Jednou z charakteristických čŕt západnej kultúry je vytváranie mediálnych ikon, ktoré možno milovať alebo nenávidieť, či to už bol Elvis Presley, Marilyn Monroe, alebo John Lennon. Ich kult sa potom ešte umocní po ich smrti, okolo ich úmrtia vzniká množstvo „záhad“ a konšpiračných teórií: Elvis Presley v skutočnosti nezomrel, zomrela len jeho kópia, no on stále žije, Marilyn Monroe bola otrávená a John Lennon v skutočnosti nezahynul rukou náboženského fanatika, ale žije na opustenom ostrove niekde v západnom Tichomorí.
Mediálne ikony sa stávajú súčasťou kultúry, inšpirujú tvorcov a objavujú sa v rôznych podobách, pričom časom sa na ne nabaľujú ďalšie legendy a mýty. Táto fascinácia mediálnymi obrazmi má v skutočnosti mytologické podložie, viacerí kulturológovia a filozofi ich spájajú s jungovskými archetypmi, ktoré sú uložené hlboko v našom podvedomí a vynárajú sa z jeho hlbín, keď sa vytvorí prijateľná spoločenská klíma. Francúzsky filozof Roland Barthes hovorí, že celá moderná buržoázna kultúra je v zajatí rozličných mytológií, ktoré sú všadeprítomné a ako napohľad neviditeľné tkanivo spoluutvárajú sociálnu realitu.
Greta ako archetyp
Jednou zo súčasných výrazných mediálnych ikon sa stala mladá švédska klimatická aktivistka Greta Thunbergová. Hoci ju nevytvoril svet šoubiznisu, je rovnako produktom virtuálnej reality. Vďaka internetu a sociálnym sieťam však na svoj zrod potrebovala oveľa kratší čas, vznikla v priebehu niekoľkých mesiacov, pričom dokázala vzbudiť celú varietu reakcií: od nadšeného obdivu a kultového uctievania až k prejavom odporu, pohŕdania, zášti či až zaslepenej nenávisti.
Rovnako vzniklo a vzniká okolo jej náhleho zrodu množstvo konšpirácií. Podľa niektorých je jej mediálny obraz produktom nadnárodných korporácií, ktoré z nej urobili neškodnú kritičku kapitalizmu a presmerovali hnev davu do relatívne pokojnejších vôd študentských manifestácií, ktoré vo svojej radikálnosti ďaleko zaostávajú za študentskými revoltami z konca šesťdesiatych rokov odmietajúcimi kapitalizmus a konzumný spôsob života. Pre iných je, naopak, hrozbou pre súčasný neoliberálny systém, je útokom na civilizačné vymoženosti, slobodný trh a západný blahobyt. Ďalší v nej vidia zneužívanú bábku v rukách niekoho, komu ide len o biznis. Azda netreba osobitne spomínať tých, podľa ktorých, podobne ako všetko ostatné, je len dielom konšpiračných sprisahaní.
Jej príchod na scénu však môžeme chápať aj ako odpoveď na istý typ spoločenskej objednávky. Otázka klimatickej krízy je totiž neriešiteľná a ani v dohľadnej budúcnosti sa situácia s vysokou pravdepodobnosťou nezmení, pretože problém je integrálnou súčasťou neoliberálneho kapitalizmu, povedané slovami klasika, ľahšie je dnes predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Riešenie klimatickej krízy musí byť teda nevyhnutne spojené s jeho pádom. Čo by po ňom nasledovalo, má veľmi ponuré finále, jeho pád evokuje víziu celoplanetárneho chaosu, ekonomického kolapsu, zrútenia civilizačnej infraštruktúry a vypuknutia vojnových konfliktov. Klimatická zmena je neriešiteľná, pretože kapitalizmus je bez alternatívy. Dystopicko-apokalyptickému scenáru sa teda nevyhneme tak či tak, všetko je už len otázkou času…
Posol nádeje?
Ako jediná alternatíva teda zostáva nádej, resp. viera, že niekto alebo niečo tento pochmúrny scenár zvráti. O nádeji s obľubou hovoria kňazi a politici, obchodovanie so sľubmi je takpovediac náplňou ich práce. Politici sa však už stali medzitým nedôveryhodní, poslom nádeje sa teda musí stať niekto iný, čia povesť nie je poškvrnená svetom skazenej politiky. Ideálnym prototypom takejto vízie sa stalo mladé dievča, ktoré je ešte dieťaťom, no zároveň už stojí na prahu dospelosti. Je však Greta skutočne poslom nádeje, resp. niekým, kto urobí očakávaný zázrak? Je naozaj tým hlasom, ktorý zakričal, že kráľ je nahý, a ako v rozprávke či moralistickom príbehu bude teraz nasledovať vytúžená katarzia?
V mytológiách a náboženstvách nájdeme množstvo symbolov, v ktorých figurujú ženské postavy a ktoré boli za svoju trúfalosť potrestané. Azda jedným z najznámejších biblických symbolov je Lótova žena. Tá sa napriek zákazu obzrela na skazu Sodomy a Gomory, ktoré boli potrestané za zhýralý život a spolu s nimi bolo zahubené aj všetko živé. Jej premena na soľný stĺp býva často interpretovaná ako trest za porušenie zákazu, lipnutie na minulosti alebo dokonca nutkanie kochať sa v nešťastí druhých. Možno ju však vyložiť aj ako odvahu vzoprieť sa moci a autorite, neodvracať pohľad pred vecami, ktoré sú človeku nepríjemné, a vypovedať o nich. Jej gesto teda možno chápať aj ako prejav empatie a súcitu s utrpením iných. Teda niečo, čo mocní veľmi neoceňujú a radi za to trestajú.
Novodobá Kassandra
Podobné ženské postavy nájdeme aj v gréckej mytológii, najznámejšími sú Antigona a Kassandra, aj v tomto prípade boli obe postavy za porušenie nejakého zákazu potrestané. Kassandru ako veštkyňu potrestal boh Apolón tým, že veštecké schopnosti jej ponechal, no jej veštbám už nik neveril aj napriek tomu, že každá veštba sa potvrdila. Obyvatelia Tróje napríklad odmietli jej varovanie pred obrovským dreveným koňom, ktorého nakoniec vpustili za brány opevnenia. Z Kassandry sa nakoniec stala otrokyňa veliteľa gréckych vojsk Agamemnóna a bola spolu s ním zavraždená.
Kassandra sa stala témou viacerých literárnych a umeleckých spracovaní. Napríklad Aischylos ju opisuje ako médium, ktoré odhaľuje, čo sa deje za scénou, ktorú ovládli muži, preto pôsobí monštruózne. V modernej literatúre je postava Kassandry hlavnou témou prózy nemeckej spisovateľky Christy Wolfovej, ktorá ju opisuje ako ženu, ktorá sa vzoprela realite, pretože nechcela zostať obyčajným nástrojom správajúcim sa podľa pravidiel diktovaných kultúrou ovládanou mužmi. Kassandra podľa nej reprezentuje vzburu proti patriarchálnemu kultúrnemu modelu. Český filozof Jaroslav Střítecký o próze Christy Wolfovej píše: „Dôsledky patriarchálneho prevratu ukazuje Wolfová na polarite medzi kamenným palácom a svetom prírody. Žena bola vyhnaná do prírodnosti, ale práve z nej čerpá novú silu, práve v nej udržiava spojenie s poznaním matiek, je to poznanie života. Naproti tomu skamenené poznanie palácového poriadku zabíja a pomaly hynie samo od seba.“
Greta preto skôr pripomína novodobú Kassandru, v jej prípade však nejde o proroctvo z ríše mytológie, ale o naliehavý apel na politikov a verejnosť, aby varovanie vedcov začali brať vážne. O to je viac znepokojujúce a provokatívne, najmä pre tých, ktorí klimatickú zmenu ako reálny fakt popierajú alebo marginalizujú. Preto ani neprekvapuje, že medzi nimi dominujú práve bieli muži. Český publicista Martin Gelin na margo klimaskeptickej mizogýnie píše: „Ač mohou tyto příklady působit anekdoticky, představa bílých mužů hromadně napadajících mladou dívku koresponduje s výsledky řady výzkumů nacházejících spojitost mezi genderovými reakcionáři a popírači klimatické změny.“ Podľa výskumov jazykových prejavov klimaskeptikov sa pri analýze ich výpovedí opakoval ten istý vzorec – ohrozené nie je životné prostredie, ale sama podstata industriálnej spoločnosti, ktorá je postavená na špecifickej podobe maskulinity.
Koľko má Greta divízií?
V podobnom duchu uvažuje o patriarchálnom modeli západnej kultúry aj český filozof Mirek Vodrážka. Kým pre maskulínny typ myslenia je typické deterministické poňatie sveta, pre ktoré je charakteristický technologický pozitivizmus, pre feminný typ je to zvýšená miera citlivosti pre prírodné systémy a všetko živé, pred mocou ovládnuť prírodu a podmaniť si ju uprednostňuje empatiu so slabšími a zraniteľnejšími. Preto sa Greta stala terčom útokov najmä konzervatívcov a neoliberálov, ktorí v nej vidia ohrozenie súčasného ekonomického modelu založeného na neriadenom „slobodnom“ trhu.
Všimli si ju už aj najmocnejší muži tejto planéty – Trump a Putin, páni s jadrovými kufríkmi, obrovskou túžbou po moci a bohatstve a ešte väčším egom. Gretino vystúpenie komentovali slovami v mnohom pripomínajúcimi Stalinov slovník. Ten svojho času pri povojnových rokovaniach s Churchillom na adresu vtedajšieho pápeža poznamenal: „Koľko divízií má pápež?“ Pius XII. na jeho sarkazmus odpovedal slovami: „Pán Stalin stretne moje divízie v nebi!“
Trumpove a Putinove sarkazmy trefne komentovala aj Greta ironickým podpisom: „Veľmi šťastné dievča, ktoré sa teší na žiarivú a úžasnú budúcnosť,“ a „Milé, ale zle informované dievča.“ Ako vidieť, vo svete stále dominuje narcistická predstava o nadradenosti silných bielych mužov, ktorým predsa nemôže konkurovať slabé dievča, ktoré bojuje len slovami. Pripomína to povestný zápas Dávida s Goliášom. Nemusíme ani zvlášť pripomínať, ako nakoniec skončila Stalinova ríša. Dnes zhodou okolností tým varujúcim a burcujúcim hlasom je rovnako pápež, ktorý v encyklike Laudato si’ na riziká klimatickej krízy naliehavo upozorňuje. Napriek tomu, že Greta ani pápež František žiadne divízie ani jadrové hlavice nevlastnia, ich „moc“ je skôr mocou bezmocných, ako o nej v ére komunistickej totality písal Václav Havel.
K najmocnejším mužom planéty sa pri útoku na mladé dievča pridali aj viaceré médiá, zďaleka to nie je len bulvár a tradičné konšpiračné ruské weby. Niet azda dňa, keď by nezverejnili nejakú diskreditujúcu fotografiu či pikantnú historku z jej rodinného prostredia. Veľmi populárne sa stalo upozorňovať na jej psychické postihnutie (Aspergerov syndróm) a tým ju diskvalifikovať a dehonestovať ako ľudskú bytosť. Ako zvyknú argumentovať niektorí jej najzapálenejší „kritici“, Greta je mentálne postihnutá šialená bosorka, a preto jej slová nemôžeme brať vážne.
Ako sa opovažujete?
Značnú pozornosť verejnosti vzbudil jej emotívny prejav na pôde OSN, kde pôsobil akoby „nepatrične“, kritický osteň jej prejavu na adresu svetových politických lídrov sa vytratil v akomsi kŕči, ktorý bol umocnený gestikou tváre a až bolestínskym výkrikom.
Český literárny vedec Karel Piorecký jej prejav „prebásnil“, pričom odkryl a umocnil výpovedný potenciál Gretiných slov, ktoré nadobudli charakter revolty namierenej proti súčasnému politickému establišmentu: „Tohle je celé špatně / Neměla bych tu být. / Měla bych být / ve škole na druhé straně oceánu. / Přesto ale od nás mladých žádáte naději. / Jak se opovažujete?“
Jej prejav inšpiroval aj umeleckého perfomera Johna Molluska, ktorý ho naspieval v štýle death metalu. Na jeho videu sa už nerinú z úst mladého dievčaťa zúfalé, ľútostivé a rozhorčené prosby, dievčenský nemohúcny hlások, naopak, vystriedal démonicky znejúci mužský hrdelný ryk podfarbený hardrockovým sprievodom elektrickej gitary. Jeho performanciu ocenila aj sama Greta, keď na sociálnych sieťach vtipne napísala: „Posunula som sa od klimatických záležitostí… Odteraz už budem robiť iba death metal.“ Z jej naspievaného prejavu sa tak zrazu vytratila naivná úprimnosť dievčenskej duše, slová znejú ako nemilosrdná a burcujúca kritika súčasného neoliberálneho kapitalizmu, ktorý sa klania ekonomickému rastu ako novodobému zlatému teľaťu. Z Gretinho prejavu sa tak stal Výkrik – obraz, ktorý na konci 19. storočia namaľoval nórsky expresionistický maliar Edvard Munch.
Tí, ktorí sa upínali ku Grete ako k nádeji, musia byť po jej prejave sklamaní, Greta totiž žiadnu nádej neprináša, nie je žiadna panna zázračnica. Stále nám bude v ušiach znieť: „Ako sa opovažujete?“ Ona je len našou projekciou, obrazom, ktorý sme si vytvorili, aby sme mohli ospravedlniť vlastné zlyhania. Totiž ani Greta nie je niekto, kto stojí mimo systému, aj ona je súčasťou mediálno-virtuálnej šou, no páči sa nám, ak to bolo práve nevinné dieťa, ktoré zakričalo, že kráľ je nahý. Táto rozprávka je však len pre bohatých.
Nejde ani o toľko očakávaný generačný konflikt (výmena starých za nových), ktorý sa odohrával na uliciach miest na konci šesťdesiatych rokov; dnes sa už protestuje len proti fantómom. Navyše my už predsa dávno vieme, že orchester na Titanicu hrá falošne, teda klameme len samých seba, pretože máme radi mýty a ilúzie všetkého druhu a najradšej tie o nás samých. Vymeniť orchester teoreticky môžeme, ale stále ostávame pasažiermi tej istej lode.