Koniec európskeho univerzalizmu

, 21.09.2019 06:00
18 I.W. 5X
Immanuel Wallerstein (28. september 1930 - 31. august 2019) Autor:

Akým právom sa európske krajiny zmocnili svojich kolónií? Aké sú právne základy európskej expanzie? Existujú vôbec? Z čoho sa zrodilo „právo intervenovať“ v mene hodnôt, ktoré považujeme za hodnoty individuálnych slobôd, demokracie a humanizmu? Stojíme pred migračnou, hospodárskou a ekologickou krízou nebývalých rozmerov, ale mnohému z toho, čomu dnes čelíme, sa dalo vyhnúť. Americký sociológ Immanuel Wallerstein, ktorý v posledný augustový deň tohto roku zomrel, pred súčasným kolapsom varoval.

V druhom desaťročí 21. storočia sa ukazuje, že civilizačná nadradenosť Západu zaviedla svet do slepej uličky. Začiatok tisícročia bol optimistický: zdalo sa, že po páde železnej opony a prvom desaťročí vojenských konfliktov a konfliktov, ktoré sprevádzali zmenu ekonomického systému na území bývalej sovietskej sféry vplyvu, nastal konsenzus. Zavládla voľná ruka trhu, ktorá mala v budúcnosti prirodzeným výberom oddeliť „plevel od žita“, a po „humanitárnom bombardovaní“ Kosova sa ukázalo, že „právo intervenovať“ v mene vágne definovanej slobody a demokracie bude odteraz nadradené súhlasu alebo nesúhlasu Bezpečnostnej rady OSN.

Po 11. septembri 2001 vznikol nový trvalý nepriateľ. Všetky nové vojny v Iraku, v Afganistane, neskôr v Sýrii a v Líbyi a poprava diktátorov, donedávna strategických spojencov, boli vedené výlučne na základe morálneho presvedčenia, že Západ má povinnosť, no najmä právo intervenovať kdekoľvek, kde vývoj protirečí smerovaniu, ktorého základy boli položené predchádzajúcim kolonializmom, opodstatnenom presvedčením o civilizačnej nadradenosti.

Toto morálne presvedčenie, ktoré stavia do nezmieriteľného protikladu „dobro“ nesené na krídlach viery v slobodný svet, a „zlo“, ktorého definície sa menia podľa aktuálnych potrieb toho prvého, upevnilo aj rozkol medzi Západom a Východom a schizofréniu, podľa ktorej je nevyhnutné odmietnuť akúkoľvek kultúrnu súnáležitosť „s tým druhým“.

Kde sú kytičky z Mosulu

Asi všetci máme hlboko v pamäti obraz padajúcich newyorských dvojičiek, a mnohí aj spoločenskú atmosféru, ktorá po teroristickom útoku panovala. Vrelo to vo všetkých európskych mestách, vrátane Bratislavy.

Ako sa schyľovalo k invázii do Iraku, všetci – intelektuálna spoločnosť, médiá, študenti – chrlili vetné spojenia o „boji za našu civilizáciu“, a potom sa na obrazovke objavil Mikuláš Dzurinda, aby národu vysvetlil, že svet treba zbaviť nebezpečného a krutého diktátora Saddáma Husajna, ktorý ohrozuje našu slobodu. Odvtedy bola neprípustná akákoľvek kritika západného intervencionizmu: vyjadriť sa proti znamenalo byť minimálne prívržencom Ruska, v horšom prípade v slovenských podmienkach Mečiarovým pohrobkom alebo fanúšikom Jána Čarnogurského, ktorý ako jediný v roku 1999 zorganizoval petíciu proti bombardovaniu Kosova. No podpísať ju, rovnako ako odmietnuť inváziu do Iraku, znamenalo pre slušného človeka pridať sa na stranu „sviečkových báb“.

Takúto spoločenskú samovraždu bol málokto schopný uniesť, a tak celkom prevládol hrdinský étos, podľa ktorého sme ako dediči „židokresťanskej“ civilizácie nadradení moslimskému svetu, a ako „príslušníci Západu“ prirodzenými nepriateľmi Ruska. A s nepriateľmi sa nevyjednáva, s nepriateľmi sa bojuje. Iracká invázia bola fiaskom, ale obrázky zbombardovaného Mosulu alebo Raaqy sa nestali takými populárnymi, ako výjavy zdeseného New Yorku. S výnimkou niekoľkých ojedinelých západných časopisov alebo krátkych zmienok v televíziách nebolo žiaduce poukazovať na státisíce ľudí, ktorí prišli úplne o všetko, a ktorí jedného dňa nevyhnutne zaklopú aj na naše dvere.

Európsky univerzalizmus

Immanuel Wallerstein vydal svoju knihu Európsky univerzalizmus v roku 2006, keď bolo očividné, že vojenské kampane ríše dobra proti ríši zla dokonale zlyhali a vinníci potrestaní neboli, len zmĺkli; na rozdiel od krutých diktátorov, proti ktorým „bojovali“, boli ich obete málokedy zrátané.

Univerzalizmus, ktorý Wallerstein pomenúva, rozobral na niekoľkých prednáškach bezprostredne po invázii do Iraku v roku 2003. „Pokúsim sa ukázať, že univerzalizmus mocných bol vždy čiastočným a prekrúteným univerzalizmom, ktorému hovorím európsky, pretože s ním vystupovali a vystupujú paneurópski intelektuáli v úsilí presadiť záujmy dominantných vrstiev moderného svetosystému. Budem hovoriť aj o spôsoboch, ako by sme mohli pokročiť k skutočnému, univerzálnemu univerzalizmu.“

Ríša dobra

Keď po zrútení sovietskeho bloku Václav Havel v Kongrese USA po prvýkrát hovoril o „ríši dobra“, ktorá práve zvíťazila nad „ríšou zla“, nevymyslel nič nové. Rozmach západného sveta, ku ktorého právu na individuálne slobody sa chceme hlásiť a považujeme ich za pokrokové, nebol výsledkom vrodenej intelektuálnej či rasovej nadradenosti, teóriu o ktorej doviedli do dokonalosti britskí kolonisti v Indii a Afrike, vraždiaci domorodcov podľa ľubovôle ako dotieravý hmyz, ale, podľa Wallersteina, dôsledkom dlhoročnej expanzie Európanov do sveta pod zástavou ríše dobra.

Kontakty medzi kultúrami, pravdaže, existujú odpradávna, vrátane vojenských, ale žiadna udalosť nezmenila naše vnímanie o potrebe nadvlády európskych hodnôt viac, ako konkista Amerík. Neskoršia kolonizácia ázijských, blízkovýchodných a afrických krajín by nebola možná bez teologicko–právneho ukotvenia nároku na vlastníctvo nového svetadielu. Moderná svetová kapitalistická ekonomika sa podľa neho upevnila práve podrobením kontinentu, o ktorom dovtedy s výnimkou obyvateľov tohto kontinentu nemal vedomosť nikto.

Ukradnutie Ameriky a ukotvenie kapitalizmu

V úvode prepisu zasadnutia teológov a právnikov, zvolaného Karolom V. dňa 7. júla 1550 v španielskom Valladolide, ktoré vošlo do dejín ako „Kontroverzia vo Valladolide“, uvádza filozof Nestor Capdevilla, že „objavenie“ Amerík bolo pre Európanov šokom, ktorý nasmeroval celý ďalší vývoj moderného európskeho vnímania univerzalizmu.

Spor, v ktorom proti sebe stáli bývalý biskup v Mexiku Bartolomé de las Casas a teológ Juan Ginés de Sepúlveda, naznačil morálne rozdvojenie medzi európskym právom na nadvládu a spôsobom, akým sa má vykonávať a či sa má vôbec vykonávať. Bartolomé de las Casas, ktorý v Amerikách pôvodne slúžil ako misionár a kňaz, bol onedlho taký otrasený systémom encomienda – prerozdeľovaním pôvodných obyvateľov na nútené práce – že o tom napísal Krátku správu o zničení Indií (Brevíssima relación de la destruyción de las Indias).

Zvyšok života strávil v Španielsku poukazovaním na nespravodlivosti, ktoré privlastnenie si pôdy a ľudí vyvolávalo. Stalo sa zmyslom jeho života.

Na rozdiel od koloniálnych vzťahov na Blízkom a Ďalekom východe, kde sa vždy udržiavali diplomatické vzťahy medzi vládnucou elitou na oboch stranách, bola kolonizácia Amerík výsledkom absolútneho privlastnenia si ich územia a bohatstva. Brutálnosť tohto koristenia bola taká bezhlavá, že sa jej zľakla už Izabela Kastílska, zastaviť ju však bolo neskoro. Nebolo možné nechať ukrutnosti nepovšimnuté, ale plynúce bohatstvo bolo lákavejšie. Podrobenie bolo treba právne opodstatniť. Spor medzi Las Casasom a Sepúlvedom sa preto preslávil najmä ako spor o to, či je Neeurópan, v tomto prípade americký „divoch“, ľudskou bytosťou.

Spravodlivé dôvody na vojnu

Sepúlveda napísal knihy Demócrates primero a Demócrates segundo, s podtitulom O spravodlivých dôvodoch na vojnu proti Indiánom. Hoci nikdy v Amerikách nebol, vychádzal z Aristotelovej premisy o prirodzených otrokoch.

Morálny problém, ktorý vznikol zo skutočnosti absolútneho prisvojenia si bohatstva amerických centralizovaných ríš alebo kmeňových spoločenstiev a zničenia ich elít, riešil Sepúlveda argumentmi o prirodzene barbarských zveroch, neschopných sa čokoľvek naučiť, pričom je žiaduce, aby boli ovládaní inými. Nedokážu rešpektovať univerzálne hodnoty, a preto bránia v ich šíreniu tými, ktorí ich majú a ktorí chránia nevinných pred ich barbarstvom.

Bartolomé de las Casas s indiánskym...
Bartolomé de las Casas s indiánskym spoločníkom. Maľba Constantina Brumidiho v Kapitole Spojených štátov amerických. Autor: ARCHITECT OF THE CAPITOL

Keď na Sepúlvedovu argumentáciu prirodzeným barbarstvom Las Casas odpovedal tým, ak sa má napríklad prejavovať neznalosťou niektorých európskych poznatkov, napríklad písma alebo zvláštnymi krvavými rituálmi vrátane kanibalizmu, stačí, ak sa s našimi poznatkami zoznámia. Ukáže sa, že sú schopní sa ich naučiť, a teda majú rovnaké schopnosti ako Európania.

Právo intervencie

Argumenty proti Las Casasovmu humanizmu boli prakticky identické, ako argumenty Mikuláša Dzurindu vysvetľujúceho inváziu Georga Busha ml. do Iraku v roku 2003, rovnako ako boli identické s argumentmi pre udržanie koloniálnych ríš do polovice 20. storočia a ako ich poznáme dnes: vyčítali mu morálny relativizmus, obviňovali ho z ľahostajnosti k utrpeniu nevinných ľudí, ktorí boli obeťami praktík odporujúcich univerzálnemu – teda európskemu – zákonu; z obhajoby aztéckych krutovládcov, hovorili o potrebe oslobodenia jeho podriadených spod týchto krutostí a v dôsledku toho absolútne nevyhnutnom, prirodzenom a oprávnenom zmocnení sa ich bohatstva, ich nerastných surovín a najmä – ich pôdy.

Začiatkom tohto tisícročia si Wallerstein v dôsledku intervencie do Iraku položil rovnakú otázku ako Bartolomé de las Casas pred pol tisícročím: Akým právom sa USA rozhodli konať bez legitimizácie OSN, akým právom prevzali celú jurisdikciu, keď sa proti tomu otvorene postavili toľké krajiny sveta? Ale predovšetkým tu stojí za hlboké zamyslenie Las Casasov princíp, ktorým argumentovali všetci, čo boli v protestoch proti všetkým ďalším intervenciám obviňovaní zo sympatií k diktátorom, k ruskému strašiakovi alebo neúcty voči individuálnym ľudským právam: aj keby boli všetky obvinenia dokonale správne, nespôsobí trest väčšiu škodu ako je tá, ktorej zabránil?

Zločin a trest

A práve v tom tkvie celé dnešné nerozmotateľné klbko problémov. V škode, ktorú tento „morálny zápas“ ríše dobra svojimi trestajúcimi krídlami šírenia slobody a demokracie (ako to nazval) vyvolal.

Trestaním, ktoré zákonite nemôže vyvolať poslušnosť, a tobôž rešpekt a bezpečnosť. Trestaním, ktoré, aj keby bolo vedené dokonale správnymi motiváciami, nikdy nemôže vyvolať reakciu, ktorá by bola bezpečná, ktoré nezabraňuje, ale priamo vytvára nové a nové konflikty a fundamentalizmus.

Trestaním, ktoré má rôzne podoby – od „humanitárnych“ bombardovaní cez popravy diktátorov, ktorí vypovedali poslušnosť nášmu koristníckemu právu, po ekonomické sankcie voči slabým štátom tretieho sveta, ale aj voči veľmociam, strašením ktorými práve vyvolávame paniku.

Súmrak bohov

Trvalo ešte dlho, kým sa v ošiali intervencií prebiehajúcich najneskôr od 11. septembra 2001 antimoslimský diskurz „záchrany našej civilizácie“ zvrtol a stíchlo nadšenie pre vojenské intervencie v mene boja proti nebezpečným diktátorom. Ako dnes migračná kríza vrcholí a obete humanitárnych bombardovaní búchajú na naše dvere, prežívame inú vojnu – medzi takzvanými ľudskoprávnymi aktivistami, naivnými liberálmi a „slniečkarmi“, a takzvanými konzervatívnymi silami inklinujúcimi k rasizmu či fašizmu.

Medzi nimi figurujú aj tzv. islamofóbovia či odporcovia práv žien a homosexuálov, pretože na akútny chaos v súvislosti s utečencami reagujú ako tí, ktorí sú nútení priamo čeliť kontaktu s „prišelcami“, ktorí ich potenciálne ohrozujú ekonomicky či dokonca fyzicky. Na rozdiel od seba považujú liberálnych humanistov za naivných kaviarenských teoretikov, ochotných síce zachraňovať utečencov na mori, ale neochotných zastať sa problémov tých, na ktorých kdesi v hladových dolinách a krajoch zabudli.

Pokúsiť sa pochopiť tento postoj sa dnes rovná podobnej spoločenskej samovražde, ako sa predtým rovnalo vyjadrenie proti intervenciám na Blízkom východe alebo v Severnej Afrike. Domnievam sa však, že intelektuálna poctivosť dovoľuje aj to, že ak s niečím postojom zásadne nesúhlasím, nemusím sa ešte ochudobniť o možnosť premýšľať o javoch, ktoré k nemu viedli alebo o tom, čo to vypovedá o našej spoločnosti. O tom, akí sme a prečo takí sme.

Ak dnes odporcovia migrantov prostoducho skrývajú svoj strach alebo otvorený rasizmus za to, že „treba pomáhať v krajinách, odkiaľ ľudia utekajú“ a nevítať ich u nás, nie je to náhodou tak trochu aj nastavené zrkadlo skutočnosti, že zo súčasných obhajcov ľudských práv sa naozaj len málokto verejne vyjadril proti vojenským inváziám, ktoré skomplikovali už predtým komplikovanú situáciu, alebo celkom zlikvidovali ľudskú dôstojnosť tých, ktorí v oných „ríšach zla“ žili? Nie je to nastavené zrkadlo mnohým nedávnym islamofóbom, vystupujúcim ako elitní intelektuáli, ktorí dnes pod vplyvom globálneho problému migrácie, často z moslimských krajín, na svoj niekdajší rasizmus ochotne zabudnú, aby sa opäť pridali na stranu práve akceptovaného „pohodlného“ dobra?

Je naozaj také ponižujúce priznať – mýlil som sa, vojenské intervencie v mene akýchsi efemérnych „hodnôt našej civilizácie“ boli prinajlepšom dobrom, ktoré dláždi cestu do pekla? Je také ťažké pripustiť – že európsky univerzalizmus – akokoľvek nezištné by mohli byť jeho pohnútky a akokoľvek veľkolepé sú niektoré prejavy európanstva – zlyhal práve preto, že po stáročia si svoju slobodu nedokázal vydobíjať inak, ako neochvejnou vierou vo vlastnú civilizačnú nadradenosť a omnipotentný trh, ktorý vysmial ľudskosť?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Immanuel Wallerstein
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku