Myšlienky vzdialených básnikov bývajú rovnaké

07.06.2019 06:00

Beží rok tridsiateho výročia nežnej revolúcie, nuž nečudo, že sa mi vynárajú spomienky nielen na november, ale napríklad aj spomienka na konferenciu Slovenských pohľadov, ktorá sa konala v Budmericiach 16. mája 1989 a vystúpil som na nej s textom Na tabuizovanú tému.

Ľubomir Feldek
Ľubomir Feldek Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Na konferencii sa zúčastnil aj Miroslav Válek (vtedy už predseda federálneho Československého zväzu spisovateľov), ktorý komentoval môj prejav bonmotom: „Začal si U dvou koček a skončíš U dvoch levov.“ Aj redakcia Slovenských pohľadov mi hneď tam povedala, že moje vystúpenie sa im asi nepodarí uverejniť. Zareagoval som na to tak, že som sadol do auta a previezol som ten text do Budapešti. Tam som ho zveril do rúk svojej priateľke a prekladateľke Kláre Körtvélyessyovej a jej zásluhou vyšiel už hneď v najbližšom, 12. čísle časopisu Hitel (7. júna 1989) pod názvom Gondolatok egy tabu-témára a ako súčasť toho textu vyšla aj z môjho slovenského prebásnenia do maďarčiny prebásnená Jevtušenkova báseň Tankok a Prágai utcán.

Takýmto zvláštnym spôsobom bola po dvadsiatich rokoch po prvý raz publikovaná na území, ktoré ovládal Sovietsky zväz – a stalo sa to len pár týždňov po tom, čo nechýbalo veľa a Jevtušenko by bol už vtedy po prvý raz zavítal do Bratislavy. Zúčastnil sa totiž v Prahe na vernisáži výstavy svojich fotografií v Staromestskej radnici a stretol sa so svojimi čitateľmi vo vtedajšom Dome sovietskej vedy a kultúry. Bolo to 4. apríla – a 5. apríla sa chystal navštíviť aj Slovensko, kde (ako sa vyjadril vo svojom pražskom vystúpení) mu pred rokom (teda roku 1988) vyšla „najkrajšia kniha v živote“. (Hovoril o knihe Len aby z toho niečo nebolo, a to ešte netušil, že roku 1987 vyšla v Bratislave kniha Aktívne svedomie, v ktorej bola zastúpená aj jeho poézia a ktorú zhabala Štátna bezpečnosť.) Cestu do Bratislavy mu však vtedy (vraj) prekazil obličkový záchvat.

Napriek tomu sa jeho bratislavská návšteva v metaforickom zmysle slova uskutočnila. Môj priateľ Milan Tokár urobil totiž na moje požiadanie s Jevgenijom Jevtušenkom interview v pražskej vinárni U dvou koček a to interview som potom predniesol v rámci svojho vystúpenia na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989. Ak sa nemýlim, Slovenské pohľady neuverejnili môj text ani po nežnej revolúcii. No nevyčítam im to. Ak slovenskí čitatelia až dodnes tento text nepoznajú, je na vine aj moja vlastná roztržitosť.

Na tabuizovanú tému

Prejav na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989 v Budmeri­ciach.

Skrytou chrbticou tvorby každého spisovateľa, čo ako by chcel byť tematicky alebo formálne výlučný, len abstraktný alebo len intímny, je to, čo sa stalo za jeho života s národom a spoločenstvom, v ktorom žije. Aj keby sme pripustili, že môže mať vlastnosti alebo dôvody, oprávňujúce ho nevyjadriť sa ku všetkému hneď za horúca – právo spisovateľa vynechávať vo svojej tvorbe čo len jeden dôležitý stavec onej chrbtice nie je časovo neobmedzené. Vždy len dočasne totiž dokážu ostatné stavce suplovať neprítomnosť chýbajúceho – no napokon sa nekompletná chrbtica zrúti a od ulievajúceho sa spisovateľa sa národ odvráti.

Takýmto vynechaným stavcom, ktorý hrozí zrútením dokonca celej stavbe nášho literárneho diania za posledných dvadsať rokov, je 21. august 1968.

Nie že by sme na 21. august 1968 nereagovali v tej chvíli, keď nás ten zážitok zasiahol. Milióny ľudí, keď nie inak, tak svojím podpisom vyjadrili vtedy, čo cítili – a kto bol básnikom, napísal báseň.

Lenže tie básne – tak ako tie podpisy – to boli deti tej chvíle.

A potom prišlo dlhých dvadsať rokov, keď sa táto téma stala dôkladne zabetónovaným tabu. V tlači sa nemohlo objaviť ani slovo, ktoré by odporovalo oficiálnej verzii o kontrarevolúcii a internacionálnej pomoci. Dokonca ani slovo dubček s malým "d“ sa nesmelo používať.

Ani sám Dubček sa nemal ako vyjadriť k obvineniam, ktoré sa za tých dvadsať rokov naňho navalili – iba ak prekročil platformu socialistických masmédií, a tým sa, pravdaže, vystavil ďalším obvineniam zo zrady a prechodu na antisocialistické pozície. Až nedávno, po prvý raz po dvadsiatich rokoch, došlo k prelomovej udalosti a Dubček mohol prehovoriť na socialistickej pôde – na pôde maďarskej televízie.

A pritom to, čo nazývam prelomovou udalosťou, by vlastne v období demokratizácie malo byť už aj u nás úplnou samozrejmosťou. Zdá sa však, že má naozaj pravdu Gorbačov, keď hovorí, že demokraciu sa všetci ešte len musíme učiť. Učme sa teda – a hovorme verejne o všetkom, aj keď nám nikto zatiaľ nedal povolenie o všetkom verejne hovoriť. Lebo k demokracii medziiným patrí aj to, aby človek takéto povolenie ani nepotreboval.

21. august 1968 sa stal a dodnes je traumou nielen pre nás – ale aj pre sovietsku spoločnosť a sovietsku literatúru. Aj pre ňu je to tabuizovaná téma, vynechaný stavec chrbtice, aj sovietski spisovatelia si uvedomujú, že prehovoriť na túto tému je podmienkou ich vlastného literárneho zdravia.

Obdobie glasnosti nám postupne otvára aj výhľady do „trinástych komnát“ sovietskych spisovateľov, a tak sa čoraz častejšie presvedčujeme, že nejeden z nich, keď to nešlo inak, tak aspoň v rukopise dal najavo svoj postoj k tomu, čo sa stalo 21. augusta 1968.

Vlani som napríklad prekladal báseň z pozostalosti Vladimíra Vysockého Ja nikagda ne veril v miraži – medzitým báseň vyšla v časopise Ogoňok a aj môj preklad bol publikovaný v časopise Sovětská literatura. V básni je takéto štvorveršie:

No hoci pri lumpoch som zvieral päsť,

nelíšil som sa od nich ani málo.

Veď zabolieť ma mala Budapešť

a pre Prahu mi srdce puknúť malo.

S podobným postojom som sa odvtedy stretol aj v rukopisnej tvorbe ďalších básnikov, a medzi nimi pravdaže aj u Jevtušenka.

O tom, že Jevtušenko poslal v auguste 1968 protestný telegram, sa vedelo – potvrdil to nedávno aj on sám v interview, ktoré sme mali možnosť čítať v časopise Stern.

V prvom aprílovom týždni tohto roku navštívil Jevtušenko znova, po dvadsiatich piatich rokoch, aj našu krajinu, bohužiaľ len Prahu, v Bratislave sme ho 5. apríla čakali márne – návštevu u nás mu prekazil obličkový záchvat. Aj tak sme však boli zvedaví, čo Jevtušenko v Prahe k svojmu telegramu dnes dodá.

Samozrejme, aj keď Jevtušenko prichádzal odtiaľ, kde motory glasnosti bežia na vyššie obrátky než u nás, bolo by nedôstojné očakávať od neho, že povie za nás, čo sme povinní povedať si sami za seba. Nedôstojné – a nesprávne. K prestavbe predsa patrí aj to, že sa revolúcia už nevyváža.

Čo však Jevtušenko predsa len pokladal za potrebné povedať k tejto veci za seba, to v Prahe povedať nezabudol. Ako to zachytáva aj stenografický záznam jeho vystúpení – jednak na otvorení výstavy vlastných fotografií, ktorá bola hlavným dôvodom jeho návštevy, a jednak na literárnom večierku v Dome sovietskej vedy a kultúry – Jevtušenko v diskusii s publikom napríklad potvrdil, že okrem spomínaného telegramu napísal aj báseň Tanky idú po Prahe, ktorá dodnes patrí k jeho „najmilším deťom“. A v užšom kruhu, na posedení po večierku, neváhal porozprávať ani o okolnostiach vzniku tej básne. Iste uvítate, ak vám prečítam záznam toho rozprávania, ako ho 4. apríla 1989 v pražskej pivárni U dvou koček urobil Milan Tokár. Pre poriadok vopred poznamenávam, že na otázku, či súhlasí s publikovaním, odpovedal Jevtušenko: „Robte si s tým, čo chcete.“

Jevgenij Jevtušenko, záznam rozprávania v pražskej pivárni U dvou koček 4. apríla 1989:

Začiatkom augusta som bol u Šostakoviča a odohral sa medzi nami asi takýto rozhovor:

Jevgenik Jevtušenko: Dmitrij Dmitrijevič, prečo vy, taký geniálny skladateľ, komponujete všelijaké oslavné ódy, gratulácie, zdravice, a pod.?

Dmitrij Šostakovič: Zlomili ma. Slová nie sú dôležité, dôležitá je hudba. A v hudbe nikdy neklamem.

J. J.: Ale veď dávate príklad amorálnosti mládeži! Ak robí niečo také génius…

D. Š.: Opakujem, že som zlomený. Pozrite, tu mám list sovietskej inteligencie, v ktorom sa príkro odsudzuje konanie československej inteligencie…

J. J.: Vy to podpíšete?!

D. Š.: A čo mám robiť? Je mi to fuk. Som prvý tajomník Zväzu hudobných skladateľov RSFSR…

J. J.: Dmitrij Dmitrijevič, nepodpisujte to! Veď písmená sa môžu premeniť na naše tanky!

Šostakovič sa vzdialil, po chvíli sa vrátil a začal piť.

J. J.: Kde je ten list?

D. Š. Nepodpísal som ho.

Neviem, čo sa stalo skutočne, či ho roztrhal, či ho skutočne nepodpísal… Musím sa priznať, že ja som vtedy neveril v možnosť násilného, vojenského zásahu v Československu.

V druhej polovici augusta 1968 som trávil so ženou dovolenku v Koktebele. Večer 20. augusta sme (Aksionov, Balter, Gladilin a ja) oslavovali Aksionovove narodeniny. Všetky naše rozhovory sa týkali Československa. Lámali sme si hlavu, aký môže byť ďalší vývin.

Ako najortodoxnejší socialista som ustavične opakoval, že vojenský zásah je vylúčený. Aksionov predpovedal, že ta pošleme naše tanky. Balter poznamenal, že kým hovoríme, naše tanky sú už možno tam.

Ráno 21. augusta Aksionov prišiel ku mne. Po včerajšku nás boleli hlavy, nuž sme sa pobrali na pivo. Na ulici sme stretli ukrajinského spisovateľa Šeremeta s tranzistorákom. „Počuli ste, chlapci? Naše tanky sú v Československu! Toľké roky sme ich kŕmili, a oni… Už dávno bolo načase urobiť to!“ V hrôze sme počúvali jeho rádio. Obaja sme stratili reč.

V jedálni sme si kúpili vodku (vtedy ju tam ešte predávali), naliali sme si ju do pollitrov. Bola horúčava, mlčali sme ako zarezaní a pili sme vodku. Aksionov sa rýchlo pripil. Po chvíli sme sa obaja rozplakali. Pili sme vodku a plakali sme. Ľudia v šóre s údivom pozerali na nás. Aksionova to onedlho rozčúlilo. Podišiel k ľuďom a zreval: „Viete, čo sa stalo?“ Mlčanie. „Naše tanky vošli do Prahy!“ Mlčanie. „Ste úbohí otroci. Zajtra začnú zatvárať vás!“

Viedol som ho domov, cestou vystrájal, vrhal sa na ľudí. Uložil som ho spať. Počúval som rozhlas. Podarilo sa mi vyladiť Prahu. Zrazu sa ozval Zikmundov hlas: „Žeňa Jevtušenko, počúvaj ma… Žeňa, pomôž nám, vyjadri sa…“ Hlas sa odmlčal.

Šiel som za vtedajšou ženou Gaľou. „Idem poslať telegram vláde.“ – „Vieš, čo z toho môže byť?“ – „Viem.“ – „Nuž choď, ak ťa zabasnú, pôjdem sedieť aj ja…“

Poslal som z pošty dva telegramy – veľvyslanectvu ČSSR v Moskve o podpore a solidarite, Brežnevovi protest. Dievčina za oblôčikom len vzdychala: „Ach, čo sa to len deje, čo sa deje…“ A telegramy prijala a odoslala.

Aksionov mi doma vyčítal: „Načo si im poslal telegram? Prečo si sa ponížil rozhovorom s tými ľuďmi?“ Namietol som: „Urobil som to z egoizmu. Chcem sa cítiť ako človek.“

Na druhý deň prišla uplakaná dievčina z pošty, že ju vyhnali z roboty, lebo prijala moje telegramy. Odišiel som do Feodosie, šiel som na KGB a žiadal som, aby ma prijal náčelník. Nechali ma štyri hodiny čakať. Keď som pohrozil, že ak ma neprijme, odletím do Moskvy a usporiadam tlačovku, prijal ma a obvinil ma, že dievča prepustili kvôli mne. Vyhrážal som sa mu všetkým možným. Na druhý deň dievčina pracovala.

23. augusta som napísal báseň Tanky idú po Prahe. U nás nikdy nevyšla, recitoval som ju x-krát priateľom, na rôznych vystúpeniach a koncertoch… Vyšla v anglickom preklade – bez štyroch veršov (o Manilovovi, Nozdriovovi a človeku v puzdre). Potom nám odmietli predĺžiť pobyt v Koktebeli. Vrátili sme sa do Moskvy, sedeli sme doma a pálili sme niektoré knihy, časopisy a papiere – čakali sme domovú prehliadku. Nič také sa nestalo…

A keď poznáme toto rozprávanie, patrí sa, aby sme poznali aj báseň, začínajúcu sa v ruštine takto:

Tanki idut po Prage

v zakatnoj krovi rassveta.

Tanki idut po pravde,

kotoraja ne gazeta.

Ale ja vám ju radšej prečítam celú, vo svojom preklade:

Jevgenij Jevtušenko

Tanky idú po Prahe

Hľa, tanky idú po Prahe –

krvavé ráno černie práve.

Hľa, tanky idú po pravde –

nie novinovej, ale pravej.

Hľa, tanky idú po nadšení,

čo vykročilo z tupej schémy!

Hľa, tanky idú po vojakoch,

sediacich vo vnútri tých tankov.

Bože môj, ako sa mi hnusia!

Bože môj, aký pád, zas nový!

Tanky – po tele Jána Husa,

po Petöfim aj Puškinovi.

Hľa, korbáč motorizovaný –

kto právo mal ním ťať tak ostro?

Naivný Manilov – už v dlani

hrdielce tvoje zovrel Nozdriov.

Chrapúnstvo korene má v strachu.

Pogromistické chriapy – tu ste!

Nič, len strach – zmiešanina prachu

Nozdriova a človeka v puzdre.

Svedomie, česť ste pošliapali!

Tak ako netvor nenažraný

to strach sa v puzdrách tankov valí

a pancier chrapúnstva ho chráni.

Aj po kryptách, aj po tých v lone,

čo ešte narodia sa asi –

ružence úradníckych sponiek

zmenené na tankové pásy!

Som nepriateľom Ruska vari?

vari som v detstve nebol šťastný,

pchajúc nos v usoplenej tvári

do milovaných tankov vlasti?

Ako žiť, keď mi vieru berú,

keď ako hoblíky tam v Prahe

tanky idú aj cez tú vieru,

že sú to ony. V detstve drahé.

Kým nie som na poslednom súde,

obrátiť sa chcem na potomstvo,

bez ohľadu, čo so mnou bude,

s jedinou jednou svojou prosbou.

Nech bez náreku, s úctou k pravde,

dajú mi na hrob nápis taký

„Tu leží ruský básnik. V Prahe

zadlávili ho ruské tanky.“ .

23. augusta 1968. Koktebeľ.

Keď som túto báseň prekladal, nemohol som si nespomenúť na vlastnú báseň Hodiny milosrdných bratov, ktorú v decembrovom čísle ročníka 1968 ešte stihli aj uverejniť Slovenské pohľady. Písal som tú báseň v tých istých chvíľach ako Jevtušenko svoju a začínala sa rovnakou myšlienkou ako Jevtušenkova:

Šli zabiť pravdu – bola naším vzduchom.

Zaťali – len krv detí vystrekla…

Myšlienky básnikov – i tisíce kilometrov vzdialených – bývajú rovnaké.

Nečudo, že aj dnešné Jevtušenkove myšlienky korešpondujú s našimi.

Jevtušenko napríklad na svojom pražskom vystúpení povedal medziiným aj toto: „Stagnácia nepriniesla také kruté a vyzývavé procesy, končiace sa na popravisku, ako to bolo v stalinskej epoche – ale tiché hrdúsenie ľudí pod bránami bolo normálne. A to nie je pre literatúru o nič menej nebezpečné. Aj tak sa však domnievam, že literatúra, najmä tá jej časť, ktorá tvorí jej výkvet, odolala a nepodľahla stagnačnému bahnu, aj keď to často bolo veľmi ťažké.“

Ešte vždy je to dosť ťažké.

Myslím si však, že ani výkvetu našej literatúry neostáva nič iné – len si splniť svoju povinnosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľubomír Feldek #17. november 1989 #revolúcia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku