To ľahučké meno Puškin

„Tu Puškin spočíva, básnik, čo vládol peru / v láskach a leňošstve voľne si nažíval / nestrúhal dobrotu, a predsa namojveru / ju na dne v srdci mal.“ Alexander Sergejevič Puškin, jeden z najväčších zjavov svetovej poézie, sa narodil pred 220 rokmi, 6. júna 1799.

10.06.2019 06:00
debata (1)
Vasilij Tropinin: Portrét A. Puškina, r. 1827. Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA / MOSKOVSKÁ TRETIAKOVSKÁ GALÉRIA
A. S. Puškin Vasilij Tropinin: Portrét A. Puškina, r. 1827.

Puškin bol majster autoportrétov a epitafov, za život si ich napísal niekoľko. Asi v žiadnom sa mu nepodarilo zakryť prenikavo smutné vedomie o vlastnej výnimočnosti – smutné, pretože mu ľahší život neprinieslo. Zato však natoľko prenikavo sarkastické, že to, čo by filistri všetkých čias považovali za obyčajnú samoľúbosť a aroganciu, premenil na jasnozrivú múdrosť. Pravdaže, za jasnozrivú múdrosť ešte dav nikdy nikoho za života nepochválil, a Puškinovi sa za jeho prenikavé spoločenské satiry – podobne ako antickej Kasandre – dostávalo skôr nenávisti a zosmiešňovania.

Vždy bude platiť pravda trpká,
v tom jednom nezmení sa svet,
učených kopa, múdrych hŕbka,
známych jak maku, druha niet.
(1818)

Alebo presnejšie, závisti. Jej príčinu možno vytušiť i v záhlaví uvedenom epitafe, ktorý napísal v roku 1815 ako šestnásťročný. Podivuhodne prostým spôsobom sa v ňom dá čítať konflikt princípov, ktoré v sebe ako v človeku a v sebe ako v básnikovi dokonalo spojil: hedonizmus a zároveň neochvejnú túžbu po spravodlivom svete, ktorá sa nikdy nedá oddeliť od hlboko prežívanej tragiky poznania, že každý si spáli krídla, keď vyletí privysoko. Každé slovo jeho básní a poém muselo pôsobiť ako provokácia, ako nastavené zrkadlo horenosom, ako výsmech zbabelosti vzoprieť sa pokryteckým pravidlám, ale aj zbabelosti mať rád život s pôžitkami, ktoré ponúka. Nenávisť, ktorú si tou odvahou vyslúžil, bola veľká, skade sa však berie láska, ktorá Puškina zmenila na symbol poézie ako takej? Slovami to pomenoval Alexander Blok:
„Naša pamäť od útleho detstva opatruje jedno veselé meno. Toto meno, jeho zvuk napĺňa mnohé dni nášho života. Pochmúrne sú mená cisárov, vojvodcov, vynálezcov vražedných nástrojov, mučiteľov a mučeníkov života. Ale vedľa nich to ľahké meno: Puškin.“

Aj žiť sa náhli, aj cítiť ponáhľa

V Puškinovom dome v Petrohrade môže návštevník pobudnúť aj v izbe, kde básnik po legendárnom súboji s Georgeom D'Anthèsom zomrel. Stojac nad posmrtnou maskou a odstrihnutými kučerami brčkavých vlasov človek počúva príbeh jeho života a zdá sa mu, že Puškin žije. Sprievodkyňa vkladá do svojho výkladu toľko lásky, toľko osobnej zanietenosti a toľko odovzdanosti, že by sa zdalo, že hrdina nemal žiadnej ľudskej chyby – hoci sa k všetkým hrdo hlásil – ba že priam žije. No kanéšno, što on živ, začudovane odvetí pani na túto trochu štipľavú poznámku. Žarty sa tu končia, vstupuje sa do mystéria.

O význame Puškinovej osobnosti veľa hovorí tento pátos, s akým milióny jeho obdivovateľov v Rusku rozprávajú o svojom básnikovi a s akým deklamujú jeho verše. Pri tej príležitosti som si spomenula na konštatovanie Milana Rúfusa, že v nijakej krajine na svete sa nenájde básnik, ktorého by generácie a generácie čítali tak ako Puškina.

Ruský historik, spisovateľ a diplomat Vladimir Fedorovskij, žijúci vo Francúzsku, zhrnul túto posvätnosť básnika jeho prvoradým postavením v spoločnosti, kde musí každý žiť a čerpať silu z osobného duchovného života, pretože vývoj spoločnosti sa zákonite musí vyvíjať tragicky. Najmä ak hovoríme o spoločnosti ruskej, ktorej morálne, intelektuálne aj politické piliere vždy tvorili silní jednotlivci.

Na rozdiel od východných sklonov k mystike je, slovami Fedorovského, západný človek veľmi racionálny, karteziánsky, a poézia má v jeho svete len druhoradý význam. Zato v Rusku sa verše čítali na štadiónoch pred vari celým národom, davom stoviek tisíc ľudí, a často proti tomu nezmohla nič ani tá najbrachiálnejšia politická moc. No predsa, do davu sa dá strieľať aj sonetom:

Básnik, ty radšej vyvaruj sa hlučnej priazne.
Nadšené pochvaly stratia sa ako dym.
Hlupák ťa odsúdi a dav sa smiať vie strašne,
no ty len zatni sa, stoj hrdo tvárou k nim.

Si kráľ, ži sám. Choď vlastnou cestou svojej básne,
kam ťahá ťa tvoj duch, ta k diaľkam slobodným,
kreš dielo do tvaru s nadšením robotným,
odmenu nežiadaj. Veď máš ju v sebe vlastne.

Ty sám si jediný, aj odvolací súd;
na prísnosť ku sebe musel si privyknúť.
Si s dielom spokojný? Je to tvoj vrchol? Trosky?

Si spokojný? Nuž teda nech dav brýzga naň,
oltár ti opľúva, zhasiť chce ohňa plam
a v detskej svojvôli kope ti do trojnožky. (1830)

Soľ zeme

Opozíciu voči cárovi vždy tvorili intelektuáli, básnici, spisovatelia, umelci, oni boli tí, ktorí vyjadrovali pravdu, aká skutočne bola. Ani moc štátu, ani najlepší vedci to nedokážu pomenovať, ale umelci môžu vystihnúť absolútnu pravdu, takú, akú môže obsiahnuť jedine umenie, pretože ako jediné presahuje život. Školometské výklady často ľudí vedú k chápaniu básnikov a umelcov ako morálnych autorít, ktoré majú povinnosť zaplavovať svet páčivými obrázkami a dobre znejúcimi návodmi na život, ale medzi morálkou a umením neexistuje žiadne znamienko rovnosti.

Poézia nemôže splývať ani s vedou, ani s morálkou, pretože v umení nemôže ísť o stvárnenie krásnej veci, ale o krásne stvárnenie akejkoľvek veci, ako v storočí pred Puškinom formuloval Immanuel Kant. Pravdivosť, aj keby ňou malo byť peklo, ale peklo krásne, povýšené túžbou po hľadaní radosti v ňom. Alexander Puškin nemal, vychádzajúc zo svojho pôvodu, vonkoncom žiadny osobný dôvod meniť stav vecí.

Väčšina jeho vrstovníkov zo šľachtických rodín, z akej bol on sám, prijala pohodlie vopred predurčeného života, akceptujúc oficiálnu morálku aj pokrytectvo z nej vyplývajúce. Puškin zo satirizovania tejto neúprimnosti nevynímal ani seba, čím sa absolútne zbavil odpudzujúceho moralizovania vlastného tyranom a zbabelcom. Ľahučko, s odzbrojujúcou vtipnosťou, podáva obraz tohto znudeného pokrytectva hneď v prvých veršoch Eugena Onegina:

Môj ujec, človek najčestnejší,
keď chorľavel už, neborák,
starobu úctou obostrel si
a spravil veru múdro tak.
Mnohí si z neho príklad berú;
lež otupno je namojveru
s nemocným sedieť noc aj deň,
robiť mu stále verný tieň!
Veď podlosť je to slovom, lutnou
položivého zabávať
podušky mu vše naprávať,
lieky mu dávať s tvárou smutnou,
a pritom vzdychať spoza dvier,
Kedy už zomrieš, čert ťa ber!

Puškin mal teda všetky predpoklady na to, aby oneginovsky „vše podušky naprával“, príliš sa nebúril a tichučko vyčkával na imanie. Dostalo sa mu klasického francúzskeho vzdelania a študoval na lýceu v Cárskom Sele, ktorého hlavným zmyslom bolo vychovávať cárovi lojálnych úradníkov. Cár si však hrial "hada na prsiach“: tak, ako „cudziu“ francúzsku výchovu (a neskôr Napoleonov vpád do Ruska) mladý šľachtic spočiatku odvrhol a prostredníctvom starej matky a pestúnky sa priklonil k ruskému folklóru a slovesnosti, štúdium na lýceu Puškina doviedlo k nenávisti voči samoderžaviu Alexandra I. O to väčšmi, o čo viac sa ukazovalo, že samotný nenávidený Napoleon absolutistické móresy zavrhol.

Silné individuality, schopné meniť spoločenské perspektívy, sa zvykli označovať termínom „un homme supérieur“ alebo „une femme supérieure“ (vyšší muž, žena), čo je danosť vrodená, prameniaca len a len z večne spochybňujúceho vzdoru. Puškina súveký stav vecí existenčne neohrozoval, nemal biedny pôvod, ktorý sa až oveľa neskôr, v 20. storočí, keď sa stav vecí zvrtol, nadlho stal hlavným kritériom posudzovania mravnosti človeka. Nikto ho nenútil veršami ostrými ako nôž rezať do tela cára a jeho suity, o vyhnanstvo v Odese a neskôr oveľa prísnejšie vyhnanstvo v Michajlovskom si vlastnou horúcou hlavou koledoval.

Storočie, na začiatku ktorého žil, malo do umeleckej obrazotvornosti a životných ideálov priniesť romantizmus, vzrušené objavovanie pôvodu etník, ľudové revolty aj pochmúrne obavy plynúce z nadšených počiatkov nadvlády rozumu prostredníctvom vedy; a to všetko nielen že vycítil, ale aj prekročil, priamo do realizmu. Ostrovtip jeho romantického zápalu spočíva v realistickom pomenúvaní vecí.

U Puškina, tak ako u všetkých veľkých tvrdohlavých samorastov, bojovníkov s dogmatikmi, hlupák je vždy len a len hlupák, lož je lož, vražda je vražda, nič vznešené sa za tým neskrýva, nič vznešené z toho žiadna ideológia neupletie. Puškin, pred ktorého vzdorným slovom sa skláňal pragmatický Johann Wolfgang Goethe a ktorý poháňal svojich veľkých spolupútnikov, Heinricha Heineho alebo Sándora Petöfiho, s ktorým neprestali polemizovať a zároveň pred ním obdivne ustupovať generácie básnikov podnes, nič nerobil preto, že musel alebo že ho k tomu čokoľvek predurčovalo.

Entuziazmus, eufória a zároveň hlboký smútok a melanchólia, súcit s inými a "arogancia“ uvedomenia si vlastnej výnimočnosti – pre to všetko je Alexander Puškin „poète supérieur“, šibalský beťár, ktorý sa len tak, z pevnosti vlastného rozhodnutia, rozhodol neakceptovať svet ako večné utrpenie a zmeniť ho na poéziu. Ani nemusíme tápať v premýšľaní, prečo to ľahučké meno Puškin neprestáva milovať celý svet, on sám sa vysvetlil.

Sám som si postavil pamätník ducha, večný,
ľud k nemu nepôjde húštinou bodliakov,
vyššie než obelisk cárov sa čelom piesní
zaklesol vzdorne do mrakov.

Nie, celkom neumriem – duša mi v drahej lýre
prach tela prežije, až začne v hrobe hniť -
a budem slávny, kým na tejto zemi šírej
jediný básnik bude žiť.

Chýr o mne preletí veľkú Rus, každý živý
jazyk ma spomenie po mene – blízky Fín,
hrdý vnuk Slovanov aj dosiaľ ešte divý
Tunguz a Kalmyk, stepný syn.

A ľúbiť, ctiť si ma bude ľud dlho preto,
že som mu spieval o citoch šľachetných,
že v časoch krutosti voľnosť som vzýval sväto
a žiadal milosť pre biednych.

Len Božia vôľa je najvyšší zákon múzy,
neboj sa urážok a vence nečakaj,
chválu i klebetu nechaj tak, nech si krúži,
a s hlupákom sa nehádaj. (1836)

Preklad: Ivan Kupka (in.: A.S. Puškin, súborné dielo, Tatran 1982).

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Puškin