Keď vydelím numerický súčet číslic roku svojho narodenia súčtom mesiaca a dňa narodenia, výsledok je 94,19 a nejaké drobné. Číslo, ktoré absolútne nič neznamená. To nemôže byť náhoda!
Bez hľadania súvislostí by bol svet chaotickým súborom nesúvisiacich faktov. Ak sa však v hľadaní neriadime určitými pravidlami, stratíme sa v bludisku chodieb poprepájaných v mätúcich križovatkách. V jeho útrobách môže čakať nebezpečný Minotaurus, živiaci sa lžou a nenávisťou.
Bludiskom sú aj konšpiračné teórie – vykonštruované príbehy o svete ovládanom machináciami skrytých temných síl. S konšpiračnými teóriami to však nie je také jednoduché. Vieme, že existujú. Vieme, že sú využívané na páchanie, ospravedlňovanie či zakrývanie nepekných vecí. No tiež vieme, že nálepka „konšpiračnej teórie“ je používaná ako diskusná zbraň proti akémukoľvek nepohodlnému názoru.
A naopak, konšpiračné teórie sa rady schovávajú za „alternatívne vysvetlenia“. Treba s nimi preto narábať opatrne.
Ekvilibristika
Čo majú spoločné Ludolfovo číslo a Albrecht Dürer? Pravdepodobne nič. Hoci…
Hodnotu konštanty ? (3,14…) určil koncom 16. storočia s vysokou mierou presnosti holandsko-nemecký matematik Ludolf van Ceulen. Bol majstrom čísel aj meča. Počas pôsobenia v holandskom Leidene si otvoril šermiarsku školu, v ktorej vyučoval aj kaligraf, tlačiar (a tak trochu hochštapler) Peter Bailly. Jeho syn David Bailly bol grafikom a je autorom portrétu Gerarda Thibaulta, šermiarskeho majstra zo začiatku 17. storočia, z úvodného listu krásne ilustrovaného vydania jeho šermiarskej príručky L'Academie de l'Espee, vytlačeného pre druhého bratranca francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII.
Otec kráľovho bratranca, Henri de Bourbon, bol pážaťom hugenotského generála Colignyho, spolu s Henrym Navarským – neskôr korunovaným za francúzskeho kráľa ako Henrich IV. Na dvore Henricha IV. vyučoval šerm Talian Girolamo Cavalcabo. Bol pokračovateľom bolonskej tradície šermu, trénoval ho údajne Angelo Viggiani dal Monte. Od neho sa nám zachovala príručka šermu Lo Schermo d'Angelo Viggiani, ktorá však vyšla až po jeho smrti. Vydal ju Angelov brat Battista a venoval ju rímskemu cisárovi Maximiliánovi II.
Práve počas vlády tohto cisára bol založený vo Viedni a neskôr v Prahe šermiarsky spolok Freifechter. Jedným z jeho členov bol zberateľ starých spisov a tlačí Lienhart Sollinger. Ten predal časť zbierky ďalšiemu vášnivému zberateľovi a šermiarovi, ktorým bol Paulus Hector Mair (Mair na svoju zberateľskú vášeň doplatil – keď prišli na to, že ju financoval aj spreneverou peňazí z obecnej pokladnice, obesili ho).
Vďaka Mairovi sa zachovalo mnoho z nemeckej tradície šermu. Jedným z najstarších spisov v jeho zbierke bol Codex Wallerstein, ktorý pozostáva z minimálne troch samostatných textov. Prvé dva, zo 70. rokov 15. storočia, použil pravdepodobne grafik Albrecht Dürer ako referenciu pre vlastný šermiarsky manuál…
A tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme pokračovať dlho. Prepájať osoby, obdobia i geografické oblasti. Kroky putovania by na seba svojím spôsobom nadväzovali. Každý z nich by sa mohol opierať o historické fakty. No nevytvárali by zmysluplný celok. Boli by len žonglovaním so slovami.
Podobné je to s konšpiračnými teóriami. Cez fiktívne či zavádzajúce asociácie tvoria prepojenia, ktoré vedú k vopred určenému cieľu. V predchádzajúcom príklade ním bol Albrecht Dürer. Mohol som si však vybrať aj DaVinciho, svätého Bernarda s Clairvaux či Elvisa Presleyho – cesta by bola dlhšia, možno divokejšia, no pri dostatočnom počte medzikrokov by sme k cieľu došli.
Každá konšpiračná teória má svojho Dürera – nespochybňovaný cieľ, ku ktorému sa snaží dospieť. Dogmu, ktorú sa snaží dokázať. Všetko ovládajú Židia či slobodomurári. Elvis žije. Výsledok poznáme, o tom sa nediskutuje. Hľadáme len, ako k nemu čo najpresvedčivejšie dospieť.
Lož
Komplikovaná a krkolomná cesta je potrebná aj preto, že v centre konšpiračnej teórie býva lož. Niekedy je úplne zjavná: ako viera v plochú Zem. Či existencia prepojenia medzi renesančným grafikom a Ludolfovým číslom určeným s presnosťou na 20 desatinných miest.
Sofistikovanejšie konšpiračné teórie však lži kombinujú s faktami. Presnejšie, faktami vloženými do kontextu, ktorý prekrúca ich význam.
Filozof Charles Pigden upozorňuje, že jedna z najidiotskejších a (od svojho vzniku najškodlivejších) konšpiračných teórií – o medzinárodnom sprisahaní židovských bankárov – by ťažko dosiahla taký neslávny ohlas, ak by zvráteným spôsobom nepospájala fakty (koncom 19. storočia pôsobili vo finančnom sektore známi bankári židovského pôvodu, niektoré židovské komunity boli izolované od majoritnej spoločnosti, medzinárodný kapitál hral úlohu pri financovaní vojen a pod.) s úplnými hlúposťami (tajné stretnutia, na ktorých sa dohadovali osudy vlád a národov).
Fakty, s ktorými operuje každá úspešnejšia konšpiračná teória, sú však len doplnkom. Ornamentom dávajúcim zdanie dôveryhodnosti. Ak fakt lži odporuje, treba ho poprieť. Alebo dezinterpretovať. Pre tých, čo chcú veriť, že Židia ovládajú svet, nie je holokaust spochybnením ich nezmyselnej teórie. Jednoducho jeho existenciu poprú. Prípadne z neho urobia súčasť prefíkaného plánu na ovládnutie sveta.
Nepoctivosť
Podľa Karla Poppera sa „konšpiračné teórie spoločnosti“ podobajú na homérske príbehy: udalosti trójskej vojny či Odyseovho dlhého návratu domov v nich boli len odrazom vôle a pletiek bohov. Konšpiračné teórie – najmä tie, ktoré hovoria o spoločnosti – sa tvária, že chcú preniknúť „k jadru problémov“. No pýtajú sa vždy tú istú otázku: Kto za to môže?
S otázkou ako takou problém nie je – a ešte sa k nej dostaneme. Ide o spôsob hľadania odpovede. Ak chceme porozumieť spoločnosti, dejinám, musíme bádať, ako nastávajú nečakané (či nie úplne čakané) dôsledky konania a zámerov. Analyzovať existenciu a fungovanie sociálnych inštitúcií a skupín. A motivácie, konanie jednotlivca stavať do kontextu tvoreného sociálnou realitou.
Konšpiračné teórie sa tým trápiť nemusia. Ich prešpekulované vysvetlenia sú v podstate jednoduché. Vývoj je dôsledkom vedomých machinácií (a schopnosti druhej strany zabrániť im, obmedziť ich). Nepotrebujú hľadať zákonitosti vývoja spoločnosti. Pre nich je funkciou účelu. Vopred postulovaného, jasne označujúceho „v koho prospech“ sa veci dejú (veľký manipulátor), a „na koho úkor“ (nevedomé masy).
Ako sa na európskych hraniciach zrazu ocitli milióny utečencov z rôznych kútov sveta? Určite je za tým americká vláda, Soros či Rusi (vyberte, čo sa hodí). Netreba sa zaoberať zložitou súhrou štrukturálnych príčin. Ani rozoberať motivácie ľudí, utekajúcich zo svojich krajín. Pointa vstupuje do príbehu ako deux ex machina: neočakávané rozriešenie zápletky, neberúce ohľad na vnútornú logiku príbehu.
Konšpiračné teórie však vnútornú logiku simulujú klamom, formálnymi či neformálnymi chybami argumentácie. Intelektuálna nepoctivosť nie je dôsledkom nevedomého omylu. Je vedomou lžou. Alebo tým, čo filozofka Jennifer Saul nazýva lžou z nedbanlivosti: lžou šírenou bez dostatočného overenia si faktu.
Nenávisť
Ľudia veria rôznym zvláštnym veciam. Nie všetko z toho sú však konšpiračné teórie. Napriek vedeckým dôkazom bol podľa mnohých tento svet stvorený akousi všemocnou, vševedúcou a všadeprítomnou entitou pred asi 7-tisíc rokmi. Teda približne tisíc rokov po tom, čo starí Sumeri vynašli lepidlo.
Príbeh o stvorení sveta za šesť dní však nie je konšpiračnou teóriou. Aspoň pokiaľ nezačnete tvrdiť, že sa jeho pravdivosť snaží pred ľuďmi skryť zlomocná skupina ateistov, prostredníctvom falošnej vedy a vyfabrikovaných dôkazov. Na konšpiračnú teóriu potrebujete čosi viac, ako nespochybňovanú lož skrývanú za pravdy, polopravdy a logické kotrmelce.
Alebo ešte inak. Vieru, že „Elvis žije“, môžeme považovať za konšpiračnú teóriu (napríklad ak za jeho údajne fingovanou smrťou vidíme mimozemské civilizácie). Hranica medzi ňou a „urbánnou legendou“ je vecou definície. No takéto, v zásade neškodné, kategórie konšpiračných teórií nás teraz nezaujímajú. Najmä preto, že nenesú symbolický odkaz o povahe spoločnosti. A ťažko povedú k širokej spoločenskej mobilizácii.
Najvplyvnejšie (a často najrozšírenejšie) konšpiračné teórie však nie sú žiadnym nevinným fantazírovaním. Pretože ciachujú nepriateľa. Či už sú ním reptiliáni Davida Ickeho, slobodomurári, kultúrni marxisti, Arméni (len sa opýtajte v Azerbajdžane…). Nepriateľa, ktorý usmerňuje dejiny vo svoj prospech (a na našu škodu).
Vraciame sa na začiatok. Dürerom konšpiračných teórií je nenávisť k vybranej skupine. Všetky tančeky okolo majú robiť nenávisť pochopiteľnou, či dokonca prirodzenou. Chemtrails či plochá Zem by boli len nevinnými hlúposťami. Niečo ako detské strašenie čiernou sanitkou. Nebezpečnými ich robí, ak sú súčasťou väčšieho príbehu, ďalším z „dôkazov“, že naše životy ovládajú nenávidené temné bytosti. A skutočné šťastie či slobodu nedosiahneme bez ich eliminácie.
Kto sú to tie temné entity?
Nepriateľ
V podstate ktokoľvek. Čo však neznamená, že je nepriateľ vybraný náhodne. Ak budeme úspech druhu merať jeho schopnosťou rozšíriť sa do nových ekosystémov, čiastočne vlastným prispôsobením sa, čiastočne formovaním prostredia, víťazom doterajšej evolúcie by nemusel byť človek. Ale pšenica.
Veď si to uvážte. Ešte pred pár tisícročiami bola ničím nevýznamnou trávou, rastúcou na Blízkom východe. Dnes ju nájdete na každom kontinente, okrem Antarktídy (hydroponické pestovanie v skleníkoch či globálne otepľovanie ju možno čoskoro rozšíri aj tam). Rastie na väčšej rozlohe, než akákoľvek iná rastlina. Šľachtenie pomohlo vytvoriť variety prispôsobené rôznym podmienkam. A vonkajšie prostredie je aktívne prispôsobované jej vegetačným potrebám.
Napriek spektakulárnemu evolučnému úspechu pšenice nenájdete (vážne myslené) teórie, podľa ktorých je celý zdanlivý civilizačný pokrok Homo sapiens len prefíkanou manipuláciou Triticum monococcum, ktorá si zotročila jeden mimoriadne pažravý a nie veľmi inteligentný rod z nadčeľade hominoidovcov. A jeho prostredníctvom ovládla Zem.
Konšpiračné teórie si nepriateľov nevyberajú náhodne. Funguje to naopak: najprv existuje nepriateľ, príbeh je dotváraný dodatočne. Je flexibilne obohacovaný o nové motívy, nové vysvetlenia nenávisti. Nezmysly, ktorými boli ospravedlňované protižidovské pogromy v stredovekej Európe (obetovanie kresťanských novorodencov, zámerné šírenie moru, paktovanie s Antikristom), dnes už medzi „serióznejšími“ antisemitskými konšpiračnými teóriami nenájdete. Našli si však nové: Nový svetový poriadok, vakcinácia, Sorosom riadená islamizácia Európy…
Flexibilita siaha ďalej. Konšpiračné teórie dokážu „tých zlých“ zamieňať a prepájať. V roku 1919 vyšiel v Spojených štátoch vo Filadelfii preklad Protokolov sionských mudrcov. Akurát že v texte „Židov“ vymenili za „boľševikov“ a knihu nazvali Červenou bibliou. Cieľ: živiť nenávisť voči komunistom. Vydavatelia mohli poukázať na Marxov židovský pôvod a stavať na zakorenenom antisemitizme. Spojenie sa ujalo. Strašidlom „židoboľševizmu“ operoval Adolf Hitler, robia to aj jeho dnešní pohrobkovia.
Flexibilita umožňujúca ohýbať fakty je pre konšpiračné teórie užitočným pomocníkom v ich zápase s pravdou. Dôležitý je predsa len nepriateľ, voči ktorému živia nenávisť. Všetko ostatné sa meniť môže. Ak sa raz prestanú používať lietadlá, ktoré za sebou nechávajú stopy kondenzovanej vody, ak sa prestane pridávať do pitnej vody flór, nájdu sa iné prostriedky, ktorými vraj vlády či tajné spoločnosti chemicky programujú ľudstvo.
Ak veríte v konšpiračné teórie, je to absolútne logické: mocní si predsa vždy nájdu spôsob, ako nás kontrolovať.
Opatrnosť
Tie skutočne nebezpečné konšpiračné teórie sú zavádzajúcimi opismi spoločnosti, stojacimi na predstave vedomej, cielenej manipulácie diania konkrétnymi skupinami. Nebývajú nevinnou myšlienkovou hrou, ale prostriedkom posilňovania nenávisti a mobilizácie voči apriórne vybranej skupine „nepriateľov“.
Tu sa však musíme zastaviť. Už spomínaný Charles Pigden varuje pred záverom, že „konšpiračným teóriám netreba veriť a neoplatí sa ich skúmať“. Aj plošné odmietnutie konšpirácií ako možných vysvetlení niektorých historických udalostí zmení dejiny na neprehľadnú džungľu nepochopiteľných, izolovaných udalostí.
História je plná konšpirácií – úspešných aj nie. Keď sa bývalý minister zahraničných vecí USA Colin Powell snažil presvedčiť svet, že Saddámov režim vlastní jadrové zbrane, konšpiroval. Využíval známe fakty (Saddám bol nebezpečný autokrat), všeobecné obavy a vyfabrikované dôkazy.
Konšpiruje aj Putinov režim v Rusku. Napríklad keď podkopáva stabilitu v európskych krajinách šírením fake news či podporou extrémistov. A konšpiroval aj Haščák – keď/ak v byte na Vazovovej riešil s vtedajšími politikmi (od členov Dzurindovej vlády po Roberta Fica) financovanie strán, privatizáciu a rozdeľovanie lukratívnych postov.
Pripustiť, že jednotlivci či skupiny využívajú svoju moc a vplyv, často pokútnym spôsobom, na ovplyvňovanie politiky vo svoj prospech, je totiž jednou vecou. Tvrdiť, že osudy sveta usmerňujú rozenkruciáni alebo reptiliáni, je niečím úplne iným.
Dôležité je robiť rozdiel medzi konšpiráciou a konšpiračnou teóriou. Konšpirácie, pokusy o manipuláciu diania sa dejú, a preto sú jedným z možných vysvetlení udalostí – v ekonomike, politike a pod. Podliehajú však rovnakému bremenu dôkazu ako iné vysvetlenia. A to konšpiračné teórie nerobia, najmä vo vzťahu k svojim „ústredným konšpiráciám“ (či je to existencia mimozemských jašterov alebo svetová nadvláda Bilderberskej skupiny).
Emancipácia
Vojna na Blízkom východe. Finančná kríza. Migračné vlny. Demonštrácie vedúce k odstúpeniu skompromitovaného premiéra v nie veľmi významnej stredoeurópskej krajine. Ak ich chceme správne pochopiť, musíme sa pýtať aj cui bono.
Môžeme odhaľovať spôsoby, ktorými sa aktéri, s nerovnakou mocou a možnosťami, pokúšajú ovplyvňovať vývoj v smere svojich záujmov. Mechanizmy, ktorými svoje záujmy identifikujú. Podmienky ovplyvňujúce ich vnímanie vonkajšieho prostredia. Môžeme odhaľovať formálne a neformálne spoločenské inštitúcie, ktoré uľahčujú reprodukciu nerovnosti moci alebo ju narúšajú.
Takýmto spôsobom môžeme spochybňovať oficiálny, hegemónny naratív (ktorý býva často jedným z mechanizmov reprodukcie nerovností). V tomto zmysle môže byť sociálna teória emancipujúca – odhaľuje prejavy nerovností, pomáha pochopiť ich príčiny, a tým otvára možnosť oslobodenia.
Konštruovanie príbehu o tom, že za vojnami, krízami i pádmi Robertov sú machinácie starého bohatého pána z Piatej avenue, ale nie je kritickou sociálnou teóriou. Takýto príbeh má apriórne určeného nepriateľa, proti ktorému sa snaží mobilizovať, šíri nenávisť, žongluje s faktami… V skratke, je konšpiračnou teóriou, ktorá neotvára dvere sociálnej emancipácii. Skôr naopak. Intelektuálna nepoctivosť, vydávaná za „alternatívne vysvetlenia“, pomáha delegitimizovať akékoľvek sociálne kritické alternatívy.
Okrem toho, keď konšpiračné teórie zakrývajú reálnu štruktúru konfliktov a záujmov v spoločnosti, pomáhajú udržiavať mocenský status quo. Aj preto si ich šírenie obľúbili politickí avanturisti a kmotrovia oligarchov. Od prezidenta Trumpa, cez gosudara Putina až po stredoeurópskych Orbánov.
V systéme, ktorý vybudovali, možno politické a sociálne nerovnosti ťažko ospravedlniť odvolávaním sa na širšie akceptovateľný princíp spravodlivosti (nech už ním je „rovnosť“ alebo „talent“). Kasta „našich ľudí" získava majetok a vplyv vďaka prepojeniu s politickou mocou. Pravdu o povahe svojej moci preto zakrýva v labyrinte postavenom zo šírenia nenávisti a lživých príbehov o zlovoľnom nepriateľovi.