Vari je čas znova si prečítať Ibsenovu drámu Strašidlá z roku 1881, v ktorej tento nórsky prorok s obvyklou psychologickou jasnozrivosťou odhaľuje deštruktívne stereotypy ľudského konania. Hovorí sa tam doslova o „strašidlách“, o individuálnych, rodových aj celospoločenských dedičných hriechoch, čo sa prenášajú z generácie na generáciu a ničia životy nevinných, po slobode túžiacich jednotlivcov. Tí by sa radi oslobodili zo zovretia tejto osudovej determinovanosti, ich rozlet je však už v zárodku udusený fatálnymi odhaleniami a z nich vyplývajúcimi konfliktmi. Je príznačné, že ústredná tragédia sa, ako takmer vždy u Ibsena, odohráva v klasickej patriarchálnej rodine. Azda ešte príznačnejšie je, že sa to všetko deje s požehnaním reakčného farára, ktorý v mene falošných a skostnatených pseudohodnôt odmieta vidieť pravdu a odsudzuje všetko nové a oslobodzujúce, vrátane emancipácie žien a ozdravujúcej revolty mladej generácie.
Ako by sme tu videli dnešné Slovensko, či presnejšie povedané: určitú časť slovenského politického a cirkevného establišmentu, ktorá sa takisto v záujme tzv. tradičných hodnôt pokúša izolovať našu krajinu od progresívnych prúdov medzinárodného vývoja a nanucovať našim ľuďom predpotopné videnie sveta a z neho vyplývajúcu spoločenskú prax.
Už sme u nás boli svedkami najrozličnejších absurdít. Tmárske kruhy zabránili modernejšie cítiacemu ministrovi školstva v zavedení jogy ako nepovinného predmetu na školách. Ktosi si vynútil stiahnutie školskej čítanky, v ktorej sa vyskytol nevinný príbeh o tom, ako si rozvedená žena nájde nového priateľa. Rozpútala sa divoká kampaň proti prijímaniu azylantov z mimoeurópskych krajín – a tí niekoľkí, čo sem predsa prišli, boli prijímaní s trápnou podozrievavosťou a neporozumením, akoby sa niečo podobné ešte nikde na svete nebolo udialo.
Jedna koaličná strana, reprezentujúca asi trinástinu nášho obyvateľstva, dokázala zablokovať účasť Slovenska na konferencii o celosvetovom riešení migrantskej problematiky, konajúcej sa v réžii OSN. Zarážajúco slabá bola reakcia slovenských cirkví na zákernú vraždu novinára a jeho priateľky. A bolo tu aj vrcholne nechutné kolektívne štvanie proti kandidatúre Zuzany Čaputovej na prezidentský úrad, ako aj nesmierne hlúpe stiahnutie podpisu Slovenska pod Istanbulským dohovorom, ktorý odsudzuje domáce násilie páchané na ženách.
Kam sme sa to preboha dostali? Dokedy bude osvietenejšia časť nášho obyvateľstva trpieť tieto čierne záclony, čo mu neustále pred zrak vešajú reakční a mocichtiví politici, doktrinárski, sexom posadnutí farári a laickí nevzdelanci, tváriaci sa, že svet sa nevyvíja smerom dopredu, ale naopak, že cúva kamsi do najtemnejšieho stredoveku?
Tŕň v oku
Akýmsi módnym strašiakom týchto spiatočníckych kruhov u nás sa stalo slovo liberalizmus. Predstavte si, v mene kresťanstva a národných tradícií sa odmieta a odsudzuje liberalizmus, táto uznávaná a osvedčená európska politická filozofia, ktorá má už vo svojom názve latinské slovo "liber“, teda „slobodný“, a hlása slobodu každého občana vyjadrovať svoj názor, ako aj rovnosť všetkých ľudí bez ohľadu na ich spoločenský pôvod, národnosť, rasu, pohlavie, náboženstvo a svetonázorovú orientáciu. Veď či práve toto nie je jadro kresťanskej etiky? A či nie práve vďaka liberalizmu si slovenský národ mohol v modernej dobe zachovať kultúrnu svojbytnosť a vydobyť si politickú suverenitu?
Aby sme boli celkom presní, liberalizmus, ako sa vyvinul najmä v západnej Európe a severnej Amerike, hlása aj slobodu podnikania a právo na súkromné vlastníctvo, čo sú slobody, ktoré sa za určitých okolností dajú mocensky zneužiť. Naši superkonzervatívci však zvyčajne tieto ekonomické slobody schvaľujú, tŕňom v oku sú im iba slobody svetonázorové.
Akosi si nechcú uvedomiť, že práve vďaka liberalizmu aj oni môžu slobodne vyslovovať svoje pochybné názory a poniektorí z nich sa pravidelne chodiť vyobjímať s nepriateľskými papalášmi v Moskve alebo na protiprávne okupovanom Kryme. Nahlas to síce (zatiaľ) nehovoria, z ich správania je však zrejmé, že ich ideálom je uniformovaná spoločnosť, v ktorej by platila iba sloboda pre im blízke hodnoty a názory. Cudzie je im heslo Francúzskej revolúcie "sloboda, rovnosť, bratstvo“, cudzia im je zrejme aj zásada plurality názorov, slobody prejavu a vedeckého výskumu, a už celkom cudzie im je Ježišovo „Miluj svojho blížneho ako seba samého“.
Niektorí naši politici tejto sorty sa otvorene hlásia k autoritárskemu štýlu politiky, aký dnes predstavujú lídri typu Putina, Orbána a Kaczynského, a zrejme iba skutočnosť, že predbežne nemajú dostatok politickej moci, im bráni v tom, aby zaviedli nejaký novodobý variant inkvizície.
Detinsky a trucovito
Keď sledujeme rozprávanie a konanie týchto ľudí, či už sa hlásia k doktrinárskemu kresťanstvu alebo k zápecníckemu variantu slovenského nacionalizmu, črtá sa nám dosť zreteľne, aký model spoločnosti by im najlepšie vyhovoval. Je to na jednej strane bezbrehá sloboda podnikania s tesnými putami vedúcich politikov na ekonomickú oligarchiu, ktorá by im zaručovala maximálnu mieru osobného vplyvu a materiálneho bohatstva.
Na druhej strane, aby podporili stabilitu takéhoto autoritárskeho systému, potrebujú zakonzervovať v ľuďoch myslenie v duchu starého dedinského patriarchalizmu, presne tak, ako to ešte pred pár desaťročiami robili u nás komunisti a ako to dnes robia vládnuce kliky v Rusku, Maďarsku alebo Poľsku. Nehanebne sa pritom dovolávajú kresťanstva, tohto náboženstva slobody, lásky a súcitu, inokedy zas národných tradícií, pod ktorými rozumejú 150 – 200 rokov staré národné stereotypy, ako keby odvtedy svet zostal stáť na mieste.
Zrejme by boli najradšej, keby fundamentalistickí farári stále boli preľudí autoritou, ktorú by všetci bezvýhradne poslúchali. Tí by potom posielali ženy naspäť do kuchýň a mnohodetných spální a dovoľovali mužom, aby v rodinách vládli železnou rukou, hoci aj s pomocou fyzického násilia. Plánované rodičovstvo a ľúbostné vzťahy, ktoré nepožehnala cirkev, by burácajúcim hlasom odsudzovali z kazateľníc ako hriechy, za ktoré niet vo večnosti odpustenia.
V takejto krajine, silno pripomínajúcej povestné "banánové republiky“, by sa týmto mocichtivým, často detinsky trucovitým človiečikom vládlo podstatne ľahšie, ako je to dnes, keď napriek všetkému stále u nás existuje názorová pluralita, keď z času na čas počuť aj hlasy liberálnych a osvietených kňazov, keď čoraz viac žien si dokáže vybojovať miesto pod slnkom a keď mládež v čoraz väčšej miere spoznáva svet a vidí, že je nezmyselné robiť z liberalizmu a dôsledne uplatňovanej demokracie strašiaka.
Tri dôvody
Príbeh Zuzany Čaputovej je v tomto kontexte nesmierne poučný a povzbudivý.
Superkonzervatívci mali prinajmenšom tri dôvody na to, aby si neželali jej víťazstvo v prezidentských voľbách. Po prvé, je žena, teda bytosť, ktorá má podľa ich zaužívanej hantírky „iné úlohy v spoločnosti ako muž“, čo vlastne, preložené do normálnej reči znamená, že je pre nich menejcennou, druhoradou bytosťou. Možno ani nie je celkom náhoda, že k neslávnemu stiahnutiu slovenského podpisu pod Istanbulským dohovorom došlo tesne po tom, čo naši občania zvolili Čaputovú za prezidentku…
Po druhé – aká to opovážlivosť! – Čaputová je rozvedená a mala priateľa, presne tak, ako žena z príbehu v zakázanej čítanke. A po tretie, je vo svetonázorových otázkach liberalistka, čo podľa jej najzúrivejších kritikov je takmer synonymom anarchizmu, nezodpovednosti a smrteľného hriechu. Pre nás, čo nie sme zaťažení stredovekými doktrínami ani posadnutí túžbou po moci, to znamená, že naša novozvolená prezidentka je tolerantná osoba, schopná vidieť v každom človeku svojho blížneho, ktorý má právo na dôstojný život aj v prípadoch, ak sa v tom či onom smere trochu odlišuje od väčšiny z nás.
Nuž a azda tu nie je celkom bezpredmetné pripomenúť aj Čaputovej zásluhy pri odstránení nebezpečnej pezinskej skládky, čo symbolicky poukazuje na jej schopnosť a úsilie očistiť spoločnosť od nežiaducich praktík.
Znova nám tu schádza na um Ibsen, tentoraz jeho doktor Stockmann zo satirickej komédie Nepriateľ ľudu (1882), ktorý si za podobné ozdravujúce aktivity vyslúži nenávisť a šikanovanie zo strany miestnych pokrytcov a zápecníkov.
Keď tón udávajú farári…
Nie je tu miesto na podrobnú analýzu príčin narastajúceho vplyvu slovenského reakčníctva v našich časoch. Isté je, že dôležitú úlohu tu nezohrávajú iba dnešné krízami poznačené pomery u nás a v Európe, ale aj niektoré slovenské historické špecifiká.
Jedným z nich je skutočnosť, že tón vo vývoji našej kultúry po stáročia udávali predovšetkým farári, čo jej v lepších prípadoch dodávalo autentickú duchovnú dimenziu, no pričasto vytváralo aj stereotypy nezdravého puritanizmu, konzervativizmu a cirkevného doktrinárstva. Iným našim špecifikom je nekriticky poňatá panslavistická ideológia, ktorá mohla mať zo začiatku aj pozitívne motivácie, no prinajmenšom od konca 19. storočia sa stala brzdou nášho kultúrneho sebauvedomovania. Poniektorí naši politici dnes krátkozrako poškuľujú po týchto už dávno mŕtvych ideách a pokúšajú sa nimi ospravedlňovať svoje kurizovanie Putinovmu antiliberálnemu a antieurópskemu Rusku.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa zase tzv. martinské konzervatívne centrum nedokázalo zmieriť s existenciou modernejšie rozmýšľajúcich hlasistov a odmietalo brať na vedomie aj myslenie a aktivity takých originálnych osobností ako Albert Škarvan, Ján Maliarik alebo Ján Lajčiak. Retardačné tendencie Tisovho vojnového režimu a 41 rokov komunistickej diktatúry sú dostatočne známe, aj keď, samozrejme, nie všetko, čo sa v tých časoch u nás vytvorilo, treba odsudzovať.
Faktom však ostáva, že kým v západných krajinách sa v desaťročiach po druhej svetovej vojne vo všetkých oblastiach verejného života slobodne diskutovalo a experimentovalo, u nás sa po väčšinu tohto obdobia nové tvorivé impulzy skôr autoritársky potláčali a odsúvali na okraj verejného záujmu. To sa nemohlo neodraziť aj na mentalite značnej časti nášho obyvateľstva, ktorá zostala konzervatívna, zahľadená do minulosti a skeptická voči všetkému novému.
A tak aj tridsať rokov po páde komunistického režimu civilizačne aj eticky zaostávame za vyspelejšími a liberálnejšími demokraciami, čo sa prejavuje nielen v každodennom myslení našich ľudí, ale aj v ich málo principiálnych postojoch v takých oblastiach, akými sú politika, humanitné vedy, cirkevný život a podnikateľské aktivity.
Tento konzervativizmus potom zneužívajú oportunistickí a reakční politici, ktorí sa pokúšajú svojim voličom nahovárať, že všetko zlé prichádza z údajne dekadentného Západu, kým naše tradície sú vraj zdravé, eticky čisté, ba aj požehnávané samotným Stvoriteľom. Takto sa robí cnosť z politickej zaostalosti, z názorovej intolerancie a z malomeštiackych predsudkov, čo mnohým našim ľuďom lichotí a utvrdzuje ich vo falošnom sebauspokojení.
Prometeovský princíp
V Ibsenovej dráme, ktorou sme túto úvahu začali, sa pre slovo „strašidlo“ používa nórsky výraz „gjenganger“, čo znamená mátohu, úkaz alebo bytosť, ktoré sa objavujú znova a znova. Vo francúzskom preklade sa táto Ibsenova hra volá Revenants, čo je presnejší preklad nórskeho originálu než naše Strašidlá alebo anglické Ghosts. Voľba tohto výrazu v zásade naznačuje Ibsenov pesimizmus, viac-menej zreteľne vyslovené presvedčenie, že takýchto „strašidiel“ sa ľudstvo nikdy celkom nezbaví, že hriechy minulosti nás budú znova a znova navštevovať a brzdiť v našich civilizačných úsiliach.
Pohľad na dnešné Slovensko a jeho porovnanie so Slovenskom spred takých 100 – 150 rokov nás iba utvrdzuje v názore, že veľký nórsky dramatik mal pravdu, že v ľudskom individuálnom aj sociálnom ustrojení sú už prírodou a našimi stádnymi inštinktmi zakódované sily stagnácie a regresie, teda že pokiaľ existujeme, nikdy sa celkom nezbavíme svojich „strašidiel“.
Tak či onak, súčasťou ľudského ustrojenia je aj prometeovský princíp neustálej túžby po poznaní a skúšaní nových životných foriem a v neposlednom rade aj potreba uskutočňovať utopistické ideály na základe empatie, rozumu a slobodnej vôle.
Slovensko nikdy nebolo celkom izolované od progresívnych svetových prúdov a treba veriť, že ani nikdy nebude, nech už naši tmári budú čokoľvek vyvádzať. Celospoločenská protestná aktivita po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, zvolenie Zuzany Čaputovej za prezidentku republiky, ako aj pestrá a bohatá aktivita Slovákov a Sloveniek v kultúrnej oblasti dávajú nádej, že ak sa aj nedokážeme celkom zbaviť svojich dedičných strašidiel, dokážeme aspoň ich vplyv tvorivo a nenásilne minimalizovať.
Ivan Čičmanec (1942)
Po odchode do emigrácie od roku 1969 sa usadil v hlavnom meste Nórska Oslo, kde pracoval ako učiteľ na základnej škole. Publicistické príspevky publikoval od konca 70. rokov v nórskej, českej a slov. exilovej tlači, neskôr aj v literárnych časopisoch na Slovensku. Zostavil a preložil do nórčiny v spolupráci s ďalšími prekladateľmi rad antológií poézie a prózy slovenských a českých autorov, výber z poézie Jána Buzássyho (so S. Saeterbakkenom, 1989), Jána Ondruša (1995), Milana Richtera (1996) a Ivana Kupca (2000). Na Slovensku vyšla ním zostavená antológia súčasnej nórskej poézie Krajina s dvoma slnkami (so S. Saeterbakkenom, 1992). Ako prozaik publikoval novelu Oslepený (Blendet) v antológii Et dusin trekkefugler (1990).
