O maliarovi Cpinovi, oltárnom obraze, Zlatovláske a jednej hudobnej škole

Vo výstavných priestoroch Múzea Ľudovíta Štúra v Modre je neobyčajná výstava k stému výročiu narodenia akademického maliara Štefana Cpina. Na vernisáži vznikol nápad pomenovať po ňom modranskú základnú umeleckú školu – tá bude mať na budúci rok 60 rokov.

17.10.2019 06:00
Štefan Cpin (11. september 1919 - 2. september... Foto: Múzeum Ľudovíta Štúra Modra
18 Stefan Cpin 4X Štefan Cpin (11. september 1919 - 2. september 1971). Výstava venovaná storočnici Štefana Cpina potrvá v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre do 20. októbra 2019.

Štefan Cpin sa narodil 11. septembra 1919 na úpätí Slovenského rudohoria v Olcnave, vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave, odbor kreslenie a maliarstvo u Gustáva Mallého a Maximiliána Schurmanna. Venoval sa maľbe, grafike a ilustrácii. Ilustrácii najmä: spomeňme aspoň ilustrácie ku knihám Boženy Němcovej Zlatá a Strieborná kniha rozprávok, Fraňa Kráľa Čenkovej deti a Jano, Vladislava Vančuru Kubulo a Kubo Kubikulo, knižku Martina Rázusa Maroško a mnoho, mnoho ďalších. Mne sú však najmilšie ilustrácie k detským knihám môjho otca, Vincenta Šikulu… Štefan Cpin sa už za života stal obľúbeným a oceňovaným ilustrátorom.

Málokto však vie, že s menom Štefana Cpina sa spájajú aj začiatky slovenskej filmovej tvorby: V roku 1940 bol na Slovensku založený Ústav pre školský a osvetový film – Školfilm. Ten mal za úlohu distribuovať didaktické filmy zo zahraničia (postupom času aj slovenské) ako učebné pomôcky pre školy. Zriadilo sa tam aj trikové oddelenie pre výrobu titulkov a grafov, ktoré bolo technicky celkom dobre vybavené. Vedenie filmového štúdia si tu pozvalo maliara, učiteľa a ilustrátora zo Spišskej Novej Vsi Štefana Cpina.

Venoval sa fázovaniu postavičiek a scén, no k vytvoreniu celistvého filmu nedošlo práve kvôli povinnostiam spojeným s výrobou didaktických filmov, ale aj preto, že nemecké firmy bránili Školfilmu zaobstarať pre svoje štúdio prístroje, laboratórne zariadenia, filmový materiál a dokonca i priesvitné fólie, lebo sa báli konkurencie. Situácia sa zmenila až s príchodom mladého absolventa stavebnej priemyslovky – Viktora Kubala, ale kdesi na úplnom začiatku dejín slovenskej animovanej tvorby stojí Štefan Cpin…

Štefan Cpin žil a tvoril v Modre-Harmónii. S jeho menom sa spája aj vznik výtvarného odboru na vtedajšej ľudovej škole umenia. Tu v Modre zomrel 18. októbra 1971 a je pochovaný na modranskom cintoríne.

Ilustrátor detstva

Keď niekto spomenie modranskú hudobnú školu, akoby hovoril o mojej rodine. V tej škole učil tatko Vinco Šikula hru na lesnom rohu, a poznáte to, zakaždým, keď sme šli okolo hudobky, ukazoval mi triedu, v ktorej učil, alebo triedu, do ktorej chodil ako malý chlapec a učil sa hrať na husliach. Iba tie mu vtedy mohli požičať domov.

Kedysi v tej triede bolo väzenie. Sedel v ňom aj náš dedo Alexin, otec dvanástich detí, lebo po vojne neodovzdali kontingenty a zatajili vajíčka. Babka mu cez okno pašovala jedlo.

V tej škole založil výtvarný odbor akademický maliar Štefan Cpin, mimochodom, vraj okrem toho, že maľoval krásne obrázky aj výborne spieval (dodnes sa u nás spieva pesnička Nebanujem dievča žes mi nedala s komentárom, že ju nášho tatka naučil Štefan Cpin. Tatuško dokonca vždy pri jej speve napodobňoval aj jeho hlboko posadený hlas!), ale chodievali do nej na návštevy aj básnici Jozef Mihalkovič a Ján Stacho, ba istý čas tam s mojím otcom chceli založiť orchester.

Heligonista (1965)
18 Heligonista 4X Heligonista (1965)

Na nádvorí hudobnej školy bývala školníčka Irenka. Zbiehali sa tam všetky mačky zo širokého okolia a učitelia hudobnej školy na čele s pánom riaditeľom Antonom Glasom do nich cez hodiny hocikedy strieľali z praku. Pán riaditeľ, mimochodom, poznal hlasy všetkých vtákov a vedel ich napodobniť, rozoznal samčeka od samičky a vedel aj ako sa volajú kamene, ale tieto názvy nenájdete v žiadnom atlase. Keď pani Irenka umrela, prišli jej vraj na pohreb všetky modranské mačky a kocúry. Niesli ju zo školy na nosidlách a také vraj mala veľké prsia, že si ich museli prehodiť s riaditeľom cez plecia. Každý jeden. Naložili ju do pohrebného auta a potom už mačky nestrieľali.

– Aj ty sem raz budeš chodiť, uvidíš! Keď budeš šikovná, možno tu raz budeš aj učiť ako ja alebo Štefan Cpin. – hovorieval tato.

Chcela som byť Zlatovláska, nie hornista ako tatko! Presne tá z Cpinovej knižky. Mojej prvej vôbec. Viem ju naspamäť. Cpin ju aj napísal aj ilustroval. Zlatovláska má dlhé vlnité vlasy plné kvetov a vtáčikov. Neskôr som ju vymenila za krásnu Beronu čo mala zavinutú hlavu po slovensky v šatke, hoci bola princezná. Moje detstvo ilustroval Štefan Cpin. Prihlásila som sa do hudobky a urobila si prak.

Vôňa hudobky

Klavírne krídlo v našej obývačke si príliš nezalietalo. Nechcelo sa mi cvičiť. Páčila sa mi však moja zvláštna maličká pani profesorka Marta Taubingerová. Nikoho ako ona som nepoznala. Bývala na modranskom námestí, piekla štrúdle s rozmarínom a mala najkrajšiu kvetinovú záhradu, akú som videla iba na obrázkoch! Mama od nej kúpila tatuškovi k narodeninám krásny písací stôl. Dvakrát do týždňa som ju priviedla na pokraj šialenstva.

Na teórii u pána riaditeľa to bolo iné. Spievali sme a spievali. Ja možno najkrajšie zo všetkých. Naťahovala som krčisko ako moriak. Chcela som si to vynahradiť a ukázať, že aj ja som dobrá, najlepšia žiačka na našej, tatovej a mojej, Cpinovej hudobnej škole. Iba ja som určite vedela, že v tej budove je dvadsaťsedem schodov, že na medziposchodí je kumbál, ktorý sa dá hocikedy otvoriť, že upratovačka tam má vedrá a pod handrou detvy, iba ja by som spoznala vôňu hudobky medzi tisíckami iných vôní, iba ja som vedela, že keď vás hoci aj za trest postavia ku ktorémukoľvek oknu, môžete mágať voňavý mäkký git, ktorý celkom nezaschol, a taký istý git býval aj vo dverách na prízemí, robievala som si z neho guľôčky.

A na nádvorí koncert! Niektorým žiakom ruky len tak behali po klávesnici. Sedávala som so zmrzlinou na lavičke, počúvala, poznala som všetky skladby, a hoci som nevedela, kto to hrá, vedela som, na ktorom mieste sa pomýli. Ja som ich nikdy nehrala.

Prešli ste však cez dvor a vošli do voňavého diavou nalešteného podbránia Múzea Ľudovíta Štúra, kde bývali výstavy. Jedno z mojich prvých stretnutí s výtvarným umením bola výstava Štefana Cpina vlastne v čase keď zomrel – v roku 1971 – mala som štyri roky.

V našej modranskej, tatovej a mojej, Cpinovej hudobnej škole sú dvojité dvere. Aby sa žiaci nerušili. Vždy som sa bála, že sa tie prvé zatvoria skôr ako druhé stihnem otvoriť. Bála som sa zostať sama medzi dverami. Až neskôr som sa náročky medzi tie dvere potichučky zatvárala a počúvala pani učiteľku Taubingerovú. A na chodbe staré tablá a plagáty k niekdajším koncertom, niektoré maľoval Pán učiteľ Štefan Cpin!

Modranské jasličky

Hudobnú školu sme nedokončili ani ja, ani sestra. Keď sme do nej prestali chodiť, tato nás okamžite začal učiť hrať. Ja som dostala trúbku, setra klarinet. Tato nás sprevádzal na horne. Najčastejšie sme hrali Miškovi Barčíkovi a Petrovi Cpinovi, ilustrátorovi, synovi Štefana Cpina, ktorý k nám, do nášho domu na kopci nad Modrou prišiel vždy peši z Harmónie, cez kopec, podobne ako kedysi chodieval jeho tatko Štefan. A nad Modrou, nad naším domom na kopci lietal Krásnyj sarafan. Vracali sme sa domov cez vinice a tato trúbil a trúbil, že sa na nás všetkých teší o týždeň.

Cez nádvorie našej, tatovej a mojej, Cpinovej hudobnej školy môžete prejsť na námestie. Za rohom predávali zmrzlinu. Ja som tam chodievala počúvať dobrých a usilovných žiakov. Zo dva razy ma tato vypšikal na návštevu oproti k pani profesorke Taubingerovej.

Zlatovláska (1970)
18 Zlatovlaska 4X Zlatovláska (1970)

Pani profesorka bola maličká ako bábika. Mala dom s krásnou a veľkou záhradou, kamenné chodníky sa v nej rozdvojovali a popri nich záhony kvetov, staré kamenné múry boli obrastené brečtanom, pod kríkmi oranžové árony. Po múroch tancovali mačky. A v izbe dva či tri klavíry. Aj biele krídlo. Slečna Taubingerová, čo si do pamätníkov odkladala štvorlístky… Pod bránou mal ateliér akademický maliar Michal Studený. A o kúsok vyššie maliar Jozef Ilečko.

Keď som prišla na návštevu k niektorej zo svojich kamarátok, u každej mali na stene niečo od Cpina, Ilečka, Studeného… Cpina som mala najradšej. Vždy ma vrátil kdesi na začiatok, do detstva. Maliar, o ktorom nevyšla žiadna monografia. Ilustrátor rozprávok, ktoré nás odprevádzali do Spíchova či Hajan, dodnes sú návestiami, kadiaľ sa tam vracia! Draci, čerti, víly, Marušky a Jankovia, kone, vtáčiky, srnky, chudobné dievčatká a chlapci, akých bolo vtedy, keď bol Štefan Cpin malý chlapec, plné Slovensko! Takí sú aj pastierikovia, ktorí sa prišli pokloniť Ježiškovi k jasličkám na vianočnom oltárnom obraze v Kostole svätého Štefana v Modre.

Vianoce odjakživa, od môjho jakživa voňali medovníkmi a koláčmi. V modranskom kostole však vždy pred Vianocami vymenia oltár. Namiesto svätého Štefana máme Cpinove jasličky. Štefan Cpin nebol svätý, no tiež chodieval do kostola a bol aj Modran, spoza kopca. Presne takí istí chlapci aj zlatovlasý anjel úradujú v Betleheme pri jasličkách okolo Ježiška. Keď sa rozsvietia pred polnočnou v kostole svetlá a vidím ten obraz, zovrie mi srdce.

Synovský pohľad

V nedeľu sa na omšiach my „Modrané“ míňame. Jedna je o pol ôsmej, druhá o pol jedenástej pre spachtošov, ako si hovoríme my, čo chodíme na tú prvú. Na polnočnej sa však stretneme všetci a potichu sa vadíme, že tu sedávam ja. Áno, ale o pol jedenástej, o pol ôsmej ja! Napokon sa pomestíme, stojíme a spievame všetky tie starodávne koledy, tešíme sa, že sme spolu, že máme takú veľkú modranskú „rodzinu“ a pozeráme sa na Cpinovho Ježiška, ktorého zohrievajú dychom Cpinove zvieratká, aj chlapci, pastieri prišli a anjel má dlhé plavé vlasy, možno mu v nich na jar rozkvitnú kvety a vtáci si v nich uvijú hniezda!

Potešilo ma, keď som sa dozvedela, že jeden z tých pastierikov bol náš kamarát Peter, ilustrátor, maliarov syn:

„Pohľad na tatka môžem v časovom horizonte rozdeliť na pohľady dva. Ten prvý, detský, sa skladá z útržkovitých spomienok pripomínajúcich rozostrený či zle vyvolaný film. Pravdupovediac, tento pohľad nebol práve najláskavejší. Súc mladší dorastenec, oproti svojim rovesníkom som mal veľkú nevýhodu. Otec mal ateliér, teda aj prácu doma. A tu mi hrozilo najväčšie nebezpečenstvo. Len čo sa začala spod dverí šíriť vôňa terpentínu, želal som si byť neviditeľný. Lebo vtedy sa otvorili dvere a zaznela veta: – Poď synku, posedíš mi.

To znamenalo, že najbližšie dve-tri hodiny svojho života nie posedím, ale postojím v nejakej krkolomnej pozícii, navlečený v nepríjemnom, zvyčajne veľkom, kostýme. Aby muky boli dokonalejšie, z neďalekého ihriska bolo počuť futbalovú loptu, ktorú statočne okopávali nohy mojich kamarátov. To boli chvíle, kedy som tatka neznášal a úprimne som závidel tým, ktorí mali doma funkciu otca obsadenú poštárom či traktoristom. Toto spomínam z jednoduchého dôvodu. Vianočný oltárny obraz, o ktorom by tu mala byť reč, vznikol aj s mojím prispením. Podieľal som sa spôsobom vyššie opísaným. Takmer každú figúru som si "odstál“. Raz dokonca som bol aj za biskupa. Navliekli ma do ornátu, ktorý bol hádam o desať čísel väčší, do ruky strčili berlu a na hlavu posadili mitru. Tá mi však okamžite spadla poniže nosa. Problém vyriešil veľmi jednoducho a účinne Nácko Bizmajer. Strčil do nej sveter. Zúčastneným to prišlo veľmi smiešne, jediný, kto sa nesmial, som bol ja. Pri samotnej realizácii obrazu som už nebol. Vzhľadom na rozmery diela, maľovalo sa niekde mimo ateliéru, niekde, kde bolo dostatok priestoru a svetla. Kde to však bolo, netuším. Ja už svedectvo podať neviem.

Možno sa ešte nájde pamätník, ktorý sa o svoju vedomosť podelí. To by tak bolo všetko, čo sa mi v tejto veci z hlbín pamäti podarilo vydolovať.

Odvtedy uplynulo viac ako pol storočia. Môj dnešný pohľad na otca je, pochopiteľne, iný. Veľmi sa ma dotklo, keď mu vypršalo oprávnenie k pobytu v tomto priestore a v tomto čase. Bral som to osobne, ako podraz, krivdu. Tatko mi odišiel vo chvíli, keď som si s ním začal rozumieť, staré predpubertálne a pubertálne boliestky a bolesti boli zabudnuté. Odišiel vo chvíli, keď som začal chápať, čo mi chcel povedať, čo ma chcel naučiť, čo mi chcel odkázať. Nestihli sme to. Na mnohé veci som musel prísť sám, často za cenu mnohých pokusov či omylov. A boli aj chvíle, priznám sa, kedy by som naozaj úprimne rád počul: – Poď, synku, posedíš mi.“

K „našim“

Z času na čas idem porátať tie naše, tatove a moje, Cpinove schody do hudobnej školy, skontrolovať, či ich je stále dvadsaťsedem, len sa tam pomotám, ja zlá, najhoršia žiačka slečny Marty, čo hrávala Bachov temperovaný klavír a zbierala štvorlístky. Aj dvojky mi dávala len z milosti, vedela, ako má môj tato rád hudbu.

Pozriem si tablá, na dvoch z nich je odfotený aj môj tato, niekdajší mladý učiteľ, vo vrecku mal možno prak a v druhom udibar do praku.

Svoje, tatovo a moje, krídlo som predala. Z prvého honoráru som si však kúpila pianíno. Najviac sa mu potešil tato. Nikdy ho neobišiel, vždy si sadol a zahral nám. Pred Vianocami sme spievali koledy.

Ani pani Marta Taubingerová, ani náš tato už nežijú, nevedia, že sme kúpili dom s najkrajšou starodávnou záhradou, s kamennými chodníčkami, ktoré sa strácajú v štvorlístkoch…

Nič človek na svete nemá, iba vzťahy! Keď som ako dievča chodievala s tatom a s mamou na cintorín na Všechsvätých zapaľovať sviečky, vždy sme vraveli, že ideme ešte zapáliť „našim do Modry“. Tí „naši“ v Modre boli Štefan Cpin a Ľubomír Kellenberger. Za „naše“ či svoje považujem aj Cpinove oleje, akvarely a obrázky v knižkách. Na modranskej výstave som sa s nimi pozdravila ako so svojimi starými známymi!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Štefan Cpin