Začiatky v 70. rokoch
Vzostup nacionalizmu sa začal v 70. rokoch minulého storočia. Britskí konzervatívci boli prvou mainstreamovou stranou Európskeho spoločenstva, ktorá sa uchýlila k agresívnej protiimigračnej a nacionalistickej rétorike počas úspešnej volebnej kampane Margaret Thatcherovej v roku 1979. Thatcherová využila svoj mandát na útočenie na odborové zväzy a na rozsiahlu privatizáciu.
V niektorých škandinávskych krajinách sa objavila nová forma pravicových strán. Búrili sa proti daniam a kriticky sa stavali k sociálnemu štátu. Krátko nato začali používať protiimigračnú rétoriku. Vďaka tomuto obratu rozšírili svoju voličskú základňu smerom k pracujúcim.
Nacionalistická pravica dosiahla väčší prelom v 80. rokoch so vzostupom Slobodnej strany Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ) pod vedením Jörga Haidera v Rakúsku a Národného frontu (Front National) vo Francúzsku. Nasledovali ďalšie strany v Holandsku, Belgicku, Taliansku atď. Ako uvádza francúzsky politológ Pierre Martin, úspešné strany spájali „neoliberalizmus a etnocentrizmus“. Dôraz sa vo volebných kampaniach v západnej Európe kládol predovšetkým na migráciu, nie na ekonomické programy strán. Tieto strany naznačovali, že sociálne zabezpečenie je potrebné obmedziť, aby bolo možné zaistiť konkurencieschopnosť, a sociálne dávky znížiť pre tých, ktorí si to nezaslúžia – pre lenivých, najchudobnejších a cudzincov. Začali presadzovať vylučujúci sociálny štát. Po roku 1989 sa objavili nacionalistické pravicové sily ako súčasť pluralizovaných systémov politických strán v strednej a juhovýchodnej Európe.
Finančná kríza ako akcelerátor
Nacionalistická pravica sa už celkom efektívne etablovala vo viacerých krajinách EÚ, keď členské štáty únie zasiahla v roku 2007 finančná a hospodárska kríza. Kríza odhalila zraniteľnosť neoliberálneho ekonomického poriadku a trhliny v eurozóne a v širšej EÚ. Vo viacerých prípadoch možno objavenie sa a posilnenie nacionalistických pravicových strán dať do súvisu s finančnou krízou a krízovým manažmentom, ktoré boli sprevádzané núdzovými úverovými programami a ktoré preniesli bremeno korekcií jednostranne na krajiny na periférii.
V Nemecku sa objavila nacionalistická Alternatíva pre Nemecko (Alternative für Deutschland, AfD) ako reakcia na úverový program EÚ pre Grécko. Odmietanie úverových programov pre perifériu a prípadné transfery financií do periférnych krajín eurozóny začali zohrávať veľkú úlohu aj v programoch a rétorike ďalších nacionalistických strán v eurozóne – vrátane Slovenska, kde Sloboda a solidarita (SaS) spôsobila v súvislosti s touto témou pád koaličnej vlády.
V Taliansku a vo Francúzsku sa o eure čoraz viac diskutovalo ako o jednej z príčin štrukturálnych ekonomických problémov a deindustrializácie. Tak talianska Liga Severu, ako aj francúzsky Národný front si už pred krízou začali osvojovať niektoré prvky heterodoxnej, národno-konzervatívnej hospodárskej politiky a výraznejšie sa týmto smerom pohli po roku 2008. V strednej a vo východnej Európe sa bývalé mainstreamové pravicové strany ako Fidesz v Maďarsku či Právo a spravodlivosť (PiS) v Poľsku posunuli viac doprava a osvojili si hospodársku politiku so silnejším národno-konzervatívnym akcentom a s presadzovaním domácich podnikateľských skupín.
V Maďarsku bolo volebné víťazstvo Fideszu čiastočne politickou reakciou na škandály, hlbokú krízu v rokoch 2008 / 2009 a krízový manažment sociálno-liberálnej vlády vedený Medzinárodným menovým fondom. PiS v Poľsku využilo vo svojej volebnej kampani v roku 2015 nespokojnosť so sociálnou nerovnováhou – napr. neistými pracovnými zmluvami – a obrovské regionálne rozdiely. Kríza a krízový manažment EÚ viedli v členských krajinách strednej a juhovýchodnej Európy ku skeptickejšiemu pohľadu na EÚ. V niektorých krajinách periférie, najmä na juhovýchode (napr. Grécko a Bulharsko) a v strednej Európe (napr. Slovensko a Maďarsko) sa otvorene fašistické strany od čias krízy výrazne posilnili.
Krízový manažment v EÚ sa začal vo zvýšenej miere zameriavať na úniu a krajiny mimo eurozóny, ako je Veľká Británia a Poľsko, sa z inštitucionálneho hľadiska dostávali čoraz viac na vedľajšiu koľaj. Práve to bol jeden z faktorov rozhodnutia o brexite. Nacionalistické pravicové sily výrazne posilnili svoje pozície už v dôsledku finančnej krízy a pred príchodom zvýšeného počtu utečencov z vojnou zmietaných oblastí Blízkeho východu.
Medzi liberálnymi intelektuálmi, akým je Ivan Chrastev, možno badať tendenciu pripisovať súčasnú krízu EÚ a zrýchľujúci sa vzostup nacionalistickej pravice príchodu utečencov a v širšom rámci tzv. migračnej kríze. Je pravdou, že príchod utečencov bol ďalším popudom pre nacionalistické sily, najmä pre krajnú pravicu. Nárast ich popularity sa však začal už predtým a má oveľa zložitejšie príčiny.
Mapovanie nacionalistickej pravice
Nacionalistická pravica za uplynulé roky nielenže rástla, ale stala sa aj rôznorodejšou. Identifikovať možno tri druhy postojov: neoliberálny, národno-konzervatívny a fašistický.
Na severozápade EÚ – v krajinách priemyselného jadra okolo Nemecka, Škandinávie a Veľkej Británie – prevažuje neoliberálny typ nacionalizmu. V týchto krajinách ide neoliberálnym nacionalistom o radikalizáciu neoliberálnych politík. Obmedzili inštitucionálny vplyv odborových zväzov, zreformovali dane v prospech podnikateľov a (vyššej) strednej triedy a znížili sociálne dávky. Koalícia ÖVP / FPÖ a donedávna aj belgická vláda so silnou prítomnosťou Novej flámskej aliancie (N-VA) sú toho jasným príkladom. Tieto politiky boli v súlade s požiadavkami podnikateľských združení a s exportne orientovaným, neomerkantilistickým modelom rastu.
Nacionalistická pravica v EÚ nie je jednotnou silou.
S cieľom osloviť širší elektorát aj mimo strednej triedy nacionalistická pravica vsadila svoju neoliberálnu agendu do nacionalistického rámca zacieleného na rôzne sociálne skupiny. Požiadavky na obmedzenie výdavkov EÚ a odmietnutie tzv. „transferovej únie“ v rámci eurozóny sú zamerané na strednú triedu. Nemeckí, rakúski či fínski daňoví poplatníci by nemali platiť za chudobnejšie regióny. Požiadavky na vylučujúci sociálny štát sú adresované nižšej strednej triede a pracujúcim. Rakúska vláda už prijala v tomto smere niekoľko opatrení, ktoré majú dosah na migrantov z EÚ, utečencov a mnohodetné rodiny. Pôvodným obhajcom vylučujúceho sociálneho štátu bola krajná pravica, tieto požiadavky si však osvojili aj niektoré mainstreamové strany, najmä kresťanskí demokrati.
Nacionalistickí neoliberáli v strednej Európe ako ODS či SaS sú v neoliberálnom koncipovaní hospodárskej a sociálnej politiky ešte radikálnejší. Ich ekonomický nacionalizmus nadobúda podobu presadzovania viac právomocí na národnej úrovni, aby bolo možné ponúknuť nižšie dane a nižšie štandardy pre nadnárodné korporácie. Toto je paradoxná forma ekonomického nacionalizmu v ekonomickom modeli založenom na priamych zahraničných investíciách. Ich postoje voči migrácii sa obmedzujú na migráciu z krajín mimo EÚ.
V krajinách visegrádskej štvorky strany ako Fidesz či PiS pracujú s modelom, ktorý sa vyznačuje viac národno-konzervatívnymi prvkami. Do národno-konzervatívnej rodiny patrí aj SNS, ktorá však má menej jasný programový profil. Fidesz a PiS obhajujú národno-konzervatívnu víziu štátu. Obe strany rozšírili pôsobnosť svojich kádrov na štát. Volebné víťazstvá interpretovali ako silné národné mandáty, ktoré by im umožnili oslabiť rozdelenie moci. Drasticky obmedzili nezávislosť súdnej moci a zamýšľali rozšíriť svoj vplyv na médiá, kultúrne inštitúcie či mimovládne organizácie. Budovanie štátu ovládaného politickými stranami zašlo v Maďarsku ďalej ako v Poľsku.
Hlavným cieľom politík Fideszu aj PiS bolo posilniť domáce podnikateľské skupiny, najmä v bankovom sektore. Fidesz vytvoril skupinu podnikateľov s úzkym napojením na vládnu stranu, pričom tieto snahy vymedzil najmä na sektor stavebníctva a služieb. V oblasti exportnej výroby aj naďalej poskytuje štedré stimuly priamym zahraničným investorom. Ekonomický nacionalizmus Fideszu je tak selektívny, ako zdôrazňuje maďarský sociológ András Tóth. V oblasti hospodárskej a sociálnej politiky Fidesz presadzuje národno-konzervatívne opatrenia v prospech domácich podnikateľov a vyššej strednej triedy v odvetviach ako bankovníctvo, na druhej strane však realizuje radikálne neoliberálne opatrenia v prospech podnikateľského sektora a trestajúce nižšiu strednú triedu, pracujúcich a najmä chudobných.
Prepojenia medzi domácimi podnikateľmi a PiS sú voľnejšie. Diagnóza poľskej pozície v medzinárodnej deľbe práce je skôr kritická. Vláda PiS má väčšie ambície ako Fidesz pri posilňovaní technologickej základne poľskej ekonomiky. Jej sociálne politiky sú viac inkluzívne. V hospodárskej a sociálnej stratégii Fideszu a PiS je tak niekoľko dôležitých rozdielov. Obe strany však vnímajú fondy EÚ ako podstatné pre ich rastovú stratégiu.
Postupne deindustrializované krajiny jadra Taliansko a Francúzsko, ktoré sa pomaly posúvajú na okraj, sú ďalším regiónom, kde si národno-konzervatívne strany posilnili svoje pozície. Ako reakciu na tento hospodársky trend Národný front, nedávno premenovaný na Národné zhromaždenie (Rassemblement National), a talianska Liga začlenili do svojich ekonomických programov čoraz viac národno-konzervatívnych prvkov, ktoré sú zamerané na menších domácich podnikateľov a strednú triedu.
Po vypuknutí krízy eurozóny viedli kampaň proti euru, ich pozície sú však od istého času menej jednoznačné. Národné zhromaždenie je priekopníkom v presadzovaní vylučujúcich sociálnych politík – „préférence nationale“. Liga zamerala svoju stratégiu v koaličnej vláde na kampaň proti utečencom. V severozápadných krajinách jadra EÚ sa tak migrácia stala stredobodom stratégií Národného zhromaždenia aj Ligy.
Zlomové línie
Nacionalistická pravica v EÚ nie je jednotnou silou. Zoskupuje sily od umiernenejšej nacionalistickej pravice po extrémnu pravicu. Nacionalistická pravica je jednotná vo výzvach na viac právomocí pre národné štáty, militarizáciu zahraničnej politiky a v mimoriadne reštriktívnom postoji voči utečencom a migrácii z krajín mimo EÚ. V iných témach je rozdelená na jadro a perifériu.
V krajinách jadra nacionalistické strany presadzujú reštriktívne financovanie periférie zo strany EÚ. V krajinách periférie považujú tieto strany financovanie za podstatné pre súdržnosť únie a pre svoje modely rastu. Nacionalistické pravicové strany v jadre presadzujú vylučujúci sociálny štát. Niektoré z ich navrhovaných opatrení sa zameriavajú aj na migrantov z EÚ. Nacionalistické strany na periférii zas odmietajú diskrimináciu migrantov zo „svojich“ krajín. Vzhľadom na tieto rozpory nacionalistické pravicové strany vytvorili v Európskom parlamente niekoľko skupín. Šéf Ligy Matteo Salvini sa v súčasnosti usiluje vytvoriť jednotnejšiu európsku alianciu nacionalistickej pravice.
Výskumy verejnej mienky naznačujú, že tvrdšie nacionalistické sily budú vo voľbách do Európskeho parlamentu silnejšie. Posilnená krajná pravica bude mať nepochybne za následok to, že bude v únii klásť väčší dôraz na antisociálne politiky, na prístup založený na vylučujúcich opatreniach a na jej militarizáciu.