ako spisovateľ vidí vrchol rezistencie voči gýču zhmotnenie umenia v románe.
Kunderovo uvažovanie o gýči je vlastne uvažovaním moderného človeka, teda človeka individualistického, oceňujúceho slobodu ducha, rozumu, a teda možno až krutej komickosti. Kunderov odstup od gýča je jeho cestou ku kultivovaniu irónie a zmyslu pre komickosť. Aj vo svojej definícii irónie naznačuje až podvratnosť tohto základu moderného románu. Román je podľa neho svojou podstatou ironické umenie. Jeho pravda je skrytá, nevyslovená a nevysloviteľná. Ženy, deti a revolucionári nenávidia iróniu, ktorá je poprením všetkých altruistických inštinktov, všetkej viery, všetkej obetavosti, akéhokoľvek činu, nechal povedať Joseph Konrad ruskú revolucionárku vo svojom románe. Irónia dráždi. Nie preto, že by sa vysmievala a útočila, ale preto, lebo nás zbavuje istôt tým, že odhaľuje svet v jeho mnohoznačnosti.
Milan Kundera ani netušil, ako komicky vyznie snaha jeho priaznivcov na Slovensku, ktorí sa okrem výborného a skutočne unikátneho naštudovania jeho divadelnej hry Jakub a jeho pán v Štúdiu L+ S snažili tak dlho preložiť jeho texty do blízkej slovenčiny, až sa im to podarilo pred desiatimi rokmi tak, že v rovnakom čase vyšiel preklad tej istej eseje (alebo jej časti) vo dvoch médiách od rôznych prekladateliek.
Kundera si však sám pre seba vyjasnil pojmy a veľmi dôkladne odlišuje komickosť od tragickosti. Tragickosť totiž tým, že poskytuje krásnu ilúziu ľudskej veľkosti, prináša útechu. Komickosť je však krutejšia. Brutálne odhaľuje bezvýznamnosť života. Milan Kundera predpokladá, že všetky ľudské veci majú svoju komickú stránku, ktorá je v niektorých prípadoch pripustená, uznaná, literárne využívaná, v iných prípadoch zastrená a zatajená. Skutoční géniovia komickosti nie sú tí, ktorí nás najviac rozosmejú, ale tí, ktorí odhaľujú neznámu oblasť komickosti. A sám nám otvoril pohľad na komickosť dejín, či už svojím dielom, alebo svojou „kauzou“.
Dejiny boli podľa neho vždy považované za výlučné územie vážneho. A predsa existuje komickosť dejín. Rovnako ako existuje, čo je veľmi ťažké pripustiť, komickosť sexuality. Cez rôzne úvahy a definície o krásne, irónii, románe, umení, ale aj sexualite sa dostáva k svojej asi najznámejšej a najvďačnejšej téme, k premýšľaniu nad gýčom. Gýč je podľa neho akoby odvrátenou stranou či poprením základného výdobytku osvietenstva – rozumu. „V ríši gýča vládne diktatúra srdca a tam, kde vládne srdce, je neslušné, aby rozum niečo namietal.“
Kolektívny sentiment alebo neuróza?
Milan Kundera je otvorene dedičom osvietenstva s jeho predstavou slobodného jednotlivca. Aj vo svojom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia uplatňuje humanistickú perspektívu a z nej aj hovorí o gýči. Základným princípom jeho fungovania je kolektívne zakrývanie si očí pred človečenstvom. Gýč je podľa Kunderu absolútne popretie existencie hovna, pretože vylučuje zo svojho zorného uhla všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti z morálneho hľadiska esenciálne neprijateľné. Iróniou osudu je, že autor tejto výstižnej definície gýča sa sám stal objektom gýčového mobilizovania sentimentu, ktorý sa riadi rovnakou logikou gýča.
Gýč sa podľa Kunderu netýka len sveta umenia, estetiky. Je spojený so situáciami, keď ľudí do spoločenstva spája spoločná emócia dojatia, tejto kolektívnej sentimentality vylučujúcej akúkoľvek pochybnosť. Ľudia, keď vidia istú situáciu a neuvedomujú si žiadne iné súvislosti tejto situácie, neuvažujú racionálne a nechávajú sa unášať citom, ktorý nemusí byť skutočný. Aj nám srdce, to kolektívne srdce, budované kazateľmi morálky a krajšieho sveta, káže vidieť náš svet ako ovládnutý rezíduami komunizmu.
Kundera spája gýč s ilúziou, že v dojatí splývame s pocitmi všetkých ostatných ľudí. Obaja ukazujú skutočnú tragédiu gýčiara – jeho zúfalú snahu o uznanie inými. Jeho snaha je zúfalá práve preto, lebo ňou zakrýva svoj osobný a autentický zážitok zo skutočnej podoby nejakej veci alebo iného človeka. Strach pred sebou samým, strach pred základným ľudským individualizmom, pred každým osobným názorom a vlastným spôsobom prežívania zážitku, je niečo, čo podporuje gýč. A, naopak, individualizmus názoru, vkusu a svedomia je nepriateľom gýča, lebo narúša bratstvo ľudí, ktorí majú a aj očakávajú rovnaké pocity.
Naopak, krásu Kundera spája napríklad aj s beznádejou. Román objavuje všetky neznáme stránky existencie v podobe krásy. Už na začiatku dejín románu objavili románopisci dobrodružstvo. Vďaka nim nám dobrodružstvo pripadá krásne ako také, vďaka nim po ňom túžime. Kundera to ilustruje na príklade Franza Kafku. Ten opísal situáciu človeka tragicky držaného v pasci. Kafkológovia sa kedysi hodne sporili, či nám ich autor ponecháva nejakú nádej. Nie! Žiadnu nádej! Niečo iné! Aj neznesiteľnú situáciu svojho K. odhaľuje Kafka ako zvláštnu čiernu krásu. A takto Milan Kundera prichádza aj k svojej definícii krásy, ktorá je posledným možným víťazstvom človeka, čo už nemá nádej.
Cez obsiahly oblúk o Kunderovom diele sa môžeme vrátiť k jeho kunderovskému osudu. O čom totiž najviac vypovedá „kauza“, ktorá prepísala pocity z hodnotenia diela Milana Kunderu? Jiří Přibáň kauzu považuje za ukážku spôsobu „vyrovnávania sa s minulosťou“ v postkomunistických krajinách, kde došlo k spolitizovaniu verejnej pamäti a vyvolaniu morálnej paniky prameniacej zo strachu zo spoločnej viny všetkých, ktorí žili v komunizme.
Lustračný proces riadený štátnymi byrokratmi zabránil verejnej diskusii o totalitnej minulosti, jej politickom vplyve a zodpovednosti. Inštrumentálne vyrovnanie sa s minulosťou prostredníctvom legislatívy prispelo k marginalizácii morálnych otázok týkajúcich sa politickej minulosti. Zároveň to viedlo k ich následnému politickému využitiu vo forme, ktorú Přibáň opisuje ako postkomunistickú politickú neurózu. Úlohu v tomto pripisuje aj kvázivedeckým pracoviskám typu Ústav pre štúdium totalitných režimov v Prahe a jeho slovenskej obdoby.
Vyrovnanie sa s minulosťou vždy uľahčuje vytvorenie nových kolektívnych identít pre politické spomienky. Přibáň zdôrazňuje, že úloha ústavu presne zapadá do tejto produkcie kolektívnych spomienok, ktoré majú vytvárať národnú identitu. Jeho historický význam a produkcia informácií manipuluje kolektívnu pamäť ako spôsob sebareflexie sociálnej skupiny, jej histórie a identity. Fakt, že zákonodarcovia považovali za nevyhnutné inštitucionálne zarámcovať kolektívnu pamäť národa takmer dve desaťročia po páde komunistického režimu, podľa neho svedčí o tom, akou dôležitou sa v súčasných politických a ideologických zápasoch stala minulosť a ako sú morálne argumenty konštruované tak, aby zvíťazili prostredníctvom autority verejných orgánov.
Stav, v ktorom politická inštitúcia predstiera, že funguje ako duchovná inštitúcia vnášajúca disciplínu a morálku do kolektívneho tela spoločnosti, podľa Přibáňa naznačuje, že vytvorenie takýchto verejných inštitúcií a predovšetkým ich nárok na legitimitu prameniacu z vedeckého výskumu sú určené na vytváranie špecifického a morálne určitého súboru verejného poznania. Dôležitejšie je poznanie ako pamäť a dôležitejšia je morálka ako právo. Preto má v istom ohľade organizácia ústavu a jej funkcie bližšie k polícii ako k súdom.
Policajná funkcia ústavu sa ukázala aj v prípade Kundera, keď bol spisovateľ škandalizovaný ani nie tak kvôli tomu, čo údajne urobil v roku 1950, ale preto, lebo odmietol komunikovať s pracovníkmi ústavu v roku 2008. Vytváranie verejného poznania totiž nepriznáva žiadne právo na mlčanie, zdôrazňuje na súčasnom imperatíve Přibáň. Tí, ktorí majú na starosti vytváranie verejného poznania, môžu použiť akúkoľvek metódu na získanie chýbajúcich faktov o minulosti vrátane zinscenovanej provokácie podozrivého, tým, že v médiách špekulujú o jeho možnej vine. Hriech mlčania o vlastnom osobnom príbehu je neodpustiteľný pre tých, ktorí hľadajú pravdu a cítia sa oprávnení odhaliť ju zvyšku spoločnosti. Vo svete ovládanom hlukom médií je ticho vždy podozrivé, ak nie až trestné.
Kauza Kundera je podľa Přibáňa dôležitá najmä preto, lebo ukazuje, že keď postkomunistický režim vytvára verejné poznanie o komunistickej minulosti, nemôže pritom eliminovať zásadný diskurzívny konflikt medzi osobnými príbehmi a oficiálnou históriou. Kauza dokázala, že dokonca aj postkomunistické spoločnosti považujú za podozrivých a nedôveryhodných tých jednotlivcov, ktorí si starostlivo chránia svoj súkromný život a osobný príbeh a nie sú ochotní spolupracovať s politickými inštitúciami zriadenými na „objasňovanie a porozumenie komunistickej minulosti“.
Jiří Přibáň uzatvára svoju analýzu „kauzy Kundera“ akoby citovaním samotného Kunderu. „Typicky moderný zápas človeka proti verejnému vstupovaniu do jeho súkromného života, taký extrémny počas komunistického obdobia, teda naďalej pretrváva vo forme postkomunistickej neurotickej kolektívnej pamäti.“ Ak by to nebolo do plaču, bolo by to smiešne. Prinajmenšom to je komické.