Nočná mora úspechu

24.08.2019 06:00
Ivan Krastev,
Ivan Krastev. Autor:

„Ľudia majú po krk expertov,“ vyhlásil Michael Gove, jedna z tvárí kampane za vystúpenie Veľkej Británie z EÚ. Liberáli volajú po faktoch namiesto ideológie, ale možno ich vzájomne oddeliť? Esej bulharského politológa Ivana Krasteva Čo príde po Európe? ponúka námety na premýšľanie, prečo vláda najúspešnejších, najschopnejších a odborníkov demokraciu neprehlbuje, ale podkopáva.

Klišé o súboji populizmu s establišmen­tom/mainstrea­mom je už natoľko obohrané, že pre pochopenie politického vývoja na domácej i medzinárodnej pôde stratilo akýkoľvek význam. Slovo populizmus je také vyprázdnené, že by aspoň na päť rokov malo byť dané do karantény a vôbec sa nepoužívať. Kto si nevystačí s frázami a so schémami o tom, ktorá svetová strana je dobrá a ktorá zlá, kto číta preto, aby si názor vytvoril, nie si ho potvrdil, ocení Krastevov spôsob uvažovania o tom, čo (a prečo) sa v Európskej únii deje.

Za najvplyvnejšie a úzko späté hybné sily súčasnej európskej politiky autor považuje migračnú krízu a vzburu proti elitám. Európska únia (do r. 1993 Európske hospodárske spoločenstvo) obstála za posledných tridsať rokov v niekoľkých náročných výzvach: ustála rozpad východného bloku, vlastnú transformáciu smerom k ešte užšej spolupráci, zavedenie spoločnej meny, najväčšie rozšírenie vo svojej histórii (ktorého súčasťou bolo aj Slovensko) aj finančnú a hospodársku krízu, ktorá takmer položila na kolená krajiny južnej Európy. Zocelili alebo, naopak, vyčerpali tieto problémy EÚ? Mohla by migračná kríza a politická lavína, ktorú spustila, zjednotenú Európu pochovať?

Ivan Krastev ráta s možnosťou, že k tomu môže dôjsť. Príčin, prečo by migrácia mohla byť pre európsky dom zemetrasením, ktoré ho zrovná so zemou, je viac, ale jednou z najzaujímavejších je to, čo Ivan Krastev nazýva „vzburou voči meritokratickým elitám“. V období príznačnom vysokou polarizáciou spoločnosti, konfrontačnou rétorikou a ideologickými konfliktmi by sa vláda odborníkov (technokracia) a úspešných/schopných (meritokracia) mohla javiť ako to pravé orechové pre upokojenie situácie a konsolidáciu demokracie. Prečo ju neskúsiť a nedať jej viac priestoru, keď inštitúcie EÚ takto už v podstate fungujú?

Má to háčik, ktorý spôsobuje starosti aj Bruselu. Podľa britského sociológa Michaela Younga, autora satirickej knihy Vzostup meritokracie, by meritokracia ako princíp správy celej spoločnosti viedla k rozpadu politickej komunity: s hladnou vypočítavosťou stroja by totiž nekompromisne oddeľovala „úspešných“ od „neúspešných“, „schopných“ od „neschopných“.

To sa, pravdaže, v neskorom kapitalizme už deje, ale meritokracia by mala svojou drastickosťou azda ešte vážnejšie dôsledky na psychiku jednotlivca, ako aj na už teraz dosť hlboké politické a spoločenské zákopy. Technokracia by zasa i z hoci len potenciálnej možnosti podieľať sa na správe spoločnosti vylúčila ľudí bez odbornosti, špecializácie a vzdelania. Nie div, že tak meritokracia, ako aj technokracia sú pre liberálov možno ušľachtilejšími prostriedkami vládnutia než demokracia.

Človek nemusí vedieť čítať medzi riadkami, aby v komentároch pravicovo-liberálnych publicistov postrehol prinajmenšom latentné pohŕdanie nemalou časťou voličstva. Z podobného myšlienkového sveta pochádzajú vyjadrenia ako „dobre bude, až vymrie generácia, ktorá zažila komunizmus“, či žartovanie na tému, či by voliči krajnej pravice mali naozaj mať volebné právo.

Fetiš odbornosti

Vláda odborníkov a úspešných/schopných by z istej perspektívy skutočne mohla byť efektívnym nástrojom spravovania štátu, ale sotva mimoriadne obľúbeným. Nielen pre svoju identitárnu impotenciu, ale aj preto, že „odbornosť“ je totiž zavše len figovým listom ideológie, akú pod rúškom vedeckých zákonov ekonómie v pravicovo-liberálnych médiách nekriticky prezentujú rôzni voľnotrhoví fundamentalisti z naoko nezávislých think-tankov.

Odborníkov očakávame v ambulanciách a v nemocniciach, ale nie nevyhnutne v úradoch, ktoré majú robiť politické rozhodnutia. Tie nepochybne majú vychádzať aj z odborného poznania (preto majú ministri tajomníkov a expertné tímy), ale zároveň byť formované hodnotovo a filozoficky. Nie je to tak, že by technokrati vlastné hodnoty a filozofiu do svojich rozhodnutí nepremietali – len sa im legitimitu snažia dodávať maskou odbornosti a objektívnosti.

O neobľúbenosti európskych meritokratických elít Krastev píše aj v súvislosti s konfliktom medzi internacionalistami a nativistami. Toto rozdelenie vychádza z deliacej línie identifikovanej Davidom Goodhartom medzi tými, ktorí svet vnímajú odvšadiaľ, a tými, ktorí ho vnímajú odniekiaľ. Na jednej strane sú vysoko mobilní, zvyčajne výborne vzdelaní a ohodnotení zamestnanci na prestížnych pozíciách, ktorých životný štýl je charakteristický dynamikou a premenlivosťou; na druhej strane sú ľudia, ktorí svoju identitu odvodzujú nie od svojho vzdelania či prestíže zamestnávateľa, ale od konkrétneho miesta, kultúry, jazyka či tradície, v ktorých sú ukotvení (dobrovoľne i nedobrovoľne).

Ivan Krastev v inej súvislosti, ale výstižne aj pre tento kontext píše, že úspešní ľudia odvšadiaľ od svojich národov nezávisia – učia sa v elitných medzinárodných školách a liečia sa v súkromných nemocniciach; problémy bežných ľudí nepoznajú a ani nemajú dôvod sa o ne zaujímať. Bežní ľudia odniekiaľ sú, naopak, od okolitého prostredia závislí a len málo benefitujú z výhod otvoreného sveta; globalizáciu vnímajú skôr ako hrozbu než ako príležitosť.

Je prirodzené, že medzi oboma skupinami vzniká napätie: jedni pohŕdajú druhými pre ich domnelú obmedzenosť a pohodlnosť; druhí nedôverujú prvým pre ich prehnanú ambicióznosť a chýbajúcu lojalitu k domovu. Podľa Krasteva vzbudzuje fluidnosť vo vzdelávaní i v kariére ľudí odvšadiaľ (a to najmä v politike) v európskych voličoch nedôveru preto, že kedykoľvek – najmä v zlých časoch – môžu politici a úradníci odvšadiaľ bez okolkov naskočiť na únikový čln a loď štátu či celej Európskej únie nechať klesať na dno aj s jej osádkou.

Aristokratické elity viazané na pôdu a ďalšie nehnuteľné majetky, ako ani elity bývalého režimu si únik od svojich národov dovoliť nemohli. Heslo „nech nás vykorisťujú, ale naši,“ tak môže vyplývať práve zo skúsenosti, že nezdar sa znáša oveľa ľahšie, ak sme v kaši všetci vrátane tých navrchu mocenskej pyramídy. Krastevovými slovami: dnešní populisti neponúkajú znárodnenie majetku, ale elít; nesľubujú, že bude dobre, ale to, že s národom ostanú.

Ivan Krastev: Čo príde po Európe?
Preklad:...
Ivan Krastev: Čo príde po Európe? Preklad: Samuel Marec Absynt / Kalligram Krásno nad Kysucou 2019. Autor: Absynt / Kalligram

Prečo na tom ľuďom záleží? Možno nejde o nič menšie, než o existenčné obavy. Kozmopolitné centrá sú napájané imigrantmi z celého sveta, ale regióny sa vyľudňujú likvidačným tempom: štvrtina Bulharov žije mimo svojej domovskej krajiny a zvyšok Balkánu na tom nie je omnoho lepšie. Pri pohľade na reálne čísla je pre krajiny bývalého východného bloku omnoho závažnejším problémom emigrácia vlastných ľudí na Západ než imigrácia z tretích krajín. Krajiny sa centralizujú aj vnútorne (Budapešť patrí medzi najrýchlejšie rastúce mestá Európy – a to na úkor maďarských regiónov, zvlášť vidieka) a národná i medzinárodná jazyková i kultúrna nivelizácia pokračuje nezastaviteľným tempom.

Prinajmenšom pri povrchnom pohľade je rozdelenie spoločnosti, ako ho vymedzuje David Goodhart, omnoho zreteľnejšie než to triedne či pravo-ľavé. Delenie na pravicu a ľavicu naozaj stratilo význam: stratilo ho preto, lebo pre obyčajného voliča sa rozdiel stal nepoznateľným. Politické parcely vymedzujú nové ploty: niektoré vetché, ako napríklad medzi tými, ktorí údajne chcú zachovávať status quo, a tými, ktorí chcú ísť progresívne vpred; iné omnoho významnejšie.

Zlyhal liberalizmus?

Z perspektívy ľavicovej kritiky je prirodzene kontroverzným Krastevovo vyhlásenie, že „ani ekonomická kríza, ani rastúca spoločenská nerovnosť, ale práve to, že sa liberalizmus nedokázal vysporiadať s problémom migrácie, vysvetľuje, prečo sa verejnosť proti nemu obrátila. Práve pre neschopnosť a neochotu liberálnych elít o migrácii diskutovať a vysporiadať sa s jej dôsledkami, ako aj pre trvanie na tom, že existujúce postupy vždy znamenajú zisk pre každého zúčastneného (t.j. win- win), sa liberalizmus v očiach mnohých stal synonymom pokrytectva“. Nestala sa imigrácia len pootočením ventila, ktorý uvoľnil dlho kumulovanú nespokojnosť?

Utečenecká kríza je skôr zástupnou témou, vyjadrením mnohorakej nespokojnosti napájanej v každom kúte Európy z iných zdrojov. Parafrázujúc Krasteva, elektorát reakcionárskych strán netvoria dnešní porazení, ale tí, ktorí prehru očakávajú zajtra.

A skutočne: zdá sa, že liberalizmus v konfrontácii s utečeneckou krízou netriumfoval. Iná situácia je v západnej Európe, ktorá má s imigráciou a modernou kozmopolitnou spoločnosťou skúsenosť niekoľko posledných dekád; iná situácia je v postkomunistickom priestore, ktorý v rovnakom období zažil opačný trend: masívnu emigráciu a národnostnú homogenizáciu.

Prizrime sa bližšie domácemu kontextu. Hoci je na Slovensku liberalizmus ošemetný pojem a najskôr by sa nám nepodarilo nájsť takú jeho reprezentáciu (najmä čo sa týka vrcholných politikov alebo politických strán/hnutí), ktorá by bezvýhradne spĺňala akademickú definíciu, pre diskurz o slovenských médiách aj politike má svoje opodstatnenie, hoci je používaný pomerne voľne. Je zrejmé, že liberalizmu sa lepšie darí v urbánnej, sekulárnej, kozmopolitnej a lepšie vzdelanej spoločnosti než v spoločnosti s opačnými sociologickými charakteristikami.

Ak na účely úvahy spoločnosť zredukujeme len na tieto dve skupiny-typy, ľahko odvodíme odlišné životné skúsenosti príslušníkov jednej i druhej skupiny. Skúsenosť je filter, akým interpretujeme Možno sa disvet. Rovnaký objekt sa cez rôzne filtre javí nerovnako: bývalý režim často hodnotí inak napr. manuálne pracujúci človek z východného Slovenska a inak zasa intelektuál z bratislavskej disidentskej komunity; bezplatné vlaky umožňujú tisíckam študentov dochádzať za štúdiom namiesto platenia za už beztak preťažené internáty, zatiaľ čo časť verejnosti považuje dostupnú verejnú dopravu za bezbožnú krádež; slobodu pohybu v rámci EÚ ocení inak človek, ktorý si môže dovoliť zahraničnú dovolenku v každom ročnom období, a inak ten, kto si ledva dokáže zabezpečiť dôstojné bývanie a kvalitnú stravu pre svoju rodinu. Možno sa diviť, že dominancia jednostrannej prezentácie a čierno-bieleho výkladu udalostí v médiách vyvoláva masívnu nespokojnosť?

Nejde len o problém migrácie, ktorá je pre publicistu v centre abstraktnou kultúrnou záležitosťou, kým pre zamestnanca v automobilke konkrétnym strachom o pracovné miesto (lebo novinového komentátora nenahradí ani manuálny pracovník z tretích krajín, ani robot). Ide o celú paletu zásadných spoločenských otázok, ktoré sú komunikované spôsobom korešpondujúcim so skúsenosťou jednej skupiny spoločnosti, ale nekorešpondujúcim (či v priamom rozpore) so skúsenosťou druhej.

Za úspechom slovenských reakcionárskych strán možno vystopovať v prvom rade nie utečeneckú krízu, ale nerovnomerný vývoj krajiny, vysokú zadlženosť obyvateľov, nízke mzdy, katastrofický stav zdravotníctva, nezvládnutú integráciu Rómov a ďalšie všedné problémy, ktoré reprezentácia liberalizmu nereflektuje s autentickým a dostatočným záujmom o skúsenosť a postoje ľudí, ktorí sú voči týmto problémom najviac exponovaní.

Na úspech ĽS NS či Sme rodiny bolo zarobené dávno predtým, než Marián Kotleba odložil gardistickú uniformu, Boris Kollár prišiel na chuť straníckej politike a priemerný Slovák začal uvažovať o politických, ekonomických a bezpečnostných aspektoch migrácie.

Neprevzatá štafeta

Napriek tradične socialistickej opozícii voči liberalizmu je nevyhnutné uvedomiť si, že pre ľavicu liberalizmus nie je nepriateľom, akým je napríklad fašizmus. Charakter opozície voči liberalizmu je iný, táto opozícia je situovaná v celkom inom rozmere. Liberalizmus nemá „dostávať po papuli“, ale má byť politicky prekonávaný.

Historicky zohral liberalizmus nezanedbateľnú emancipačnú úlohu, a hoci by v tomto mal byť prekonaný už dávno, zohráva ju aj dnes. Dôvodom je, že socialistická ľavica, ktorá mala štafetu prebrať, s liberalizmom alebo koketuje (a nedokáže sa preto od neho odlíšiť), alebo sa od stredu odráža nesprávnym smerom: k reakcionárom.

Tradičná ľavicová agenda je omnoho veľkorysejšia než tá liberálna; jej dôsledné presadzovanie je najlepším spôsobom, ako preukázať, že spoločnosť možno zlepšovať aj priamou akciou a systematicky, nielen mravným apelom a formálnou rovnosťou príležitostí, ktorá nezohľadňuje nerovné sociálnoekonomické východiská. Obdobne je to aj s meritokraciou.

Sám osnovateľ tohto pojmu (a kritik meritokracie) Michael Young sa vyjadril: „Samozrejme, že je v poriadku zohľadňovať schopnosti jednotlivcov. Nie je však v poriadku, ak tí, ktorí sú považovaní za schopných či úspešných, utvoria uzavretú spoločenskú triedu, v ktorej niet miesta pre iných.“

Rovnosť nie je rovnakosť ani priemernosť, ale spravodlivosť. Šikovnosť aj odbornosť sú cnosťami, ak sa nestanú zdrojmi exklúzie. Demokracia sa bez nich nezaobíde; len čo by sa však stali jedinými riadiacimi princípmi spoločnosti, ocitli by sme sa v krajine nekompromisného sociálneho darvinizmu – a to by nebol návrat do raja, ale nočná mora sveta, v ktorom pre neúspešných niet miesta.

Článok vyšiel v júni 2019 na www.poleblog.sk.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ivan Krastev #Európska únia #Európa #Brexit
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku