Štát ako hovorca cirkví
Najnovší návrh zákona o novom spôsobe financovania cirkví naznačuje, že práve tento výklad spravodlivosti sa stal východiskom pre jeho novú úpravu. Aj odvolávanie sa na solidaritu a spravodlivosť ako základné novozákonné piliere sú základné argumenty zdôvodňujúce potrebu zmeny súčasného, nie veľmi férového systému podpory činnosti cirkví a náboženských spoločností. No vo svojich dôsledkoch nový návrh neférovosť a rôzne nerovnosti viacerými spôsobmi prehĺbi.
Štát, ktorý návrh zákona predkladá, sa zdôvodnením postavil do pozície hovorcu a patróna na Slovensku tradičných a najväčších cirkví, čo je však v rozpore s jeho ústavne zakotvenou náboženskou neutralitou. Štát sa tiež uchýlil v dôvodovej správe k viacerým zahmlievacím formuláciám, keď posilnenie privilégií a zvýšenie nerovností nazýva väčšou solidaritou a väčšou spravodlivosťou. Štát v dôvodovej správe k návrhu zjavne viac ako o verejný záujem dbal o blaho cirkví, najmä tých, ktoré poberajú finančnú podporu od štátu.
Služba cirkevnej hierarchii
Navrhovaná úprava prináša niekoľko zásadných zmien, na ktoré neupozorňuje alebo ich šikovne zahmlieva. Prvou je, že ruší doterajší systém prispievania na platy duchovným zo strany štátu. Tí boli takto považovaní za ľudí pracujúcich vo verejnom záujme. Návrh zákona s duchovným ako pracujúcim vo verejnom záujme neráta. A tým, že finančnú podporu prenáša úplne na cirkev ako inštitúciu, robí verejnoprospešnú inštitúciu z cirkvi.
Znižuje sa týmto nielen ochrana duchovných pred možnou svojvôľou hierarchie, a teda aj ich sloboda výkonu povolania, no zároveň sa symbolicky stráca ich priama zodpovednosť a väzba k verejnosti. Už budú v podobnej pozícii ako bežní zamestnanci súkromnej firmy, ktorá síce žije aj zo služieb štátu, no jej pracovníci nie sú verejnými zamestnancami, a teda nemajú ani podobnú pracovnoprávnu ochranu a postavenie. Duchovní budú zodpovední už len cirkevnej vrchnosti.
Nejasné zostáva, či kňazom zostanú tabuľkové platy, ako mali doteraz, garantujúce isté minimálne štandardy, alebo budú financovaní cirkvou „výkonovo“, čo dáva vrchnosti „slobodu“ dať zaslúžilým a najvýkonnejším oveľa viac a najnevýkonnejším dať menej, ako mali základný príjem dodnes. Práve garancia elementárnych príjmov duchovným a zavedenie ich poistenia boli niektorými z dôvodov prijatia v súčasnosti už odmietaného zákona z roku 1949. Aj z tohto dôvodu prišli zákon pri jeho prijímaní do parlamentu podporiť desiatky kňazov, najmä tých nižšie postavených, lebo to pre nich znamenalo garantovanie istej elementárnej úrovne životných príjmov.
V prípade gréckokatolíckych a protestantských kňazov z chudobnejších regiónov, kde treli rovnako ako ich veriaci biedu, to znamenalo aj vyhnutie sa celých ich rodín chudobe. Cirkvi, napriek tomu, že štát chce podľa nového zákona navyšovať príspevky nielen podľa výšky inflácie, ale aj podľa výšky rastu platov pracovníkov pracujúcich vo verejnom záujme, však nemusia tieto peniaze použiť len na platy duchovným, ale napríklad na rekonštrukcie budov, propagačné kampane alebo čokoľvek, čo im zákon nezakáže. Zákon totiž cirkvám uvoľní ruky pri využívaní prostriedkov doteraz určených len na platy a ich použitie obmedzí len na niekoľko explicitne vymenovaných situácií.
Inými slovami, rozpočet im bude rásť, akoby rástli platy duchovným, no peniaze budú použiteľné aj na čokoľvek iné, čo s príjmami kňazov nijako nesúvisí. Pri predpokladanom znižovaní počtu duchovných v mnohých cirkvách je to istým spôsobom zavedenie perpetua mobile na výrobu stále vyššej podpory cirkvám, najmä najväčšej z nich.
Solidarita v bohatstve
Druhou zásadnou zmenou oproti súčasnosti je podľa návrhu zákona to, že sa zafixuje tohtoročná úroveň a vzájomný pomer príjmov tých registrovaných cirkví, ktoré dnes poberajú príspevok od štátu. Toto štát ako predkladateľ návrhu zdôvodňuje ako zachovanie princípu kontinuity a zároveň solidarity.
Súčasný model a prerozdelenie zohľadňovali vyššie náklady na fungovanie malých cirkví a tak bol pomer finančného príspevku (na plat duchovného a financovanie ústredia cirkvi) na jedného odhadovaného veriaceho malých cirkví vyšší ako v prípade väčších cirkví. No ide o zachovanie princípu solidarity len medzi tými, čo dostávali finančný príspevok doteraz. Z 18 registrovaných príspevok od štátu poberalo len 12 cirkví, no popri cirkvách mali samostatné rozpočty aj viaceré právne subjekty zriadené najväčšími cirkvami (charity, Ekumenická rada cirkví a iné subjekty, ktoré vlastne ani neboli samostatnými podľa zákona registrovanými cirkvami), ktorých rozpočty budú teraz zarátané do sumy pre materské cirkvi.
Charity, ktoré mali doteraz svoju vlastnú položku v rozpočte, a teda sa dala vystopovať miera podielu verejných zdrojov v ich rozpočtoch, budú podľa nového zákona priamo podporované z ústredí cirkví a verejné zdroje budú zrazu pôsobiť, akoby to boli zdroje cirkevné.
Väzba fixného príspevku do budúcnosti sa však netýka všetkých. Niektoré z menších si však napriek možnosti žiadnu finančnú podporu od štátu neuplatňovali a neuplatňujú, čím dokazujú, že svoju náboženskú činnosť vedia a môžu robiť aj bez štátnej podpory. No tieto, keďže nepoberali od štátu financie ani doteraz, by na takúto fixnú sumu už v budúcnosti nemali nárok, rovnako ako by na ňu nemali nárok prípadne v budúcnosti zaregistrované nové cirkvi alebo náboženské skupiny.
Do nového modelu financovania cirkví by s touto výhodou a veľkým finančným balíčkom vstupovali len niektoré, a to tie, čo nezanedbávali rokovania so štátom. A tým ostatným, ktorí sa nezúčastnili prípravy návrhu nového zákona, zostane, ako hovoril evanjelista Matúš, len „plač a škrípanie zubami“.
Najvyšší verejný záujem
Ak teda predkladatelia spolu s viacerými cirkvami hovoria o solidarite, je to solidarita len medzi vyvolenými a zaslúženými bojovníkmi o podporu z verejných zdrojov. Tento zo súčasného modelu prebraný solidárny princíp však neznamená, že by menšie cirkvi dostávali celkovo viac ako najväčšie. Stále je absolútna väčšina rozpočtu určená rímsko- a gréckokatolíckej cirkvi, ktoré z celkového rozpočtu na cirkvi v roku 2019 vo výške viac ako 47 milióna eur poberajú spolu viac ako 36 miliónov eur.
Tu treba ešte upozorniť na bezprecedentný rast finančných príspevkov na cirkvi v posledných rokoch, práve v čase rokovania o podobe nového spôsobu ich financovania. Zatiaľ čo medzi rokmi 2010 až 2016 narástli celkové výdavky z asi 37,46 mil. eur na 40,05 mil. eur (spolu asi o 2,5 mil. eur), v nasledujúcich troch rokoch, teda do tohto roku, to už bol nárast až na 47,6 mil. eur (teda viac ako o 7 mil. eur.) s tým, že v roku 2020 by cirkvi spolu dostali až 51,6 mil. eur (teda ročný nárast o 4 mil. eur).
Až od budúceho roku by sa podľa návrhu nového zákona mali výdavky stabilizovať a zvyšovať len o výšku inflácie a rast platov vo verejnej správe (do roku 2023 sa ráta s navýšením nákladov na sumu 52,46 mil. eur, teda za tri roky „len“ o necelý milión, čím by sa rast výdavkov vrátil asi na úroveň spred roku 2016).
Žiadna sféra verejného života nezaznamenala v posledných desiatich rokoch také bezprecedentné zvýšenie štátnych príspevkov ako cirkvi, keď výdavky narástli takmer o 40 percent. Tieto údaje o raste podpory zo strany štátu naznačujú, že v posledných rokoch požívali cirkvi výnimočnú pozornosť a podporu štátu, dalo by sa povedať, že sa stali najstrategickejšou oblasťou investícií štátu.
Vysúťažená spravodlivosť
Treťou zmenou ja zakomponovanie princípu zásluhovosti či dokonca súťaživosti, ktorý predkladatelia, spolu s viacerými cirkvami, nazvali dosť absurdne princípom spravodlivosti. Návrh zákona totiž ráta s tým, že časť príspevku by cirkvi dostali podľa počtu ich veriacich. Rozpočet v budúcom roku (a aj v nasledujúcich rokoch) má byť navýšený práve o túto sumu, ktorá by bola prerozdeľovaná podľa „zásluh“, teda podľa počtu „vericich“, teda tých, čo sa k tej-ktorej cirkvi prihlásili v sčítaní obyvateľov.
Nikomu síce neprekáža, že sčítanie nemeralo počty členov cirkví, ale len tých, čo sa prihlásili k nejakej cirkvi (možno aj len ako sympatizanti), ale keď zákon zadefinuje, že veriaci je ten, kto sa prihlási k cirkvi v sčítaní, budeme sa s tým musieť zmieriť. Do budúceho roku by si takto cirkvi prerozdelili podľa zásluhy (akoby bola solidarita v súčasnom modeli v rozpore so spravodlivosťou) takmer 4 milióny eur. V tomto prípade je však zakomponovaná aj štipka spravodlivosti, lebo o podiel z tejto sumy sa budú môcť uchádzať aj tie z cirkví, ktoré doteraz príspevok nepoberali, prípadne ak by sa v budúcnosti registrovala nová cirkev, mohla by sa do tejto súťaže o zlomok podpory zapojiť tiež.
Tu už sa ráta aj s možnosťou podpory aj pre tých, čo sa o vyrokovanie tohto modelu nijako nezaslúžili. Samozrejme, ako spravodlivé to pôsobí len naoko, lebo súčasné pravidlá registrácie nových cirkví prakticky znemožňujú, aby bola zaregistrovaná akákoľvek nová cirkev (hoci drvivá väčšina v súčasnosti registrovaných cirkví by tiež nesplnila podmienky registrácie, ak by neboli registrované pred rokom 2017, keď došlo k bezprecedentnému obmedzeniu možnosti registrácie nových cirkví).
Tento princíp súťaživosti o veriacich akoby v sebe obsahoval nabádanie na prozelytizmus, teda obracaniu občanov Slovenska na vieru rôznych registrovaných cirkví, čím by získali legálnu možnosť získať väčší podiel z balíka určeného na prerozdeľovanie cirkvám podľa počtu členov.
Foto: REPROFOTO: WIKIPEDIA / EL GRECO MUSEUM
Jeden z komentárov o návrhu zákona to aj tak doslovne vystihol, keď uviedol, že to bude „bitka o veriacich“. Pritom to bude v podstate najmä bitka o to, aby sa ľudia v sčítaní prihlásili k cirkvi, a to bez ohľadu na to, či vôbec tušia, čo to znamená byť členom alebo veriacim danej cirkvi. Tento akoby zásluhový a súťažný princíp však vo svojich dôsledkoch spôsobí presne to, o čom je Matúšov efekt.
Cirkvi s najväčšou podporou dostanú z malého balíka určeného na prerozdelenie najviac. No a malé cirkvi, najmä tie s počtom vyznávačov okolo tisíc duší, budú aj do budúcnosti ohrozené, že sa im táto časť dotácie zníži. Totiž ak pri katolíckej cirkvi by k zníženiu príspevku došlo v prípade poklesu počtu členov v budúcich desiatich rokoch o státisíce obyvateľov Slovenska, v prípade tých najmenších by stačil pokles už aj o sto duší. Vyzerá to, akoby bol tento princíp zásluhovosti prebraný z dielne strany SaS, ktorá tiež prezentuje rovnú daň ako spravodlivú.
Návrh zákona zjavne prináša pokrivený princíp spravodlivosti, zodpovedajúci viac neoliberálnym princípom trhovej efektívnosti ako princípom ochrany náboženských práv a slobôd.
Mŕtve duše a členstvo
V návrhu zákona je pochybným aj odvolávanie sa na údaje zo sčítania obyvateľov. A to z viacerých hľadísk. Sčítanie v posledných tridsiatich rokoch nesledovalo objektívne členstvo v cirkvi, ale subjektívny pocit vzťahu k nej. Ak by chceli byť predkladatelia zákona, ale aj cirkvi v tomto poctivé a pravdivé, presadzovali by, aby sa v najbližšom sčítaní, ktoré bude o necelé dva roky, položila otázka, či je obyvateľ Slovenska členom niektorej cirkvi a ak áno, tak ktorej.
Je predpoklad, že by sa počet prihlásených k nejakej cirkvi na Slovensku oproti súčasnosti znížil možno aj o 20 percent, ak nie aj o viac. Takúto zásadnú zmenu otázky a jej podporu zo strany cirkví, ale aj zo štatistických dôvodov však ťažko možno očakávať. No údaje zo sčítania ukazujú aj na ďalšie vážne problémy návrhu. Takmer tretina obyvateľov Slovenska nebude mať na podporu svojho svetonázoru žiadny finančný príspevok obdobný príspevku, ktorý dostáva a bude dostávať časť registrovaných cirkví.
Takto si podľa tohto zákona nebudú môcť za rovnakých podmienok rozvíjať svoj svetonázor ani vyznávači náboženstiev, ktoré u nás nie sú registrované, ale ani ľudia bez cirkevnej príslušnosti (asi štvrtina populácie Slovenska), medzi ktorými je veľa vyznávačov humanistických princípov, ktoré sú u nás aj v ústave vysoko cenené.
Tento zákon teda nebude patriť k tým, ktoré by kultivovali princípy rovnosti ľudí a celých skupín obyvateľov pred zákonom.
Predkladatelia návrhu zákona ako jeden z dôvodov priamych dotácií pre registrované cirkvi sa okrem iného odvolávajú aj na „aktivity cirkví v oblasti výchovy, vzdelávania, sociálnej práce, kultúry a starostlivosti o národné kultúrne pamiatky, ako aj na historický podiel cirkví na udržaní a rozvíjaní národnej identity a sociálneho zmieru“. Tak ako v prípade náboženského a svetonázorového presvedčenia zakladá tento návrh medzi občanmi Slovenskej republiky základné nerovnosti, zakladá ich aj medzi rôznymi inštitúciami a organizáciami, poskytujúcimi sociálnu či zdravotnú starostlivosť, či vzdelávacie služby.
Ani obce, ani súkromní zriaďovatelia zariadení poskytujúcich takéto služby nemajú na svoje činnosti takú špecifickú podporu, ako získali práve cirkvi. Takisto to neznamená, že po udelení takýchto príspevkov sa cirkvi nebudú môcť pri vykonávaní týchto činností uchádzať o ďalšie verejné zdroje ako doteraz.
Otázkou, ktorá naznačuje demokratický deficit tohto návrhu zákona, je, prečo v nábožensky neutrálnom štáte majú mať práve cirkvi vytvorené lepšie podmienky na poskytovania verejnoprospešných činností ako iní aktéri či dokonca ako samotné inštitúcie štátu? Zdôvodnenie návrhu zákona však vyvoláva prinajmenšom ešte ďalšie otázky. Prečo sa jediná legitímna aktivita náboženských skupín, ktorú žiadna iná verejná ani štátna inštitúcia neposkytuje, teda dušpastierska služba, dostala v zozname dôvodov verejnej podpory na úplný okraj a takmer sa nikde neuvádza? Naznačuje táto novela, ktorá bola odobrená aj väčšinou registrovaných cirkví, že už ani cirkvi nerátajú s tým, že by existovalo niečo ako náboženská potreba alebo záujem človeka, ktoré by mali byť predmetom verejného záujmu a podpory?
Návrh zákona však ponúka aj isté vysvetlenie súčasnej civilizačnej zmeny. Ukazuje, že tak ako náboženskí aktéri presadzujúci takýto model financovania, aj štát sa inšpiruje skúsenosťou a odkazom tisícročia budovaných princípov budovania a udržiavania moci a nemožno sa spoliehať na efemérne experimenty s budovaním moderných nábožensky neutrálnych štátov, okrem iného zdôrazňujúcich rovnosť občanov pred zákonom. Zmysel pre realitu a hlboká znalosť biblických odkazov vytvárajú nádej na vytvorenie sveta istoty, že apoštol Matúš sa predsa len nemýlil.
Miroslav Tížik (1973)
Foto: Pravda, Robert Hüttner
V roku 1998 absolvoval štúdium sociológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj pedagogicky. V súčasnosti je samostatným vedeckým pracovníkom v Sociologickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa sociologickej teórii, sociológii náboženstva a sociológii umenia, je autorom radu odborných publikácií, o.i. monografie Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku (2013).