Vynikajúci ruský filmár a spisovateľ Vasilij Šukšin napísal v roku 1970 skvostnú poviedku Odkundes, v ktorej ústami svojho typického hrdinu – pripitého Sibírčana s hĺbavou „boľavou dušou“ vyslovil myšlienku: „…človek, to je mimovoľný, nádherný, zúfalý pokus prírody uvedomiť si samu seba. Neúspešný, verte mi…“, lebo v prírode sú aj hemoroidy, aj nevyhnutnosť smrti, ktorú nikdy nepochopíme, teda ani príroda sa nikdy nepochopí.
Ak pripustíme, že v prírode/vesmíre existuje nejaký zámer, plán, logika vývoja, (hoci mne to pripadá ako ľudský konštrukt) a že človek v tom má osobitnú úlohu, poslanie, tak je zrejmé, že v tom zlyhal. Dokonca sa tomu spreneveril, zneužil dôveru, ktorá bola doňho vložená tým, aké jedinečné schopnosti mu boli nadelené.
Princíp nadmernosti, pre humanitu určujúci, väzí v tom, že človek ako jediný tvor vlastne povýšil dosahovanie slasti nad uspokojovanie potrieb. Na to zneužil svoje duševné schopnosti… Človek jednoducho chce ešte viac a lepšie, a to dominantne v uspokojovaní svojich biologických potrieb, nadmernom kvôli slasti. Je to založené takmer výlučne na čerpaní materiálnych, prírodných zdrojov. (Okrem jednej povýšenej biologickej slasti – sexu.)
Z biologických potrieb sa vyvinula mimoriadne škodná špecificky ľudská – slasť z vlastníctva. Čím väčšie – nadmernejšie vlastníctvo, tým väčšia slasť.
„Civilizované“ napchanie brucha
K týmto (pôvodne biologickým) konzumným a devastujúcim slastiam by som zaradil tú najškodlivejšiu – politickú moc, ktorá síce priamo nečerpá prírodné zdroje, ale o to viac nivočí človeka, robí z neho uniformnú súčasť ovládanej masy a oberá ho o individuálnu jedinečnosť a dôstojnosť, čiže o ľudskosť. Aj o jeho duševné kvality, čiže o to, čo ho robí človekom.
Duševné potenciály človeka však neboli zotročené úplne, paralelne sa vyvíjali autonómne, čisto duchovné slastné aktivity, ako samoúčelná komunikácia, myslenie ako úsilie vysvetliť si realitu, ale najmä estetická kreativita, umenie. Často v konfrontácii s vlastníctvom a mocou a ťahajúce za neporovnateľne slabší koniec. Takmer bez účinku na spoločenskú prax a bez zapojenia relevantného množstva ľudí. Pritom práve ony boli vyjadrením jedinečnosti človeka v ríši tvorstva, schopnosťou prírody uvedomiť sa…
Človek bol v priebehu vývoja čoraz zložitejších spoločenských, hospodárskych a bezpečnostných štruktúr nútený vytvárať zodpovedajúce politicko-mocenské inštitúcie, ktoré sú v konečnom dôsledku všetky proti človeku ako jednotlivcovi. Štruktúry a inštitúcie majú diametrálne odlišné záujmy ako človek jednotlivec, ktorý v ich službách – a to sme takmer všetci – zákonite prichádza o svoju integritu. A o svoje životné prostredie, často o mier a o život.
Pri detailnom i komplexnom pohľade na tieto vývojové procesy zisťujeme, že sú podľa nášho chápania na 100 percent zákonité, nevyhnutné a fatálne. A tak budú zrejme aj pokračovať. Len akým smerom a akým tempom? Je ešte reálna možnosť ovplyvniť ich tak, aby si človek ako druh sám nespôsobil či neurýchlil svoj koniec? Ako sa má zariadiť jednotlivec, terajší a budúci, aby bol pripravený na neodvratný zánik civilizácie, raz možno už v dohľadnej budúcnosti? Ako dospieť k tomu koncu čo najmenej tragicky a bolestne?
Nedá sa to nazvať východiskom, ale istú malú šancu vidím v duchovnej obrode človeka. Nejde len o vzdelanie, ale o komplexnú motiváciu človeka ku všestranne etickému správaniu. Experti by mali čo najskôr vyvinúť stratégie založené na masívnom posilnení humanitných vied… Lenže: pri nedávnych iniciatívach na reformovanie školstva nebola o humanitných vedách takmer ani zmienka. Vzdelávanie podľa potrieb trhu, priorita technických smerov, uplatniteľnosť na trhu práce, duálne vzdelávanie… – zase len s cieľovou orientáciou na čo najrafinovanejšie materiálne, telesné slasti, komfort, v podstate na napchanie brucha, ibaže „civilizované“. Zároveň mudrc s vlastnou hlavou vyhlási, že nepotrebujeme tisíc psychológov. Ešte ako potrebujeme!
Einsteinova trýzeň
Čo je ďalej podstatné v tom komplexnom motivovaní človeka: presadzovanie priority étosu vo všetkých ľudských činnostiach, aj v myslení a vo vede, lebo aj odtiaľ sa étos akoby vytratil, až sa naň zabúda. Aj z humanitných vied, nehovoriac o prírodných/exaktných a technických. (Zabudli sme už na Einsteinovu trýzeň pred smrťou z toho, že svojou vedou sa podieľal na vývoji atómovej bomby, písal apely najmocnejším…) Pestovanie pokory, schopnosti introspekcie (Schweitzer z výstavy: „Nešťastie človeka spočíva v tom, že ovládol prírodu skôr ako seba.“), pokojného akceptovania daností života a smrti… Čerpať prednostne z tradičných orientálnych filozofií, ktoré sú viac o človeku a jeho vzťahoch so svetom, než o bohu a ideách, na rozdiel od kresťanstva. Étos a pokora musia byť nerozlučné so zásadou neustupovať zlu.
Človek je jediný tvor schopný uvedomovať si nevyhnutnosť smrti. Duchovne vyspelý človek to prijíma a je s tým vnútorne zmierený. Je fakt, že vyrovnanosť so smrťou výrazne zvyšuje kvalitu života človeka. Podobne by mohlo vedomie a vyrovnanie sa s neodvratnosťou konca civilizácie vykultivovať vyššiu kvalitu jej fungovania. Prítomnosť étosu v jej správaní voči svetu…
Pri súčasnom stave a tendenciách spoločenského vedomia a morálky, nielen u nás – globálne, keď už sa nikto odhora (Putin, Trump, naši) až dole ani len nenamáha predstierať nejakú etiku, či aspoň pravidlá hry, prakticky nie je dôvod ani na opatrný optimizmus. Azda ešte horšie to je v pomeroch spoločenských štruktúr. Ak domyslíme Sikorovu zásadnú víziu, že ak ľudstvo prežije, nebudú ho riadiť strany, znamená to vlastne eliminovať fenomén politickej moci, a to je z kategórie nepredstaviteľného.
Malá šanca
Zúfalecká nádej, že príroda, život má vždy nejaké neznáme rezervy, ale to skôr už nemusí platiť. Veda pokročila tak ďaleko, že nenechala priestor na naivný optimizmus, že "dáko už len bude“. Nebude, lebo nič neostalo nezmapované, neodhadnuté, nesprognózované. Naopak, prichádzajú nepredvídané „rany egyptské“ s reťazovými dôsledkami. Už aktuálne: klimatické zmeny – otepľovanie – dosah na sociálne pomery v Afrike – migrácia na sever v miliónoch…
Čo som hovoril o malej šanci, ktorá by mohla byť už jedine v duchovnej obrode človeka, to sa, samozrejme, týka elity. Tá by sa však mohla rozširovať a najmä zväčšovať svoj vplyv (a zvládnuť aj sociálne kolízie), keby sa aspoň čiastočne uplatnila Sikorova vízia a skutočná elita by sa dostala aspoň bližšie k politickej moci, čo by bola sebazáchovná tendencia ľudstva.
Potom také kultivovanie už nielen jednotlivca a elity, ale do istej miery aj spoločenského vedomia by azda mohlo spôsobiť pozitívny posun v doterajšom arogantnom správaní ľudstva voči svetu a macošskom voči prírode. S možnosťou prerásť do tendencie pribrzdiť, kvalitatívne zmeniť alebo aj čiastočne zvrátiť negatívne procesy.