Foto: SHUTTERSTOCK
Podľa Aristotela je človek politický živočích obdarený rozumom. V dejinách sa väčšinou kládol dôraz na druhú časť definície. V poslednom čase sa pozornosť obrátila k tej živočíšnej stránke. Profesorka práva z Harvardovej univerzity Amy Chua v knihe Politický tribalizmus ukázala, k akým chybám v politickom rozhodovaní môže dôjsť, ak nevezmeme do úvahy, že správanie sa politického živočícha môžu určovať sily, ktorým rozum obvykle nedokáže čeliť.
Profesor biológie a neurológie na Stanfordovej univerzite Robert Sapolsky v tohtoročnom marcovom/aprílovom čísle časopisu Foreign Affairs prehľadne opisuje, aké sily sú v hre. Pretože príslušnosť k spoločenstvu rozhoduje o prežití, musíme mať na rozpoznanie "svojho“ klanu zodpovedajúcu výbavu. Aj ju máme.
Amygdala, jedna z najstarších častí mozgu, bleskovo signalizuje, že ten, koho vidíme, nepatrí medzi MY. Altruizmus, ochotu nezištne sa obetovať pre klan, odmeňuje slasťou rovnaký hormón, ktorý podporuje lásku matky k dieťaťu. Bohužiaľ, rovnaký biologický mechanizmus nás znecitlivie voči utrpeniu "tých cudzích“. Pocit strachu, ktorý amygdala generuje predtým, než nastúpi reflexia, môže síce neskôr racionálna reflexia zrušiť. Ale mali by sme si pamätať, že tou prvotnou reakciou na stretnutie s niekým, kto nepatrí do MY, je strach.
Spôsobov utvárania MY je nesmierne množstvo. Pokiaľ sa týkajú hlbokých vrstiev, povedzme etnicity či náboženstva, a ONI vyvolávajú existenčný strach, dá sa mobilizačnými technikami na čas vyradiť reflexiu úplne a napríklad národ Goetheho a Beethovena premeniť na nepoznanie. Nielen ten. Na šialenstve 20. storočia sa predsa nepodieľali len Nemci. Nemali by sme zabúdať, čo sa na jeho počiatku dialo napríklad na Filipínach. Čo z toho plynie? Biológia MY/ONI varuje, že ak sa vráti strach, môže sa vrátiť aj šialenstvo.
Prehnane a draho
Postupne doznieva slávnostná nálada sprevádzajúca oslavy 70. výročia založenia NATO. Oslavy nebývajú vhodnou príležitosťou na realistické posúdenie minulosti, ale najmä budúcnosti oslávenca. V slávnostných prejavoch a v článkoch, ktoré rôzni autori pri príležitosti výročia napísali, prevláda prirodzene výpočet úspechov.
Stojí za to sa na minulosť i budúcnosť pozrieť triezvejšie.
Z druhej svetovej vojny vyšli Spojené štáty ako najsilnejšia globálna veľmoc. Prezident Roosevelt predpokladal, že sa po vojne Sovietsky zväz začlení do medzinárodného spoločenstva. Preto v Jalte súhlasil s plánom ministra financií Morgenthaua na premenu Nemecka v agrárnu krajinu a z jeho priemyslu splácať reparácie Sovietom. Keď v apríli 1945 zomrel, dostal sa na čelo USA muž, ktorý Rooseveltovu politiku otočil o 180 stupňov. Nastúpila politika zadržiavania. Z pohodlia dejinného odstupu môžeme povedať, že bola prehnaná a veľmi drahá. Vyčerpaný Sovietsky zväz netúžil po žiadnej ideologickej krížovej výprave. Stalin zo strachu pred spojencami tajil, aké boli skutočné vojnové straty Sovietskeho zväzu, aby ho neprepadli.
Americká verejnosť nechcela byť v pozícii Rimanov. Imperiálna úloha bola proti ich presvedčeniu. USA sa mohli zapojiť do druhej svetovej vojny až po útoku na Pearl Harbor! Keď sa po jej skončení USA mali ďalej vojensky angažovať a de facto prevziať rolu britskej ríše ako garanta svetového poriadku, vyžadovalo si to prípravu. Veď strýčko Stalin bol vo vojne kamarát, ktorý pomáhal poraziť netvora Hitlera!
Prehodnotenie Rooseveltovej politiky súčasne znamenalo prehodnotenie dohôd z Jalty a z Postupimu. Stalin mal najväčší strach z obnovenia moci Nemecka a z ďalšieho pokusu s jeho pomocou dobyť Sovietsky zväz. Americká historička, profesorka Carolyn Eisenbergová vo svojej knihe Rysovanie čiary (1996) ukázala, že Stalin Nemecko rozbiť nechcel. Chcel mať pod kontrolou reparácie, preto si potreboval udržať vplyv aj v západných zónach. Boli to Američania, ktorí sa rozhodli z troch západných zón vytvoriť západné Nemecko, znovu ho hospodársky obnoviť, čím Morgenthauov plán padol. Rovnako ako reparácie pre Sovietsky zväz. A tak vzrástla Stalinova nedôvera. Na vytvorenie Spolkovej republiky z troch západných zón a zavedenie novej meny reagoval blokádou Berlína.
USA v role riaditeľa
Demokrat Truman sa bál predstúpiť pred republikánsky Kongres s požiadavkou ďalších výdavkov na zbrojenie, ktoré potreboval, aby zabránil komunistom získať Grécko, a tak vypočul radu republikánskeho senátora Vandenberga, aby "pekelne vystrašil americký ľud“. Truman sa snažil. Prejav, ktorý vstúpil do dejín ako Trumanova doktrína, odštartoval studenú vojnu. Sústredenej propagande sa podarilo vyvolať zdesenie pred tzv. červenou hrôzou. Biológia MY/ONI mohla začať fungovať. Financie pre zápas s komunizmom mali odrazu cestu cez Kongres otvorenú.
Na Trumanovu doktrínu bezprostredne nadväzoval Marshallov plán hospodárskej pomoci. Minister zahraničia USA George Marshall z rozhovoru so Stalinom pochopil, že ten očakáva víťazstvo komunistov v západnej Európe kvôli povojnovej biede. Ekonomický plán mal predísť toto riziko. Aby fungoval, nástupca Marshalla vo funkcii ministra zahraničných vecí Dean Acheson stvoril NATO. Uvedomil si totiž, že bez bezpečnostných záruk Francúzsko s Britániou nepodporia hospodársku obnovu Európy, ktorá by zahŕňala aj Nemecko.
Americkej verejnej mienke sa plán predkladal ako súčasť zápasu proti komunizmu. Acheson – opäť za výdatnej pomoci senátora Vandenberga – po prvýkrát v americkej histórii presadil zmluvu, ktorá v čase mieru zaväzovala USA k vojenskej pomoci cudzej krajine. Záruka, že sa Spojené štáty nestiahnu opäť do izolácie, skutočne otvorila cestu k vzniku Spoločenstva uhlia a ocele a neskôr aj k vytvoreniu Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Vo svojej knihe Usporiadanie sveta Henry Kissinger diplomaticky píše: "Pod pojmom aliancia si Spojené štáty nepredstavovali navzájom zlučiteľné konanie mnohých krajín s cieľom zachovania rovnováhy, ale spoločný podnik s USA v role riaditeľa.“ Vzhľadom na mocenskú asymetriu medzi členmi vyplývajúcu z amerického jadrového dáždnika je to pochopiteľné. Nediplomatický Gore Vidal interpretuje NATO ako imperiálnu štruktúru, do ktorej USA zaradili tak porazených, ako aj spojencov.
Z kontextu, v ktorom bola atlantická zmluva uzatváraná, je, myslím si, zrejme, že Senát veľmi zvažoval podmienky, pri ktorých sa Spojené štáty nechajú zatiahnuť do ozbrojeného konfliktu. Pokiaľ si článok 5 atlantickej zmluvy prečítate pozorne, zistíte, že je v ňom d'artagnanovský princíp "Jeden za všetkých, všetci za jedného“ formulovaný diplomaticky. Áno, útok na jedného člena budú ostatní považovať za útok na seba a potom zvážia, čo urobia. Senátorom vo sne nenapadlo, aby Spojené štáty vystavili riziku bezpodmienečného zatiahnutia do nejakého vojnového konfliktu. Veď sa tomu vždy snažili vyhnúť.
Aby NATO splnilo svoj účel, musela prevaha USA po 1. odstrašiť Sovietsky zväz, po 2. odstrašiť členské krajiny od snahy zbrojením získať regionálnu prevahu, čím sa vylúči možnosť ich vzájomného konfliktu, a po 3. zároveň im poskytnúť bezpečie. Tak vyzerala logika konštrukcie NATO. Ukázala sa ako prezieravá a pretrvala celú studenú vojnu aj francúzske pokusy o samostatnú jadrovú silu. V proxy vojnách USA so Sovietskym zväzom, ako bola vojna vo Vietname, sa NATO neangažovalo. Odohrali sa mimo územia, ktoré washingtonská zmluva pokrývala.
Návrat starých stereotypov
Gorbačovove reformy viedli k ukončeniu studenej vojny na summite v Malte v decembri 1989 v dohodách medzi Gorbačovom a prezidentom Bushom starším. Rozdávali sa na ňom úlomky Berlínskeho múru. Sovietsky zväz mal v tom čase pred sebou posledné dva roky existencie. Politológ Francis Fukuyama privítal ukončenie studenej vojny optimistickou esejou o konci dejín a nástupe liberálnych demokracií.
Konzervatívny komentátor novín Washington Post Charles Krauthammer napísal v septembri 1991 do časopisu Foreign Affairs článok Unipolárny moment. Na základe skúseností s priebehom vojny proti obsadeniu Kuvajtu Irakom konštatoval, že na rozdiel od všeobecného očakávania sa po skončení studenej vojny nevytvoril multipolárny svet, ale rozhodujúcou geopolitickou silou sa stali iba Spojené štáty.
Krauthammer bol stúpencom realistickej školy. Nemal problém obhajovať používanie americkej sily pri presadzovaní amerických záujmov (ku ktorým započítal i obranu svetového poriadku) bez súhlasu OSN. Bol skeptický voči použitiu americkej sily pre nápravu sveta. Bol si zároveň dobre vedomý toho, že americká verejnosť s nevôľou niesla použitie sily vo vojne v Kuvajte, hoci dostala z hľadiska amerických národných záujmov veľmi dobré odôvodnenie. Vláda jej skrátka "nehrala“ v kulisách morálneho zápasu Dobra so Zlom, ktorý súznie s hlboko zakoreneným americkým mesianizmom.
Keď sa potom Sovietsky zväz koncom roku 1991 rozpadol, prišlo NATO o nepriateľa i o účel. Úvahy o tom, že sa po rozpustení Varšavskej zmluvy rozpustí aj NATO, zostali disidentským snom. Pôvodný účel, obrana členských krajín, zostal ako poistka pre prípad zhoršenej medzinárodnej situácie. NATO sa tak rozhodlo zmeniť. V programe Partnerstva pre mier (1994) začalo zdôrazňovať dialóg, kooperáciu a riešenie krízových situácií. NATO sa malo premeniť z vojenskej na transparentnú vojensko-politickú organizáciu, ktorá na seba bude nabaľovať štáty rozhodnuté zdieľať západné hodnoty slobody, demokracie a vlády práva.
Skupina intelektuálov, ktorí sa označovali za neokonzervatívcov, začala formulovať aktivistickú americkú zahraničnú politiku pre 21. storočie už za vlády Busha staršieho hneď po rozpade Sovietskeho zväzu. Najvyššou strategickou prioritou sa pre nich stalo nepripustiť, aby na globálnej úrovni mohol vyrásť voči Spojeným štátom paritný súper.
Po rozpade ZSSR sa necítili viazaní záväzkami, ktoré Gorbačov získal pri vyjednávaní o zjednotení Nemecka. Táto stratégia v podstate znamenala, že sa s Ruskom už nevyjednávalo ako s partnerom. Bolo príliš veľké, aby sa stalo ďalším klientskym štátom v rámci NATO. Pokusy Jeľcina i Putina uchádzať sa o členstvo v NATO byli zdvorilo prepočuté. Čo ak dobré počasie dlho nepotrvá?
Biológia MY/ONI varuje, že ak sa vráti strach, môže sa vrátiť aj šialenstvo.
Štáty bývalého sovietskeho bloku sa začali ponáhľať pod americký bezpečnostný dáždnik. Napriek námietkam Georgea Kennana, že rozšírenie NATO na ruské hranice je hrubou chybou, pretože prebudí ruský nacionalizmus, a tým ohrozí vývoj demokracie v Rusku, k tomu došlo, dokonca Pobaltie do NATO vstúpilo. Stalo sa, čo kritici rozšírenia očakávali. Rusko zareagovalo negatívne, čo sa na Západe použilo ako dôkaz, že Rusko rozumie jedine sile. Staré stereotypy sa začali vracať.
Pozícia nenahraditeľného
Neokonzervatívci vychádzali z podobných úvah ako Dean Acheson. USA nesú zodpovednosť za svetový poriadok, ktorého udržanie je rovnako v ich bytostnom národnom záujme. Vzhľadom na to, že v Achesonovej dobe USA mali len jedného protivníka – Sovietsky zväz, je potrebné sa pripraviť na situáciu, keď sa môže objaviť niekoľko regionálnych alebo neštátnych protivníkov vybavených raketami a zbraňami hromadného ničenia. Preto je potrebné zvýšiť výdavky na zbrojenie a pripravovať americkú armádu na vedenie niekoľkých paralelných vojen.
Zásadný rozdiel nových úvah oproti Achesonovi spočíval v tom, že sa neokonzervatívci neobmedzili na obranu. Chceli sa skonfrontovať s krajinami, ktoré nezdieľali americké hodnoty a nechceli tak prispieť k ich šíreniu v globálnom meradle. Vychádzali z teórie liberálneho intervencionizmu – treba podporiť demokracie, v prípade nutnosti i ozbrojenou mocou. Áno, Spojené štáty musia byť hegemónom, ale hegemónom benevolentným.
Explicitným cieľom tejto stratégie bolo prispieť k zaisteniu bezpečnosti Izraela vytvorením pásma demokracií na Strednom východe. Argumentácia bezpečnosťou Izraela je najlepší spôsob, ako dosiahnuť hladké schválenie návrhov v Kongrese. Stratégia benevolentného hegemóna si získala stúpencov v oboch hlavných politických stranách. V Clintonovej vláde ním bola Madeleine Albrightová. Vojna na Balkáne ukázala, čo bude vedúca úloha "nenahraditeľného národa“ znamenať. Clintonovi poradcovia ho ubezpečili, že sa Miloševičov režim zrúti po 48, maximálne po 72 hodinách po zásahu NATO. Zrútil sa po 73 dňoch, za cenu rozbombardovania infraštruktúry Srbska vrátane mostov na Dunaji. Akcia nemala mandát Bezpečnostnej rady OSN a ukázala, že USA myslia svoju nadradenosť nad OSN vážne. Viedlo to k ostrej roztržke s Ruskom.
Ak máš nepriateľa…
Premena americkej zahraničnej politiky z piliera obrannej aliancie, pôsobiacej na území členských štátov, na globálneho exportéra hodnôt mala pochopiteľne závažné dosahy tak navonok, ako aj dovnútra aliancie. Nie všetci členovia sa chceli nechať zatiahnuť do neokonzervatívnych hier. S prvou vojnou proti Iraku v roku 1991 súhlasila Bezpečnostná rada OSN vrátane Sovietskeho zväzu. Útok moslimských radikálov, vycvičených v 80. rokoch pre boj proti sovietskej intervencii v Afganistane, na Svetové obchodné centrum 9. septembra 2001 viedol k prvej aplikácii článku 5 v dejinách NATO. Požiadali oň Spojené štáty na podporu svojej „vojny proti teroru“, ktorá sa začala ozbrojenou intervenciou do Afganistanu. Vtedy s významnou podporou Putinovho Ruska.
S druhou vojnou v roku 2003 okrem Ruska nesúhlasili ani Francúzsko a Nemecko. Rovnako ako v bývalej Juhoslávii sa ukázalo, že západné hodnoty sa vyvážajú vojenskými zásahmi len veľmi zle. Najmä ak sa vyváža s pomocou mučenia. Útok na New York Spojené štáty zmenil. Intenzívny pocit ohrozenia a z toho plynúca potreba rozhodovať v reálnom čase viedli k vyradeniu Bezpečnostnej rady OSN. Spojené štáty niesli s nevôľou snahu európskych partnerov podporovať vlastné zbrojné programy. Boli tiež nepríjemne prekvapené Putinovým prejavom na Mníchovskej konferencii vo februári 2007, v ktorom im vyčítal, že ich politika ohrozuje medzinárodnú bezpečnosť.
Prvá vážna kríza však nastala až o rok neskôr. Gruzínsky prezident Saakašvili posilnený prísľubom vstupu do aliancie, ktorý dostal na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, sa rozhodol vrátiť odštiepenecké Južné Osetsko do Gruzínska silou. Krátka vojna medzi Ruskom a Gruzínskom vyvolala prudké zhoršenie americko-ruských vzťahov. NATO ožilo. Ak máš nepriateľa, nemáš problém. Pokus o reset v čase prezidentstva Baracka Obamu nevyšiel. Ukrajinská kríza vyvolaná pokusom Európskej únie začleniť prostredníctvom asociačnej dohody Ukrajinu do spolupráce s NATO vzťahy ešte zhoršila.
America First
Donald Trump počas volebnej kampane koketoval s myšlienkou zlepšiť vzťahy s Ruskom. Vyvolal tým zdesenie republikánskych neokonzervatívcov i demokratických liberálnych intervencionistov a podozrenie, že kolaboruje s Ruskom. Spôsob, akým o Rusku informovali americké médiá, nemal ďaleko k hystérii červenej hrôzy. Trump sa po určitom hľadaní poistil tým, že sa obklopil jastrabmi a vyhlásil úplne nový kurz americkej zahraničnej politiky.
Pred príchodom Trumpa bol pre amerických republikánov voľný obchod nespochybniteľnou hodnotou. Trump pridal podmienku, "len ak je Amerika na prvom mieste“. USA začali diktovať obchodné podmienky tak súperom, ako aj spojencom. S Čínou prebieha ostrá obchodná vojna. Spojené štáty používajú svoju moc, aby znemožnili fungovanie konkurenčných čínskych firiem.
Arogancia amerického veľvyslanca v Nemecku dosiahla také rozmery, že podpredseda nemeckého Spolkového snemu Wolfgang Kubicki povedal, že americký veľvyslanec Richard Grenell by mal odísť alebo ho treba vyhostiť. „Keď americký diplomat vystupuje ako vysoký komisár okupačnej mocnosti, musí zistiť, že naša tolerancia má svoje medze,“ vyhlásil Kubicki. Program vytvorenia liberálneho svetového poriadku suverénnych národných štátov, ktorý povedú Spojené štáty odteraz na večné časy, čo v Bruseli vyhlásil Pompeo, prináša svoje ovocie. Je potrebné si dobre uvedomiť, že v tomto poriadku hrá NATO úplne inú rolu, než malo, keď sme tam vstupovali.
Musíme si začať klásť vážne otázky, kde leží skutočné nebezpečenstvo pre Európsku úniu a pre nás. Iracionalita a strach vyvolané propagandou už zase menia medzinárodnú komunitu na MY a ONI. Ak sa zase dáme zmanipulovať strachom ako zvieratká, budú sa diať veci.